Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoPr/10/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219199
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113219199.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: J. T., nar. XX.XX.XXXX,
bytom R. K. XXX/XX, E., zastúpená advokátom: JUDr. Marián Belán, Školská 136/27, Madunice, proti
žalovanému: Pragmastav s.r.o., Vyšehradská 12, Bratislava, IČO: 45 986 614, zastúpený spoločnosťou:
JUDr. Julián Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r.o., Pribinova 4, Bratislava, IČO: 45 941 815,
o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a iné, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16Cpr/4/2013-107 zo dňa 24. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd v prvom odseku výroku zamietol návrh v časti
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, v časti náhrady mzdy a náhrady mzdy
za dovolenku. V druhom odseku výroku zastavil konanie v časti určenia skončenia pracovného pomeru
dohodou. V treťom odseku výroku žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 68 ods. 1, 2, § 47 ods. 2, § 58 ods. 1, § 77, § 79 ods. 1, §

144 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 109 ods. 1 a 3 Zákonníka práce vecne odôvodnil tým, že v danom prípade
bol založený pracovno-právny vzťah medzi žalovaným a žalobkyňou s použitím ust. § 58 Zák. práce /
ďalšia pracovná zmluva s užívateľským subjektom bola nadbytočná a irelevantná/. Nebolo sporné, že
v skutočnosti žalobkyňa vykonávala prácu v užívateľskom subjekte, jej pracovný vzťah so žalovaným
však trval. Podľa pracovnej zmluvy so žalovaným miestom výkonu práce bola Ľanová 6, Bratislava. Od
01.04.2010 žalobkyňa nastúpila na materskú dovolenku, ktorá jej skončila dňom 18.05.2013. Podľa §
166 ods. 3 ZP bola žalobkyňa povinná oznámiť zamestnávateľovi - žalovanému - najmenej jeden mesiac

vopred predpokladaný deň skončenia materskej a rodičovskej dovolenky. Žalobkyňa tak neurobila. Z
oznámenia Obecnej polície Madunice zo dňa 24.05.2013 a výpovede svedka Ing. R. P. vyplýva, že
žalobkyňa sa vyjadrila, že nie je pracovníčkou žalovaného a už má inú prácu. Táto okolnosť, ako
aj skutočnosť, že žalobkyňa žalovanému neoznámila po doručení okamžitého skončenia pracovného
pomeru, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, svedčí o jej reálnom nezáujme zotrvať v pracovnom
pomere. Pokiaľ aj došlo k zrušeniu sídla užívateľského subjektu, pre ktorý žalobkyňa pracovala,
nevylučuje to pridelenie jej inej práce blízko bydliska, ak by o to prejavila záujem - žalobkyňa však

nepreukázala tento skutočný záujem zotrvať v pracovnom pomere. Jej tvrdenie, že mala záujme len o
pôvodné pracovisko užívateľského zamestnávateľa /dochádzka do práce, starostlivosť o maloleté dieťa/
je irelevantné - žalobkyňa mala pracovný pomer so žalovaným, miesto výkonu práce podľa pracovnej
zmluvy bolo dané, nie je zhodné s užívateľským subjektom a o prípadné iné miesto, ktoré by jej bolovyhovujúce, neprejavila relevantný záujem, so zamestnávateľom sa nekontaktovala a nekomunikovala
s ním za týmto účelom. Pokiaľ jej zamestnávateľom bol výlučne žalovaný, zmena sídla užívateľského
subjektu nemá vplyv na samotný pracovno-právny vzťah účastníkov konania a potom sa konanie

