Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/361/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612209162
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4612209162.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, zastúpená advokátom a konateľom Doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., proti odporkyni: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
9C/407/2012-64 zo dňa 09. júla 2013, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom (žalobou) zo dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ (žalobca) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým

by bola odporkyňa (žalovaná) zaviazaná zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,-Eur a z
titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.045,-Eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď
požadoval aj náhradu trov konania. Svoj návrh s poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. - v znení do 31.5.2010, do 31.5.2011 a po 1.6.2011) a zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov skutkovo odôvodnil tým, že exekučný súd - Okresný súd Topoľčany v exekučnom konaní

vedenom na základe jeho návrhu na vykonanie exekúcie proti povinnému E. T. (registrácia súdneho
exekútora EX 12744/2009) rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
10.06.2011, teda po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 19 mesiacov!) a to
rozhodnutím o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá nečinnosť Okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, pričom o všetkých okolnostiach o priebehu skutkového deja
sa dozvedel po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu (nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a nesústredenosťou konania
so zbytočnými prieťahmi) mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 125,-Eur predstavujúca náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v zbytočne uplynutom období (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému suma 70,-Eur + na udržiavanie a správu informačného
systému suma 40,-Eur + suma 15,-Eur na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné

výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje), keď si tiež uplatňuje aj
primeranúnáhradunemajetkovejujmyvpeniazochsumou1.045,-Eurza19celýchmesiacovomeškania
(nečinnosti)exekučnéhosúdu,pretožesamotnékonštatovanieporušenia(jeho)právanasúdnuochranunie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu mu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
- nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá mala za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal

pre možnú analógiu z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa ktorej pri zbytočných prieťahoch v
súdnomkonaníjespravodlivé,abyzakaždýrokpoznačenýprieťahmisavzťahovalasatisfakciavovýške
20.000,-Sk, t. j. cca 660,-Eur, teda 55,-Eur za mesiac. Tvrdí preto, že je nutné deklarovať porušenie
jeho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, deklarovať porušenie princípov
právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (konkrétne princípu legality a princípu

ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo a princípu právnej istoty) a nahradiť
mu požadovanú nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislostisporušenímoznačenýchprávaprincípovprávnehoštátu,keďmedzitýmnymrozsudkomžiadal
určiť žalovanú zodpovednou za škodu, nerozhodnutím o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v exekučnom konaní.

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní
rozhodol tak, že návrh navrhovateľa (v plnom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách účastníkov
voči sebe navzájom rozhodol tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznáva. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na vykonané dokazovanie (predovšetkým spisom Okresného súdu Topoľčany
sp. zn. 4Er/1132/2009) a citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1 a 3, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 a 3) a citované ustanovenia Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995
Z. z. - § 41 ods. 1, § 41 ods. 2, § 44 ods. 1 a 2 v znení platnom do i po čase začatia exekúcie i teraz)
tým, že ho považoval za nedôvodný a v konaní úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal z
dôvodu, že žiadne nešpecifikovala a žiadne jej ani nevznikli.

Poukázalnato,žezexekučnéhospisuzistil,ženávrhnazačatiekonaniaovydaniepovereniabolpodaný
17.12.2009, poverenie bolo vydané dňa 10.06.2011, čomu predchádzalo plné zamietnutie žiadosti
dňa 14.06.2010 (zrušenie odvolacím súdom 30.09.2010), keď tiež žiadosť o poverenie bola v časti
vymáhanej pohľadávky o 246,55 Eur s prísl., zamietnutá dňa 10.06.2011.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že
- návrh bol dostatočne špecifikovaný a nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania,
- navrhovateľ sa voči odporkyni domáhal uspokojenia nárokov a 6-mesačná lehota od prijatia žiadosti
uplynula,

- uplatňované nároky sú pre nevydanie poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote, ktorá lehota v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v tom čase neplatila,
- neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní; zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého
dôvodu a či je dôvod na náhradu škody,
- rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku

novelou účinnou od 1.6.2011 (novelizácia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písm.
i), keď skutočnosť, že sa za exekučný titul aj dovtedy považoval podľa písm. d/ svedčí aj komentár k
ustanoveniu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a novela č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania
začaté pre účinnosťou tohto zákona,
- k vydávaniu poverení, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku dochádzalo a

dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, keď pre výklad je podstatný úmysel
zákonodarcu (pri výklade navrhovateľa by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského
rozsudku v lehote 15 dní aj v súčasnosti),
- znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení (od 1.1.2003) možno brať do
úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia (pri skúmaní nárokov podľa) § 9 ods. 1 zákona platného v

čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania,
- poverenie bolo vydané 10.6.2011, dovtedy však súd nečinný nebol
- účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty,
- navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, keď navrhovateľ svoje tvrdenia o
škode z návrhu nijako nedokladoval a znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných

tvrdení účastníkov konania, z ktorého dôvodu návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom
ako nehospodárny zamietol,
- sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie
zákonnej lehoty a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní,- nevidel dôvod sa nejakou výškou škody vôbec zaoberať, keďže mal za to, že ku vzniku škody ani
nedošlo,
- nedodržanie zákonnej lehoty (vydaním poverenia po niekoľkých mesiacoch) automaticky neznamená,

že navrhovateľovi musela vzniknúť škoda,
-žiadnaškodanevzniklaa(alebyvznikla)navrhovateľnepreukázaljejspojitosťsnedodržanímzákonnej
lehoty na vydanie poverenia,
- neboli konštatované prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu, a že
- nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci.

Uvedené rozhodnutie včas podaným odvolaním napadol len navrhovateľ domáhajúci sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. V dôvodoch svojho odvolania súdu prvého
stupňa vyčítal to, že prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z. de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné, že platné
právo nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov (k argumentu o vyvrátení nároku

navrhovateľa), že v čase podávania návrhu nemal k dispozícii súdny spis exekútorského súdu a tak
mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, čo však nič nemení na fakte, že zo strany štátneho orgánu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu nevydaním rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, že
súd vôbec nevysvetlil svoj názor o tom, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, že zamietnutím
znaleckého dokazovania mu súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody

a mechanizmus jej vzniku, keď pred súdom uviedol, že zadal vypracovanie znaleckého posudku a teda
predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci a že súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a má aplikovať platné právo.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila. V priebehu konania sa vyjadrila k

podanému návrhu, ktorý žiadala ako nedôvodný plne zamietnuť.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 214 ods. 2 a § 156 ods. 1 a 3 OSP) viazaný
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania navrhovateľa (§ 212 ods. 1, prihliadajúc i na prípadné vady

konania pred súdom prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 212 ods. 3)
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdiť a súčasne v zmysle ustanovenia § 224 a § 142 ods. 1 OSP v
odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať z dôvodu, že jej v
konaní žiadne nevznikli.

V danej veci navrhovateľ podal odvolanie, ktorého odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní
nekorešpondujú plne s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie, navrhovateľ dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé,
že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka

v kontradiktórnom spore. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj
procesnoprávnu oblasť a pri rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolanie, keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, a preto sa odvolací súd pri
posudzovaní danej veci zaoberal len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom

súdu prvého stupňa predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj
oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie

možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastného rozhodnutia
resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné
oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec zákonným spôsobom, keď
v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom konania realizáciu ich

procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.

Zákon č. 514/20003 Z. z. (nahradzujúci zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu) o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmeneniektorých zákonov (v znení neskorších predpisov nadobúdajúci účinnosť od 1.7.2004) je osobitným
zákonom, ktorý v nadväznosti na Listinu základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.
- článok 36 ods. 3 a 4), Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.

- článok 6 ods. 1) a Ústavu Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. - článok 46 ods. 3) upravuje
podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci, keď na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť súčasne splnené
podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou je, aby škoda bola
spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobom

v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
nevyhnutnou podmienkou je, aby medzi konaním vedúcim k vzniku škody a samotnou škodou bola daná
priama príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných podmienok
znáša poškodený a v prípade ich preukázania sa štát svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže
zodpovednosť štátu má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Zákon rozlišuje
dva základné okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím(§5a6)azodpovednosťzaškoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom(§9),keďje
samostatneupravenázodpovednosťzodpovednosťštátuzarozhodnutieozatknutí,zadržaníaleboinom
pozbavení osobnej slobody (§ 7) a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§
8). Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v ustanovení § 9 ods. 1
zákona výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Pri nedostatku zákonnej explicitnej definície vo

všeobecnosti možno za takýto postup považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami
pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka
individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania, keď v zmysle zákona za nesprávny úradný
postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom orgánu verejnej moci priamo súvisiacim s výkonom právomoci
orgánu verejnej moci a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik

zodpovednosti škody, čo vyžaduje starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí pre objasnenie
príčin, ktoré k určitému výsledku viedli, keď nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom
škody vo vzťahu (priamej) príčiny a následku.

