Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 13C/116/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7911209747
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Franková

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2016:7911209747.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov, sudkyňa JUDr. Eva Franková, v právnej veci navrhovateľa: B. E., nar.

XX.XX.XXXX bytom M. R. G. XXXX/XX, L. zast. JUDr. Andrej Molnár, advokát, advokátska kancelária
so sídlom ul. Majlátha 251/14, Kráľovský Chlmec proti odporkyni: Q.. N. E., nar. XX.XX.XXXX bytom N.
XXXX/XX, C. zast. JUDr. Juraj Ferenčík, advokát, advokátska kancelária so sídlom Krivá 23, Košice o
vydanie hnuteľných vecí takto

r o z h o d o l :

I. Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi finančnú náhradu za farebný televízor značky I. vo
výške XXX,- Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Odporkyňa je p o v i n n á vydať navrhovateľovi hnuteľné veci: skriňu prírodnej farby, komodu,
dvojdverovú skriňu „Klaudia“, dva nočné stolíky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti súd z a m i e t a.

IV. Žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

o d ô v o d n e n i e :

Pôvodným návrhom sa navrhovateľ voči odporkyni domáhal vydania týchto hnuteľných vecí: farebného

televízoru značky „I.“, dvojpostele „V.“ v spálni, skrine prírodnej farby, komody, dvoch nočných stolíkov,
počítačového stolíka a dvojdverovej skrine „R.“. V priebehu konania, keď vyšlo najavo, že farebný
televízor a počítačový stolík už neexistujú, žiadal navrhovateľ o pripustenie zmeny návrhu tak, aby za ne
bola odporkyňa povinná zaplatiť finančnú náhradu, za televízor XXX,- Eur a za stolík XX,- Eur a ostatné
hnuteľné veci vydať.

Okresný súd Trebišov uznesením č. k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 10.03.2016 pripustil zmenu návrhu

v tejto veci. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.4.2016.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov N. E., H. E., A. E., W. Y., listinnými
dôkazmi a zistil tento skutkový stav veci:

Výsluchom navrhovateľa súd zistil, že hnuteľné veci, ktoré sú predmetom sporu, boli kúpené s peňazí,
ktoré dostal ako svadobný dar od matky a starej matky spolu vo výške cca 50 000,- Sk. Peniaze

mal uložené v komode na mieste obvyklom, kde počas manželstva s odporkyňou odkladali peniaze,
preto o nich odporkyňa musela vedieť a mala k nim prístup. Tvrdil, že hnuteľné veci kúpili síce až po
uzavretí manželstva ale výlučne z týchto peňazí. Doklady o ich zakúpení predložiť nevedel, lebo ostali
u odporkyne. Z jeho výpovede vyplynulo, že farbený televízor značky „I.“ stál v tom čase 18 000,- Sk abytové zariadenie stálo približne 25 000,- SK, a tak hodnotu všetkých hnuteľných vecí určil na 43 000,-
Sk (1 427,30 Eur).
O úsporách odporkyne, s ktorými prišla do manželstva, vedomosti nemal preto nesúhlasil s tým, že veci

patria do výlučného vlastníctva odporkyne lebo boli kúpené z týchto jej výlučných peňazí.
Navrhovateľ ďalej tvrdil, že po jeho odchodne zo spoločnej domácnosti sporné hnuteľné veci ostali u
odporkyni, v rodinnom dome jej rodičov kde spolu žili a on si zobral iba DVD prehrávač, ktorý dostal do
daru pri zakúpení farebného televízora ako bonus.

Výsluchom odporkyne súd zistil, že hnuteľné veci, ktoré sú predmetom sporu, boli kúpené síce po
uzavretí manželstva ale z jej peňazí, ktoré mala nasporené pred vstupom do manželstva. Predložila
súdu výpis zo svojho účtu v rozhodnom období r. 2006, z ktorého vyplýva, že peniaze na účte v tom
čase mala a krátko pred aj po svadbe z neho peniaze vyberala čo podľa nej preukazuje pravdivosť jej
tvrdenia. Žiadala návrh ako nedôvodný zamietnuť.
Tvrdila, že navrhovateľ od matky nedostal do daru finančnú hotovosť a dar od jeho starej matky potvrdila

iba do výšky 20.000 Sk. Tvrdila však, že tieto peniaze navrhovateľ minul výlučne na svoje potreby, kúpil
si zimné oblečenie, a preto z nich nemohol vyplatiť kúpnu cenu sporných hnuteľných vecí.
Z jej výpovede vyplynulo aj to, že od svadobných hostí dostal navrhovateľ do daru cca 9 000,- Sk ale
tieto peniaze údajne použil na zaplatenie svadobnej hostiny za svojich hostí takže ani tie neboli použité
na zakúpenie sporných hnuteľných vecí.

