Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. marec 2015

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 35C/274/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314226468
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Dojčánová

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2015:2314226468.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta v konaní pred sudkyňou Mgr. Zuzanou Dojčánovou, v právnej veci žalobkyne:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., IČO 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, v jej
mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13,
Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Žalovanej súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 21.9.2012 doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhala, aby súd

medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobkyne,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným):
I. T., nar. XX.X.XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil č. EX XXXX/
XXXX) postupom, v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 z.č. 233/1995 Z. z.
Exekučný poriadok a rozsudkom, aby uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu majetkovej

škody 11.763,08 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2.352,62 Eur a nahradiť trovy konania. Ďalej
žalobkyňa uviedla, že je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú
činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v
exekučnom konaní navrhla písomným podaním postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom I. T., narodenou XX.X.XXXX, pričom po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX XXXX/

XXXX. Žalobkyňa poznamenala, že na označenie exekučnej veci používa všetky informácie, ktoré
má k dispozícii. Súdny exekútor predložil návrh žalobkyne na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom Okresnému súdu Dunajská Streda a požiadal ho o udelenie poverenia. Prijatím žiadosti došlo k
zákonnému založeniu povinnosti súdu rozhodnúť o žiadosti v rámci priznanej právomoci a v zákonom
stanovenej dobe. Žalobkyňa v návrhu cituje znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinných v období
od 1.2.2002 do 31.5.2010, 1.6.2010 do 31.5.2011 a od 1.6.2011.Exekučný súd napriek tomu, že vec
ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu

s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22.3.2011 (konanie začalo dňa
26.1.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti tak
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 55 dní).Ako dôkaz označila žalobkyňa príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny
vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Nesprávny úradný postup charakterizovala nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a

vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu,
t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších
legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces,
čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,

ktorá mu ako exekučnému súdu neprináleží, prekročil mieru možného rozhodovania a porušil tak
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Výsledkom takéhoto rozhodovanie je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd nie je súdom podľa § 40 ZoRK, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe po
splnení podmienok v § 40 ZoRK. Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné
posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na

takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi
žalobkyňou ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej
vyššie označenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul
- rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41 ZoRK a
chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne

nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany žalobkyne iniciovať občianske súdne konanie
a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku
rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne
rozhodnutejvecitvoríneodstrániteľnúvadukonania,naktorújesúdpovinnýprihliadaťexoffo.Žalobkyňa
upozornila na to, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným

exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Uviedla,
že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne
s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá
by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k
vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a

rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobkyňa v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky.
Žalobkyňa uviedla, že si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslila tak, že jej vznikla majetková
škoda v celkovej výške 11.763,08 Eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní

vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere, nemôže
preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny s príslušenstvom zo strany exekučného
súdu. Zároveň si žalobkyňa uplatnila aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Uviedla, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu
legitímneho očakávania žalobkyne, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky. Uviedla, že žalobkyňa mohla ak by došlo k rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote
včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho

zabezpečenia vymožiteľnosti jej pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedela, že žiadosť o udelenie
poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil jej správať sa so starostlivosťou riadneho
hospodára. Uviedla, že náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa vníma ako spravodlivú satisfakciu za
konkrétne porušenie jej zákonných nárokov a základných práv a uviedla aj ďalšie dôvody na podporu
svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy a to: - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho

prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu resp. vyvolaný zásah do zákonných
nárokov a základných práv žalobkyne v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania
pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u žalobkyne, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo na rovnosť vspoločnosti, - vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobkyne, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobkyne, ale aj na strane jej
majiteľov, - nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobkyne
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohla prijať. Uviedla, že všeobecný súd pri
realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého

práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy a realizácia základného
práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne
v zákonom predpokladanej kvalite. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práva a princípov právneho štátu.
Žalobkyňa si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jej práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 2.352,62 Eur
t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou

deformáciou).
Žalobkyňa uviedla, že postupovala podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania
žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.3.2013 uviedla, že žalobu navrhuje zamietnuť. Zo žaloby
nie je jasný titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobkyňa namieta nezákonné konanie v podobe
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. V žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobkyňa jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu si
uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka prieťahov v konaní žalobkyňa v žalobe neuvádza, aké kroky podnikla

na odstránenie neželaného stavu. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR.
Dňa 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.4.2012, vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené

žaloby, je zrejmé, že žalobkyňa ich nepodala po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, pričom poškodený
podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Žalobkyňa neposkytla žiadnu súčinnosť, a tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok

na náhradu škody, o čo sama požiadala.
K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že nesprávny úradný postup nemá legálnu
definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí. Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom

rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je vylúčená. Zo navrhovateľom prednesených skutkových okolností je
zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko
podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
muselo byť zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo v prípade zamietnutia