Podstata sporu účastníkov teda spočívala v tom, či pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota, či postup exekučného súdu
vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním exekučného
súdu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (citovaného súdom prvého stupňa) mal
odvolací súd za to, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala
len na prípady vydania poverenia na vykonanie exekúcie, pri nezistení rozporu tak, ako to je uvedené
v druhej vete tohto ustanovenia. Úmyslom zákonodarcu bolo zefektívniť exekučné konanie v snahe
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu,

a preto z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom vo vetách 2 a 3 uvedeného ustanovenia rozlišoval
prípady „ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia“ (veta druhá) a prípad „ak súd zistí rozpor
žiadosti“ (veta tretia). Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby pätnásťdňová lehota exekučného súdu
sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietne, bol
by to upravil explicitne uložením (exekučnému súdu) povinnosti rozhodnúť v oboch prípadoch v lehote

15 dní, bez toho, že by rozlišoval jednotlivé zistenia exekučného súdu. Vydanie poverenia je osobitná
skrátená forma rozhodnutia exekučného súdu, zamietnutie žiadosti je riadnym rozhodnutím exekučného
súdu vyžadujúcim náležité odôvodnenie zistených rozporov s dôsledkom pre nevydanie poverenia.

Vychádzajúc z uvedeného potom odvolací súd následne posudzoval, či konanie exekučného súdu

nevykazovalo navrhovateľom tvrdené zbytočné prieťahy, resp. či jeho postup treba považovať za
nesprávny úradný postup (práve) pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote. Pri
rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: 1. právna
a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania, 3. spôsob, akým súd vkonanípostupoval.Pojem„zbytočnéprieťahy“obsiahnutývčlánku48ods.2Ústavyjepojemautonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na
konkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusívyznačovať

takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom
platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto
zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.),
z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných

prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v
zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Posúdenie zbytočných prieťahov nie je
(ale) možné bez prihliadania na všetky okolnosti veci, teda nemožno neprihliadať na tisícky obdobných
vecí (podávaných navrhovateľom na postup exekučného súdu) i vzhľadom k jeho možnostiam.

Za daných okolností tak navrhovateľ plne nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k

nesprávnemu úradnému postupu (nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote) lehotu pre vydanie
poverenia platnú v čase podania žiadosti exekútora exekučný súd síce nedodržsal, avšak od 01.06.2010
táto už neplatila a nečinný nebol, nakoľko o žiadosti konal a celkovo 2 x rozhodol (14.06.2010 a
10.06.2011). Pri zaťaženosti exekučného súdu, špecifickosti veci s ohľadom na charakter exekučného
titulu (s potrebou jeho právneho posúdenia exekučným súdom) a právnej a faktickej zložitosti

veci nepovažoval ani odvolací súd bez ďalšieho konanie exekučného súdu za také, ktoré by sa
dalo kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ vedúce k navrhovateľom tvrdeným (ale nepreukázaným)
následkom.

Vychádzajúc z uvedeného mal potom odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci vecne

správne, keď návrh navrhovateľa plne zamietol. Odvolací súd tiež vychádzal z toho, že medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že by navrhovateľ nepodal návrh na predbežné prerokovanie svojich nárokov
a že 6-mesačná lehota na ich prerokovanie v čase rozhodovania súdu už uplynula, že je neprípustná
všeobecná paušalizácia uplatňovaných nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď oba nároky
je potrebné v konaní jednoznačne preukázať (nie je možné ich len predpokladať) v konaní vykonaným

dokazovaním, že nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, že znalecký posudok
slúži len na preskúmavanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania, že rozhodovaciu
činnosť súdov tvoriacich podstatu súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, že vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí
byť priamy, bezprostredný a neprerušený (a nestačí, ak je iba sprostredkovaný, teda k zmenšeniu

majetku by muselo prísť priamo a len týmto postupom), že navrhovateľ nevyprodukoval žiadne dôkazy
preukazujúce ním uvádzanú a uplatňovanú škodu a nemajetkovú ujmu a že vadu konania majúcu za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.