V súvislosti s kúpou farebného televízoru „I.“ tvrdila, že v tom čase stál 18 000,- Sk ale bol kúpený z
peňazí, ktoré vytancovala v „redovom tanci“ čo do výšky 15 000,- Sk a zvyšných 3 000,- Sk doložila zo
svojich výlučných prostriedkov.
Toto tvrdenie v konaní ničím nepreukázala.
Tvrdila, že televízor sa pokazil, počítačový stolík sa znehodnotil, vyhodila ho, veci v čase rozhodovania

súdu neexistuje. Predložila súdu dôkaz o tom, že si kúpila po rozvode nový televízor, ktorý t.č. užíva.

Výsluchom N. E., matky odporkyne súd zistil, že dcéra pred uzavretím manželstva mala nasporených
cca 50 000,- Sk. Potvrdila, že svadobnú hostinu zaplatili spolu s manželom zo svojich peňazí a stálo
ich to cca 30 000,- Sk.

VýsluchomsvedkyneH.E.,matkynavrhovateľasúdzistil,žepreduzavretímmanželstvadarovalasynovi
15 000,- Sk a od starej matky dostal do daru 30 000,- Sk. Okrem týchto peňazí mal aj úspory na svojom
účte cca 5000 Sk. Svedkyňa z počutia od syna vedela, že sporné hnuteľné veci boli kúpené výlučne z
týchto darovaných peňazí. Z počutia od účastníkov konania vedela aj to, že farebný televízor zn. I. bol

zakúpený z peňazí, ktoré pri redovom tanci vytancovala odporkyňa.

Svedkyňa A. E., stará matka navrhovateľa potvrdila súdu, že za prítomnosti odporkyne, po svadbe v
pondelok, u nej doma v byte, odovzdala vnukovi finančný dar 30.000 Sk. Považovala to za dar výlučne
pre navrhovateľa(vnuka) a odporkyňa o výške daru bola informovaná.

Svedok W. Y., strýko navrhovateľa potvrdil súdu, že krátko po svadbe, na požiadanie účastníkov konania
im svojim nákladným autom doviezol nábytok, ktorý si kúpili v C.. Pri vyplácaní kúpnej ceny tovaru nebol
prítomný. Potvrdil, že kupovali kompletné zariadenie spálne. O niekoľko dní si kúpili aj stolík pod počítač
ale pri tejto kúpe nebol prítomný. Svedok potvrdil, že sa účastníci konania pred ním v aute rozprávali

o tom, že veci kupujú z peňazí, ktoré dostal navrhovateľ do daru preto nadobudol presvedčenie, že
odporkyňa na zaplatení kúpnej ceny týchto vecí finančne nepodieľala.
V súvislosti s farebným televízorom zn. I. svedok uviedol, že mu účastníci konania pri jednej návšteve
u nich doma zhodne tvrdili, že televízor kúpili z peňazí získaných do daru a on nemal dôvod o tom
pochybovať.

Navrhovateľ predložil dodací list zo dňa XX.XX.XXXX vyhotovený jedálňou H., R. 4, C. preukazujúci tú
skutočnosť, že za jeho svadobných hostí jeho matka E. vyplatila 14 070,- Sk. Týmto listinným dôkazom
chcel preukázať svoje tvrdenie, že svadobná hostina nebola vyplácaná z peňazí, ktoré dostal do daru
ako svadobný dar ale tieto peniaze vyplatila jeho matka zo svojich výlučných peňazí.

Odporkyňa takisto predložila príjmový pokladničný doklad zo dňa 14.10.2006, ktorým preukazovala, že
výdavky svadobnej hostiny za jej hostí hradila vo výške 24 096,50 Sk jej matka N. E..Odporkyňa vo svojom písomnom podaní zo dňa 11.06.2015 poukázala na to, že televízor zn. I. ani
počítačový stolík od r. 2009 neexistujú. Veci boli nefunkčné preto ich zlikvidovala. Predložila dôkaz zo
dňa 25.09.2009 o kúpe nového televízora v hodnote 549,- Eur, ktorý do dnes užíva. V súvislosti s

výbermi finančných hotovostí z osobného účtu v C., a. s. tvrdila, že svadba sa konala dňa 14.10.2006,
dňa 06.10.2006 z účtu vybrala 15 000,- Sk, 16.10.2006 sumu 10 000,-Sk, 16.10.2006 sumu 20 000,-
Sk, čiže tak pred svadbou ako aj tesne po svadbe z vlastného osobného účtu vybrala 45 000,- Sk, za
ktoré bolo zakúpené dňa 18.10.2006 spálňa „E.“ (komoda, nočný stolík, skriňa) v hodnote 7 240,- SK,
dňa 18.10.2006 spálňa „V.“ - posteľ v hodnote 15 169,- SK, dňa 18.10.2006 spálňa R. - skriňa v hodnote

