Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/224/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233374
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233374.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/240/2012-55 zo dňa 7. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, v ktorom sa navrhovateľ domáhal
uložiť odporcovi zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej navrhovateľovi tvrdením
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresný súd Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia v exekučnej veci navrhovateľa ako oprávneného vedenej súdnym exekútorom pod
sp. zn. Ex 14030/2010 (výrok II). Okresný súd zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (výrok I).

Okresný súd mal z pripojeného exekučného spisu preukázané, že k vydaniu poverenia došlo
po zákonom stanovenej lehote. Avšak túto skutočnosť nepovažoval za nesprávny úradný postup.
Rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmanie
materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku (ktorý bol exekučným titulom), nekalej povahy

rozhodcovskejdoložky,nemožnopodľanázoruokresnéhosúdupovažovaťzanesprávnyúradnýpostup.
Zdôraznil,žesúdniejeadministratívnyorgán,ktorýautomatickyudeľujepoverenianažiadosťexekútora.
Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Vzhľadom na
to, že pre také rozhodnutie nemal k dispozícii všetky potrebné podklady a vzhľadom aj na závažnosť
a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov nebolo možné, aby
súd rozhodol v zákonnej 15-dňovej lehote o udelení poverenia. Okresný súd tak dospel k záveru, že
vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote bolo síce porušením zákona, ale z objektívnych

dôvodov prihliadajúc na zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na všetky skutočnosti ako je dĺžka
porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tej doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie s
poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov okresný súd ustálil, že konštatovanie takéhoto porušenia je
dostatočným zadosťučinením. Zároveň zdôraznil, že navrhovateľ vystupuje ako podnikateľský subjekt,ktorý uzatvára obdobné zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Príjmy navrhovateľa z týchto
úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať na
neho veľký ekonomický dopad, ako aj na jeho existenciu. Okresný súd nezistil, že by v predmetnej

exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia poverenia a teda, že
chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa jeho uvedenia neistotu a frustráciu. Zároveň zdôraznil,
že navrhovateľ ničím hodnoverným nepreukázal majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu. Ním tvrdená
škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými
prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, a bez tvrdených

prieťahov by nebolo došlo k vzniknutej škode. Teda navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej z
podmienok, preto okresný súd žalobný návrh zamietol.

Za nedôvodnú považoval žiadosť navrhovateľa na prerušenie konania. Dospel k záveru, že nie je daný
žiaden zo zákonných dôvodov, či už podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ alebo 109 ods. 2 písm. c/ na
takýto procesný postup. Otázka zákonného sudcu bola vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je

rozhodnutím konečným a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd
nebol v prejednávanej veci oprávnený riešiť.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému
odporcovi náhradu trov nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a z obsahu spisu ani nevyplýva ich vznik.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Namietal, že okresný súd nepostupoval správne, pokiaľ vec prejednal v jeho neprítomnosti, ako aj
prítomnosti jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.. Svoju neúčasť na

pojednávaníriadneavčasospravedlnilauviedoldôležitédôvodyapredložillistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. V žalobnom návrhu urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu
nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti tohto sudcu nemožno považovať

za nestranného.

Namietal, že konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd vydaním meritórneho rozhodnutia

predbehol účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, čím došlo k porušeniu jeho práva
na súdnu ochranu a meritórne rozhodnutie je predčasné. Tým, že súd rozhodoval bez jeho prítomnosti
došlokporušeniuprávanakontradiktórnekonanie,nebolztohtodôvoduriadneoboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k ním vyjadriť a rovnako nemohol navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. K porušeniu zásady kontradiktórnosti došlo aj tým, že vo veci sa neuskutočnilo ústne

pojednávanie a okresný súd neprihliadal nato, že boli splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže odporca sa k žalobnému návrhu v stanovenej
lehote nevyjadril.

Nepovažoval za správne závery okresného súdu týkajúce sa nedôvodnosti uplatňovanej skutočnej

škody ako nemajetkovej ujmy. Uviedol, že okresný súd sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, úplne však ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu udržania a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie
urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, z poštovných a telekomunikačných
výdajov. V tejto súvislosti preto považoval prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
- povinný. Pravým právnym titulom danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za
ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Súd zistil, že nebolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora
rozhodnuté v zákone stanovenom čase. Túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nevysvetlil
objektívne udržateľným a ospravedlňujúcim dôvodom. Jeho rozhodnutie je vnútorne rozporné, pretože

napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil aj svoje rozhodnutie o
nepriznanínemajetkovejujmy.Všetkyproblémy,ktorébolivyvolanénerešpektovanímzákonnejlehotyzo
strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastaviť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie zaporušenie práva. Jasne a zrozumiteľne opísal aké problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie
oprel aj o podstatnú judikatúru Ústavného súdu spojenú s porušovaním v žalobe označovaných práv.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. ), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa

o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť a bol by poučený aj o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku odvolateľa, že vo veci nerozhodoval zákonný

sudca. Zákonná sudkyňa správne postupovala v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu
ojejnevylúčení.Odvolateľvposudzovanomodvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymali
zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý
záveronevylúčenírešpektujeaktuálnurozhodovaciupraxNajvyššiehosúduSR(napr.uzneseniasp.zn.
3Nc 14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej

nestrannosti.
Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS
88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných
prípadoch.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ v odvolaní rezignoval na
akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom, ktorý okresný súd viedli k zamietnutiu
návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré sú len opakovaním žalobného

návrhu a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia, ktoré sa s
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej a konkrétnej rovine.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených

námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi,
ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd
pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“ nekorešponduje s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd
preto nemá právny dôvod, resp. možnosť zaoberať sa predmetnou odvolacou námietkou, nakoľko nemá

podklad v napadnutom rozhodnutí, takéto tvrdenie okresný súd nevyvodil a ide o zjavné pochybenie
odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Navrhovateľ v úvode odvolania uvádzal, že rozsudok okresného súdu napáda „v celosti“, teda aj vo
výroku, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti na prerušenie konania. Aj v tomto prípade je súd viazaný

rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ však v súvislosti s touto časťou
rozhodnutia, napriek tomu že ho napadol, neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré ho považuje za nesprávne.
Krajský súd preto v tejto časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia na ktoré v podrobnostiach v zmysle § 219 ods.
2 O.s.p. poukazuje.

Odvolací súd nepovažoval za pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení
rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučnéhosúdu a že ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné.
Rozhodnutie prvostupňového súdu zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Prvostupňový súd dôsledne uviedol rozhodujúci
skutkový stav, poukázal na jednotlivé zložky, z ktorých sa navrhovateľom uplatňovaná škoda skladala.
Položkami, ktoré ju tvorili, sa dostatočným spôsobom zaoberal a konštatoval, že náklady na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca ako aj náklady na udržiavanie a správu
informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu

exekútora rozhodol v zákonnej lehote. V tejto súvislosti mal zato, že navrhovateľ netvrdil o aké pracovné
úkony ide, ani aké konkrétne náklady týkajúce sa udržiavania správy informačného systému boli
vynaložené.Pozosumarizovanítýchtoskutočnostídospelkzáveru,žesamotnývznikškodynavrhovateľ
nepreukázal. Z týchto skutočností je dostatočným spôsobom zrejmé, že okresný súd nepovažoval
navrhovateľom tvrdenú škodu za preukázanú. Ak navrhovateľ chcel v konaní pred prvostupňovým
súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, v realizácii

tohto procesného práva mu nič nebránilo.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ nebol v
tomto štádiu konania úspešný, preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolaním nezvykli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.