Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. marec 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/141/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109219544
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1109219544.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu

JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: N. Š., F. J. G.. Č.. X/A, F.,
zast. Kanisová & Kanis Advokátska kancelária, s. r. o., Špitálska ul. č. 10, Bratislava, proti žalovanému:
Falkensteiner Hotel Bratislava, s. r. o., Pilárikova ul. č. 5, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou
SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova ul. č. 8, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 5.000,- eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 18. novembra
2014, č. k. 15C/62/2009-285, pomerom hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade

trov štátu p o t v r d z u j e.

Vo výroku o náhrade trov konania žalovaného odvolací súd napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v
tomto rozsahu v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur titulom porušenia zákazu diskriminácie. Zároveň
žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania 5.550,10 eur ako aj zaplatiť na účet súdu
prvého stupňa náhradu trov konania štátu 19,92 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že v časti žaloby o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru, o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy rozhodol medzitýmnym
rozsudkom zo 14. 6. 2011 č. k. 15C/62/2009-142 tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť
nahradiť žalovanému trovy konania. Na odvolanie žalobcu odvolací súd rozsudkom zo 14. 11. 2012 č.
k. 4Co/41/2012-190, právoplatným dňa 21. 12. 2012, tento medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa v
zamietajúcom výroku potvrdil a v časti trov konania ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní

sa tak súd prvého stupňa zaoberal nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,-
eur titulom porušenia zákazu diskriminácie.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že žalobca bol zamestnancom žalovaného od 1.
12. 2008 v pracovnej pozícii assistant houskeeper a dňa 6. 3. 2009 ho riaditeľ hotela ústne požiadal o
dočasnú výpomoc zamestnancom v pozícii chyžná vzhľadom na množstvo predpokladaného rozsahu
práce a nízkeho počtu zamestnancov v tejto pozícii. Žalobca nevidel problém v pomoci kolegom, ale

v nariaďovaní rozsahu prác, ktorých kvalita plnenia bola posudzovaná rozdielnym spôsobom oproti
ostatným zamestnancom. Poukázal na odobraté pracovné pomôcky - služobný telefón a univerzálny
kľúč, čo spôsobilo spomalenie výkonu jeho práce, obťažovanie kolegov a zníženie schopnosti plniť si
riadne pracovné povinnosti. Za konanie znižujúce vážnosť a ľudskú dôstojnosť žalobca považoval ajskutočnosť, že hoci bol v postavení vedúceho zamestnanca, jeho práca bola kontrolovaná osobami,
ktoré sú povinné prijímať príkazy v zmysle systému nadriadenosti a podriadenosti.

Po právnej stránke súd prvého stupňa vec posúdil podľa čl. 1, 3, 6, 9 a § 13 ods. 1 až 5, § 47
ods. 1 písm. a/ a ods. 3 písm. a/ zák. č. 311/2001 Z. z. Zák. práce a § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 1
až 3, ods. 11 písm. a/, § 3 ods. 1 a 3, § 6 ods. 1, ods. 2 písm. b/, § 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1, 2
zák. č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona. Uviedol, že základný rámec, ktorý na Slovensku
zakotvuje princíp rovnosti a zákazu diskriminácie upravuje čl. 12 Ústavy SR a medzinárodné dohovory

a dokumenty. Súd prvého stupňa sa pri posúdení žaloby žalobcu zaoberal jednotlivými situáciami a
úkonmi, o ktorých žalobca tvrdil, že nimi došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Dospel
k záveru, že charakter nepriamej diskriminácie má jedine odobratie univerzálneho kľúča od izieb a
služobného telefónu žalobcovi a že týmto konaním žalovaného došlo k sťaženiu aj obmedzeniu výkonu
pracovných povinností žalobcu. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že keďže k zmene pracovnej
zmluvy nedošlo, žalobca pracoval v prvom rade v pozícii assistant houskeeper, vo vzťahu ku ktorej bol

služobnýtelefónnevyhnutnýsohľadomnakomunikáciusjehonadriadenoup.J.azabezpečovanieúloh.
Rovnako potrebný bol i univerzálny kľúč, aby sa mohol dostať do priestorov izieb a k pozícii chyžný bol
tento nevyhnutný. Jeho potrebu potvrdil i žalovaný, ktorý však konštatoval, že táto skutočnosť žalobcu
neobmedzovala vo výkone práce. Vo vzťahu k ostatným žalobcom namietaným situáciám však súd
prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil.