žalobkyne javí ako svojvoľné. Svedok H. I. U. potvrdil, že ukončenie činnosti dočasného zamestnávateľa
bolo pracovníkom oznámené a pokiaľ aj toto nebolo listinným dôkazom preukázané, z jeho výpovede
je nesporné, že pred ukončením MD zamestnankyne túto skutočnosť oznamovali a kontakt mal každý
zamestnanec. Svedkyňa C. K. potvrdila, že žalobkyňa bola kontaktovaná v súvislosti s jej nástupom po
ukončení MD, kontaktoval ju však zamestnávateľ, ona sama tak neurobila. Dovolenku jej nemala z čoho

vyplatiť pre jej krátenie v dôsledku absencie. Svedok Q. takisto potvrdil, že zamestnanci mali kontakt na
ohlásenie alebo zmeny skutočností. Žalobkyňa si nesplnila svoju povinnosť oznámiť zamestnávateľovi
vopred ukončenie materskej dovolenky /zamestnávateľ nemohol predvídať, či túto ukončí riadne, či
bude na predĺženej materskej dovolenke atď./. V tom spočíva základné pochybenie žalobkyne, ak
by tak urobila, bolo by povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa riešiť ďalšie zamestnanie, resp.
dočasné pridelenie žalovanej v prípade zrušenia jej pracoviska pred nástupom na MD. Tu je opakovane

potrebné zdôrazniť, že zamestnávateľom žalobkyne bol stále výlučne žalovaný /nie užívateľský subjekt/,
miesto výkonu práce nebolo so žalovaným dohodnuté v mieste užívateľského subjektu /i keď tam
žalobkyňa pracovala/. Žalobkyňa tým, že neoznámila zamestnávateľovi, t.j. žalovanému, ukončenie MD,
neumožnila mu tak riešiť daný stav či už ďalším dočasným pridelením, ukončením pracovného pomeru
v zmysle zákona /dohodou, výpoveďou atď./. Žalobkyňa tak svojvoľne mala v úmysle nastúpiť na miesto,

ktoré nebolo podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným, miestom výkonu jej práce. Ak potom
žalobkyňa aj získala vedomosť o zrušení sídla užívateľskej organizácie, nevykonala žiadne relevantné
kroky voči zamestnávateľovi, ktoré by smerovali k výkonu jej práce. Sama žalobkyňa nepopiera, že
sa zamestnala /oznámila to aj pracovníkovi mestskej polície/ a bez ďalšieho nekontaktovala svojho
zamestnávateľa, s ktorým výlučne bola v právnom vzťahu, čím poprela skutočný záujem zotrvať

v pracovnom pomere. Do práce nenastúpila, preto jej bolo dané okamžité skončenie pracovného
pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, keď dňa 20.05.2013 sa bez oznámenia
prekážky v práci nedostavila na pracovisko, a to aj s použitím čl. VII bod 8.1 písm. f/ Pracovnej
zmluvy, v zmysle ktorého za závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, ktoré je dôvodom
na okamžité skončenie pracovného pomeru sa považuje najmä neospravedlnená neúčasť v práci,

resp. neoznámenie prekážky v práci bezodkladne po jej vzniku. Toto ustanovenie pracovnej zmluvy
je v súlade s ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a je podporným pre aplikáciu tohto zákonného
ustanovenia,konkretizujeprekonkrétnypracovno-právnyvzťahzávažné porušeniepracovnejdisciplíny,
s ktorým je zamestnanec oboznámený pri uzavretí pracovnej zmluvy. Za daného stavu mal súd
potom za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné, spĺňa formálne náležitosti a je aj

dôvodné, keď žalobkyňa sa nedostavila do práce /ani zamestnávateľa nekontaktovala, neoznámila
mu prekážku v práci, neospravedlnila sa/, jej neprítomnosť bola vykázaná ako neospravedlnená, a
teda bolo právom zamestnávateľa takto postupovať. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že sa riadne dostavila na
pracovisko užívateľského zamestnávateľa, s týmto má uzavretú pracovnú zmluvu, potom by sa podľa
tohto jej tvrdenia jednalo o samostatný právny vzťah s užívateľským zamestnávateľom /voči ktorému

by si nároky uplatňovala/. Pre posúdenie závažnosti porušenia pracovnej disciplíny postačuje v zmysle
citovaného ustanovenia zákona i nedbanlivostné konanie a takého sa žalobkyňa bezpochyby dopustila
tým, že nástup do práce vopred neoznámila, nedostavila sa do miesta výkonu práce uvedeného v
pracovnej zmluve /prinajmenšom za účelom doriešenia administratívnych náležitostí po jej opakovanom
nástupe do práce/, zamestnávateľa nekontaktovala a relevantným spôsobom neprejavila skutočný

