Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/738/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113216616
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113216616.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa Ing. O. F., bytom Z.
XXXX/XX, H., právne zastúpeného JUDr. Jánom Legerským, advokátom, Nám sv. Anny 15/25, Trenčín
proti odporkyni Z. Z., bytom Míškovice XX, T. F., právne zastúpenej JUDr. Jozefom Ujom, advokátom,
Zlatovská 1279/22, Trenčín, v konaní o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie odporkyne proti

rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 18. marca 2015, č.k. 20C/185/2013 -210, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 533,92
eur, k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Legerského, advokáta so sídlom Nám sv. Anny 15/25,
Trenčín, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom stavby - garáž súp. č.
4411 postavenej na parc. č. 2108/302 zapísanej na liste vlastníctva č. 6081 katastrálne územie Trenčín
a navrhovateľovi priznal 100% náhrady trov konania.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom garáže a
vlastníctvo k nej nadobudol jej zhotovením a zápis vlastníckeho práva k predmetnej stavbe v

katastri nehnuteľnosti v prospech odporkyne nezodpovedá skutočnému právnemu stavu. Nevyhnutnou
procesnou podmienkou prípustnosti návrhu o určenie, že tu právny vzťah alebo právo je v zmysle §
80 písm. c/ O.s.p. predstavuje naliehavý právny záujem na takomto určení. Navrhovateľ preukázal,
že ku dňu rozhodovania súdu je daný naliehavý právny záujem tomto určovacom návrhu. Odporkyňa
totiž spochybňuje vlastnícke právo navrhovateľa ku garáži, na základe listiny o určení súpisného
čísla je v katastri nehnuteľnosti zapísaná ako vlastníčka predmetnej nehnuteľnosti. Návrh na určenie

vlastníckehoprávajepotomjedinýmprocesnýmnástrojomochranyprávanavrhovateľa,ktorýmsamôže
dosiahnuť odstránenie spornosti práva, pretože len na základe právoplatného rozsudku súdu, ktorým
bude deklarované vlastnícke právo navrhovateľa bude v katastri nehnuteľností možné vykonať zmenu
vlastníckehoprávagaráževprospechnavrhovateľa.Danosťvlastníckehoprávaodvodzovalnavrhovateľ
z tej skutočnosti, že garáž sám na vlastné náklady zhotovil. V zmysle zákona a teórie práva vlastníctvo
novo vyhotovenej stavby nadobúda originárnym /pôvodným/ spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil s

úmyslom mať ju pre seba. Rozhodujúci je úmysel osoby, ktorá stavbu zabezpečuje, nadobudnúť ju
pre seba na účely jej využitia a nadobudnúť vlastníctvo k nej. Nie je pritom rozhodujúce, kto bol
uvedený ako stavebník v stavebnom alebo kolaudačnom rozhodnutí v zmysle stavebného zákona č.
50/1976 Zb.. V danom prípade sa s výstavbou garáže začalo po rozvode manželstva účastníkov v
roku 1994, keď bolo dňa 29.7.1999 vydané stavebné povolenie spolu pre výstavbu 8 garáži v prospech
viacerých stavebníkov, vrátane odporkyne, a stavba garáže bola skolaudovaná na základe rozhodnutia

zo dňa 19.6.2002. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ ešte pred začatím výstavby garáže
podnikal v oblasti výroby elektrických zariadení, maloobchod s elektrospotrebičmi a iných oblastiacha mal uskladnený tovar v garáži, v dome účastníkov, pričom ako uviedla sama odporkyňa tento tovar
jej v dome zavadzal. Svedkyňa Ing. M. F., ktorá pomáhala navrhovateľovi s podnikaním, potvrdila
tvrdenie navrhovateľa v tom smere, že keďže navrhovateľ mal pôvodne uskladnený elektroinštalačný

materiál v garáži v rodinnom dome účastníkov, za účelom jeho uskladnenia v iných priestoroch sa
navrhovateľ rozhodol, že postaví predmetnú garáž. Navrhovateľ uvádzal, že z dôvodu obavy, aby v
prípade vzniku záväzkov z jeho podnikateľskej činnosti nebola stavba garáže ohrozená, navrhovateľ
pred začatím realizácie stavby požiadal odporkyňu, aby stavba bola formálne vedená ako jej vlastníctvo,
s čím odporkyňa súhlasila a v tom čase mali účastníci dobré vzťahy. Odporkyňa uvedenú argumentáciu

popierala s odôvodnením, že navrhovateľ nepodnikal vo veľkom rozsahu, pretože bol zamestnaný v
riadnom pracovnom pomere a nemal nesplatené dlhy a záväzky voči obchodným partnerom, iným
veriteľom. Z predložených daňových priznaní k dani z príjmu navrhovateľa za roky 1998 až 2002
však bolo jednoznačne preukázané, že rozsah podnikania navrhovateľa bol značný vzhľadom na
výšku dosahovaných obratov, vo výške 12 až 18 miliónov Sk ročne, s čím priamo súvisí zvýšené
podnikateľské riziko, pričom z výkazu majetku a záväzkov navrhovateľa za rok 1999 oproti roku

1998 vyplýva výrazný nárast záväzkov z podnikateľskej činnosti navrhovateľa. Uvedené nasvedčuje
pravdivosti tvrdenia navrhovateľa o jeho obave, aby výsledky jeho podnikateľskej činnosti neohrozili
stavbu garáže. Navrhovateľ teda potreboval garáž na účely podnikateľskej činnosti, na skladovanie
tovaru a elektroinštalačného materiálu, ako aj na výrobu tovaru, ktorý následne predával, na parkovanie
nákladného vozidla, ktoré vlastnil, čomu bola uspôsobená aj výška garážových dverí. Skutočnosť, že

garáž bola pôvodne navrhovateľom na tieto účely plánovaná bola preukázaná aj výsluchom svedka
Ing. S. M.. Svedok H. O. uviedol, že na základe ústnej objednávky navrhovateľa vykonával zámočnícke
práce na garáži, pričom šlo o práce na schodišti v garáži, zábradlí na ňom, atypickom výťahu, oknách
na garáži a všetky tieto práce, ich rozsah boli vykonané podľa požiadaviek navrhovateľa, ktorý svedkovi
počas výstavby uviedol, že garáž bude slúžiť na výrobu káblov v suteréne, spracovaný materiál sa bude

prostredníctvom výťahu prepravovať na 1. nadzemné podlažie, kde bude skladovaný materiál. Aj svedok
Ing. O. S., rodinný priateľ účastníkov, potvrdil, že výstavbu predmetnej garáže zabezpečoval navrhovateľ
na účely svojej podnikateľskej činnosti a aj z výšky garážových dverí je zrejmé, že stavba bola
plánovaná tak, aby tam navrhovateľ zaparkoval aj nákladným automobilom. S menovaným svedkom
ako aj svedkom M. X. riešil navrhovateľ technické otázky ohľadom stavby garáže, aby zodpovedali

