Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/235/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110207849
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5110207849.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov: 1/ N. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom

Z., ul. J. M. č XX/XXX, 2/ T. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom Z., ul. J. M. č. XX/XXX, 3/ N. Z., nar. XX.X.XXXX,
bytom Z., ul. U. č. XXX, 4/ Q. L., nar. XX.X.XXXX, bytom C. č. XXX, všetci navrhovatelia zastúpení
advokátom JUDr. Petrom Rybárom, so sídlom J., ul. A. C. č. XX, proti odporcom: 1/ B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. G. K., časť K. č. XX, 2/ U. O., nar. XX.X.XXXX, bytom K. G. K., časť K. č. XXX,
3/ M. R., nar. XX.X.XXXX, bytom K. G. K., K. č. XXX, 4/ K. R., nar. X.X.XXXX, bytom K. G. K., K. č. XXX,
5/ Q. O., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. R. č. XXX, 6/ Z. R., nar. X.XX.XXXX, bytom K. G. K., K. č. XXX,
7/ P. R., nar. X.X.XXXX, bytom K. G. K., K. č. XXX, 8/ E. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. G. K., K. č.

XXX, 9/ V. R., nar. X.X.XXXX, bytom K. G. K., K. č. XXX, 10/ V. R., nar. XX.X.XXXX, bytom K. G. K., K.
č. XXX, 11/ M. N., nar. XX.X.XXXX, bytom K. G. K., K. č. XXX, odporcovia 1/ až 7/, 9/ až 11/ zastúpení
advokátkou JUDr. Máriou Gbelskou, , so sídlom K. G. K., ul. Q. I. č. XX, o určenie majetku patriaceho
do dedičstva, v konaní o odvolaní navrhovateľov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
13C/65/2010-245 zo dňa 24. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13C/65/2010-245 zo dňa 24. februára 2015 potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa navrhovatelia domáhali určenia, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi Q. Z., zomr. XX.X.XXXX. Zároveň rozhodol, že o
náhrade trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po zrušení skoršieho rozhodnutia vydaného vo veci samej
sa spravoval pokynmi krajského súdu, ktorý mu uložil opätovne dôsledne vypočuť účastníkov konania,
vykonať ohliadku na mieste samom, zistiť, či tvrdenia účastníkov ohľadom spornej nehnuteľnosti sú

pravdivé a zároveň na mieste samom prípadne za účasti znalca - geodeta označiť spornú nehnuteľnosť,
či táto je v skutočnosti užívaná navrhovateľmi alebo je užívaná JRD Krasňany. Okresný súd konštatoval,
že navrhovatelia preukázali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď bez požadovaného
určenia nemožno vykonať zmenu údajov o vlastníckom práve v katastri nehnuteľností a následne
vykonať konanie o novoobjavenom majetku po poručiteľovi. Súd prvého stupňa vykonal ohliadku na
mieste samom, kde účastníci sami označili sporné nehnuteľnosti, preto nebolo nevyhnutné vykonať toto
dokazovanie za pomoci znalca. Navrhovatelia tvrdili, že tieto pozemky užívajú oni, čo však nepreukázali.

Naopak zo zmluvy o prenájme pôdy č. 475/1993 zo dňa 8.12.1993 mal okresný súd preukázané, že
pozemky sú od roku 1993 v nájme Roľníckeho družstva Terchová, pričom z Potvrdenia tohto družstva zo
dňa 29.1.2015 vyplýva, že družstvo platí za pozemok parc. č. KNC 1824 aj daň z nehnuteľností. Pokiaľ
bolo okresnému súdu uložené vykonať dôkaz originálom listiny, v predchádzajúcom konaní predloženejvo fotokópii, k uvedenému okresný súd uviedol, že listina v origináli, ktorá je obsahom pripojeného
spisu sp. zn. 12C/493/1994, nie je totožná s fotokópiou listiny v aktuálnom spise (č. l. 11). Naviac
hodnotenie predložených dôkazov je v právomoci súdu, ktorý nemôže úplne vylúčiť vykonanie listinného

dôkazu vo fotokópii; v danom prípade zváži len jeho dôkaznú silu. Následne sa preto okresný súd
zaoberal spomínaným dôkazom z č. l. 11 spisu, ktorého obsahom je čestné prehlásenie manželky M.
R. B. R., podľa ktorého mal M. R. predať sporné pozemky Q. Z.. Pochybnosti vyvolal fakt, že uvedené
prehlásenie má s výnimkou označenia nehnuteľností a ich ceny totožné znenie ako čestné prehlásenie
obsiahnuté v spise sp. zn. 12C/493/1994, a to aj vrátane čísla overenia podpisu, čo spochybňuje

hodnovernosť predloženého dôkazu. Na základe uvedeného nemohla byť potom táto listina podkladom
pre rozhodnutie vo veci samej. Existenciu kúpnej zmluvy, podľa ktorej mal nehnuteľnosti nadobudnúť Q.
Z. nepotvrdzujú ani doklady o platbách, pretože z týchto nie je zrejmé, akým titulom boli uvedené sumy
platené, a navyše ako platiteľ je tu uvedený B. Z., nie Q. Z.. Platby mali byť okrem toho realizované
v roku 1957 (v prípade jednej platby sa dátum vôbec neuvádza), pričom zmluva mala vzniknúť v roku
1952. Podľa názoru okresného súdu navrhovatelia nepreukázali existenciu právneho titulu, na základe

ktorého mohli navrhovatelia nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, a to odvodzujúc svoje
práva od ich právneho predchodcu Q. Z.. Navrhovatelia tvrdili, že Q. Z. užíval dotknuté nehnuteľnosti
do svojej smrti v roku 1999, čo odporuje preukázaným tvrdeniam odporcov, že podľa nájomných zmlúv
užíva pozemky družstvo od roku 1993. Napokon súd prvého stupňa upriamil pozornosť na fakt, že
niet racionálneho dôvodu, aby sa Q. Z. nedomáhal už v skoršom konaní (12C/493/1994) určenia

vlastníctva k sporným pozemkom, ak uplatňoval práva z tej istej kúpnej zmluvy k iným nehnuteľnostiam.
Na záver tiež zdôraznil, že pre konštatovanie dobromyseľnosti držby ako predpokladu nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním sa vyžaduje existencia ospravedlniteľného omylu o tom, že vec držiteľovi
patrí. V kontexte úpravy tzv. stredného Občianskeho zákonníka potom nemohol byť právny predchodca
v ospravedlniteľnom omyle, ak uzavrel ústnu kúpnu zmluvu v čase, kedy právna úprava vyžadovala pre

prevod vlastníctva k nehnuteľností písomnú formu úkonu.

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorí sa domáhali
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uviedli, že okresný súd nepostupoval dôsledne v
zmysle právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Vykonal síce ohliadku

na mieste samom, túto však bližšie nevyhodnotil v kontexte ostatných vykonaných dôkazov. Takisto
dôsledne nevypočul účastníkov konania, ani neposúdil doklady o úhrade finančných súm za dotknuté
pozemky. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá ani záver súdu o tom, že všetky sporné pozemky
užíva JRD Terchová. Podľa nájomnej zmluvy nebola prenajatá celá výmera daných pozemkov a naviac
ju neuzavreli všetci podieloví spoluvlastníci. Z predloženého potvrdenia o platení dane z nehnuteľnosti

vyplýva, že táto je platená len vo vzťahu k parcele č. 1824. Okresným súdom ostalo nevysvetlené,
ako môže JRD užívať pozemky, ak sú na nich ovocné stromy vysadené právnym predchodcom
navrhovateľov a v rámci svojej činnosti sa nezaoberá pestovaním ovocia. K potvrdeniam o zaplatení
kúpnej ceny odvolateľ uviedol, že na poskytnutie daných plnení nemal Q. Z. žiaden iný dôvod, ako je
zaplatenie kúpnej ceny za pozemky. Nie je pravdou, že by dané prostriedky boli vynaložené na kúpu

náradia a pluhu a uvedené skutočnosti neboli v konaní preukázané. Právny predchodca navrhovateľov
sa ujal držby sporných pozemkov v roku 1952 na základe neformálnej kúpnej zmluvy a v držbe zotrval
až do svojej smrti v roku 1999. Na záver odvolatelia zdôraznili, že vydržanie vlastníckeho opráva je jeho
nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci po dobu stanovenú zákonom. Právny titul a spôsob
nadobudnutia majú svoj význam pri nadobudnutí vlastníckeho práva na základe zmluvy, v ostatných

prípadoch nie je potrebné titul konštruovať.

Odporcovia vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadali napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť. Poukázali na pozmenené čestné prehlásenie predložené v tomto konaní, v ktorom bol
osvedčený podpis pod tým istým číslom ako čestné prehlásenie s inými údajmi prezentované v konaní

12C/493/1994. Navrhovatelia v konaní nešpecifikovali, kedy mala uplynúť doba vydržania a podľa
ktorého predpisu sa mal Q. Z. stať vlastníkom sporných nehnuteľností. Naviac pre nadobudnutie
vlastníctva sa v rozhodujúcom čase vyžadovalo uzavretie písomnej kúpnej zmluvy. Predložené
potvrdenia o platbách za dané pozemky nijako nepreukazujú navrhovateľmi tvrdené skutočnosti;
finančné prostriedky platil B. Z. (nie Q. Z.) a tieto boli poskytnuté za hnuteľné veci.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov

sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné dodať, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť
s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť
od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy

pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia,
ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej
povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie
dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez
ohľadu na jeho procesné postavenie. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení

reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú
všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu
nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil

svoju dôkaznú povinnosť.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotením dôkazov nazývame činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Hodnota a váha konkrétneho dôkazu je predmetom posúdenia zo strany sudcu, ktorý má priestor na to,
aby jednotlivé informácie získané z dôkazných prostriedkov interpretoval podľa vlastnej úvahy, pričom je

viazaný základnými princípmi logického myslenia. Uvedenú „voľnosť“ však nemožno chápať absolútne,
keďže sudca svoje myšlienkové úvahy musí prejaviť v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré môže byť
následne predmetom kontroly v opravných konaniach.

Krajský súd mal za to, že vykonané dôkazy, ako aj ich posúdenie okresným súdom v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, boli postačujúce pre vyvodenie záveru o nedôvodnosti podaného návrhu.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v tomto smere logicky, veľmi podrobne a
vyčerpávajúco vysvetlil, že obsah navrhnutých a vykonaných dôkazov nedáva základ pre konštatovanie
vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ako to tvrdili navrhovatelia.
Držiteľa bolo možné považovať za oprávneného, ak bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný

o tom, že mu právo patrí. Ako podmienka vydržania nepostačovalo subjektívne presvedčenie držiteľa
o tom, že mu právo patrí, ale musel byť v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Posúdenie
dobromyseľnosti držiteľa nemohlo vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa, dobrá
viera sa musela vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu
titulu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Otázku dobromyseľnosti bolo potrebné posudzovať

aj z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú od neho možno
požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu vlastnícke právo patrí. Z tohto hľadiska bol súd
vždy povinný skúmať, či presvedčenie držiteľa o jeho práve k veci možno vzťahovať aj k momentu vstupu
do držby, a ak si tento držiteľ započítaval dobu držby svojich predchodcov aj k spôsobu získania držby
nehnuteľnosti týmito osobami (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo 13/2008).

Na preukázanie uvedených skutočností navrhovatelia nepredložili relevantné dôkazy, v spore sa snažili
dokazovať oprávnenosť ich nároku dôkazmi, ktoré len mohli potvrdiť skutočnosť, že navrhovatelia, resp.
ich právny predchodca sporné pozemky užíval, čo nie je postačujúce. Pre nadobudnutie vlastníckeho
práva na základe vydržania sa totiž vyžaduje splnenie všetkých podmienok vymedzených v ustanovení§ 115 a § 116 stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.). Navrhovatelia dobromyseľný
vstup do užívania pozemkov ich právnym predchodcom nepreukázali (predovšetkým v kontexte právnej
úpravy, ktorá ústne dohody o prevode vlastníctva nepripúšťala), z ktorého dôvodu nebolo možné žalobe

vyhovieť. Zistenie nedostatku dobromyseľnosti pri držbe pozemkov znamenalo, že odvolací súd sa
už ďalej nemusel zaoberať ostatnými odvolacími dôvodmi, ktorých posúdenie ostalo bez právneho
významu.

O trovách odvolacieho konania krajský súd nerozhodoval, pretože o nich rozhodne súd prvého stupňa

(§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.