záujem zotrvať v pracovnom pomere, ani po obdržaní okamžitého skončenia pracovného pomeru
neoznámila, že trvá na ďalšom prideľovaní práce a zamestnávaní. Za tohto stavu sa potom aj podanie
žaloby javí ako účelové. Žalobkyňa sa riadne zamestnala a ako sama uviedla, žalobu podala z dôvodu
prípadných prekážok v ďalšom zamestnávaní /okamžité skončenie pracovného pomeru/ a náhrady
mzdy /i to titulom odstupného, na ktoré jej nárok nemohol vzniknúť/. Skutočný nezáujem zotrvať v

pracovnom pomere prejavila aj pôvodnou časťou žaloby, ktorou sa domáhala určenia, že pracovný
pomer sa skončil dohodou. Z vyššie uvedených dôvodov dospel súd k záveru, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je platné, a teda návrh v tejto časti nie je dôvodný.

V časti náhrady mzdy bolo takisto potrebné návrh zamietnuť. Žalobkyňa svoj nárok opiera o ust. §

76 Zák. práce, ktoré ustanovenie však upravuje odstupné, ak sa pracovný pomer skončí dohodou z
dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ - o taký prípad sa však nejedná, a teda
nárok založený na tomto základe nemohol vzniknúť. V prípade úspechu žalobkyne o určení neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru by prichádzalo do úvahy použitie ust. § 79 zák. práce, itáto náhrada je však podmienená nielen samotnou neplatnosťou okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ale i oznámením zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával
a to žalobkyňa neurobila. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci samej súd návrh zamietol, nie je na

mieste sa ani náhradou mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru zaoberať, a teda
potom nárok ani v tejto časti nie je dôvodný. Žalobkyňa si tiež uplatnila nárok na náhradu mzdy za
dovolenku za 5,5 dňa. Žalobu v tejto časti nekonkretizovala, neuviedla, za aké obdobie si náhradu
uplatňuje, či a kedy dovolenku čerpala, a teda v tejto časti bola žaloba zmätočná. Pokiaľ súd vychádzal
z jej tvrdenia, že si dovolenku nečerpala, poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa si 04.09.2009 a

19.01.2010 čerpala dovolenku, za r. 2013 došlo k jej kráteniu počas materskej dovolenky a vo zvyšku
došlo k jej kráteniu s poukazom na citované ustanovenie zákona, teda ani v tejto časti nebolo možné
žalobe vyhovieť. Žalobkyňa ani nepreukázala, za aké obdobie si nárok uplatňuje, z akého dôvodu si
práve uvedený nárok za počet dní uplatňuje, nárok žiadnym spôsobom nepreukázala. V časti určenia, že
ku skončeniu pracovného pomeru došlo dohodou, súd v dôsledku späťvzatia tejto časti návrhu konanie
zastavil v zmysle ust. § 96 ods. 1, 2 O.s.p. Úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto

súd rozhodol, že sa mu táto náhrada nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu a domáhala
sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vec mu vrátil na ďalšie konanie,
uplatniac odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci.

Odvolateľka poukázala na to, že ihneď po uzatvorení pracovnej zmluvy so žalovaným bola pridelená
na výkon práce do spoločnosti Hansol LCD Slovakia s.r.o., so sídlom 396 Voderady, kde aj pracovala
do jej nástupu na materskú dovolenku v roku 2010. Spoločnosť žalovaného zmenila sídlo dňom
05.09.2012 a spoločnosť, do ktorej bola pridelená na dočasný výkon práce, zmenila dňom 21.01.2011
názov, teda právne vlastne zanikla. O týchto skutočnostiach žalobkyňu nikto neinformoval a ani nemala

možnosť to zistiť. Žalobkyňa po ukončení materskej dovolenky sa snažila telefonicky skontaktovať
so žalovaným, avšak bezúspešne. Dňa 20.05.2013 mala snahu osobne nastúpiť do zamestnania vo
Voderadoch, kde zistila, že jej pôvodný zamestnávateľ, ktorému bola pridelená na dočasný výkon
práce, už vlastne neexistoval. Až cestou Sociálnej poisťovne našla kontakt na žalovaného, ktorý jej
oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, nakoľko

