Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 1. apríl 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 13C/308/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234415
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Svediaková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234415.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Beátou Svediakovou v právnej veci

navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, práv.
zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný
súd z a m i e t a.

Žalobu z a m i e t a.

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti odporcovi
náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 785,54,- Eur, ktorá mu
mala vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu exekučného súdu Okresného súdu Žilina
nevydaním rozhodnutia - poverenia na vykonanie exekúcie, v zákonom stanovenej lehote.

Návrh odôvodnil najmä tým, že exekučný súd vo veci EX12095 /2011 proti dlžníkovi I. I., nar.
XX.XX.XXXX rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 06.09.2012
zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia, pričom k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. (omeškanie viac ako 426 dní)

Tento postup exekučného súdu hodnotí navrhovateľ ako nesprávny úradný postup v dôsledku ktorého

vznikla navrhovateľovi jednak majetková škoda vo výške 125,- Eur predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a
rozhodnutím o ňom.

V dôsledku nesprávneho úradného postupu si navrhovateľ uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy
za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za

porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav
predpokladaný zákonom, za stratu dôvery, a to vo výške 785,54- Eur, ktorú sumu vypočítal spôsobom
špecifikovaným v žalobe.Navrhovateľ teda v súdenej veci tvrdil, že nesprávny úradný postup spočíva v tom, že exekučný súd
nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 04.09.2013 žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť, nárok
navrhovateľa považoval za právne neopodstatnený z dôvodu nepreukázania splnenia základných
zákonných podmienok. Vo všeobecnosti namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku bola doručovaná 23.04.2012 a už dňa 27.09.2012 boli podané žaloby
na súd; navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým

zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie
sám požiadal a preto žiaden z uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému
nároku na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho
v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ
doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky nepredložil. Poukázal na ustanovenie exekučného poriadku
§ 44 ods. 2 s účinnosťou pred a po 01.06.2011 v spojení s ustanovením § 41 ods. 2 písm. d),

z ktorých ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, čo znamená, že akýkoľvek nárok
navrhovateľa vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej
lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone; ak
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po 01.06.2011 nárok navrhovateľa je v

tejtočastineopodstatnený. Samotnénedodržaniezákonomstanovenejlehoty, neznamenáautomaticky
prieťahy v konaní (judikatúra Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) a zo skutkových okolností,
ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že
skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Za nesprávny úradný postup však nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým exekučný súd
návrh na vydanie poverenia zamietol a skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalé
povahy rozhodcovskej doložky; uvedené rozhodnutia za nezákonné možno považovať len vtedy, ak
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti

rozhodnutiu a táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie namietaných navrhovateľov splnená. Odporca zároveň v súvislosti s uplatnenou náhradou
škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania
pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide k samotnej uplatnenej náhrady materiálnej škody
vo výške istiny s príslušenstvom vymáhanej od povinného, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku
škody má produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke a pokiaľ ide o
uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ani táto zo strany navrhovateľa nie je preukázaná.

V priebehu konania na výzvu súdu navrhovateľovi na preloženie písomného podania (návrhu na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) navrhovateľ uviedol, že nedisponuje rovnopisom,
originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu a odporca potvrdil vo svojom vyjadrení
doručenia žiadosti v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012 a predložil súdu dňa 12.06.2013 zoznam
žiadostí, v ktorých si žiadateľ odvodzuje nárok na náhradu škody od pochybenia Okresného súdu Žilina.

Navrhovateľ si za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (do 31.12.2012) uplatnil nárok na predbežné
prerokovanie podľa § 4 ods. 1 písm. a) kedy oprávneným za štát konať je Ministerstvo spravodlivosti
SR, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní.

Súd na deň 01.04.2014 nariadil vo veci pojednávanie.

Na nariadené pojednávanie dňa sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali riadne
vykázané.
Odporca ospravedlnil svoju neúčasť a súhlasil, aby súd vec prejednal v jeho neprítomnosti.