príslušným bezpečnostným normám a predpisom. Hlavnú výhradu odporkyne, že v zmysle stavebného
povolenia stavba garáže nebola určená na účely podnikania, a že navrhovateľ neoznámil príslušnému
orgánu zriadenie prevádzky v predmetnej garáži odporca ani nerozporoval, a táto skutočnosť pre účely
posúdenia otázky nadobudnutia vlastníckeho práva zhotovením veci nemá význam. Odporkyňa nijako
nepreukázala svoje tvrdenie, že stavebníčkou garáže bola preto, lebo garáž si chcela postaviť pre

seba za účelom garážovania auta a zároveň tam mal byť vinný sklad na výrobu vína a na uskladnenie
sudov,pretožeodporkyňajevlastníčkouvinohradovvHlohovci.Napreukázanietýchtotvrdenínenavrhla
vykonať žiaden dôkaz a z dokazovania vykonaného v konaní nevyplynulo, žeby po dokončení stavby
garáže tam odporkyňa zriadila vínny sklad, žeby tam skladovala sudy s vínom. V konaní zároveň vyšlo
najavo, že Mesto Trenčín vydalo dňa 27.6.2002 pod číslom 511/2002 listinu o určení súpisného čísla

4414 pre ďalšiu garáž postavenú na pozemku parc. č. 2108/308 k.ú. Trenčín, a odporkyňa bola zapísaná
v katastri nehnuteľností ako jej výlučná vlastníčka a túto druhú garáž užívala na parkovanie vozidla, čo
potvrdil aj svedok Ing. O. S.. Z., ktorí boli osobne prítomní po dobu trvania realizácie jednotlivých prác
na stavbe garáži, a to Ing. S. M., H. O., O. F., ml., Ing. O. S., potvrdili, že pokyny a požiadavky na spôsob
realizáciestavbyzadávalvýlučnenavrhovateľ,odporkyňunamiestestavbynevideli.Daňznehnuteľnosti

na garáž navrhovateľ neplatil, pretože nebol zapísaný ako jej vlastník. Uviedol, že účastníci mali ústnu
dohodu o tom, že odporkyňa bude platiť daň za garáž a navrhovateľ bude platiť daň za záhradku a
chatku v záhradkárskej osade v Trenčíne pod Brezinou, ktoré majú účastníci v spoločnom vlastníctve
a ktoré užíva sestra navrhovateľa, pričom odporkyňa toto tvrdenie navrhovateľa nespochybnila. V
konaní bolo preukázané, že navrhovateľ ako živnostník na účely zabezpečenia ochrany majetku uzavrel

zmluvy so spoločnosťou RIMI - S.C., s.r.o., Bratislava, zastúpenou RIMI - Security Trenčín s.r.o., a to
dňa 1.7.2000, pričom dňa 6.7.2000, teda ešte pred kolaudáciou garáže bola uvedenou spoločnosťou
vykonaná odborná prehliadku a skúšku elektrického zariadenia a v zmysle technickej správy boli
predmetom ochrany 4 garáže nad Tehelňou, z toho jedna dvojpodlažná. Následne dňa 1.4.2003 uzavrel
navrhovateľ ako živnostník obdobné zmluvy so spoločnosťou SPIN TN s.r.o. Navrhovateľ ako živnostník

uzavrel s Krajským riaditeľstvom PZ v Trenčíne ako dodávateľom dňa 4.8.2000 a dňa 30.11.2000 zmluvu
o poskytovaní služieb ochrany objektu, z príloh ktorých bolo preukázané, že predmetom ochrany boli
garáže nad Tehelňou v Trenčíne a ako kontaktné osoby oprávnené umožniť vstup príslušníkov PZ doobjektu boli označení navrhovateľ a RNDr. O.. Navrhovateľ doložil výpisy z knihy faktúr za roky 2000 až
2005 a ďalšie doklady o úhradách odplát z jeho strany dodávateľom za tieto poskytované služby.

Navrhovateľ vyhľadal, objednal, zabezpečil, organizoval a napokon aj vyplatil dodávateľov prác na
stavbe garáže, čo bolo preukázané výpoveďou svedka H. O., ktorý na stavbe vykonal zámočnícke
práce, výpoveďou svedka Ing. S. M., ktorý zhotovil hrubú stavbu, suterén a prízemie garáže, z
čestného prehlásenia Vladimíra B. zo dňa 7.1.2014, ktorý zhotovoval strešnú drevenú podlahu, deliacu
drevotrieskovú zatepľovaciu priečku v suteréne garáže, z čestného prehlásenia V. C. zo dňa 16.1.2014,

ktorý muroval obvodové murivo, omietal steny, kládol dlažbu v suteréne a prvom podlaží, obklad soklovej
časti kabrincami, z čestného prehlásenia M. N. zo dňa 15.1.2014, ktorý vykonal klampiarske práce.
Odporkyňa svoje tvrdenie o tom, že M. N. vykonal klampiarske práce nie na garáži, ale na dome
účastníkov nijako nepreukázala. Pokiaľ bola v niektorých predložených dokladoch, napr. v revíznej
správeIng.M.O.,alebovdokladochohľadomgarážovýchdveríodporkyňauvedenáakoobjednávateľka
tovaru a prác, je to dôsledok toho, že pri dojednávaní prác sa vychádzalo zo stavebného povolenia,

v ktorom odporkyňa figurovala ako stavebníčka spolu s ostatnými stavebníkmi garáži nad Tehelňou v
Trenčíne. Odporkyňa predložila i pokladničné bloky o zakúpení cementu, lepidla, špárovku vo firme Ing.
P. Ellinger - Stavivo, Trenčín. Odporkyňa však nepreukázala, že skutočne ona z jej peňazí uhradila
tieto a ďalšie výdavky spojené so stavbou garáže, pričom navrhovateľ uviedol, že tieto bloky ostali v
dome, keď z neho odišiel bývať do bytu. Naproti tomu navrhovateľ, ktorý nielenže predložil niektoré

doklady o úhradách nákladov na stavbu garáže /farba, žalúzie, zasklievanie a iné/, ale vyššie uvedenými
svedeckými výpoveďami a uvedenými čestnými prehláseniami uniesol dôkazné bremeno ohľadom
skutočnosti, že vyplácal osoby, ktoré zhotovovali jednotlivé práce na stavbe garáže. Súd nemohol
akceptovať ako hodnoverný dôkaz odporkyňou predložené čestné prehlásenie M. O. zo dňa 20.3.2014,
v ktorom menovaný uviedol, že odporkyňa si v jeho firme v roku 2000 objednala a následne zaplatila

