Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/120/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217274
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217274.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 6. novembra 2013,
č. k. 10C/387/2012-79, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 6. novembra 2013, č. k. 10C/387/2012-79 zamietol návrh (správne žalobu,
lat. actio, keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi
(správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca
sa písomne podanou žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia sumy

6.997,63 eur ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.399,53 eur, pretože Okresný
súd Levice zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na
strane žalobcu, ktorý ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka.
Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo
zmluvy o úvere č. 4095083 dlžníkom: C. J., nar. XX. XX. XXXX.. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Levice a požiadal ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu na rozhodnutie,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 24. 01. 2011, pričom konanie
začalo 09. 06. 2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia, t.j. s omeškaním viac
ako 229 dní. Uviedol, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto

žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Nesprávny úradný
postup charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
časeabezzbytočnýchprieťahovab/vykonanímúradnéhopostupubezsplneniazákonnýchpodmienok.
Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu nazaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku právoplatne rozhodnutej veci v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako
oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere.

Na jednej strane existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane
nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu
práva na zaplatenie istiny s prísl, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená

prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnej veci tvorí neodstrániteľnú
vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok
rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v
občianskom súdnom konaní. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní
žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol
vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť

rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho
pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Majetková škoda v celkovej výške 6.997,63 eura predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže preto tiež nastať
akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a prísl. zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci vo výške 1.399,53 eur, t.j.
20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Súd z vykonaného dokazovania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi - žalobou, vyjadrením
žalovaného, listom európskej komisie, novinovým článkom SME, znaleckým posudkom č. 1/2013,
úradným záznamom, fotokópiou exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er 520/2011 zistil
nasledovný skutkový stav: Z fotokópie spisu sp. zn. 9Er/520/2010 Okresného súdu Levice zistil, že
žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 05. 08. 2010, k čomu

pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný 09. 06. 2010. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti
súdneho exekútora uznesením č. k. 9Er/520/2010-13 dňa 13. 10. 2010 tak, že žiadosť zamietol. Voči
rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktoré následne vzal oprávnený späť. Krajský súd v Nitre uznesením
č. k. 9CoE/39/2012-39 zo dňa 30. 03. 2012 odvolacie konanie zastavil. Následne uznesením č. k.
9Er/520/2010-49zodňa25.02.2013exekučnýsúdexekučnékonaniazastavil. Zvyjadreniažalovaného

súd považoval za preukázané, že žalobca sa na neho obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, pričom vyčítal žalobcovi, že podal žalobu skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov
od podania tejto žiadosti. Žalobca tvrdil, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 25. 09.
2012, čo mal súd preukázané. Ku dňu jeho rozhodovania o návrhu žalobcu už bolo zrejmé, že žalovaný
neuznal nárok žalobcu a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia

žalovaného, a preto súd mal za to, že v čase svojho rozhodnutia 6 mesačná lehota uplynula a žalovaný
nárok neuspokojil. Žalobca sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu
poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote ako aj preto, že exekučný súd
skúmal opätovne právo žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutie v právnom vzťahu

medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k
prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a
či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Oboznámením exekučného spisu
prečítaním zistil, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote cca 2 mesiacov,
keď žiadosť bola doručená súdu 05. 08. 2010 a súd rozhodol 13. 10. 2010. Z uvedeného vyplýva, že

súd nerozhodol v lehote 15 dní, pričom podstatné je, že rozhodoval za účinnosti Exekučného poriadku,
podľa ktorého sa 15 dňová lehota nevzťahovala na rozhodnutie súdu, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c/ a d/. Exekučným titulom v tomto prípade bol vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu, preto sa uvedená lehota na vydanie rozhodnutia nevzťahovala. Nie je preto možné stotožniť sas tvrdením žalobcu, že súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote, lebo táto lehota sa nevzťahovala
na postup súdu v tomto konkrétnom prípade, preto konštatoval, že nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu žalovaného. Údaj uvedený v žalobe žalobcu, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o

udelení poverenia s omeškaním viac ako 229 dní je nepravdivý. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne

konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné
nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. O žiadosti na vydanie
poverenia bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Konštatovanie, že vo veci išlo o prieťah nie je všeobecný

súd v tomto konaní oprávnený konštatovať.
Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu
v časti istiny, súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučný súd
je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto
základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá

vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje
za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov
verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť
rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória

súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za
neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak
tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté
nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata.
Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci
neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených ustanovení

zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie
príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality
života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto
právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na
vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103