Navrhovateľ e-mailovým podaním doručeným súdu dňa 28.03.2014 žiadal zrušenie nariadeného
pojednávania a zároveň podal návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu
a na nestranný súd.Súd zdôrazňuje, že navrhovateľ sa sám zbavil svojho práva zúčastniť sa pojednávania, pretože to, že
podal žiadosť o „ zrušenie „ pojednávania, ešte neznamená, že tejto žiadosti musí súd automaticky

vyhovieť, nakoľko o prípadnom odročení pojednávania rozhoduje výlučne súd, a nie účastníci konania.
Navrhovateľ bol riadne predvolaný, mal sa tak nariadeného pojednávania zúčastniť, mohol sa vyjadrovať
k vykonávanému dokazovaniu, predkladať prípadné ďalšie návrhy na dokazovanie a podobne. Tento
postup navrhovateľa súd vyhodnocuje ako účelový a zneužívajúci procesné práva formálne vyplývajúce
zozákonaapodľanázorusúdunavrhovateľtakýmtoobštrukčnýmpostupomsasnažíopäťibaneúmerne

predlžovať dĺžku súdneho konania bez riadneho záujmu na riadnom a spravodlivom súdnom procese.
Okresný súd takému postupu ochranu súdnu poskytovať nebude, a už vôbec nie za toho skutkového
stavu, keď niet zákonného dôvodu pre odročenie pojednávania, tak ako to má na mysli ust. § 119 O.s.p. .
Obštrukčným spôsobom sa správa navrhovateľ od podania návrhu na začatie konania, a to či už v
súvislosti s riešením otázky (ne) zaujatosti zákonného sudcu, v súvislosti s jeho zákonnou povinnosťou
pripájať dôkazy už pri podaní návrhu a podobne.

Súd preto prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa.
Súd teda v prvom rade skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd.

Navrhovateľ návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný
súd odôvodnil najmä tým, že navrhovateľovi bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že
sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak navrhovateľ s týmto

rozhodnutím nesúhlasí, tvrdí, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného
súdu Žilina. Rozhodnutie krajského súdu hodností navrhovateľ ako nesprávne, zakladajúce zásah do
jeho základných práv, konkrétne základného práva zaručeného čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky,
t.j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( č.l. 48 ods.1 Ústavy Slovenskej
republiky ) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom, tiež základného práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, t.j. práva na nestranný súd zriadený zákonom. Z uvedeného dôvodu podal navrhovateľ sťažnosť
na Ústavný súd SR. Ďalej navrhovateľ návrh na prerušenie konania odôvodnil tým, že doposiaľ
nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na
prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu a keď nedôjde k ústavne konformnému prerokovaniu

objektívnej námietky vznesenej navrhovateľom skôr, ako vo veci otvorí súd pojednávanie, dopustí sa
odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovateľ návrh na
prerušenie konania odôvodnil aj tým, že medzi záruky nezávislosti súdu, ktorá je účelom zabezpečenia
najmä jeho nestrannosti, patria aj záruky psychologickej povahy, t.j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach
strán, tzv. “zdanie nezávislosti“, založené na javovej stránke veci s tým, že súd musí byť nielen fakticky

nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán. Konanie navrhovateľ navrhol prerušiť podľa ust.
§ 109 ods.1 písm. b/ O.s.p., vety prvej, a tiež podľa § 109 ods.2, písm. c/ O.s.p. .

Podľa § 109 ods. 1 písm. b), vety prvej, Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak
rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Po preskúmaní predmetného návrhu súd zistil nasledovné skutočnosti:

Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie Krajského súdu V Žiline č.k. 5NcC/405/2013 - 49 zo dňa
14.05.2013 o tom, že sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Peter Hrnčiar je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.: 13C/308/2012, ostatní sudcovia

nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.:
13C/308/2012.
K právnemu posúdeniu návrhu na prerušenie konania :Súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa ust.§ 109 ods.1, písm. b /
O.s.p., nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím
konečným, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v

tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Toto
ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť
konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil z

identického dôvodu teda z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom tak,
že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn.: 13C/308/2012.