cenu 9.500 Sk za interiérové a exteriérové farby podľa jej požiadavky na vymaľovanie novostavby
garáže, keďže M. O. podpísal dňa 8.1.2014 čestné prehlásenie s identickým textom, avšak s tým,
že objednať a zaplatiť farby mal navrhovateľ, a preto súd na obe čestné prehlásenia Jaroslava O.
neprihliadal. Ing. M. O., ktorý za zadávateľa elektroinštalačných prác označil v čestnom prehlásení zo
dňa 9.12.2012 navrhovateľa a v čestnom prehlásení zo dňa 5.4.2014 odporkyňu, v písomnom podaní

zo dňa 14.1.2015 na vysvetlenie uviedol, že ohľadom týchto prác bol v kontakte s oboma účastníkmi,
pričom bolo dohodnuté, že dielo a revízna správa budú písané na odporkyňu a potvrdil, že odplatu za
vykonané práce mu vyplatil navrhovateľ. Odporkyňa nepreukázala svoje tvrdenie, že peniaze odovzdala
navrhovateľovi, ktorý ich potom vyplatil tretím osobám zhotovujúcim jednotlivé práce. V konaní vypočutí
svedkovia Ing. O. S., M. X., L.. M. F. potvrdili, že navrhovateľ stavbu garáže financoval z jeho výlučných

peňažných prostriedkov zarobených zo živnosti. Títo svedkovia navštevovali účastníkov v ich dome aj
po rozvode ich manželstva v roku 1994 pri príležitostí rôznych osláv a jubileí a tiež potvrdili, že účastníci
aj po rozvode ich manželstva žili ešte spolu v jednom dome, chodili spolu na dovolenky, čo vyplýva
aj z predložených dokladov o úhradách dovoleniek z roku 1999, 2000, 2002, predložených fotografií z
rôznych stretnutí a osláv a účastníci mali spolu priateľský vzťah, čo potvrdila aj samotná odporkyňa.

Aj dokladmi o úhradách ceny energií dodávateľom elektrickej energie a vody za obdobie od roku 1994
do 2008 navrhovateľ preukázal svoje tvrdenie, že aj po rozvode manželstva sa podieľal na úhradách
nákladov na energie dodávaných do domu, v ktorom účastníci bývali. Súd neprihliadal na odporkyňou
predložené pokladničné bloky o zakúpení vodoinštalačného materiálu, pretože podľa zhodných tvrdení
účastníkov voda v garáži zavedená nebola, a teda sa tieto výdavky nemohli týkať stavby garáže.

Bolo preukázané, že obaja účastníci boli zamestnaní u Ing. W. C. - SEKO + DAPA, Trenčín a z odpisov
ich mzdových listov za roky 1998 až 2002 bolo preukázané, že navrhovateľ ako aj odporkyňa dosahovali
približne rovnakú mzdu cca 110.000 Sk ročne. Odporkyňa tvrdila, že zarábala viac ako navrhovateľ,
mala ďalší príjem vo výške 10.000 až 20.000 Sk, pretože vykonávala záujmovú činnosť v súvislosti s

chovom psov. Tieto jej tvrdenia však ostali v rovine ničím nepodložených tvrdení. Vyjadrenie odporkyne,
že zarábala viac ako navrhovateľ bolo v konaní vyvrátené predloženými daňovými priznaniami k dani
z príjmu navrhovateľa za roky 1998 až 2005, z ktorých bolo preukázané, že navrhovateľ pred, počas
výstavby garáže a aj po dokončení garáže dosahoval zo živnosti príjem od 12.000.000 Sk do 18.000.000
Sk ročne. Na rozdiel od odporkyne mal teda dostatočný zdroj príjmu na uhradenie všetkých nákladov na

stavbu garáže, ktoré mali spolu predstavovať 450.000 Sk. Odporkyňa nepreukázala hodnoverne svoje
tvrdenie, že jej mala jej matka darovať v roku 1998 alebo 1999 na základe ústnej darovacej zmluvy
sumu 500.000 Sk, keď jej sestra previedla kúpnu cenu za rodinný dom kúpený od matky a nijakýmspôsobom odporkyňa nepreukázala svoje tvrdenie, že z tejto darovanej sumy odporkyňa financovala
výstavbu garáže.

Navrhovateľ uvádzal, že financoval aj kúpu pozemkov na stavbu garáže od Mesta Trenčín, pretože
mu to umožňovali príjmy z jeho podnikateľskej činnosti a odporkyňa bola len formálne uvedená na
kúpnej zmluve z 9.2.1992 ako kupujúca pozemkov, pretože mala figurovať ako stavebníčka garáže
v zmysle ústnej dohody účastníkov. V konaní bolo preukázané, že účastníci uzavreli dňa 19.12.2008
kúpnu zmluvu, na základe ktorej odporkyňa previedla vlastnícke právo k pozemkom pod garážou

na navrhovateľa za kúpnu cenu 1.000 Sk. Odporkyňa k tomuto prevodu vlastníctva pozemkov na
navrhovateľa uviedla, že v ten deň uzavrela s navrhovateľom ďalšiu kúpnu zmluvu zo dňa 19.12.2008,
ktorou previedol na ňu navrhovateľ ako živnostník vlastníctvo k nákladnému automobilu za kúpnu cenu
1.000 Sk a išlo kvázi o výmenný obchod. Žiadnym rozumným spôsobom však nevysvetlila, ako mala
mať zabezpečený prístup ku garáži po pozemkoch, na ktorých je garáž postavená a ktoré previedla
na navrhovateľa. Zmluvu v tomto smere s navrhovateľom neuzavrela. Ak by sa skutočne odporkyňa

cítila ako vlastníčka predmetnej garáže, podľa názoru súdu by nepreviedla na navrhovateľa vlastníctvo
k pozemkom, ktoré slúžia na prístup ku garáži, pretože tým by si znemožnila prístup k nej. Uvedené
okolnosti v spojení s výpoveďou svedka M. X. nasvedčujú pravdivosti tvrdení navrhovateľa, že účastníci
sa ústne dohodli na usporiadaní ich právnych vzťahov k majetku tak, že veľká /dvojpodlažná/ garáž
bude zaevidovaná ako vlastníctvo navrhovateľa, ktorému patrí, keďže ju zhotovil a malá garáž mala

ostať vo vlastníctve odporkyne, pričom dvojpodlažná garáž nebola do zmluvy o prevode vlastníctva z
19.12.2008 pojatá z toho dôvodu, že v tom čase ešte nebola zapísaná v katastri nehnuteľností; z výpisu
z listu vlastníctva vyplýva, že až v roku 2010 došlo k zápisu garáže do katastra nehnuteľností, a to v
prospech odporkyne na základe listiny o určení súpisného čísla zo dňa 27.6.2002.