O.s.p.Vštádiuexekučnéhokonania,priktoromsúdskúma,čižiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z
exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného)
v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K takému
právnemu záveru dospel aj najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5MCdo 11/2012 zo dňa 29. 04. 2013.
Súd mal za to, že vytýkaný postup súdu v tom, že nebol oprávnený preskúmavať vykonateľné

rozhodnutie rozhodcovského súdu, teda že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok,
by súd nemohol posudzovať ako nesprávny úradný postup, ale išlo by o zodpovednosť odporcu
pre nezákonné rozhodnutia, pričom základom vzniku takejto zodpovednosti je zrušenie nezákonného
rozhodnutia. V tomto prípade oprávnený v exekučnom konaní (navrhovateľ v tomto konaní), podal voči
rozhodnutiu exekučného súdu odvolanie, ktoré vzal späť a teda nepodal ani riadny opravný prostriedok,

podanie ktorého je predpokladom pre to, aby došlo k zrušeniu prípadného nezákonného rozhodnutia.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť

objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu,
resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu
štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3
ústavy („Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho

orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“).
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková
ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení
(úbytku) existujúceho majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť

na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že
navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho
skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s

ktorouzákonspájazodpovednosťzaškodu.Teda nesprávnyúradnýpostupmôžemaťzanásledokvznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom. Teda postupom, ktorý
by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

Pretože súd dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť odporcu za škodu.
K vznesenej námietke premlčania zo strany odporcu súd uvádza, že nárok navrhovateľa, ak by bol
podaný dôvodne, by nebol premlčaný. Súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia 13.

10. 2010. Rozhodnutie bolo doručené oprávnenému 21. 10. 2010, a teda dňom nasledujúcim si mohol
navrhovateľ uplatniť prípadnú škodu, teda premlčacia lehota začala plynúť 22. 10. 2010 a uplynula 22.
10. 2013. Navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku 25. 09. 2012, pričom po dobu 6
mesiacov premlčacia doba neplynie. Žalobu podal 28. 09. 2012, teda pred uplynutím trojročnej doby.
K znaleckému posudku predloženému navrhovateľom súd uvádza, že tento rieši právnu otázku, ktorú

si musí súd vyriešiť sám; súd nezamietol žiadosť o udelenie poverenia preto, že exekučným titulom je
rozsudokvydanýrozhodcovskýmsúdom,alezdôvodu,žeposúdilrozhodcovskúdoložkuzaneprijateľnú
zmluvnú podmienku a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Obč. zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4

ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31. 12. 2012 ) § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d/, § 44
ods. 1 a 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok (v znení účinnom do 31. 05. 2011 aj od 01. 06. 2011, § 44 ods. 1 a 2 (v znení do

01. 06. 2010 aj od 01. 06. 2010) Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote. Odporca si
uplatnil písomným vyjadrením k žalobe aj náhradu trov konania, ktoré mu súd pri vyhlásení rozsudkupriznal s tým, že ich výška bude špecifikovaná v písomnom vyhotovení rozsudku. Pretože odporca
nevyčíslil trovy konania a zo spisu žiadne nevyplynuli, súd mu s poukazom na ust. § 151 ods. 2 O.s.p.
náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že: a/ v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ OSP), b/ v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 2

písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ OSP) c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust.
§ 205 ods. 2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol v merite na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a

osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v
čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Žalobca namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok

žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou
údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. To

však žiadal už pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody pred Ministerstvom spravodlivosti
SR, ktoré jeho opakované žiadosti a návrhy ignorovalo, čím ho utvrdilo v správnosti jeho postupu.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím

nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu taktiež neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami plne neguje