sa bez oznámenia prekážky v práci nedostavila na pracovisko. Takto špecifikovaný výpovedný dôvod
považuje za veľmi vágny. Žalobkyňa sa v deň nástupu do práce na pracovisko osobne dostavila. Súd
neprihliadol na povinnosť zamestnávateľa podľa § 29 Zák. práce pre prípad prechodu práv a povinností z
pracovnoprávnychvzťahovpísomneotominformovaťzamestnancov,aninaust.§29aZák.práce,podľa
ktorého ak sa zamestnancovi prevodom majú zásadne zmeniť pracovné podmienky a zamestnanec s

ich zmenou nesúhlasí, pracovný pomer sa považuje za skončený dohodou z dôvodov podľa § 63 ods. 1
písm. b) ku dňu prevodu, pričom zamestnancovi patrí odstupné podľa § 76. Odvolateľka tiež poukázala
na ust. čl. 2 Zák. práce, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov
musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého
účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Súd pri svojom rozhodovaní poukázal

iba na skutočnosť, že žalobkyňa nevynaložila dostatočnú snahu, aby zamestnávateľovi oznámila mesiac
pred ukončením MD nástup do zamestnania. To však, že zamestnávateľ počas MD dvakrát zmenil
identitu, to si mala žalobkyňa podľa vyjadrenia žalovaného zistiť na internete. Vyjadrenia pracovníkov
žalovanéhootom,žekaždýpracovníkmátelefonickýkontaktnamanažéraalebokoordinátora,považuje
za účelové. Poukázala tiež na list žalovaného zo dňa 27.05.2013, ktorým boli žalobkyni oznámené

dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom žalovaný priznal, že došlo k zmene jeho
sídla a uviedol, že zostatok dovolenky za mesiac máj 2013 jej bude preplatený v najbližšom výplatnom
termíne. Žalobkyňa si vyčerpala iba jeden deň dovolenky a ostatné nevyčerpané jej zabudli vyplatiť. V
prípade žalovaného, ktorý mení svoje sídlo či identitu, nemôže bazírovať na tom, že všetci zamestnanci
(o ktorých nemá zrejme celkom dôsledný prehľad) majú internet na priebežné zisťovanie podobných

zmien. Neplatnou je aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľka
podporne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2010 a 3 Cdo 316/2009.
Podľa odvolateľky jej konanie nevykazovalo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa §
68 ods. 1 písm. b) Zák. práce.

K doručenému odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa navrhol ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalobkyne
neobsahuje žiadne nové skutočnosti. Žalobkyňa naďalej zamieňa svojho zamestnávateľa s
užívateľským zamestnávateľom. Žalobkyňa bola po celý čas v pracovnom pomere so žalovaným a nie sužívateľským zamestnávateľom, kde bola len dočasne pridelená na výkon práce. Skončenie materskej
dovolenky a nástup do práce mala žalobkyňa oznámiť zamestnávateľovi. Spoločnosť užívateľského
zamestnávateľa nikdy nezanikla, len zmenila svoje obchodné meno a celý čas má svoj výrobný závod

vo Voderadoch. K namietanému porušeniu ust. § 29 Zák. práce žalovaný uviedol, že zmena sídla sa
nepovažuje za prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov podľa § 29 a nasl. Zák. práce,
preto ani žalovanému nemohli vzniknúť povinnosti tam uvedené.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané

včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má aspoň
základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu
v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď

vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľke.

Odvolateľka v podanom odvolaní uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový (odvolací

dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený
skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov.