Konkrétne išlo o tieto namietané skutočnosti:
1. Zmenu pracovnej pozície z assistant houskeeper na chyžnú ústne K.. T. a riaditeľom hotela bez zmeny
pracovnej zmluvy. Žalovaný totiž bežne podľa potrieb riešil výpomoc s konkrétnym pracovníkom ústnou
dohodou a sám žalobca ochotu pomôcť potvrdil v sťažnosti z 13. 3. 2009.
2. Hodnotenie práce žalobcu p. J., ktoré malo byť rozdielne v porovnaní s inými zamestnancami, pričom

žalobca neuviedol v čom spočívala odlišnosť posúdenia pracovných výsledkov. Zo svedeckej výpovede
p. J. mal súd prvého stupňa za preukázané, že upozornenie na nedostatočné plnenie pracovných
povinností bolo vždy ústne, medzi štyrmi očami. Podľa výpovede M. N. U. p. J. kričala na pracovníkov,
ktorí mali na starosti izby, reštaurácie, bary, konferenčnú miestnosť a recepciu, pretože neurobili riadne
svoju prácu. P. J.Á. sa teda rovnako správala k všetkým podriadeným zamestnancom.

3. Ultimátum na zlepšenie práce po skúšobnej dobe, ktoré p. J. mala dať žalobcovi bez odôvodnenia,
k čomu p. J. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že si sama pri výberovom konaní vybrala žalobcu a
že to, že mu nedostatky vytkla krátko po skúšobnej dobe preukazuje, že nemala záujem zbaviť sa ho,
inak by to oznámila priamo riaditeľovi. M. N. U. potvrdil, že p. J. vyzývala i ostatných zamestnancov,
aby riadne robili svoju prácu. Lehotu jedného mesiaca na zjednanie nápravy žalovaný považoval za

štandardnú a primeranú.
4. Pokyn p. J. podriadeným, aby nerešpektovali príkazy žalobcu a aby kontrolovali jeho prácu v konaní
nebol preukázaný. Svedkyňa C. W. uviedla, že prácu kontrolovala manažérka p. J. a svedkyňa N. Š.
uviedla, že J. dala chyžným pokyn, aby rešpektovali jej pokyny.
5. K námietke žalobcu, že p. J. ani riaditeľ hotela nereagovali na jeho sťažnosť z 13. 3. 2009 súd prvého

stupňa uviedol, že v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych
vzťahoch má zamestnanec síce právo podať zamestnávateľovi sťažnosť podľa zák. č. 152/1998 Z. z.
o sťažnostiach a zamestnávateľ je povinný na sťažnosť bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať
nápravu, upustiť od konania, ktorým sa porušila zásada rovnakého zaobchádzania a odstrániť jeho
následky. Táto skutočnosť je však podľa súdu prvého stupňa vzhľadom na predmet sporu irelevantná

pre posúdenie zákazu diskriminácie, keďže spôsob vybavenia sťažnosti upravuje priamo zákon a jeho
porušenia sa môže účastník domáhať v správnom konaní.
6. Skutočnosť, že žalobcovi mali nadriadení prideľovať väčší rozsah prác v porovnaní s ostatnými
chyžnými, súd prvého stupňa opäť posudzoval vzhľadom na to, že žalobca pracoval v pozícii assistant
houskeeper a ako výpomoc v pozícii chyžná, keďže k zmene pracovnej zmluvy nedošlo. Preto je

pochopiteľné, že mal väčší rozsah aj množstvo práce, s čím podľa súdu prvého stupňa súhlasil a potvrdil
to v sťažnosti z 13. 3. 2009. Mal za to, že svedeckými výpoveďami nebolo preukázané, že by žalobcovi
bol prideľovaný väčší rozsah prác. Rovnako nebolo preukázané, že by p. J. bola voči žalobcovi vulgárna
a že by zvyšovala na neho hlas (viď výpoveď N. Š. a E. A.). M. N. U. vypovedal, že J. kričala na všetkých
zamestnancov, ktorí mali na starosti izby, reštaurácie, bary, konferenčnú miestnosť a recepciu, lebo

nerobili riadne svoju prácu. Súd prvého stupňa dodal, že v konečnom dôsledku komunikácia žalobcu s
pani J. prebiehala vždy medzi štyrmi očami.
7. Úmyselné izolovanie žalobcu p. J. od mítingov, ktoré boli každé ráno so všetkými chyžnými tým, že
ešte pred mítingami ukladala žalobcovi prácu, ktorú musel vykonať bezodkladne. Súd prvého stupňapoukázal na to, že žalobca pracoval v prvom rade ako assistant houskeeper a len ako výpomoc v pozícii
chyžný, pričom v oboch prípadoch bola jeho nadriadenou p. J.. Mala teda oprávnenie pre pracovnú
pozíciu assistant houskeeper poveriť ho úlohami, ktoré s priamym výkonom pracovnej pozície chyžný