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovanie uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď., a tiež

uviedol, že „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“
Pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o

prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v

elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 6.997,63
eura, predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového

zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere a tiež z dôvodu, že nemôže preto nastať akceptácia
návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.399,53 eura, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Sumu 1.399,53 eura predstavuje 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom
(hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Konštatoval, že v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi.
Z obsahu spisu vyplýva, že exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 01044/10
zo dňa 19. 03. 2010. Exekučné konanie bolo vedené na Okresnom súde Levice (exekučnom súde) pod

sp. zn. 8Er/899/2010, začalo sa spísaním návrhu u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 09.
06. 2010. Súdny exekútor podal dňa 05. 08. 2010 na Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a tento exekučný súd uznesením dňa 06. 09. 2010 vyzval právneho zástupcu
oprávneného, aby súdu v lehote 10 dní doručil fotokópiu zmenky, ktorá bola podkladom pre vydanie
exekučného titulu a tiež fotokópiu zmenky uzatvorenú medzi oprávneným a povinným a uznesením zo

dňa 13. 10. 2010, č. k. 9Er/520/2010-13 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie,
ktoré vzal späť, a tak Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 30. marca 2012, č. k. 9CoE/39/2012-39
odvolacie konanie zastavil. Exekučný súd potom ďalším uznesením zo dňa 25. februára 2013, č.
k. 9Er/520/2010-49 exekučné konanie zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu

exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému trovy exekúcie vo výške 21,22 eura, do troch dní od nadobudnutia
právoplatnosti uznesenia.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, v znení účinnom do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z., účinného od 01. 06. 2010, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní skoro vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy.
Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a
procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska
toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 nemožno

stotožňovať porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote a zbytočné prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného
postupu. Ak zákonodarca explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek
extenzívny výklad by bol v rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota

na vydanie poverenia (ak bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny
úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca právne relevantným spôsobom nenapadol
podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku
zodpovednostištátuzaškoduavrozporesodôvodnenímnapadnutéhorozsudkuuvádzal,žesúdprvého

stupňa rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou
v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., hoci súd prvého stupňa v predmetnej kauze správne aplikoval
ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, a preto uvedené
úvahy odvolateľa ani nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, keďže v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj správne vyhodnotil, jeho úvahy a dôvody podporujú
príslušný záver o nedôvodnosti nárokov žalobcu, rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, súprijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá
právonanáhradumajetkovejanemajetkovejujmypodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného

postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).
Napadnutýrozsudoksúduprvéhostupňajevovýrokuvecnesprávny.Odvolacísúdsavšaknestotožňuje
so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania exekučného súdu o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenie sa lehota 15 dní na vydanie poverenia nevzťahovala na rozhodnutie
súdu, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c/ a d/, teda na rozhodcovský rozsudok, ktorý bol

v predmetnej veci exekučným titulom..
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu.
Podľa § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov.
Týmto osobitným predpisom je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a v ňom uvedený § 41 ods. 2.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 31. 05. 2010, exekučným titulom je

vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c)
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici

s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd
nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane
blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach
daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov

nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a starobného dôchodkového
sporenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (§ 41
ods. 2), j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie,
ak ide o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.
Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení zákona č. 102/2011 Z. z., účinného od 01. 06.

2011, možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, b) rozhodnutí
osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a
v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia,
ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve,

vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných
rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú
na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov
schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho
zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného

zdravotného poistenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon, j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie,
ak ide o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.
Je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu
všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje popri vykonateľných

rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo
výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na základe toho ustanovenia sú pod písm. i/ za
exekučné tituly považované aj iné rozhodnutia a zmiery za podmienky, že ich súdnu exekúciu pripúšťajú
osobitné právne predpisy a takýmto iným rozhodnutím boli do 31. 05. 2011 považované aj rozhodcovské

rozsudky, keďže ich nebolo možné zamieňať s rozhodnutiami rozhodcovských komisií.
Až novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011
boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomurozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods.
2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od
01. 06. 2010, bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je
žiadna lehota. Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06.