Pokiaľ odporkyňa spochybňovala vierohodnosť a pravdivosť navrhovateľom predložených čestných
prehlásení viacerých osôb o tom, že užívateľom garáže bol navrhovateľ, a že ide o kamarátov a
známych navrhovateľa, ktorí nebývajú v blízkosti predmetnej garáže, tak skutočnosť, že garáž užíval
na podnikateľskú činnosť navrhovateľ bola v konaní potvrdená vypočutými svedkami, vrátane svedka
O. F., ml., ktorého navrhla vypočuť v konaní odporkyňa, ako aj svedka Ing. O. S., ktorý ako rodinný

známy oboch účastníkov ich navštevoval, ako aj svedkyne Ing. M. F., ktorá navrhovateľovi pomáhala v
podnikaníatátoskutočnosťvyplývaajzčestnéhoprehláseniaIng.O.G.,ktorývrámciobchodnéhostyku
s navrhovateľom bol viackrát v garáži. Skutočnosť, že po postavení garáže ju navrhovateľ využíval tak,
ako bolo plánované pri jej výstavbe a síce, že v suteréne mal skružovačku, vyrábal tam predlžovačky,
iný tovar aj za pomoci svojich zamestnancov, ktoré výťahom premiestňoval na prvé nadzemné podlažie,

na ktorom mal uskladnený tovar, elektroinštalačný materiál v kovových regáloch, a následne bol tovar
nákladným vozidlom odvážaný, potvrdili svedkovia Ing. M. F., ktorá bola v garáži viackrát, navrhovateľ jej
tam ukázal ako funguje skružovačka, svedok O. F., ml., ktorý chodil dohliadať na prácu zamestnancov
navrhovateľa v garáži. Svedok L.. O. S. tiež uviedol, že navrhovateľ užíval veľkú garáž, skladoval v
nej tovar, montoval tam káble, predlžovačky, mal tam skružovačku, parkoval v nákladné vozidlo, a

odporkyňa užívala malú garáž. Po tom, ako odporkyňa prestala v roku 2008 garáž užívať, pretože
navrhovateľ vymenil prístupové kódy od brány, bol prepísaný za odberateľa elektrickej energie do
garáže, odporkyňa sa k jej užívaniu nevedela vyjadriť, no z výsluchu svedkov a čestných prehlásení bolo
preukázané, že takýmto spôsobom je garáž užívaná doteraz, a uvedený záver potvrdzuje aj predložená
fotodokumentácia interiéru suterénu a prvého nadzemného podlažia garáže.

Odporkyňa v záverečnej reči uviedla, že navrhovateľ mal veľa známych a vedel zariadiť veci po odbornej
a technickej stránke, vedel dohodnúť lacnejšiu cenu pri vybavovaní realizácie stavby garáže. Dodala,
že za túto jeho pomoc mu po dostavbe garáže umožnila uskladniť si v garáži tovar. V konaní však
bez pochýb nebola preukázaná existencia takejto dohody účastníkov, pričom podľa názoru súdu by

ani nezodpovedalo obvyklému, štandardnému priebehu okolností, ak by navrhovateľ súhlasil len s
tým, aby mohol mať v garáži uskladnené veci bez toho, aby bol jej skutočným vlastníkom, a aby v
nej mohol vykonávať podnikateľskú činnosť, a to s poukazom na situáciu, keď navrhovateľ výstavbu
garáže zabezpečoval čiastočne svojpomocne, čiastočne pomocou tretích osôb, objednával dodávateľov
prác, bol v kontakte so zhotoviteľmi jednotlivých prác, zadával pokyny osobám realizujúcim stavbu

tak, aby bola stavba zhotovená pre potreby jeho podnikateľskej činnosti a napokon ich aj vyplácal za
vykonanú prácu zo svojich vlastných prostriedkov, pričom po dokončení stavby túto užíval na svoje
podnikateľské účely, uzatváral zmluvy za účelom zabezpečenia ochrany stavby garáže, a to tak pred jej
kolaudáciou, keď ešte v nej nepodnikal ako aj po jej skolaudovaní, a za tieto služby platil dodávateľomodplatu. Tieto okolnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, v spojení so skutočnosťou,
že odporkyňa previedla v roku 2008 na navrhovateľa pozemky pod stavbou garáže bez toho, aby mala
zmluvne zabezpečený prechod po nich ku garáži, môže viesť podľa názoru súdu len k jednému záveru,

a to k takému, že zo strany navrhovateľa nešlo o žiadnu výpomoc pre odporkyňu pri stavbe garáže
v jej prospech, ale naopak navrhovateľ garáž postavil iba pre seba s cieľom, aby ju mohol využívať
na svoju podnikateľskú činnosť, pričom navrhovateľ mal za to, že mu garáž patrí, odporkyňa bola na
základe dohody účastníkov len formálne vedená ako jej stavebníčka, a to z dôvodov, aby záväzky z
podnikateľskej činnosti navrhovateľa neohrozili stavbu garáže, čo je opodstatnená obava vzhľadom na

značnýrozsahpodnikateľskejčinnostinavrhovateľapredzačatímvýstavbygarážeakoajzanasledujúce
obdobia. Pokiaľ aj navrhovateľ umožnil odporkyni a ich synovi niekedy garáž užívať, uskladniť v garáži
ich veci z domu, ako to uvádzala odporkyňa a aj syn účastníkov svedok O. F. ml., je to len samozrejmé
vzhľadom na ich príbuzenský pomer a priateľský vzťah účastníkov po ich rozvode; nič to však nemení na
v konaní preukázanom fakte, že navrhovateľ garáž postavil pre seba , za peniaze z jeho podnikateľskej
činnosti s úmyslom, aby mu patrila, aby ju užíval na výkon svojej podnikateľskej činnosti a týmto

spôsobom bola aj po dokončení užívaná.

Z uvedených dôvodov súd návrhu navrhovateľa vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku I.
tohto rozsudku.