nesúviseli a urobila tak v prípadoch, kedy prítomnosť žalobcu na mítingoch nebola potrebná. Navyše
svedeckými výpoveďami J. a N. Š.U. bolo preukázané, že v čase kedy žalobca pracoval aj v pozícii
chyžný, sa mítingov zúčastňoval. Svedeckú výpoveď E. A., ktorá uviedla, že žalobca na mítingy prišiel,
ale p. J. ho poslal preč s inými úlohami, súd prvého stupňa nehodnotil, keďže svedkyňa sa odmietla
konkrétne vyjadriť s tým, že si už s odstupom času na to nepamätá.

8. Pokiaľ žalobca uvádzal, že K.. T. pochádza z W. rovnako ako on, bola jeho nadriadenou a snažila sa
udržať svoju pozíciu s akcentom na ochranu svojho pôvodu, súd prvého stupňa poznamenal, že žalobca
nešpecifikoval žiadne konanie, výroky alebo postupy, ktoré by nasvedčovali snahe K.. T. chrániť si svoju
pracovnú pozíciu s odkazom na rovnaký pôvod so žalobcom. V tejto časti absentuje akákoľvek skutková
a vecná argumentácia.
9. Napokon žalobca namietal, že pracoval v čisto ženskom kolektíve a aj jeho nadriadené boli ženy.

Súd prvého stupňa k tomuto uviedol, že žalobcovi už pri prijímaní do pracovného pomeru muselo byť
zrejmé, že jeho priamou nadriadenou bude žena (keďže si ho vybrala sama p. J.) a že v pracovnej
pozícii assistant houskeeper bude pracovať v ženskom kolektíve (jeho podriadené boli chyžné a túto
pracovnú pozíciu štandardne vykonávajú ženy). Zo svedeckých výpovedí E. A., N. Š. a C. W. mal súd
prvého stupňa za preukázané, že u žalovaného sa s diskrimináciou všeobecne ani vo vzťahu k žalobcovi

nestretli.

Súd prvého stupňa ďalej upozornil na vyjadrenie žalobcu v časti nemajetkovej ujmy, že diskriminačné
správanie žalovaného bolo závažné, bolo pred podriadenými a išlo o znevažovanie jeho osoby pred
ženským kolektívom. Táto skutočnosť a kontext použitia slovného spojenia „pred ženským kolektívom“

vyvoláva podľa súdu prvého stupňa konšpiráciu, že ak by žalobcom opisované správanie žalovaného
bolo pred mužským kolektívom, bolo by v poriadku. Na základe vykonaného dokazovania dospel
súd prvého stupňa k záveru, že žalobca manifestoval diskrimináciu na základe predsudkov a jeho
argumentácia bola založená viac na emócii ako na racionálnosti. V konaní podľa súdu prvého stupňa
nebola preukázaná priama diskriminácia, pri ktorej by bolo preukázané, že žalovaný zaobchádzal so

žalobcom oveľa menej prípustnejšie ako zaobchádza s inými zamestnancami v rovnakom postavení.
Jedine odobratie služobného telefónu a univerzálneho kľúča žalobcovi možno podľa súdu prvého stupňa
charakterizovať ako nepriamu diskrimináciu. Aj túto je však potrebné vyhodnotiť s odkazom na celý
komplex skutkových okolností a vo vzájomnej súvislosti. Vzhľadom na to ju nemožno hodnotiť ako
oveľa neprípustejšiu, než ako by žalovaný zaobchádzal s iným zamestnancom v rovnakej situácii.