2011, z tohto vyplýva, že aj pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul do 31. 05. 2011 existovala
15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku a
od 01. 06. 2011 už preň táto lehota nie je. Rozhodcovské rozsudky, ktoré boli vydané pred 31. 05. 2011
boli do 31. 05. 2011 exekučnými titulmi podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné
vykonateľné rozhodnutia, ktorých výkon pripúšťa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a od
01. 06. 2011 už ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, z čoho vyplýva, že

od 01. 06. 2011 je za exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku považovaný
aj rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom pred 01. 06. 2011.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, (teda
účinnom v čase začatia exekúcie) exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo

odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a

3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného
splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie
je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v
preskúmavanej veci na navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení

§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, je uvedený len exemplifikatívne.
Z ustálenej judikatúry možno vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou, teda ide o taký postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd poznamenáva,

že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo
samotné exekučné konanie, pretože lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. V preskúmavanej veci súdny exekútor podal dňa 05. 08. 2010 na Okresný súd Levice
(exekučný súd) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol uznesením zo dňa 13. 10. 2010, č. k.

9Er/520/2010-13,ktorénadobudloprávoplatnosťdňa05.11.2011.Uvedenýpostupnemožnopovažovať
za nesprávny úradný postup, pretože podľa názoru odvolacieho súdu 15 dňová lehota sa vzťahovala
len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo možno vyvodiť z gramatického a systematického
výkladu ustanovenia § 44 ods.1 EP. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie exekučného konania
s cieľom, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a

aby bolo exekučným titulom priznané právo efektívne vymožiteľné. Táto požiadavka však stráca svoj
základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako
materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí
naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúcez čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa
nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel,
aby 15-dňová lehota exekučného súdu sa vzťahovala aj na rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietne

žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších
ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v
ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote,
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od
doručeniažiadosti„poveriť“exekútora,abyexekúciuvykonal.Obdobnúparalelumožnonájsťivodvolaní

proti rozhodnutiam v exekučnom konaní, ktoré v zásade nie je prípustné (§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ
Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že odvolanie prípustné je a taktiež
i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, § 75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, §
95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak (§
251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto
jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať extenzívnym spôsobom tak, ako to predkladá žalobca.

Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá, nedošlo tak z jeho
strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu v duchu zákona č. 514/2003 Z. z., a v zásade správne
sa však zaoberal tým, či išlo o nesprávny úradný postup v činnosti exekučného súdu v zmysle zákona

č. 514/2003 Z. z. a či to malo za následok vznik škody na strane oprávneného žalobcu.
Zvýsledkovvykonanéhodokazovaniasúdomprvéhostupňaanímprijatýchzáverov vyplýva,žežalobca
nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného súdu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čím nebol
naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného za žalobcom v tomto konaní požadovanú
náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ žalobca nedisponoval spôsobilým

exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúceho
mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa
ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“.
Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup

prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.
f/ OSP nezistil. Aj ďalšie skutočnosti vytýkané žalobcom v jeho odvolaní sú bez právneho významu,
keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýkajú a
otázka znaleckého dokazovania výšky škody by prípadne prichádzala do úvahy len pri zistení existencie

zodpovednostného vzťahu žalovaného a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré
žalobca iniciuje, je ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto
činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa
14. 12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť

najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia rozsudky.
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči
povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne

nevykonateľný.
Odvolací súd poznamenáva, že ani v prípade, že by súd bol býval rozhodol o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty, samo o sebe by to ešte
nezakladalo zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Okrem nesprávneho úradného postupu
musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a

priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou
ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve navrhovateľa. V
danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných
predpokladov. Žalované sumy bližšie nešpecifikoval, ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vznikuškody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako

právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie
svojej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému
až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti
so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď.
tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto

absentuje príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca
taktiež nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, keďže v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil, jeho úvahy a dôvody podporujú
príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v

rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú
pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu žalobca v súdenej veci nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov z dôvodu nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom

do 31. 12. 2012).
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§9ods.1zák.č.514/2002Z.z.,čímnebolnaplnenýzákladnýpredpokladprezodpovednosťžalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP a žalovanému, napriek jeho úspechu v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil a ani mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.

757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.