Úspešný navrhovateľ má právo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. na náhradu trov konania. Výrokom II. súd
podľa § 151 ods. 7 O.s.p. priznal navrhovateľovi 100% náhrady trov konania. Po právoplatnosti tohto
rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.
Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie odporkyňa, v ktorom žiadala, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby zmenil rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že určí, že odporkyňa je výlučnou vlastníčkou stavby - garáž súp. č. 4411 postavenej
na parc.č. 2108/302 zapísanej v KN na Liste vlastníctva č. 6081 katastrálne územie Trenčín a zároveň si
uplatnila náhradu trov konania. V odvolaní namietala, že súd I. stupňa predčasne právne posúdil vec bez
zodpovedania si ďalších právnych otázok, najmä otázky vydržania stavby do vlastníctva odporkyňou,
ktorá ju postavila ako stavebník v stavebnom konaní na základe stavebného povolenia a ako vlastník

na kolaudačnom rozhodnutí o povolení užívať stavbu. Bola v dobrej miere a pokojne a nerušene
stavbu užívala po dobu viac ako 10 rokov až do podania žaloby navrhovateľom o určenie vlastníckeho
práva. Súd I. stupňa nevykonal žiadne dôkazy, aby preveril žalobné tvrdenia navrhovateľa, najmä
dôvod prečo sa svojich domnelých vlastníckych práv začal domáhať po uplynutí desaťročnej vydržacej
lehoty a súčasne mal vedomosť o tom, že je vedená ako stavebník v stavebnom konaní ako vlastník

v kolaudačnom rozhodnutí a následne ako vlastník aj na liste vlastníctva. Súd rozhodol na základe
neúplne zisteného skutkového stavu a bez náležitého zodpovedania nielen základných skutkových, ale
najmä základných právnych otázok vydržania vlastníckeho práva. Naďalej sa pridržiava svojich tvrdení
v súdnom konaní, že je výlučným vlastníkom garáže právnym titulom jej zhotovenia aj keď výpovede
svedkov svedčiace proti jej osobe sa snažia túto skutočnosť spochybniť. Je preto otázkou vykonania

ďalších dôkazov za účelom zodpovedania právnej otázky jej vlastníckeho práva ku garáži spočívajúcich
v deklarovaní jej vlastníctva ako stavebníka a vlastníka na kolaudačnom rozhodnutí a následne aj
na liste vlastníctva a jej pokojnej a dobromyseľnej držby. Nedostatočne zistený skutkový stav a tým
neúplne zodpovedanie skutkových a právnych otázok významných pre rozhodnutie v merite veci je
nesprávne a neúplné a viedlo nielen k predčasnému, ale aj k nespravodlivému rozhodnutiu súdu I.

stupňa. Odôvodnenie rozhodnutia je preto nezrozumiteľné, neúplné a nespravodlivé a teda aj odvolacím
súdom nepreskúmateľné, aj keď možno navonok vzbudzuje zdanie spravodlivosti. S výhradou práva
predkladať odvolaciemu súdu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa a má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ak bez svojej viny nemohla označiť alebo predložiť do

rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Uviedol, že považuje napadnutý rozsudok súdu I. st. v celom rozsahu za vecne správny a zákonný a
zároveň založený na celkom vyčerpávajúcom odôvodnení skutkových a právnych záverov, ku ktorým

súd I. st. dospel a na ktorých svoje rozhodnutie založil a odvolanie odporkyne považuje za celkom
nedôvodné, neobsahujúce žiadne skutkové ani právne tvrdenia, ktoré by mohli správnosť rozsudku
súdu I. st. spochybniť a naopak obsahujúce skutočnosti mimo rámca tvrdení odporkyne v priebehu
doterajšieho konania a napokon obsahujúce aj sčasti procesne neprípustný odvolací návrh. Pokiaľide o odvolací návrh odporkyne, táto sa domáha podaným odvolaním zrušenia rozsudku súdu I.
st. a vrátenia veci súdu I. st. na ďalšie konanie, eventuálne zmeny rozsudku súdu I. st. tak, že
za výlučného vlastníka predmetnej stavby garáže bude určená odporkyňa. Eventuálna časť takto

podaného odvolacieho návrhu odporkyne na uvedenú zmenu rozsudku súdu I. st. je odhliadnuc od
celkovej neopodstatnenosti podaného odvolania aj procesne neprípustná, keďže odporkyňa v priebehu
doterajšieho konania nepodala žiaden vzájomný návrh v zmysle § 97 O.s.p., a teda ani návrh na určenie
jej vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a podanie takéhoto návrhu (ku ktorému ani v rámci
odvolania odporkyne proti rozsudku súdu I. st. nedošlo) v rámci odvolacieho konania nie je možné s

poukazom na ustanovenie § 216 ods. l O.s.p. Odhliadnuc od toho by na takomto vzájomnom návrhu
na určenie vlastníckeho práva odporkyne k predmetnej nehnuteľnosti nemohol byť na jej strane daný
naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O.s.p, keďže odporkyňa je doposiaľ za vlastníka
predmetnej nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností, ako sama na to poukazuje aj v podanom
odvolaní. Pokiaľ ide o samotné dôvody odvolania uplatnené odporkyňou, táto síce v podanom odvolaní
uvádza, že toto odôvodňuje v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.

ako aj v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., avšak jednotlivé uplatnené odvolacie dôvody
žiadnym spôsobom v podanom odvolaní nekonkretizuje v tom smere, v dôsledku akých skutočností by
mala byť existencia týchto odvolacích dôvodov daná. Odporkyňa len vo všeobecnosti vytýka súdu I.
st., že vec predčasne právne posúdil bez zodpovedania ďalších právnych otázok, a to najmä otázky
vydržania predmetnej stavby garáže do vlastníctva odporkyne, ktorá ju mala postaviť a ktorá ju dokonca

mala v dobrej viere pokojne a nerušene užívať po dobu viac ako 10 rokov až do podania predmetného
určovacieho návrhu navrhovateľom. Odporkyňa takto až v podanom odvolaní nastolila celkom novú
otázku, a to otázku možného vydržania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti odporkyňou,
pričom v priebehu celého doterajšieho konania odporkyňa takúto skutočnosť netvrdila. Bez ohľadu na
to ide o celkom neopodstatnenú odvolaciu námietku, keď z dokazovania vykonaného súdom I. st. bez

akýchkoľvek pochybností vyplynuli také skutočnosti, ktoré ani len náznakom neumožňovali čo i len
uvažovať o nadobudnutí vlastníckeho práva odporkyne k predmetnej nehnuteľnosti právnym titulom
vydržania. Bolo nepochybne preukázané, že výstavbu predmetnej stavby garáže od začatia stavby až
do jej úplného dokončenia zabezpečoval výlučne navrhovateľ, ktorý po dokončení tejto stavby sám túto
pre výkon svojej podnikateľskej činnosti využíval a využíva doposiaľ a že odporkyňa sa