Žalobca napriek odobratiu uvedených predmetov svoje pracovné povinnosti vykonával riadne, hoci s
istými ťažkosťami a v konečnom dôsledku riadne neplnenie pracovných povinností ani nebolo dôvodom
pre okamžité skončenie pracovného pomeru ani výpovede. Súd prvého stupňa zároveň nemal za
preukázané, že by uvedené konanie žalovaného voči žalobcovi (odobratie služobného telefónu a
univerzálneho kľúča) bolo z dôvodu jeho pohlavia a rodu, vierovyznania, príslušnosti k etnickej skupine

alebo veku. V kontexte všetkých opísaných konaní tak nebola preukázaná ani nepriama diskriminácia,
keďže v porovnaní s inými zamestnancami nebolo preukázané zásadné znevýhodnenie žalobcu. Jedine
odobratie služobného telefónu a univerzálneho kľúča spôsobilo žalobcovi isté sťaženie výkonu práce,
ale nie jeho znemožnenie, pričom je potrebné zohľadniť charakter, rozsah a dopad tohto zásahu ako i
krátkosť jeho trvania. V konaní tiež nebolo preukázané, že by žalobca bol na pracovisku konfrontovaný

ohováraním, zákerným šuškaním, dvojzmyselnými poznámkami, osočovaním. Chyby v pracovných
výkonoch boli vytýkané všetkým zamestnancom. Pochybenie žalovaného súd prvého stupňa videl v
tom, že pri dohode o výpomoci nevymedzil presné kompetencie žalobcu. Vzhľadom na skutočnosť, že
súd prvého stupňa nezistil, že by v čase pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným došlo k
diskriminácii, ďalšie predpoklady pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neskúmal a žalobu

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešnému žalovanému
priznal náhradu trov konania, a to osobitne v časti medzitýmneho rozsudku s odkazom na právny názor
odvolacieho súdu vo výške 3.470,56 eur (za sedem úkonov právnej služby: prevzatie a príprava 24. 6.
2009, písomné vyjadrenia z 9. 7. 2009 a 2. 2. 2011, účasť na pojednávaniach v dňoch 2. 12. 2010,
10. 2. 2011, 5. 4. 2011 a 14. 6. 2011), v časti odvolacieho konania vo výške 720,06 eur (za dva úkony

právnej služby: písomné vyjadrenie k odvolaniu z 12. 10. 2011 a účasť na pojednávaní dňa 14.
11. 2012) a v časti žaloby o zaplatenie 5.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.359,48
eur (za šesť úkonov právnej služby: účasť na pojednávaniach v dňoch 21. 3. 2013, 6. 6. 2013, 23. 9.
2014 a 18. 11. 2014, písomné vyjadrenie z 22. 5. 2013 a písomné podanie otázok na svedkyňu dňa 2. 7.2013), t. j. náhrada trov právneho zastúpenia spolu 5.550,10 eur. O náhrade trov štátu pozostávajúcich
z odmeny vyplatenej súdnej tlmočníčke zo štátnych finančných prostriedkov vo výške 19,92 eur súd
prvého stupňa rozhodol podľa § 148 ods. 1 O. s. p. a na ich náhradu zaviazal neúspešného žalobcu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zmenil a žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyhovel alebo aby zmenil rozsudok vo
výroku o náhrade trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, prípadne aby žalovanému
nepriznal náhradu trov konania za tri úkony právnej služby, ktoré žalobca namietal vo svojom odvolaní

a ktoré nie sú písomnými podaniami vo veci samej. Žalobca zotrval na svojom presvedčení, že
žalovaný svojim konaní porušil ustanovenia antidiskriminačného zákona ako aj antidiskriminačné
ustanovenia obsiahnuté v Zákonníku práce. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný
mu odobral pracovné pomôcky - univerzálny kľúč a služobný mobilný telefón. Univerzálny kľúč je
pritom nevyhnutný na výkon práce chyžného alebo asistenta manažéra (housekeeping manager),
keďže slúži na otváranie dverí ktorejkoľvek z hotelových izieb. V tejto súvislosti žalobca poukázal

na viacero svedeckých výpovedí. Mal za to, že tak univerzálny kľúč ako aj mobilný telefón boli
pre výkon jeho práce nevyhnutné, čo vyplýva aj z písomných popisov pozície asistenta manažéra
a chyžnej. Hoci odobratím pracovných pomôcok nebol výkon práce žalobcu znemožnený, ale bol
výrazne obmedzený a sťažený. Dôsledkom toho bolo, že žalobca musel ponižujúco „otravovať“ iných
zamestnancov hotela, častokrát i svojich priamych podriadených, aby mu otvorili dvere. Vo funkcii

asistenta manažéra musel na pokyn nadriadenej X. J. túto pravidelne informovať o dianí v hoteli, a to
aj cez víkendy, pričom po odobratí služobného mobilného telefónu tak musel robiť svojim súkromným
telefónom na vlastné náklady. Žalovaný tak svojim rozhodnutím podľa žalobcu vyvolal stav nerovnosti,
kedy s ním jednoznačne zaobchádzal menej priaznivo ako s ostatnými zamestnancami. Zo strany
priamej nadriadenej žalobcu X. J. faktickým odobratím pracovných pomôcok žalobcovi došlo k priamej