10 960,- Sk, dňa 23.10.2006 písací stolík „X.“ (počítačový) v hodnote 1 790,- Sk. Tvrdila, že z finančnej
čiastky 45 000,- Sk kúpila sporné hnuteľné veci v hodnote 33 369,- Sk (bez stolíka). Na svoje tvrdenie
predložila ako dôkaz výpis z osobného účtu a doklady o zakúpení vyššie uvedených hnuteľných vecí.

Navrhovateľ predložil súdu dôkaz, a to jeho matkou ručne vedenú evidenciu v súvislosti s darmi, ktoré
dostal od svadobných hostí pozvaných na svadbu. Po spočítaní finančných hotovostí uvedených v tejto

evidencii súd konštatuje, že hodnota darov predstavovala 14 500,- Sk.
Z výpisu z účtu odporkyne v C., a. s. v rozhodnom období 10/2006 súd konštatuje, že dňa 06.10.2006
vybrala kartou hotovosť vo výške 15 000,- Sk, 09.10.2006 vybrala kartou 2 000,- Sk, 16.10.2006
realizovala dva výbery, 10 000,- Sk vybrala kartou a hotovostný výber realizovala cez pokladňu vo výške
20 000,- Sk, spolu za tieto dni vybrala hotovosť 47 000,- Sk.

Z pokladničných dokladov vystavených u predajcu nábytku G. v C. dňa 18.10.2006 súd konštatuje, že
spálňa „E.“ - komoda, nočný stolík, skriňa stála 7 240,- Sk.

Z pokladničného dokladu vyhotoveného predajňou nábytku G. dňa 18.10.2006 vyplýva, že spálňa „V.“

- kovanie, posteľ, matrac stála 15 169,- Sk.

Z pokladničného dokladu vystaveného 18.10.2006 v predajni G. v C. vyplýva, že spálňa „R.“ - skriňa
stála10 960,- Sk.

Z pokladničného dokladu vystaveného predajňou nábytku G. 23.10.2006 súd konštatuje, že za písací
stolík zaplatili 1 790,- Sk.

Po prevedení dokazovania súd právne uzatvára:

Podľa §132 ods. 1 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 136 ods. 1 OZ vec môže byť vo vlastníctva viacerých vlastníkov.

Podľa §126 ods. 1 OZ vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva

neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Zo zhodných tvrdení účastníkov konania a z pokladničných dokladov o zakúpení sporných hnuteľných
vecí súd zistil, že boli kúpené po uzavretí manželstva účastníkov konania dňa 18.10.2006 a 23.10.2006
v predajni nábytku G. v C.. Veci dokopy v tom čase stáli 35 159,- Sk.

Obaja účastníci konania tvrdili, že výdavky v súvislosti so svadobnou hostinou za svojich pozvaných
hostí hradili ich rodičia zo svojich peňazí. Obaja predložili listinný dôkaz, z obsahu ktorého vyplýva
pravdivosť ich tvrdení, aj keď sa každý z účastníkov konania snažil spochybniť vierohodnosť listinného
dôkazu predloženého protistranou v snahe vzbudiť pochybnosti o tom, či osoba, ktorá je v dodacom liste
uvedená, skutočne platila zo svojich peňazí sumu uvedenú na dodacom liste. Navrhovateľ spochybňoval

to,žezahostinuplatilirodičiaodporkyneatvrdil,ževýdavkyhradilazosvojichpeňazívýlučneodporkyňa.
Odporkyňa rovnako spochybňovala to, že za svadobných hostí platila zo svojich finančných prostriedkov
matka navrhovateľa a tvrdila, že to bolo hradené z peňazí, ktoré dostal navrhovateľ do svadobného
daru. Pri hodnotení týchto dôkazov súd vzal do úvahy všetky skutočností, hlavne však to, že svedkovia
vypočutí v konaní sú vo vzťahu k účastníkom konania blízkymi osobami, a preto by mohli v ich prospech