na zhotovení tejto stavby, ale ani na jej užívaní žiadnym spôsobom nepodieľala. Preto jej tvrdenia
v podanom odvolaní, že stavbu postavila a pokojne a nerušene užívala po dobu viac ako 10 rokov
až do podania predmetného určovacieho návrhu navrhovateľom sú nielen nepravdivé, ale sú v
úplnom rozpore so samotnými tvrdeniami odporkyne v priebehu doterajšieho konania a so všetkými
dôkazmi, ktoré boli doposiaľ v tejto veci vykonané. Je len zrejmé, že u odporkyne nie sú splnené

základné zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti
právnym titulom vydržania, keďže odporkyňa predmetnú stavbu nezhotovila a nemá tak od akej právnej
skutočnosti odvodzovať svoju dobromyseľnosť v držbe, ktorá navyše neexistovala, keďže odporkyňa
nikdy predmetnú nehnuteľnosť v držbe nemala a túto od jej vzniku ako veci v právnom slova zmysle
má vo svojej držbe až doposiaľ výlučne navrhovateľ, ktorý ju aj sám zhotovil. Navyše právna situácia

ohľadom vydržania navodená v podanom odvolaní odporkyňou by predpokladala, že pred ňou by musel
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť niekto iný, pretože vydržať vlastnícke právo
možno vždy len od niekoho iného (proti niekomu inému),
kto by predtým takéto právo k veci mal. V danom prípade zo skutočností, ktoré boli zistené vykonaným
dokazovaním nepochybne vyplynulo, že predmetnú stavbu garáže nadobudol jej zhotovením do

výlučného vlastníctva navrhovateľ, ktorý sám zabezpečoval realizáciu tejto stavby a hradil zo svojich
výlučných prostriedkov všetky náklady s tým spojené a preto
v okamihu, kedy sa táto stavba dostala do takého štádia, že sa stala vecou v právnom slova
zmysle a teda spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, sa stal navrhovateľ jej výlučným
vlastníkom, pričom navrhovateľ nikdy po tomto okamihu neurobil s odporkyňou žiaden ani neformálny

právny úkon, od ktorého by mohla odporkyňa potom odvodzovať svoju dobromyseľnosť v držbe
nehnuteľnosti, ktorá je základným predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Navyše
odporkyňa nikdy do držby predmetnej nehnuteľnosti ani nevstúpila a teda z týchto zásadných dôvodov
vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nemohla vydržať proti navrhovateľovi (keď žiadna iná osoba, proti
ktorej by teoreticky k vydržaniu vlastníckeho práva odporkyňou dôjsť mohlo neprichádza do úvahy).

Naopak odporkyňa v súvislosti s jej celkovým majetkovým vyrovnaním s navrhovateľom previedla na
navrhovateľa vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých je predmetná stavba garáže postavená a ktoré
zabezpečujú prístup do tejto stavby, čo by určite ako dobromyseľný držiteľ tejto stavby neurobila. Práve
takýto postup odporkyne preukazuje pravdivosť tvrdení navrhovateľa o dojednaniach medzi účastníkmio realizácii predmetnej stavby garáže a jej vlastníctve, ku ktorým došlo ešte pred začatím stavby
a ktoré boli rešpektované aj pri dojednaniach o celkovom majetkovom vyrovnaní účastníkov, kedy
predmetná stavba garáže ešte nebola v katastri nehnuteľností zapísaná a nebola preto do písomnosti

súvisiacich s týmto vyrovnaním zahrnutá (na rozdiel od pozemkov súvisiacich s touto stavbou). Je
len logické, že ak by odporkyňa nebola považovala navrhovateľa za výlučného vlastníka predmetnej
stavby garáže, nebola by pozemky súvisiace s touto stavbou na navrhovateľa previedla a naopak
bola by sa dožadovala vydania nielen týchto pozemkov ale hlavne samotnej stavby garáže, čo sa
nestalo. Samotná skutočnosť, že odporkyňa bola v stavebnom konaní týkajúcom sa predmetnej stavby

garáže účastníkom tohto konania ako stavebník tejto stavby v zmysle zák.č. 50/1976 Zb. ako normy
verejného práva nie je pre posúdenie vlastníckeho práva k tejto stavbe podľa Občianskeho zákonníka
ako normy súkromného práva, vôbec právne významná, s čím sa súd I. st. správne vyporiadal v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Preto uvedené odvolacie námietky odporkyne nemôžu vôbec
obstáť a sú celkom nedôvodné. Pokiaľ odporkyňa v podanom odvolaní vytýka súdu I. st. neúplnosť,
nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia, tak ani tieto námietky nemôžu byť vôbec

opodstatnené, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu I. st. vyplýva, že toto má všetky
náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a dokonca v miere podstatne prevyšujúcej rámec zákonných
požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúcich z tohto zákonného ustanovenia,
obsahujepodrobnýrozborjednotlivýchskutočností,ktorévyplynulizvykonanéhodokazovaniavovzťahu
k právnym záverom, ktoré súd I. st. z týchto skutočností vyvodil. Ide o rozhodnutie obsahujúce úplné

a vyčerpávajúce odôvodnenie všetkých podstatných skutkových a právnych záverov, na ktorých súd I.
st. svoje rozhodnutie založil. Keďže odvolanie odporkyne proti rozsudku súdu I. st. neobsahuje žiadne
iné dôvody, ktoré by mohli správnosť tohto rozsudku spochybniť, je zrejmé, že ide o odvolanie celkom
nedôvodné, pretože odvolacie dôvody uplatnené odporkyňou, a to navyše len vo všeobecnej rovine
tvrdenia ich existencie, nie sú vôbec dané.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ, ako uvádzal v
celom I. stupňovom konaní a následne aj vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu, má za to, že
zhotovením stavby garáže, súp. č. 4411 postavenej na parcele č. 2108/302 zapísanej na LV č. 6081
pre k. ú. Trenčín sa tento stal jej vlastníkom, a tento faktický stav je v rozpore s údajmi uvedenými
v katastri nehnuteľnosti na uvedenom LV č. 6081, nakoľko na predmetnom LV č. 6081 je uvedená

ako vlastníčka odporkyňa. S uvedeným právnym názorom navrhovateľa, ktorý si osvojil aj I. stupňový
súd však nemožno súhlasiť. Nadobudnutie vlastníckeho práva zhotovením novej veci je orgirinárnym
spôsobom nadobudnutia vlastníctva k veci. Aby mohol staviteľ podľa predpisov občianskeho práva
(nie staviteľ podľa noriem stavebného zákona č. 50/1976 Zb.), nadobudnúť vlastnícke právo musí jeho
konanie, predstavujúce stavbu predmetnej nehnuteľnosti, spĺňať kvalitatívne požiadavky. Staviteľ musí