žiadosti o udelenie poverenia splnené nebolo. Žalobkyňa uviedla, že súd prekročil svoju rozhodovaciu
právomoc, keď vykonal opätovné posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu. Podľa uznesenia
Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp.
zn. 3Cdo/146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offo

preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, vakom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.Z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním
exekúcie. Z rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom

stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Žalovaná ďalej uviedla, že podľa § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobkyňa uvedené nepreukázala a preto nie je
preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Všeobecný súd v konaní o

náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda
súdu alebo Ústavný súd SR.
Žalobkyňa nepreukázala existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Čo sa týka materiálnej škody, podľa tvrdení žalobkyne, vyčíslila túto škodu vo výške
istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jej názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím

všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného
vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Žalobkyňa nepreukázala existenciu dlžníka, ako úplný základ
pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Žalovaná uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie
žalobkyne, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka a tvrdenie, že rozhodnutie v podobe

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, pretože rozhodnutie
v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia preukázalo iba nespôsobilosť konkrétneho
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Žalobkyňa však mala možnosť získať iný exekučný
titul a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonala a
svojou nečinnosťou sama prispela k situácii, ktorú namieta a ak by aj nastala situácia, že si toto právo

žalobkyňa uplatnila novým návrhom, musela by preukázať v prvom rade, že by jej súd priznal bez
akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej
(čo však nepreukázala a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v
dôsledkupochybeniaokresnéhosúdu;toznamená,ženebyťnesprávnehoúradnéhopostupuokresného
súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobkyňa

nepreukázala a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci
by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď.., preto má za to, že nemôže žalovaná niesť
zodpovednosť a nahrádzať žalobkyni materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnila v tomto konaní, pretože
žalobkyňa nepreukázala vznik a ani výšku škody.
K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná citovala ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a uviedla,

že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba,
pričom žalobkyňa poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto nie sú bližšie
konkretizované a taktiež nespresnila v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy.

Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedených žalôb nevyplýva, preto žalovaná nemá za

preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.
Podnikateľská činnosť žalobkyne podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci, žalobkyňa je vnímaná ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb, a v takomto prípade aj súdna moc
musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobkyne, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie

exekúcie, kde v prípade žalobkyne automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva
spotrebiteľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobkyne považuje
žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobkyni vzniknúť práve pri spornej a negatívnevnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva
žalobkyne už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje
možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Žalovaná ďalej uviedla,

že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu. Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok pre priznanie náhrady škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju

súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalobkyňa sa v stanovisku k vyjadreniu žalovanej zo dňa 7.6.2013 doručenom súdu dňa 21.6.2013
vyjadrila k jednotlivým námietkam žalovanej, pričom sa odvolávala na skutočnosti uvedené v žalobe
a rozšírila právnu argumentáciu. Uviedla, že nesprávny úradný postup vidí v tom, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu v zákonom predpokladanom čase (v legálnej lehote) a po uplynutí takto

predpokladaného času bol v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy. Doplnila, že
štátny orgán musí vo veci konať aj bez urgencií a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia
objektívne prekážky ( ide o zákonný príkaz). Preto je pre existenciu prieťahov v konaní, porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako
aj pre nečinnosť súdu, právne irelevantné zaoberať sa typom a počtom urgencií a sťažností. Žalobkyňa

poprela,žebymarilapredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody.Žalobkyňaodmietlavykreslenie
jej podnikateľských aktivít uvedené žalovanou
Krajský súd v Trnave, uznesením č.k. 24NcC/49/2012 - 25 zo 17.10.2012 rozhodol o tom, že sudcovia
Okresného súdu v Dunajskej Strede sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp.
zn. 11C/177/2012 a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta, ktorému vec

napadla 8.2.2013. Okresný súd Galanta uznesením z 13.10.2014 sp. zn. 8C/38/2013 návrhy pôvodne
vedené na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 11C/177/2012 vylúčil na samostatné konania.
Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa nedostavili účastníci ani právny zástupca
žalobkyne. Právny zástupca žalobkyne svoju neúčasť ospravedlnil podaním z 13.3.2015 a požiadal
o odročenie pojednávania z dôvodu, že sa nemohli pripraviť na pojednávania, nakoľko im nebola

oznámená ich značka identifikujúca konkrétny žalobný návrh. Na ich dopyt o oznámenie tejto značky,
ktorý mali súdu zaslať po doručení predvolania, im nebolo súdom odpovedané. Vzhľadom na to, že
bez určenia značky nie je možné určiť, ktorý konkrétny návrh žalobcu je predmetom pojednávania a
na tunajšom súde sa vedie množstvo konaní, v ktorých vystupuje ako žalovaná Slovenská republika,
v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti, objektívne nie je možné s na takéto pojednávanie