vypovedať s úmyslom privodiť im priaznivejšie rozhodnutie v tejto veci. Napriek tomu však súd nemal
dôvod spochybňovať svedeckú výpoveď ani rodičov odporkyne ani matky a starej matky navrhovateľa
a každú z týchto výpovedí považoval za vieryhodnú a uveril vypočutým svedkom. Súd bol toho názoru,
že je zvykom a je samozrejmé, aby rodičia hradili výdavky súvisiace so svadbou svojich detí, a pretonemal dôvod pochybovať o tom, že aj v tomto prípade tomu tak bolo. Obe listinné dôkazy - dodací list
a pokladničný doklad považoval súd za dohnoverné a preukazujúce tvrdenia oboch účastníkov konania
a pravdivosť svedeckých výpovedí svedkýň E. a E. ohľadom úhrady výdavkov na svadobnú hostinu.

Iný dôkaz preukazujúci opak tvrdenia v konaní predložený nebol, a tak súd vychádzal z preukázaných
tvrdení, že svadobná hostina bola hradená z finančných prostriedkov rodičov účastníkov konania a nie
z vlastných (alebo darovaných) peňazí účastníkov konania.

V konaní nebola sporná tá skutočnosť, že farebný televízor zn. I. bol kúpený z peňazí, ktoré vytancovala

odporkyňa pri „redovom tanci“. Zhodne to tvrdili účastníci konania ale aj svedkyňa E.. Zhodli sa aj na
tom, že jeho kúpna cena bola zaplatená sčasti z peňazí vytancovaných nevestou pri redovom tanci, a
to 15 000,- Sk a zvyšok 3 000,- Sk doložili účastníci, ktorí sa rozchádzali v tvrdeniach ohľadom toho
a z akých peňazí sa 3 000,- Sk dokladalo. Každý z nich tvrdil, že to bolo z jeho výlučných peňazí.
Na preukázanie svojho tvrdenia však ani jeden z účastníkov konania žiaden dôkaz nepredložil. V tomto
smere ich tvrdenie súd považoval za nepreukázané. Vychádzal teda z toho, že táto vec bola kúpená z

peňazí,ktorédostalispoločnedodarupouzavretímanželstvahociichvytancovala nevestapri„redovom
tanci“, t.j. ide o spoločnú vec v ich podielovom spoluvlastníctve ( §136 ods.1 OZ) a nepatrí do BSM.
Keďže v čase rozhodnutia súdu táto vec neexistovala, uložil súd odporkyni povinnosť zaplatiť polovicu
zostatkovej hodnoty veci (lebo vec ostala u nej po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti),
ktorá bola ustálená na 500,- Eur vychádzajúc z kúpnej ceny farebného televízora cca 18 000,- Sk

(cca 600,- Eur) a zostatkovej hodnoty ku dňu rozvodu manželstva cca 500,- Eur (po dvoch rokoch
používania). Túto hodnotu súd považoval za primeranú a preto z nej vychádzal. Kúpa nového televízora
však nepreukazuje tvrdenie odporkyne, že táto vec t.č. neexistuje ale nakoľko navrhovateľ trval na
vyplatení jemu prináležiacej finančnej náhrady a odporkyňa tvrdila, že vec neexistuje, súd zaviazal
odporkyňu polovicu zostatkovej hodnoty veci mu vyplatiť.

Súd tvrdenie odporkyne, že krátko pred svadbou, resp. krátko po svadbe zo svojho účtu vyberala
finančnú hotovosť, ktorú od 06.10.2006 do 18.10.2006 vybrala spolu vo výške 47 000,- SK považoval
výpismi z jej osobného účtu v C., a.s. v období 10/2006 za preukázané.
V konaní nebolo sporné to, že hnuteľné veci boli kúpené 18.10.2006 s výnimkou počítačového stolíka,

ktorý sa kúpil 23.10.2006 o čom svedčia pokladničné doklady o zakúpení týchto hnuteľných vecí.
Listinné dôkazy, svedecká výpoveď E., E. a tvrdenia účastníkov preukazujú, že v rozhodnom období,
t.j. v čase zakúpenia sporných veci mali obaja účastníci konania dostatok peňazí na to, aby kúpnu cenu
týchtovecizaplatilialetočiktomuvskutočnostiajdošloanijedenznichvkonaníjednoznačnepreukázať
nevedel.