nehnuteľnosťreálneuskutočniť,atovoformereálnehovykonávaniastavebnýchprác(nielenčiastočnou
výpomocou) alebo vo forme investícii použitých na uskutočnenie stavby. V druhom rade musí staviteľ
právne relevantným spôsobom prejaviť úmysel mať uvedenú nehnuteľnosť pre seba, nadobudnúť do
svojho vlastníctva. Druhú kvalitatívnu požiadavku navrhovateľ nespĺňa. Navrhovateľ neprejavil žiaden
právne relevantný úmysel, vôľu, mať predmetnú garáž pre seba, byť jej vlastníkom. Uvedené tvrdenie

je dokázané samotným vyjadrením navrhovateľa v návrhu na začatie konania, rovnako, ako počas
konania jeho ústne prednesenými vyjadreniami a súdom prebratým a ustáleným skutkovým stavom, že
navrhovateľ prejavil skutočnú a platnú vôľu, aby odporkyňa sa stala vlastníčkou predmetnej garáže a to
konkrétnenastrane1rozsudku.Vyriešenieotázkyúmyslunavrhovateľa,alebotedazistenieskutočnosti,
čo bolo motiváciou navrhovateľa, aby požiadal odporkyňu, aby bola vlastníčkou predmetnej garáže, je

v rozhodovaní o vlastníctve predmetnej garáže právne irelevantné. Aký bol úmysel navrhovateľa, či
to bolo iba možné podnikateľské riziko (ktoré znášal od počiatku výkonu živnostenského podnikania)
alebo optimalizácia prevádzkových nákladov, alebo akékoľvek iné dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že
odporkyňu požiadal, aby bola vlastníčkou, sú pre toto konanie absolútne nepodstatné. Dôležitou je vôľa
navrhovateľa, ktorá bola právne relevantným spôsobom prejavená (spočívala v tom, že ona nadobudne

vlastníctvo predmetnej garáže) a uvedené je podporované práve vyjadreniami navrhovateľa, odporkyne
a súdom zisteného skutkového stavu a tým, že ona bola uvedená ako stavebníčka na stavebnom
povolení a následne po vydaní kolaudačného rozhodnutia aj zapísaná v katastri nehnuteľností ako
vlastníčka. Navrhovateľ, ako staviteľ by mohol nadobudnúť vlastnícke právo originárnym spôsobom v
prípade,akbyneexistovaladohodamedzinímaňou,ktobudevlastníkomgaráže,stavby.Argumentuma

contrario, ak by sme postupovali podľa rozhodnutia súdu I. stupňa, popreli by sme zákonom garantovanú
zmluvnú autonómiu vyjadrenú v dispozitívnej zásade záväzkových vzťahoch v súkromnom práve. A v
dôsledkoch by sme dospeli v aplikačnej praxi do stavu absolútnej právnej neistoty ohľadom vlastníckeho
práva, ako jediného subjektívneho práva pôsobiaceho erga omnes, ku každej stavbe vykonávanejstavebníkom, ktorý je odlišný od vlastníka stavby. Navrhovateľ jej vlastnícke právo nerozporoval a
ani nijako nenamietal minimálne od roku 1999, teda viac ako 14 rokov, čo vyplýva z vykonaného
dokazovania. Napriek tomu, že účastníci konania sa zhodli na tejto rozhodujúcej skutočnosti, že sa

dohodli kto bude vlastníkom stavby a súd túto skutočnosť prebral do svojho rozhodnutia, do skutkového
stavu veci, ktorý na tom základe ustálil, súd I. stupňa sa k tejto skutočnosti viac nevyjadril a nepovažoval
ju za podstatnú. Právny názor súdu I. stupňa považuje za rozporný s vykonaným dokazovaním a
zisteným skutkovým stavom. Rozhodnutie súdu I. stupňa zohľadňujúc skutočnosť, že navrhovateľ
prejavil vôľu, aby ona bola vlastníčkou nehnuteľnosti a s prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ

jej vlastníctvo nerozporoval od prejavenia vôle, aby vlastníčkou predmetnej stavby bola ona, čo bolo
niekedy v roku 1999 by malo znieť na zamietnutie žaloby. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu I. stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné

ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p.,
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého
stupňa, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci
rozhodol, keď určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom stavby - garáž súp. č. 4411 postavenej na
parc. č. 2108/302 zapísanej na liste vlastníctva č. 6081 katastrálne územie Trenčín.

Odvolací súd konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi, ku ktorým dospel súd

prvého stupňa pri vyhodnotení opodstatnenosti podanej žaloby a to vo vzťahu k potrebe preukázania
naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení, ktoré v konaní požadoval. Aj podľa odvolacieho
súdu v danom prípade navrhovateľ preukázal, že ku dňu rozhodovania súdu je daný naliehavý právny
záujem na tomto určovacom návrhu, nakoľko odporkyňa spochybňuje vlastnícke právo navrhovateľa ku
garáži, na základe listiny o určení súpisného čísla je v katastri nehnuteľnosti zapísaná ako vlastníčka

predmetnej nehnuteľnosti. Návrh na určenie vlastníckeho práva je potom jediným procesným nástrojom
ochrany práva navrhovateľa, ktorým sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, pretože len na
základe právoplatného rozsudku súdu, ktorým bude deklarované vlastnícke právo navrhovateľa bude v
katastri nehnuteľností možné vykonať zmenu vlastníckeho práva garáže v prospech navrhovateľa.

Z uvedených dôvodov považoval aj odvolací súd naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení, že
je výlučným vlastníkom stavby - garáž súp. č. 4411 postavenej na parc. č. 2108/302 zapísanej na liste
vlastníctva č. 6081 katastrálne územie Trenčín, za daný.

Súd prvého stupňa teda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil

z nich i správny právny záver. Nakoľko odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia ako presvedčivým, plne vyčerpávajúcim a dávajúcim odpovede i na námietky
odporkyne vznesené v jej odvolaní, využijúc postup podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa obmedzuje len na
skonštatovanie správnosti týchto dôvodov a tieto preto duplicitne opakovať nebude.
Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len uvádza, tak ako správne uviedol i navrhovateľ vo svojom

vyjadrení k odvolaniu odporkyne, že odporkyňa v odvolaní len vo všeobecnosti vytýka súdu prvého
stupňa, že vec predčasne právne posúdil bez zodpovedania ďalších právnych otázok, a to najmä otázky
vydržania predmetnej stavby garáže do vlastníctva odporkyne, ktorá ju mala postaviť a ktorá ju dokonca
mala v dobrej viere pokojne a nerušene užívať po dobu viac ako 10 rokov až do podania predmetného
určovacieho návrhu navrhovateľom. Odporkyňa takto až v podanom odvolaní nastolila celkom novú