Zhrnúc teda :
Citované uznesenie Krajského súdu v Žiline je rozhodnutím konečným, pričom vo všeobecnosti platí, že

krajský súd nerozhoduje o tom, že či je sudca okresného súdu vylúčený ani ako súd prvého, ani ako súd
druhého stupňa, je teda rozhodnutím vyneseným mimo rámca inštančného postupu, a proti takémuto
rozhodnutiu nie sú potom zákonom prípustné žiadne opravné prostriedky.

Zároveň súd dospel k záveru, že prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom samotného

návrhu na začatie konania.

Preto zo všetkých uvedených dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol a vec prejednal.

Súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov s prihliadnutím na obsah spisu a doteraz
vykonané dôkazy a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam :

Súd mal zistené, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola

odporcovidoručená,zároveňodporcomnevybavenávzákonnejlehote,pričomajkeďniejezrejmé,kedy
presne bola žiadosť doručená odporcovi, súd má za to, že vzhľadom na označenia obdobia doručovania
žiadostí (posledné doručenie dňa 25.09.2012) a vzhľadom na dátum rozhodovania na súd, zákonom
stanovená lehota na vybavenie žiadosti nepochybne uplynula, a to bez ohľadu na to, či bola poskytnutá
súčinnosť navrhovateľa alebo nie, a bez ohľadu na skúmanie, či bola potrebná a nevyhnutná súčinnosť

požadovaná odporcom.
Je totiž nepochybné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť nebol uspokojený do šiestich mesiacov
odo dňa prijatia žiadosti, pričom navrhovateľ sa domáhal na súde tohto nároku z totožného titulu a v
nižšom rozsahu než u odporcu. Teda podmienka pre súdne konanie bola splnená.

Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.: 12Er/1783/2011 má súd za preukázané, že
exekučnému súdu bola doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.08.2011.
Exekučný spis je pripojený vo fotokópii na č.l. 70 a nasl..
Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava zo dňa 25.02.2011 sp. zn.

SR02963/11, právoplatný dňa 20.06.2011 a vykonateľný dňa 23.06.2011.

Exekučný súd svojim uznesením č.k. 12Er/1783/2011 - 19 zo dňa 20.08.2012 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013),
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012) právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012) ak tento zákon neustanovuje
inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Súd základ nároku navrhovateľa na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a) (zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci) a § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č.
514/2003 Z. z. s účinnosťou do 31.12.2012. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupomalebonezákonnýmrozhodnutímpodľazákonač.514/2003Z.z.jeosobitnouzodpovednosťou
a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods. 2).

Podľa §41ods.2Exekučnéhoporiadku(súčinnosťouod1.6.2011) podľatohtozákonamožnovykonať
exekúciu aj na podklade písm. c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila; písm. d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských

súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ( s účinnosťou od 1.6.2011 ), súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o
exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999

Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľanávrhunavrhovateľavexekučnomkonanívedenompodľatýchtoprocesnýchpravidieljezaložená
povinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu a v danom prípade nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho
očakávanianavrhovateľa,žesprávnymazákonnýmpostupomsúdudôjdekvymoženiujehopohľadávky.

V danom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním
zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a vykonaním úradného postupu bez

splnenia zákonných podmienok. Nesprávny úradný postup spočíval v nečinnosti prieťahov v konaní,
pretože poverenie na vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej lehote 15 dní, ale omeškanie viac ako 292
dní, nesprávnym úradným postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona. Napriek žiadosti o vydanie
poverenia na základe právoplatného exekučného titulu rozhodcovského rozsudku, ktorý je rovnocennýs inými exekučnými titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol, porušil tým zásadu právnej istoty a
prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom.
Zodpovednosť štátu (až na prípady hodné osobitného zreteľa) je podmienená využitím riadnych
opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti
ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. Základným

predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného
ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Ďalej
existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasne (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu

resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny
úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá a podľa konkrétnych okolností bolo
potrebné v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého
postup smeruje.

Súd má zato, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo. Už v rozhodnom čase
bolo účinné vyššie citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o v zákone
stanovenú lehotu 15 dní, súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva,
že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že

exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) t.j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica, d) t.j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa

udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska
zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z.z., a to s účinnosťou od
1. júna 2011.

V predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na

vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Tento názor súd opiera aj o

dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z.z., kde podľa čl. II., bod 2, rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,
navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia

rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.

Je potrebné poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.

o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.09.20011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Exekučný
súd konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za nezlučiteľný
s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ustanovenie
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Európska komisia vo svojich pripomienkach v právnej vecivedenej pred Súdnym dvorom Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, v ktorých uviedla:
„z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, že by bolo problematické uplatnenie zásady res
iudicata, keďže právo, dokonca povinnosť vnútroštátnych súdov zastaviť nútený výkon právoplatného

rozhodcovského nálezu zakotvuje už vnútroštátne právo. Riešenie, ktoré si vnútroštátny zákonodarca
zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov, sa zdá byť v súlade s cieľom smernice 93/13/
EHS zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov. Pokiaľ
ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku, aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo
nesťažili nadmerne výkon práv uznaných právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods.2 zákona

o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom
Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu zastaviť exekučné konanie aj bez návrhu (ex offo) predstavuje
dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto zásady. (čl. 32, 33)
Tiež nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi
postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné
porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03).

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako
dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie pred
Ústavným súdom SR alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny prostriedok nápravy musí
byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť

v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris
and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a
faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon

aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby
sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou
o jeho rozhodnutie.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V danom prípade je nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie
poverenia a v prípade udelenia poverenia bol súd povinný vydať ho do 15 dní od doručenia žiadosti,

pričom súd poverenie v tejto lehote nevydal. Súd však skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo
o rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu
vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Je nepochybné, že žiadosť o poverenie bola na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu.

Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany
spotrebiteľa, bolo povinnosťou súdu aj v rámci exekučného konania skúmať toto rozhodcovské
rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu 93/13 treba

vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom sospotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento

spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. (bod 59). S poukazom na uvedené súd posúdil väčšiu
zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia. Súd
zároveň zdôrazňuje, že v zmysle ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl.3 ods.1 písm.t), každá zložka
súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali
v záujme vyššej kvality života. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca

len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom nie sú zasielané súdu.
Súd nie je administratívny orgán, ktorý automaticky udelí poverenie na vykonanie exekúcie na žiadosť
exekútora. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia.
Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady a vzhľadom
aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov, nie
je možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre udelenie poverenia. Hoci je táto lehota

daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, prípadné
jej nedodržanie nie je závažné, resp. nie je tak závažné, ako by závažné bolo porušenie ochrany
spotrebiteľa. Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov. Súd teda posúdil, že
nevydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote, bolo síce porušením zákona, ale z objektívnych
dôvodov prihliadajúc na zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Teda súd skonštatoval porušenie práva, ale

vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas
tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov,
súd má za to, že konštatovanie takého porušenia je dostatočným zadosťučinením.

Taktiež je potrebné uviesť, že navrhovateľ vystupuje ako podnikateľský subjekt, uzatvára obdobné

zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré
navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa z
týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Navrhovateľ tak využil zákon,
v dôsledku čoho podal množstvo žalôb, pričom súdy na také množstvo nemajú ani materiálne, ani

personálne vybavenie. Súd nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne
prostriedky do vydania udelenia poverenia a teda že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa jeho
uvedenia neistotu, frustráciu. Toto je tiež jeden z aspektov, na ktorý sa musí brať ohľad.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a predovšetkým na predmet tohto konania, správanie navrhovateľa
a postavenie navrhovateľa ako podnikateľského subjektu, ako aj a na závažnosť porušenia súdu,

súd v rámci svojej úvahy posúdil, že iba samotné konštatovanie porušenia práva je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 O.s.p. ale aj viazaný
skutkom t.j. žalobnými tvrdeniami ( § 79 ods. 1 O.s.p.), inými tvrdeniami ( § 101 ods. 1 O.s.p.) o

právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované
peňažné plnenie na nim tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad
a to nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup
ani nezákonné rozhodnutie.

Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na
nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a

vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy
a príčinnej súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepriaznivé procesné
dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo
uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané a preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu
zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol
preukázaný.Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s
§ 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania
neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).