Keďže prvostupňový súd napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

Podstatnou spornou otázkou, ktorá zároveň tvorí predmet prieskumu odvolacieho súdu, zostalo
posúdenie platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že právnym nástupcom pôvodne žalovanej spoločnosti

EURO-PERSONAL, s.r.o. sa v dôsledku zlúčenia na základe Zmluvy o zlúčení zo dňa 04.09.2014
stala spoločnosť Pragmastav s.r.o., ktorá podľa výpisu z Obchodného registra preberá ako univerzálny
nástupca celé imanie, všetky práva a záväzky zrušovanej spoločnosti EURO-PERSONAL s.r.o., a teda
s prihliadnutím na univerzálnu sukcesiu súd o zmene účastníkov nerozhodoval.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci podrobné a dostatočné dokazovanie, ktoré vytvorilo spoľahlivý
skutkový základ aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, bez potreby opakovania či doplnenia tohto
dokazovania. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 03.06.2009 bola medzi spoločnosťou
žalovaného a žalobkyňou uzavretá pracovná zmluva s dňom vzniku pracovného pomeru 04.06.2009,miesto výkonu práce podľa čl. IV Ľanová 6, Bratislava - V rámci dohodnutého miesta výkonu práce
určuje zamestnancovo pracovisko zamestnávateľ. Podľa čl. IV bod 4. 2.: Zamestnanec berie na
vedomie, že v prípade potreby bude na základe osobitnej písomnej dohody o dočasnom pridelení podľa

§ 58 ZP dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Podľa čl. VIII bod 8.
1 písm. f/ zmluvy za závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, ktoré je dôvodom na
okamžité skončenie pracovného pomeru sa považuje najmä neospravedlnená neúčasť v práci, resp.
neoznámenie prekážky v práci bezodkladne po jej vzniku.

Dňa 22.05.2013 žalovaný so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/
ZP z dôvodu, že „dňom 19.05.2013, kedy jej dieťa dovŕšilo tri roky veku, jej skončilo čerpanie rodičovskej
dovolenky. Dňa 20.05.2013 sa bez oznámenia prekážky v práci nedostavila na pracovisko. Vyššie
uvedeným konaním závažným spôsobom porušila pracovnú disciplínu“. V tomto podaní ďalej žalovaný
odkazuje na § 81 písm. a, c/ ZP, ako aj na čl. VIII bod 8.1. písm. f/ Pracovnej zmluvy, v zmysle ktorého
„za závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, ktoré je dôvodom na okamžité skončenie

pracovného pomeru, sa považuje najmä neospravedlnená neúčasť v práci, resp. neoznámenie prekážky
v práci bezodkladne po jej vzniku“. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobkyni doručené
23.05.2013.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, podľa

ktorého zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závažne
pracovnú disciplínu. V takom prípade je na zamestnávateľovi, či zvolí formu výpovede alebo okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Pred okamžitým skončením pracovného pomeru so zamestnancom
musí mať zamestnávateľ zistený dôvod tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru, nestačí iba
podozrenie, že tento dôvod je daný. Okamžité skončenie pracovného pomeru porušením pracovnej

disciplíny závažným spôsobom je také úmyselné konanie zamestnanca, ktorý konal v rozpore s
oprávnenými záujmami zamestnávateľa /R 32/1993/. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru
platí zásada, že dôvod musí byť skutkovo vymedzený a nezameniteľný s akýmkoľvek iným dôvodom
a nemožno ho meniť. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí byť u zamestnanca zavinené
aspoň z nedbanlivosti. Zavinené porušenie pracovnej disciplíny musí súvisieť so základnými pracovnými

povinnosťami zamestnanca formulovanými v ust. § 81 ZP, v zmysle ktorého je zamestnanec povinný
najmä pracovať zodpovedne a riadne, plniť pokyny nadriadených vydané v súlade s právnymi predpismi,
byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho
až po skončení pracovného času a ďalšie povinnosti uvedené v tomto ustanovení zákona. Podľa § 68
ods. 2 ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa,

keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel.