diskriminácii podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona a zo strany riaditeľa hotela došlo príkazom
na odobratie pracovných pomôcok žalobcovi k diskriminácii vo forme pokynu na diskrimináciu podľa § 2a
ods. 6 antidiskriminačného zákona. Vytýkal súdu prvého stupňa, že hoci potvrdil nepriamu diskrimináciu,
jeho žalobu zamietol. Domnieval sa, že súd prvého stupňa opomenul odlišnosť odobratia pracovných
pomôcok zo strany riaditeľa hotela a zo strany J.. Mal za to, že konaním žalovaného došlo k jeho priamej

diskriminácii (nie nepriamej) a k pokynu na diskrimináciu. Žalovaný totiž so žalobcom v porovnaní s
ostatnými zamestnancami zaobchádzal menej priaznivo. V opačnom prípade by mu univerzálny kľúč a
telefón neodobral. Žalobca namietal, že antidiskriminačný zákon nerozlišuje stupeň menej priaznivého
zaobchádzania a pre existenciu diskriminácie postačuje menej priaznivé zaobchádzanie bez ďalšieho.
A práve takéto zaobchádzanie bolo u neho prítomné v porovnaní s ostatnými chyžnými a manažérkou.

K odôvodneniu súdu prvého stupňa, ktorý sa konanie žalovaného snažil ospravedlniť tým, že žalovaný
so žalobcom neskončil pracovný pomer pre neplnenie pracovných povinností, a to ani po odobratí
pracovných pomôcok, žalobca poznamenal, že pre záver o existencii alebo neexistencii diskriminácie
je právne irelevantné z akého dôvodu bol s ním ukončený pracovný pomer. To, že bol šikovný a
že ani po odobratí pracovných pomôcok nezaostával v riadnom plnení si pracovných úloh, nemôže

byť ospravedlnením antidiskriminačného správania sa žalovaného. Rovnako je irelevantná i doba
trvania diskriminačného správania. Žalobca ďalej podotkol, že zmena jeho pracovnej pozície z asistenta
manažéra na chyžnú mala byť dočasná a bola dohodnutá ústne. Stala sa však zmenou trvalou, a
to napriek tomu, že nesúhlasil so zmenou pracovnej zmluvy, ktorú mu žalovaný predložil na podpis.
Žalovaný svojimi krokmi podľa žalobcu sledoval výrazné sťaženie výkonu jeho práce a spôsobil mu

nepohodlné pracovné prostredie, ktoré vyústilo až do psychickej traumy. Pripomenul tiež, že žalovaný
nereagoval na jeho písomnú žiadosť o podanie vysvetlenia a výzvu na upustenie od protiprávneho
konania zo dňa 13. 3. 2009 adresovanú p. J. a na vedomie i riaditeľovi hotela. Žalobca na rozdiel
od súdu prvého stupňa považoval za diskriminačné aj ďalšie správanie sa žalovaného, konkrétne
to, že J. dala svojim podriadeným pokyn, aby nerešpektovali pokyny žalobcu, hoci aj k nemu boli v

postavení podriadených. Tento záver podľa neho vyplynul aj z výpovede svedkyne N. Š.. J. tak znížila
autoritu žalobcu. Zároveň ho aj vyčleňovala zo spoločných mítingov zamestnancov hotela, čo v konaní
ani nerozporovala. Na mítingoch sa pritom rozoberali bežné, ale aj zásadné otázky chodu hotela, o
ktorých žalobca mal mať prehľad, J. mu však úmyselne a účelovo pred mítingami zadávala neodkladnú
prácu, pre ktorú sa ich nemohol zúčastňovať. Žalobca poznamenal, že dôkazné bremeno v tomto

spore v zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona spočíva na žalovanom, ktorý musí preukázať,
že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. V prípade existencie pochybností, napr. rozdielnych
výpovedí svedkov, žalovaný dôkazné bremeno nemôže uniesť. Ak teda v danej veci existujú rozporné
výpovede svedkov ohľadom vyčleňovania žalobcu z mítingov, tvrdenie žalovaného o tom, že žalobcaz nich nebol vyčleňovaný, nemožno považovať za preukázané a túto situáciu treba vyhodnotiť tak, že
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného došlo. Zdôraznil, že jeho tvrdenia
potvrdzuje i svedecká výpoveď psychologičky T.. W. S., ktorá uviedla, že príznaky traumy žalobcu nebolo

možnézahrať,akoajsprávapsychiatraY..T.F.ačestnéprehláseniebývalejzamestnankynežalovaného
V. J..