otázku, a to otázku možného vydržania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti odporkyňou,
pričom v priebehu celého doterajšieho konania odporkyňa takúto skutočnosť netvrdila. Bez ohľadu
na to ide podľa odvolacieho súdu o celkom neopodstatnenú odvolaciu námietku, keď z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa bez akýchkoľvek pochybností vyplynuli také skutočnosti, ktoré
ani len náznakom neumožňovali čo i len uvažovať o nadobudnutí vlastníckeho práva odporkyne k

predmetnej nehnuteľnosti právnym titulom vydržania. Z dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo
nepochybne preukázané, že výstavbu predmetnej stavby garáže od začatia stavby až do jej úplného
dokončenia zabezpečoval výlučne navrhovateľ, ktorý po dokončení tejto stavby sám túto pre výkon
svojej podnikateľskej činnosti využíval a využíva doposiaľ a že odporkyňa sana zhotovení tejto stavby, ale ani na jej užívaní žiadnym spôsobom nepodieľala. Preto jej tvrdenia v
podanom odvolaní, že stavbu postavila a pokojne a nerušene užívala po dobu viac ako 10 rokov až do
podaniapredmetnéhourčovaciehonávrhunavrhovateľomsúnielennepravdivé,alesúvúplnomrozpore

so samotnými tvrdeniami odporkyne v priebehu doterajšieho konania a so všetkými dôkazmi, ktoré boli
v tejto veci vykonané. Je len zrejmé, že u odporkyne nie sú splnené základné zákonné predpoklady
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti právnym titulom vydržania, keďže
odporkyňa predmetnú stavbu nezhotovila a nemá tak od akej právnej skutočnosti odvodzovať svoju
dobromyseľnosť v držbe, ktorá navyše neexistovala, keďže odporkyňa nikdy predmetnú nehnuteľnosť

v držbe nemala a túto od jej vzniku ako veci v právnom slova zmysle má vo svojej držbe až doposiaľ
výlučne navrhovateľ, ktorý ju aj sám zhotovil. Odvolací súd mal v prejednávanej veci z rozsiahleho
dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa za nepochybne preukázané, že predmetnú
stavbu garáže nadobudol jej zhotovením do výlučného vlastníctva navrhovateľ, ktorý sám zabezpečoval
realizáciu tejto stavby a hradil zo svojich výlučných prostriedkov všetky náklady s tým spojené a preto
v okamihu, kedy sa táto stavba dostala do takého štádia, že sa stala vecou v právnom slova zmysle a

teda spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, sa stal navrhovateľ jej výlučným vlastníkom,
pričom navrhovateľ nikdy po tomto okamihu neurobil s odporkyňou žiaden ani neformálny právny úkon,
od ktorého by mohla odporkyňa potom odvodzovať svoju dobromyseľnosť v držbe nehnuteľnosti, ktorá
je základným predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Navyše odporkyňa nikdy do
držby predmetnej nehnuteľnosti ani nevstúpila a teda z týchto zásadných dôvodov vlastnícke právo k

tejto nehnuteľnosti nemohla vydržať proti navrhovateľovi. Naopak odporkyňa v súvislosti s jej celkovým
majetkovým vyrovnaním s navrhovateľom previedla na navrhovateľa vlastnícke právo k pozemkom, na
ktorých je predmetná stavba garáže postavená a ktoré zabezpečujú prístup do tejto stavby, čo by ani
podľa odvolacieho súdu určite ako dobromyseľný držiteľ tejto stavby neurobila. Práve takýto postup
odporkyne podľa odvolacieho súdu preukazuje pravdivosť tvrdení navrhovateľa o dojednaniach medzi

účastníkmi o realizácii predmetnej stavby garáže a jej vlastníctve, ku ktorým došlo ešte pred začatím
stavby a ktoré boli rešpektované aj pri dojednaniach o celkovom majetkovom vyrovnaní účastníkov,
kedy predmetná stavba garáže ešte nebola v katastri nehnuteľností zapísaná a nebola preto do
písomnosti súvisiacich s týmto vyrovnaním zahrnutá. Aj podľa odvolacieho súdu je len logické, že ak by
odporkyňanebolapovažovalanavrhovateľazavýlučnéhovlastníkapredmetnejstavbygaráže,nebolaby

pozemky súvisiace s touto stavbou na navrhovateľa previedla a naopak bola by sa dožadovala vydania
nielen týchto pozemkov, ale hlavne samotnej stavby garáže, čo sa nestalo. Samotná skutočnosť, že
odporkyňa bola v stavebnom konaní týkajúcom sa predmetnej stavby garáže účastníkom tohto konania
ako stavebník tejto stavby v zmysle zák.č. 50/1976 Zb. ako normy verejného práva, nie je ani podľa
odvolacieho súdu pre posúdenie vlastníckeho práva k tejto stavbe podľa Občianskeho zákonníka ako

normy súkromného práva, vôbec právne významná, s čím sa súd prvého stupňa správne vyporiadal v
odôvodnení rozsudku.
Čo sa týka ďalšie námietky odporkyne uvádzanej v odvolaní, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
je neúplné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, odvolací súd túto námietku rovnako nepovažoval za
opodstatnenú, nakoľko odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa má všetky náležitosti v zmysle

§ 157 ods. 2 O.s.p. a dokonca v miere podstatne prevyšujúcej rámec zákonných požiadaviek na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúcich z tohto zákonného ustanovenia, obsahuje podrobný
rozbor jednotlivých skutočností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania vo vzťahu k právnym
záverom, ktoré súd prvého stupňa z týchto skutočností vyvodil. Ide o rozhodnutie obsahujúce úplné
a vyčerpávajúce odôvodnenie všetkých podstatných skutkových a právnych záverov, na ktorých súd

prvého stupňa svoje rozhodnutie založil.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolacie námietky odporkyne nepovažoval za
opodstatnené.
Súd prvého stupňa v predmetnej veci teda dostatočne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil,
dostatočne sa vysporiadal i s námietkami uvádzanými odporkyňou v odvolaní, preto odvolací súd

rozsudok prvostupňového súdu potvrdil, pričom odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. vo zvyšku
poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa v celom
rozsahu stotožňuje.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§224ods.1vspojenís§142ods.1O.s.p..V
odvolacomkonaníúspešnémunavrhovateľoviodvolacísúdpriznalknáhrade trovyodvolaciehokonania

za 1 úkon právnej pomoci, t.j. 436,54 eur podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky č.
655/2004 Z.z. za písomné vyjadrenie k odvolaniu + režijný paušál 8,39 eur podľa § 16 ods. 3 uvedenej
vyhlášky + DPH, spolu 533,92 eur, k náhrade ktorých bola zaviazaná odporkyňa, ktorá v odvolacom
konaní úspech nemala.Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .