Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6CoE/22/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4208203975
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4208203975.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
proti povinnej: I. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., K.. Y. XXXX/X, o vymoženie 661,22 eura s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 10. 04. 2013
č. k. 8Er/115/2008-31, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil za neprípustnú exekúciu vedenú proti povinnej na
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 661,22 eura s príslušenstvom a exekúciu zastavil. O

trovách exekúcie rozhodol tak, že o nich rozhodne až v osobitnom uznesení. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že dňa 27. 02. 2008 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním
predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava zo dňa 04. 10. 2007. Konštatoval,
že účastníci konania dňa 09. 03. 2007 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4073210, podľa ktorej sa oprávnený
ako veriteľ zaviazal poskytnúť povinnej ako dlžníčke úver v sume 10.000,-Sk (331,94 eura), pričom

povinná sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok v celkovej výške 19680,-
Sk (653,26 eura). Zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou, založený zmluvou o úvere posúdil
ako spotrebiteľský úver a aplikoval naň ust. § 39, § 52 ods. 1- 3, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, §
879j Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“). Dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovská
doložka dojednaná účastníkmi v článku 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľky tým, že jej znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a
ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Spotrebiteľka si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednala,
pričom ani nemala výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Naviac
rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľky, ale na začiatku zmluvného
vzťahu. Zdôraznil, že neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a
povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na

základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. V intenciách ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. a ust. § 57 ods. 1 písm. g/, § 58
Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a dôvodil, že súd prvého
stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať

pred súdom a nesprávne skutkovo a právne vec posúdil. Mal za to, že súd prvého stupňa svojim
rozhodnutím založil prekážku rozhodnutej veci. Namietal, že vo veci nevytýčil pojednávanie. Tvrdil,že súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu. Konštatoval, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonávať právo pre veriteľa, pričom k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný
súd je tak v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s §
43 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc.

Interpretáciu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdom označil za rozpornú s ústavným právom
veriteľa na súdnu ochranu, s právom na spravodlivý súdny proces a zásadou legality. Uviedol, že ust.
§ 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel- zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby
sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami
rozhodcovských súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového

obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na
nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie
je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu,pričomnedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom.Preprípad
nestotožnenia sa s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadala postupom podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ OSP prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Tiež uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu

konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na
podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim rozhodnutím súd prvého stupňa porušil všeobecný zákaz
diskriminácie, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces, ako i dvojinštančnosť
súdneho konania. Poukázal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej

úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, t. j. Smernica Rady č. 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu o jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na
porušenie práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods.

1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie
rozhodcovským súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s
dobrými mravmi. Tiež nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

Klienti neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov,
z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Ohľadne posúdenia neprimeranosti úrokov z omeškania
uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j.
okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého v prípade, ak sa

stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi
i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania odo dňa, keď sa stal
splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v
prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za primeranú a súladnú
so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani z iných právnych

predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby.
Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996 sp. zn. 3 Obdo
3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom
skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a súd tento
exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil poverenie

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a
vykonateľným. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie, alternatívne, aby navrhol prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, vktorom žiadal predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za

každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?, 2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na
prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pre stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecného
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola

podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?, 3) je v súlade s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 212 ods. 1 OSP ) prejednal odvolanie
oprávneného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že

odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený svojím návrhom požiadal dňa 14. 02. 2008
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka
62, o vykonanie exekúcie voči povinnej na vymoženie sumy 19.920,-Sk (661,22 eura) s príslušenstvom.

Za exekučný titul označil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. zo dňa 04. 10. 2007 sp. zn. SR 6802/07, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 10.
2007 a vykonateľnosť dňa 01. 11. 2007. Vyššie označený súdny exekútor doručil súdu prvého stupňa
dňa 25. 02. 2008 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil i návrh na
vykonanieexekúcieaexekučnýtitul.Následnehosúdprvéhostupňadňa27.02.2008poverilvykonaním

predmetnej exekúcie. Prílohu tvoria i zmluva o úvere č. 4073210 uzatvorená účastníkmi tohto konania
dňa 09. 03. 2007 a všeobecné podmienky poskytnutia úveru.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených ( § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku ).

Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu

už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Tento záver

plne korešponduje zámeru zákonodarcu vyjadrenému aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku,
a nielen v ust. § 41 ods. 2. Jedným z nich je i ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého
vyplýva viacero dôvodov, pre ktoré exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom niektoré z týchto
dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný

titul stal vykonateľným (písm. a), ak zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom pre vykonanie exekúcie,
bolo po začatí exekúcie zrušené, alebo sa stalo neúčinným (písm. b), ak zistí, že právo priznané
exekučným titulom dodatočne zaniklo (písm. f), alebo ak súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretožeje tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (písm. g), pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný "iný dôvod" sa môže týkať aj zistení ohľadne exekučného titulu.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.
decembra 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov
na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje

dobrým mravom.

Podľa§45ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Exekučný poriadok pre začatie exekúcie, ako aj na jej ďalší priebeh, vyžaduje splnenie zákonom
stanovených podmienok, ktoré sú procesného a hmotnoprávneho charakteru. K procesným
podmienkamexekúciepatriaspôsobilosťúčastníkov,právomocapríslušnosťsúdu,akoispôsobilýnávrh
a listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom. Všetky ostatné predpoklady
exekúcie sú predpokladmi hmotnoprávnymi, ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu

exekučného konania, ale bráni prípustnosti samotnej exekúcie. Dôvody zastavenia exekúcie uvedené v
ust. § 45 ods. 1 ZRK preto nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi
predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej. Z toho plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu s ust. § 45 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Keďže ust. §
57 ods. 1 Exekučného poriadku zakotvuje pre exekučný súd povinnosť skúmať súlad exekučného titulu

so zákonom, je preto povinný v každej fáze konania prihliadnuť na to, či súd tu dôvody neprípustnosti
exekúcie vykonávanej na základe rozhodcovského rozsudku tak, ako tieto vyplývajú z ust. § 45 ZRK. V
prípade ich zistenia preto súd musí exekučné konanie aj bez návrhu zastaviť.

Z vyššie uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď zisťoval, či sú splnené

zákonné podmienky na zastavenie exekučného konania z dôvodov uvedených v ust. § 45 ods. 1
písm. b), c) ZRK, čo mu zákon umožňoval aj bez návrhu účastníka konania. Takémuto postupu
nebránila ani skutočnosť, že súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie aj napriek tomu, že
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzoval účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Vydaniepovereniana

vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku rozsúdenej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP. Zákonodarca
v Exekučnom poriadku taxatívne uviedol dôvody zastavenia exekúcie v ust. § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa aplikujú práve po vydaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie. Udelenie
poverenia exekútorovi nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie pri existencii dôvodov na
takýto postup aj v neskoršom štádiu konania, keďže počas celej doby vykonávania exekúcie musí dbať

na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

V danej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov je zmluva o
úvere č. 4073210, uzatvorená účastníkmi konania dňa 09. 03. 2008, ktorej predmetom je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov povinnej vo forme úveru. Nepochybne ide o zmluvu spotrebiteľskú

podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, a
preto ju bolo potrebné podrobiť súdnej kontrole a zisťovať, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa
nevymáha na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky v nej obsiahnutej tak, ako to správne učinil
i súd prvého stupňa. Tento v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav veci a túto i správne právne posúdil. Keďže odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením jeho rozhodnutia, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje
len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a na ne v podrobnostiach
ďalej poukazuje.

Reagujúc na námietky odvolateľa uvádzané v jeho odvolaní odvolací súd osobitne poukazuje na

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorého závery sa v otázke skúmania
platnosti rozhodcovskej doložky považujú za konštantné. Uznesením zo dňa 09. 02. 2012 sp. zn. 3
Cdo 122/2011 najvyšší súd zaujal stanovisko, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený azároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v
exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť,
či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 21. 03. 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie je skúmať, či návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so
zákonom a či rozhodcovský súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní), pričom právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva z
ust. § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 01.
2012 sp. zn. 2 Cdo 5/2012). Rovnako tak Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa
23. 11. 2011 č. k. I. ÚS 456/2011-19 zaujal stanovisko, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený,
ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného
konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Z hľadiska skutkového stavu v súdenej veci nepochybne bolo preukázané, že účastníci konania dňa
09. 03. 2007 uzatvorili zmluvu o úvere č. 4073210, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli i všeobecné
podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa účastníci

dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské
konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom
ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej

republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
I podľa názoru odvolacieho súdu takto dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou,
keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
a to v neprospech spotrebiteľky. Táto podmienka nebola so spotrebiteľkou individuálne dojednaná a

celkom zjavne spotrebiteľka nemala reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. toto dojednanie vylúčiť. Sú
preto namieste obavy, že povinná si z takéhoto fakticky nerovnovážneho vzťahu ďalší postup vo veci,
akým je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber
vzhľadom na splynutie rozhodcovskej doložky s ostatnými štandardnými podmienkami, zmluvu ako
celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným podmienkam poskytovania úveru, a teda

aj rozhodcovskému konaniu. Je preto dôvodný záver, že takto formulovaná rozhodcovská doložka je
neplatná, ako už bolo vyššie uvedené. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
byoprávnenémuvočipovinnejvznikolnárok,ktoréhovymoženiabysamoholvrámciexekúciedomáhať.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Oprávnený vo svojom odvolaní žiadal tiež prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podať

návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá, druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá
veta Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Okrem toho s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP žiadal konanie prerušiť a predložiť Súdnemu
dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky v nasledovnom

znení:
„Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?“

„V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) prestálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecného súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?“

„Je v súlade s čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?.“

Podľa§251ods.4OSP,navýkonrozhodnutiaaexekučnékonaniepodľaosobitnéhopredpisusapoužijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však

vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd posudzujúc návrhy oprávneného na prerušenie konania v intenciách vyššie citovanej
právnej úpravy dospel k záveru o neprípustnosti obligatórneho prerušenia konania. Osobitným
predpisom v zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP je totiž Exekučný poriadok, ktorý v § 36 ods. 5 zakotvuje
zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, t. j. výslovne

vylučuje inštitút prerušenia konania. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zák. č. 7/2005 Z.
z. o konkurze a reštrukturalizácii, nie však Občiansky súdny poriadok, ktorý sa použije len na riešenie
otázok neupravených v Exekučnom poriadku vôbec alebo nedostatočne, aj to za predpokladu, že to
povaha konkrétnej procesnej situácie nevylučuje. O takýto prípad však v preskúmavanej veci nejde.
Naviac povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl.

267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno
podať žiaden opravný prostriedok.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že i v prípade prípustnosti prerušenia exekučného konania by v

danej veci neexistovala potreba obrátiť sa s prejudiciálnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, nakoľko povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nie je absolútna. Zo žiadneho
ustanovenia OSP totiž nevyplýva povinnosť všeobecného súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na

návrh účastníka konania. Predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu, ale že
rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, o jeho výklade alebo o jeho platnosti musí
bezprostrednesúvisieťsosporomprejednávanýmvnútroštátnymsúdom.Prejudiciálnaotázkanastolená

SúdnemudvoruEÚpritomnesmiebyťzjavneneopodstatnenáairelevantnávovzťahukprebiehajúcemu
konaniu. Začatie konanie o predbežnej otázke tak nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 388/2010 z 19. 10. 2010).

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania v zmysle
ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP zamietol tak, ako je uvedené v bode II. enunciátu tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.