K výroku o trovách konania žalobca namietal, že súd prvého stupňa mal postupovať podľa § 150 ods. 1
O.s.p.aichnáhraduúspešnémužalovanémucelkomnepriznať,pretožesútudôvodyhodnéosobitného

zreteľa. Uviedol, že ako fyzická osoba vystupoval sám proti oveľa silnejšiemu protivníkovi - hotelu z
medzinárodnejsieteluxusných4a5hviezdičkovýchhotelov.Voväčšejmieresajednáopracovnoprávny
spor, ktorému samotný zákonodarca priznal určitú mieru osobitosti, keďže žalobcu oslobodzuje od
súdneho poplatku za žalobu (§ 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb.). Poukázal tiež na skutočnosť, že
v konaní existujú viaceré rozporné výpovede svedkov, ale súd prvého stupňa sa priklonil k tým, ktoré
sú v prospech žalovaného. Súd prvého stupňa taktiež konštatoval nepriamu diskrimináciu zo strany

žalovaného a napriek tomu mu vyhovel. Na základe uvedeného považoval uloženú povinnosť náhrady
trov konania za neprimeranú. Navyše namietal aj niektoré úkony právnej služby. Konkrétne písomné
vyjadrenia zo dňa 2. 2. 2011 a zo dňa 22. 5. 2013, keďže nešlo o podanie vo veci samej a žalovaný
sa nimi vyjadroval k ústnym prednesom žalobcu na pojednávaní, čo mal urobiť priamo na predmetnom
pojednávaní. Neuznával ani úkon písomné podanie otázok na svedkyňu zo dňa 2. 7. 2013, pretože sa

nejedná o podanie vo veci samej.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu čo do výroku o zamietnutí žaloby nie je dôvodné
a v časti trov konania žalovaného je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v konaní pôvodne domáhal aj určenia neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, neplatnosti výpovede a náhrady mzdy. O týchto nárokoch žalobcu však
už bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnym rozsudkom súdu prvého stupňa zo 14. 6. 2011 č. k.
15C/62/2009-142 v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu zo 14. 11. 2012 č. k. 4Co/41/2012-190,
právoplatným dňa 21. 12. 2012, a to zamietnutím žaloby. Predmetom konania tak ďalej zostal len nárok

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur titulom porušenia zákazu diskriminácie.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, s vykonanými dôkazmi súdom prvého stupňa ako
aj s napadnutým rozsudkom konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej právnej veci vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a vec zároveň po

právnej stránke aj správne posúdil. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku pokiaľ ide o
vec samu a konštatuje ich správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti odvolací súd

uvádza, že subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru,
že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu žalovaného (viď uznesenie Ústavného
súdu SR z 30. 4. 2009 sp. zn. IV. ÚS 16/09 ). Z ust. § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z. totiž vyplýva,
že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje
len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno

týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii
jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z
ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne
musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je niektorý z nedovolených dôvodov vyplývajúcich
z ust. § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú

stranu, ktorá musí preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Posun
v dôkaznom bremene teda v zmysle uvedeného nie je automatický, nenastáva ihneď ako žalobca
vyhlási, že je diskriminovaný. Žalobca v žalobe, ktorou sa domáha ochrany pred diskrimináciou, musí
označiť nielen osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ale tiež musí označiťtaké skutočnosti, z ktorých možno usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Dôkazné bremeno o tom, že došlo k jeho priamej alebo nepriamej diskriminácii, musí uniesť samotný
žalobca. Navyše musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je zákonom nedovolený dôvod

(napr. pohlavie, rasa, vek a pod.).

Žalobca v prejednávanej veci označil viacero skutkov, ktorými podľa neho malo dôjsť k diskriminácii jeho
osoby. Súd prvého stupňa sa všetkými týmito skutkami podrobne zaoberal, vyhodnotil ich a zisťoval,
či nimi mohol žalovaný porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania a či zasiahol do práv a oprávnených