pripraviť. Vzhľadom na to, že neboli splnené podmienky podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p., nie je
možné považovať lehotu na prípravu na pojednávanie za zachovanú. Právny zástupca žalobkyne
požiadal o odročenie a oznámenie jeho značky uvedenej na žalobe v ľavom dolnom rohu. Žalovaná
svoju neprítomnosť ospravedlnila podaním z 13.3.2015 z dôvodu hospodárnosti konania, nežiadala o
odročenie pojednávania, oznámila, že v celom rozsahu zotrvávajú na doterajších vyjadreniach a žalobu

navrhujú zamietnuť.
Súd vo veci postupoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti
účastníkov konania a právneho zástupcu žalobkyne. Súd dospel k záveru, že neboli splnené podmienky
pre odročenie pojednávania z dôvodu uvádzaného právnym zástupcom žalobcu v zmysle § 119 ods.2
O.s.p.. Súd si v čase, keď predvolával účastníkov na pojednávanie, uvedomoval, že z dôvodu vylúčenia

veci na samostatné konanie a zmeny spisovej značky, by pre účastníkov mohlo byť problematické
identifikovať prejednávanú vec. Z tohto dôvodu im spolu s predvolaním zaslal oznámenie, v ktorom
uviedol pôvodnú spisovú značku, ktorá bola veci pridelená na Okresnom súde Dunajská Streda ihneď
po podaní žaloby a zároveň identifikoval exekučné konanie vo vzťahu ku ktorému si žalobkyňa uplatňuje
nároky,označenímpovinnéhoaspisovejznačkyexekútora,t.j.údajmi,ktoréuviedlavžalobežalobkyňas

tým, že iné informácie sama nemá k dispozícii. Po doručení predvolania dňa 16.2.2015, právny zástupca
žalobkyne zaslal súdu odpoveď na poučenie pre účastníka konania iba s tým, že trval na nariadení
súdneho pojednávania. Následne bolo súdu od právneho zástupcu žalobkyne doručené ospravedlnenie
neúčasti a žiadosť o odročenie, a to v posledný pracovný deň pred konaním pojednávania. Žalobkyňa
v žiadnom zo svojich podaní až do 13.3.2015 nešpecifikovala, že kombinácia písmen a čísiel uvedená

na žalobe v ľavom dolnom rohu predstavuje jej spisovú značku a nežiadala o jej uvádzanie. V čase
keď súd predvolával účastníkov na pojednávanie o tejto skutočnosti nemal žiadnu vedomosť. Súd
dospel k záveru, že účastníkom boli včas poskytnuté dostatočné informácie potrebné pre identifikáciuprejednávanej veci a žiadosť o odročenie pojednávania zo strany žalobkyne považuje za účelovú v
snahe oddialiť prejednanie a rozhodnutie vo veci.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s podstatným obsahom Návrhu zo dňa 21.9.2012,
Vyjadrenia žalovanej zo dňa 27.3.2013, so stanoviskom žalobcu zo dňa 7.6.2013, v časti, v ktorej sa
vzťahujú k prejednávanej veci, s podstatným obsahom spisu Okresného súdu Dunajská Streda spisová
značka 6Er/176/2011 a zistil tento skutkový stav veci:
Z obsahu spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 6Er/176/2011 súd zistil, že návrh na vykonanie

exekúcie bol spísaný 26.1.2011 na exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého v Bratislave. Dňa
23.2.2011 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Kruty na Okresný súd Dunajská Streda žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej I. T.G. na
vymoženie istiny 3.614,01 Eur s príslušenstvom (exekučným titulom v danej veci bol Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu č.k. J. XXXXX/XX, vydaný Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa 16.11.2010,
právoplatný 6.12.2010, vykonateľný 9.12.2010). Súd uznesením č. k. 6Er/176/2011 - 10 zo dňa

24.2.2011, právoplatným 30.3.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný titul bol v rozpore so zákonom. Okresný súd Dunajská Streda
uznesením č. k. 6Er/176/2011 - 12 zo dňa 8.6.2011 exekučné konanie zastavil.
Pokiaľ ide o posúdenie návrhu a stanoviska žalobkyne a vyjadrenia žalovanej súd vychádzal z ich
obsahu. Právne posúdenie zistených okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou

súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z, o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom do 1.1.2013 právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v znení účinnom od 1.1.2013 Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku
na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a

pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady
škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do

šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému,
že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu
len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína

príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,

uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010 do 31.05.2011
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d), zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2010
do 31.05.2011 podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku platného od 01.06.2011
podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Súd sa ako s prvou vyporiadal s námietkou žalovanej, že žaloba bola podaná predčasne. Žalobkyňa sa

podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným dňa 23.4.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a
§ 16 ods. 4 zák.č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody.
Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby nebola dodržaná zákonná
lehota 6 mesiacov. Táto však uplynula počas tohto konania a preto má súd za to, že námietka žalovanejnie je dôvodná. Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo
stany žalovanej uspokojený nebol.
Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v

zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a z dôvodu vykonania
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či bol vykonaný úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a či je to
dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č.