Svedeckú výpoveď starej matky navrhovateľa považoval súd za viery hodnú lebo nebol predložený
dôkaz, ktorý by pravdivosť je tvrdenia vyvrátil a len to, že ide o blízku osobu navrhovateľovi nepostačuje
na spochybnenie je svedeckej výpovede o to viac, že odporkyňa darovanie potvrdila a rozporovalal len
výšku daru. Svedeckou výpoveďou tejto svedkyne súd považoval za preukázané tvrdenie navrhovateľa
o darovaní peňazí starou matkou po uzavretí manželstva a nakoľko úmyslom darkyne bolo peniaze

darovať výlučne vnukovi, súd to vyhodnotil tak, že išlo o dar iba pre navrhovateľa. Tvrdenie odporkyne o
tom, že z darovaných peňazí od starej matky si navrhovateľ zakúpil zimné oblečenie pre seba, v konaní
preukázané nebolo. Pokiaľ sa preto z týchto peňazí kúpilo čokoľvek, treba to považovať za výlučné
vlastníctvo navrhovateľa ale pokiaľ sa vec kúpila iba čiastočne z týchto peňazí, možno skonštatovať, že
vec je v podielovom spoluvlastníctve.

Účastníci konania v tomto smere nepredložili žiadne dôkazy, a preto súd ich tvrdenia o kúpe všetkých
sporných hnuteľných vecí výlučne z ich peňazí považoval za nepreukázané. Je síce pravda, že
odporkyňa po svadbe vyberala zo svojho účtu finančnú hotovosť 30.000 Sk ale nepreukázala súdu, že
práve tieto peniaze použila na zaplatenie kúpnej ceny sporných vecí, a tak súd mal pochybnosti o tom,
či ju môže považovať za výlučnú vlastníčku sporných hnuteľných vecí a priklonil sa k tomu, že opak je

pravdou, teda to, že veci sú v podielovom spoluvlastníctve účastníkov konania lebo aspoň z časti sa
zaplatili aj z peňazí každého z nich čo ale nie je možné v konaní spoľahlivo preukázať. Súd zobral do
úvahy aj to, že odporkyňa podľa svojho tvrdenia všetky ostatné výdavky súvisiace so svadbou ( okrem
svadobnej hostiny, ktorú platili rodičia) hradila sama, teda aj keď peniaze z účtu vybrala, boli určite
použité na tento účel. Preto nemohol súd dospieť k záveru, že peniaze vybrané odporkyňou so svojho

účtu krátko pred a po svadbe použila iba na zaplatenie kúpnej ceny nábytku - sporných hnuteľných vecí.
Za spravodlivé a racionálne riešenie tohto sporu súd považoval to ak niektorú z hnuteľných vecí ponechá
odporkyni a niektoré jej uloží vydať navrhovateľovi. Pri rozhodnutí sa riadil súd ich hodnotou v čase ich
zakúpenia ( v čase rozvodu boli 2 ročné a ostali v užívaní odporkyne) a uložil odporkyni povinnosť vydaťhnuteľné veci, ktorých hodnota sa približne rovná hodnote vecí, ktoré ostanú v jej užívaní. Takýmto
spôsobom by mal navrhovateľ získať hnuteľné veci v hodnote cca 600,- Eur (spálňa „E.“, dvojdverová
skriňa „R.“ (7 240,- SK + 10 960,- SK = cca 18 000,- SK / 600,- Eur) a odporkyni by ostali veci v hodnote

cca 17 000,- SK (570,- Eur), (posteľ „V.“ a hodnota počítačového stolíka, ktorý už neexistuje (15 168,-
SK + 1 790,- SK = cca 17 000,- SK / 570,- Eur).
Z dôvodov vyššie uvedených súd návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietol, lebo po vykonanom
dokazovaní skonštatoval, že hnuteľné veci, ktoré boli predmetom sporu, nie sú vo výlučnom vlastníctve
navrhovateľa, a teda nemá výhradné právo nakladať s nimi iba on sám. Všetky veci považoval súd

za veci patriace do podielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ktorí sa na ich užívaní dohodnúť
nedokázali, a preto ich medzi nich súd podelil.

Obaja účastníci mali v konaní čiastočný úspech, a preto podľa §142 ods. 2 OSP žiadnemu z účastníkov
náhradu trov konania súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Trebišov vo 2 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí /§42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ďalej OSP/
uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo

postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha /§205 ods. 1 OSP/.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť v
zmysle ust. §205 ods. 2 OSP len tým, že:
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1 OSP,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§205a OSP/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona /§251 ods. 1 OSP/.