záujmov žalobcu. V prípade niektorých skutkov označených žalobcom je pritom už zo samotných tvrdení
žalobcu zrejmé, že ním opisované konanie nemožno považovať za diskrimináciu (priamu ani nepriamu),
pretože žalobca v týchto častiach svojej žaloby neuniesol ani len povinnosť tvrdenia. Splnenie povinnosti
tvrdenia žalobcu je pritom podmienkou toho, aby súd mohol žalobe žalobcu vyhovieť. Ak si žalobca túto
povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy nesplní, potom nemôže splniť
ani svoju dôkaznú povinnosť a uniesť dôkazné bremeno o tom, že došlo k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania. Konkrétne ide o tvrdenie žalobcu, že K.. T. pochádza z W. rovnako ako on, bola jeho
nadriadenou a snažila sa udržať svoju pozíciu s akcentom na ochranu svojho pôvodu. Žalobca totiž
v tomto smere bližšie neuviedol žiadne konanie či postup, ktoré by mohli predstavovať diskriminačné
konanie vo vzťahu k nemu. Obdobne to platí aj o tvrdení žalobcu, že pracoval v čisto ženskom kolektíve
a jeho nadriadenými boli ženy. Táto samotná skutočnosť nepredstavuje diskrimináciu žalobcu. Žalobca

neuniesol povinnosť tvrdenia ani pokiaľ ide o ním namietanú skutočnosť, že hodnotenie jeho práce pani
J. malo byť rozdielne v porovnaní s inými zamestnancami, keď v priebehu konania neuviedol, v čom
mala odlišnosť hodnotenia pracovných výsledkov spočívať. Ostatné tvrdenia žalobcu v súvislosti so
zmenou pracovnej pozície žalobcu, ultimátom na zlepšenie práce žalobcu po skúšobnej dobe, pokynom
na kontrolovanie práce žalobcu ostatnými chyžnými, prideľovaním väčšieho rozsahu prác žalobcovi v

porovnaní s ostatnými chyžnými a izolovania žalobcu z ranných mítingov boli v priebehu prvostupňového
konania vyvrátené, resp. bolo preukázané, že neboli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných
práv žalobcu a v tomto prípade nemožno hovoriť ani o neoprávnenosti zásahu.

Podľa názoru odvolacieho súdu zároveň bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že k skutkom namietaným

žalobcom malo dôjsť v rámci pracovnoprávnych vzťahov, a to v rámci vzťahu nadriadeného a
podriadeného zamestnanca. Povinnosťou žalobcu ako zamestnanca pritom podľa § 81 písm. a/ Zák.
práce bolo okrem iného aj plniť pokyny nadriadených, t. j. aj J., vydané v súlade s právnymi predpismi.
Z vykonaného dokazovania, konkrétne zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že vzťahy medzi žalobcom
a nadriadenou J. boli zrejme napäté a konfliktné. J. však podľa svedeckých výpovedí vyžadovala iba

riadne plnenie si pracovných povinností tak od žalobcu ako aj ostatných jej podriadených zamestnancov
žalovaného (viď napr. výpoveď M. N. U.) a neútočila na osobnosť žalobcu v súvislosti s niektorým z
diskriminačných dôvodov. Navyše samotný žalobca v priebehu konania uviedol, že keď mu J. niečo
vyčítala, tak to vždy bolo medzi štyrmi očami (viď zápisnica z pojednávania konaného na súde prvého
stupňa dňa 2. 12. 2010 na č. l. 69). Pokiaľ teda J. ako nadriadená dala žalobcovi ultimátum na zlepšenie

pracovných výkonov, nemôže byť takéto konanie považované za diskriminačné, ak jeho dôvodom
a motívom bola práve nižšia úroveň plnenia pracovných povinností žalobcom. V podrobnostiach k
jednotlivým skutkom namietaným žalobcom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, jedine odobratie služobného telefónu a univerzálneho
kľúča žalobcovi, ktorý potreboval na výkon svojej práce, môže vykazovať znaky určitého nerovnakého
zaobchádzania so žalobcom oproti ostatným zamestnancom žalovaného v rovnakej pracovnej pozícii.
Ani vo vzťahu k tomuto však nebolo preukázané, že by sa tak stalo z niektorého z diskriminačných
dôvodov (napr. kvôli pohlaviu či pôvodu žalobcu). Preto vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej

veci odvolací súd dospel k zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, že žaloba žalobcu ani v tejto
časti nebola dôvodná.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil podľa §
219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny. Zároveň odvolací súd v zmysle § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

potvrdil aj závislý výrok o náhrade trov konania štátu, keď jeho správnosť žalobca v podanom odvolaní
ani nespochybnil.Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, odvolací súd uvádza, že keďže žalovaný mal vo veci samej
plný úspech, vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p.
Odvolací súd však napadnutý rozsudok v časti náhrady trov konania napriek tomu nemohol potvrdiť.

Žalobcatotižv odvolanísúduprvéhostupňavytkol,žeprirozhodovaníotrováchkonaniamalpostupovať
podľa § 150 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznať. Súd prvého stupňa sa
v napadnutom rozsudku možnou aplikáciou uvedeného ustanovenia nezaoberal. Ust. § 150 ods. 1
O. s. p. pritom predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok konania a umožňuje súdu,
aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal

právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Aplikácia tohto ustanovenia
prichádza do úvahy, keď sú splnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady trov konania, ale súd
dospeje k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom
alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí náležite
odôvodnený, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
na strane účastníkov konania.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v ďalšom konaní bude potrebné zisťovať, či
súd tu dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné použiť pri rozhodovaní o
trovách konania ust. § 150 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu žalovanému celkom, prípadne sčasti nepriznať,
hoci mu vznikol nárok na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania
zrušil v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v rozsahu zrušenia
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude treba zistiť osobné, sociálne, zárobkové a
majetkové pomery žalobcu, prihliadnuť k okolnostiam prejednávanej veci ako aj k okolnostiam, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nároku, k postoju účastníkov v priebehu konania a posúdiť, či tu sú dôvody
hodné osobitného zreteľa umožňujúce použite § 150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o trovách konania. V
tejto súvislosti bude tiež potrebné zohľadniť, ako by sa rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 ods.
1 O. s. p. dotklo majetkových pomerov žalovaného, ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania a či
aplikáciou tohto ustanovenia bude dosiahnutá spravodlivá ochrana práv účastníkov konania. Odvolací

súd poznamenáva, že záver o tom, či tu sú alebo nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemohol
urobiť sám, pretože by tým odňal účastníkom konania možnosť takýto záver napadnúť odvolaním a
preskúmať v rámci riadneho opravného konania. Pokiaľ súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o
trovách konania dospeje k záveru, že v prejednávanej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa odôvodňujúce úplné nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, bude pri priznávaní náhrady

trov konania žalovanému musieť prihliadnuť aj na odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa jednotlivých
namietaných úkonov právnej služby. Odvolací súd má za to, že za žalobcom namietané úkony právnej
služby - písomné vyjadrenie žalovaného z 2. 2. 2011 a z 22. 5. 2013 žalovanému skutočne náhrada
trov konania nepatrí, pretože nešlo o účelne vynaložené trovy konania. V zmysle § 142 ods. 1 O. s. p.
totiž úspešnému účastníkovi možno priznať len náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva a účelnosť je potrebné posudzovať osobitne vo vzťahu k jednotlivým úkonom právnej
služby. Vyjadrením z 2. 2. 2011, doručeným súdu prvého stupňa dňa 3. 2. 2011 (č. l. 76), žalovaný
reagoval na vyjadrenie žalobcu prednesené na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 2.
12. 2010, ktoré bolo odročené na termín 10. 2. 2011 práve za účelom vyjadrenia žalovaného k návrhu
žalobcu. Žalovaný teda mal možnosť podať svoje vyjadrenie priamo na pojednávaní konanom na súde

prvého stupňa dňa 10. 2. 2011, pričom svoje písomné vyjadrenie doručil súdu prvého stupňa len niekoľko
dní pre konaním nariadeného pojednávania. Tento úkon právnej služby preto odvolací súd nepovažoval
za účelný. Rovnako za neúčelný úkon právnej služby odvolací súd považoval aj vyjadrenie žalovaného
z 22. 5. 2013 (č. l. 223). Žalovaný aj toto vyjadrenie podal bez výzvy súdu prvého stupňa a reagoval
ním na vyjadrenia žalobcu prednesené na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 21. 3.

2013, pričom tak mal možnosť urobiť priamo na tomto pojednávaní, prípadne na ďalšom pojednávaní
konanom opäť len niekoľko dní po podaní tohto vyjadrenia dňa 6. 6. 2013. Nedôvodné sú však odvolacie
námietky žalobcu týkajúce sa úkonu právnej služby - písomné podanie otázok na svedkyňu z 2. 7. 2013
(č. l. 243). Žalovaný týmto podaním plnil povinnosť uloženú obom účastníkom konania súdom prvého
stupňa na pojednávaní konanom dňa 6. 6. 2013 a položil ním otázky svedkyni N. Š., ktorej výsluch bol

uskutočnený dožiadaným Okresným súdom Poprad. Za tento úkon právnej služby preto žalovanému
patrí náhrada trov konania.V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.
s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.