233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Podľa žalobkyne rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Takáto novela by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný
titul podľa písmena i). Skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa

písmena d) nasvedčuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej
od 01.06.2011 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku
došlozdôvodupotrebypreskúmavaniapísomností,preprípadneprípustnostiexekúcie.Uvedenánovela
č. 144/2010 Z. z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár
k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského

rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor
vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je
podstatnýúmyselzákonodarcu-NárodnejRadySRprezentovanývdôvodovejspráveknovele§41ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd musel vydávať
poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i)

Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Zákon síce určoval lehotu na
vydanie poverenia na základe iných exekučných titulov, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu
na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia,

návrhzamietne,pričomtakétorozhodnutienemožnopovažovaťzajednoduché,prektorébolaurčená15
dňoválehota.Prerozhodnutieozamietnutínávrhunavydaniepovereniatedazákonnálehotaneexistuje.
Napriek tomu je potrebné v danej veci konštatovať, že exekučný súd o zamietnutí žiadosti na vydania
poverenia doručenej súdu 23.2.2011 rozhodol na druhý deň, t.j. 24.2.2011. Z tohto dôvodu je tvrdenie
žalobkyne o rozhodnutí po stanovenej zákonnej lehoty a omeškaní viac ako 55 dní nepravdivé.

Nárok na náhradu škody si žalobkyňa uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
nej príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ako bolo vyššie
uvedené, súd má za preukázané, že uvedené tvrdenie nie je pravdivé. Ohľadne tvrdeného prieťahu
sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol

Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Ako v obdobnej veci už konštatoval
Krajský súd Trnava v rozhodnutí sp. zn. 25Co/102/2013 z 2.7.2014 všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencií
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v

dôsledku žiadostí o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre

vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v

prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnomkonaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou

od 1.1.2013. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola
splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať exekučný titul a zistiť, či

nie je v rozpore so zákonom. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj
bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, či
priebeh rozhodcovského konania (uznesenie Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13,
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn.

5Cdo/291/2010). Podľa názoru Ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka
existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky
rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená
(§ 45 zákona a rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky

vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa
nedopustil nesprávneho úradného postupu (preskúmania exekučného titulu) tým, že by vykonal tento
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, práve naopak, zákonodarca exekučnému súdu
uložil povinnosť preskúmavať, či exekučné tituly nie sú v rozpore so zákonom. Zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom. Žalobkyňa mala možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonala a svojou nečinnosťou sama prispela k situácii, ktorú
namieta.
Žalobkyňa tvrdila, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 55 dní.
Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá po 1 dni od doručenia návrhu. Údaje

žalobkyne sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že žalobkyňa ako oprávnená nemala o
veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jej vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre
nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Čo sa týka materiálnej škody žalobkyňa vyčíslila túto
škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jej názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo vzťahu

založeného Zmluvou o úvere. Žalobkyňa by však musela preukázať v prvom rade, že by jej súd
priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje
od žalovanej a v druhom rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného
súdu; to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a
plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobkyňa nepreukázala, a to najmä (ale

nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti,
atď., preto má súd za to, že nemôže žalovaná niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobkyni materiálnu
škodu tak, ako si ju uplatnila v tomto konaní, pretože žalobkyňa nepreukázala vznik a ani výšku škody.
Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobkyňa nepreukázala, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom

prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká

sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolala sama žalobkyňa tým, že
uprednostnila rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zo
zákona č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.
Žalobkyňa v žalobách neuvádza ani to, či predmetné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. Súd však nevidel dôvod, aby sa akoukoľvek výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že

k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu.
Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnomkonaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom
žalobkyňa poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizovala
a taktiež nespresnila, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Požadovaná

náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená nijakými
reálnymi skutočnosťami či odôvodnenými výpočtami. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto žalobkyňa nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy ako ani
to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Žalobkyňa nepreukázala podmienky vzniku

zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.
Podľa súdu sa žalobkyňa snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne
obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxi nie je v súlade
s dobrými mravmi.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu v

namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim v tom, že súd mal zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej
lehote, resp. vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobkyňa nepreukázala svoj nárok, nepreukázala splnenie základných

zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa z. č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.