Dôvod na okamžité zrušenie pracovného pomeru musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým
spôsobom, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré druhého účastníka pracovného pomeru vedú
k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, a aby sa súčasne rešpektovalo ustanovenie § 70 ZP. Neuvedenie

dôvodu na okamžité zrušenie pracovného pomeru už uvedeným spôsobom sa prejaví tými dôsledkami,
že okamžité zrušenie pracovného pomeru bude neplatné. Súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou,
ktorú zamestnávateľ uvedie v okamžitom zrušení pracovného pomeru, ale musí vychádzať z toho, ako
tento zrušovací prejav je skutkovo odôvodnený a či toto skutkové opísanie zakladá niektorý z dôvodov
okamžitého zrušenia pracovného pomeru uvedeného v § 68 ZP. Konkretizácia dôvodu okamžitého

zrušenia pracovného pomeru môže byť rôzna; v mnohých prípadoch stačí celkom stručné uvedenie
skutočností oprávňujúcich na rozviazanie pracovného pomeru týmto spôsobom, v podstate zhodné s ich
uvedením v Zákonníku práce a zakladajúcich zákonný dôvod pre tento disciplinárny postih, ale vždy tak,
aby zamestnancovi bolo zrejmé, ktoré porušenie pracovnej disciplíny sa mu vytýka, a teda je dôvodom
zrušenia pracovného pomeru.

V písomnom okamžitom zrušení pracovného pomeru musí byť jeho dôvod uvedený tak, aby bolo zrejmé,
ktorý z dôvodov obsiahnutých v ustanovení § 68 ods. 1 ZP bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom,
aby bolo nepochybné, v akom konkrétnom konaní zamestnanca sa vidí, a aby bolo zabezpečené, že
uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť (Zo súdnej praxe č. 4/2002, s. 141).

K riadnemu vymedzeniu dôvodu okamžitého zrušenia pracovného pomeru nie je potrebné, aby
obsahovalo aj údaj o tom, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvode na okamžité zrušenie pracovného
pomeru, alebo kedy tento dôvod vznikol, alebo či bol dôvod okamžitého zrušenia pracovnéhopomeru predmetom vyšetrovania iného orgánu, ak aj bez týchto údajov je nepochybné, prečo bol so
zamestnancom okamžite zrušený pracovný pomer (Soudní judikatura č. 4/1998, s. 76 Najvyšší súd
Českej republiky, sp. zn. 2 Cdon 198/1996).

V zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. Okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je výnimočným opatrením; zamestnávateľ môže skončiť
pracovný pomer so zamestnancom okamžite len vtedy, ak konanie zamestnanca možno s prihliadnutím

na všetky rozhodujúce okolnosti považovať za tak závažné, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo
požadovať, aby ho naďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa vo
všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu, jeho doterajší postoj pri
plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia
zamestnanca, spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnancom, dôsledky porušenia
pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, to, či svojím konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod.

(uznesenie Najvyššieho súdu z 05.08.2010, sp. zn. 3 Cdo 316/2009).

Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že zo strany žalovaného ako
zamestnávateľa došlo dňa 22.05.2013 k platnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru
žalobkyne ako zamestnankyne v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zák. práce, a to z dôvodu závažného

porušenia pracovnej disciplíny tým, že žalobkyňa sa po tom, ako jej dňa 19.05.2013 skončila materská
dovolenka, dňa 20.05.2013 bez oznámenia prekážky v práci nedostavila na pracovisko.

Podstata argumentácie žalobkyne spočívala v tom, že ihneď po uzatvorení pracovnej zmluvy so
žalovaným bola pridelená na výkon práce do spoločnosti Hansol LCD Slovakia s.r.o., so sídlom 396

Voderady, kde aj pracovala do jej nástupu na materskú dovolenku v roku 2010. Spoločnosť žalovaného
zmenila sídlo dňom 05.09.2012 a spoločnosť, do ktorej bola pridelená na dočasný výkon práce, zmenila
dňom 21.01.2011 názov, pričom o týchto skutočnostiach žalobkyňu nikto neinformoval a ani nemala
možnosť to zistiť. Žalobkyňa po ukončení materskej dovolenky sa snažila telefonicky skontaktovať
so žalovaným, avšak bezúspešne. Dňa 20.05.2013 mala snahu osobne nastúpiť do zamestnania vo

Voderadoch, kde zistila, že jej pôvodný zamestnávateľ, ktorému bola pridelená na dočasný výkon práce,
už vlastne neexistoval.

Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že pracovný pomer vznikol medzi žalobkyňou ako
zamestnankyňou a žalovaným ako zamestnávateľom, pričom žalobkyňa bola pridelená na dočasný

výkon práce tzv. užívateľskému zamestnávateľovi spoločnosti Hansol LCD Slovakia s.r.o., so sídlom
396 Voderady. Toto pridelenie a faktický výkon práce u užívateľského zamestnávateľa však nič nemenili
na tom, že pracovný pomer existoval medzi žalobkyňou a žalovaným, a preto aj povinnosti v súvislosti
s ukončením materskej dovolenky mala žalobkyňa vo vzťahu k žalovanému, a to najmä povinnosť v
zmysle § 166 ods. 3 Zák. práce minimálne jeden mesiac vopred písomne oznámiť zamestnávateľovi

predpokladané skončenie materskej dovolenky a následný nástup do práce. Žalobkyňa netvrdila a
ani nepreukazovala, že svoju informačnú povinnosť si splnila, t.j. že písomne zamestnávateľovi - t.j.
žalovanému mesiac pred ukončením materskej dovolenky oznámila predpokladaný nástup do práce.
Nemohlo byť pritom nijako rozhodujúce, že na strane žalovaného došlo k zmene obchodného mena
od 24.02.2012 a k zmene sídla od 05.09.2012, nakoľko žalobkyňa nepreukázala, že by sa pokúšala

žalovaného písomne kontaktovať, a to či už na jeho pôvodnú adresu alebo na novú adresu.

V súvislosti so zmenou obchodného mena a zmenou sídla žalovaného je potrebné konštatovať, že tieto
nemali žiaden vplyv na obsah pracovného vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a nemali za následok
žiaden prechod práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu a vznik povinností pre zamestnávateľa v

zmysle ust. § 29 a § 29a Zák. práce, na ktoré sa odvolávala žalobkyňa. O takýto prechod by sa jednalo
len v prípade zániku či zmene právnej formy zamestnávateľa, k čomu v rozhodnom čase preukázateľne
nedošlo, preto zamestnávateľovi ani nevznikla informačná povinnosť v zmysle ust. § 29 Zák. práce a
žalobkyni nemohlo vzniknúť právo na skončenie pracovného pomeru dohodou v zmysle ust. § 29a Zák.
práce.

Rovnako nemôže obstáť argumentácia žalobkyne, že sa prvý deň po skončení materskej dovolenky
dňa 20.05.2013 dostavila do sídla pôvodného užívateľského zamestnávateľa, nakoľko mala povinnosť
kontaktovať svojho hlavného zamestnávateľa, t.j. žalovaného. Zároveň bolo potrebné prihliadnuť nazistené skutkové okolnosti, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že žalovaný ako zamestnávateľ vyvinul
sám iniciatívu a kontaktoval žalobkyňu v mieste jej bydliska cestou obecnej polície, pričom z vyjadrenia
príslušníkaobecnejpolícievyplynulo,žežalobkyňamuoznámila,žeužniejepracovníčkoužalovanéhoa

má inú prácu. Žalobkyňa tiež nijako nepreukázala, že po tom, ako jej bolo doručené okamžité skončenie
pracovného pomeru, žalovanému ako zamestnávateľovi oznámila, že trvá na jej ďalšom zamestnaní, a
teda že má reálny záujem o zotrvaní v pracovnom pomere u žalovaného.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutkových okolností daného prípadu nebolo možné dospieť k záveru,

že by postupom žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý sa so žalobkyňou rozhodol okamžite skončiť
pracovný pomer z dôvodu jej neospravedlnenej absencie v práci, došlo k takému výkonu práv a
povinností vyplývajúci z pracovnoprávnych vzťahov, ktorý by nebol v súlade s dobrými mravmi; resp.
že by zo strany žalovaného ako zamestnávateľa došlo k zneužívaniu na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu (čl. 2 Zák. práce)

Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobkyne odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane
vecne správneho výroku o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, ako vecne
správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní mal úspech žalovaný, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu
trov konania voči neúspešnej žalobkyni, žalovaný si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznať.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.