Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/624/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314226468
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314226468.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č.k. 35C/274/2014-46 zo dňa 16.03.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby
súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobkyni
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobkyne,
ktorávzniklaneplnenímzáväzkuvyplývajúcehozozmluvyoúvereč.2520493dlžníkom(povinným):I.T.,
nar. XX.XX.XXXX, (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil č. EX 1696/2011)

postupom, v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44 ods. 2 z.č. 233/1995 Z.z. Exekučný
poriadok a rozsudkom, aby uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu majetkovej škody
11.763,08 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2.352,62 Eur a nahradiť trovy konania. Rozhodnutie
prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), §
9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods.
2 písm. c), d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). O náhrade trov

konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p..
Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, z obsahu spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
6Er/176/2011 súd zistil, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný 26.01.2011 na exekútorskom
úrade JUDr. Rudolfa Krutého v Bratislave. Dňa 23.02.2011 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na
Okresný súd Dunajská Streda žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej
POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej I. T. na vymoženie istiny 3.614,01 Eur s príslušenstvom (exekučným
titulom v danej veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 10722/10, vydaný Slovenskou

rozhodcovskou,a.s.dňa16.11.2010,právoplatný06.12.2010,vykonateľný09.12.2010).Súduznesením
č.k. 6Er/176/2011-10 zo dňa 24.02.2011, právoplatným 30.03.2011 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný titul bol v rozpore sozákonom. Okresný súd Dunajská Streda uznesením č.k. 6Er/176/2011-12 zo dňa 08.06.2011 exekučné
konanie zastavil.
Súd sa ako s prvou vyporiadal s námietkou žalovanej, že žaloba bola podaná predčasne. Žalobkyňa sa

podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným dňa 23.04.2012 domáhal v zmysle § 15 ods. 1 a
§ 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody.
Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby nebola dodržaná zákonná
lehota 6 mesiacov. Táto však uplynula počas tohto konania a preto má súd za to, že námietka žalovanej
nie je dôvodná. Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo

stany žalovanej uspokojený nebol.
Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu nevydania rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a z dôvodu vykonania
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či bol vykonaný úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a či je to

dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona
č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu.
Podľa žalobkyne rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Takáto novela by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný
titul podľa písmena i). Skutočnosti, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa
písmena d) nasvedčuje aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej
od 01.06.2011 o zániku 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku
došlozdôvodupotrebypreskúmavaniapísomností,preprípadneprípustnostiexekúcie.Uvedenánovela

č. 144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár
k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského
rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor
vyplývaizrozhodnutiaKSvPrešovesp.zn.6CoE/60/2011z19.05.2011.Prevýkladzákonajepodstatný
úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2

písm. d) Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd musel vydávať
poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i)
Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Zákon síce určoval lehotu na

vydanie poverenia na základe iných exekučných titulov, ale nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu
na vydanie poverenia. V prípade, že súd má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia,
návrhzamietne,pričomtakétorozhodnutienemožnopovažovaťzajednoduché,prektorébolaurčená15
dňoválehota.Prerozhodnutieozamietnutínávrhunavydaniepovereniatedazákonnálehotaneexistuje.
Napriek tomu je potrebné v danej veci konštatovať, že exekučný súd o zamietnutí žiadosti na vydania

poverenia doručenej súdu 23.02.2011 rozhodol na druhý deň, t.j. 24.02.2011. Z tohto dôvodu je tvrdenie
žalobkyne o rozhodnutí po stanovenej zákonnej lehoty a omeškaní viac ako 55 dní nepravdivé.
Nárok na náhradu škody si žalobkyňa uplatňuje podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď podľa
nej príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ako bolo vyššie

uvedené, súd má za preukázané, že uvedené tvrdenie nie je pravdivé. Ohľadne tvrdeného prieťahu
sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol
Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Ako v obdobnej veci už konštatoval
Krajský súd Trnava v rozhodnutí sp. zn. 25Co/102/2013 z 02.07.2014 všeobecný súd môže pristúpiť
k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.z. až v prípade, ak o existencií

prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadostí o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súduz hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v

prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie vecí bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,

že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013. Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov nebola
splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať exekučný titul a zistiť, či
nie je v rozpore so zákonom. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj
bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, či
priebeh rozhodcovského konania (uznesenie Ústavného súdu SR z 03.03.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13,

uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp. zn.
5Cdo/291/2010). Podľa názoru Ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka
existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky

rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená
(§ 45 zákona a rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky
vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa
nedopustil nesprávneho úradného postupu (preskúmania exekučného titulu) tým, že by vykonal tento
úradný postup bez splnenia zákonných podmienok, práve naopak, zákonodarca exekučnému súdu

uložil povinnosť preskúmavať, či exekučné tituly nie sú v rozpore so zákonom. Zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Žalobkyňa mala možnosť získať iný exekučný titul a to napríklad podaním návrhu na začatie
konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonala a svojou nečinnosťou sama prispela k situácii, ktorú
namieta.

Žalobkyňa tvrdila, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenie s omeškaním viac ako 55 dní.
Súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá po 1 dni od doručenia návrhu. Údaje
žalobkyne sú nesprávne, zavádzajúce a vyplýva z nich, že žalobkyňa ako oprávnená nemala o
veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jej vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre
nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Čo sa týka materiálnej škody žalobkyňa vyčíslila túto

škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jej názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo vzťahu
založeného Zmluvou o úvere. Žalobkyňa by však musela preukázať v prvom rade, že by jej súd
priznal bez akýchkoľvek pochybností požadované nároky od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje
od žalovanej a v druhom rade, že pohľadávka je nevymožiteľná v dôsledku pochybenia okresného

súdu; to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a
plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobkyňa nepreukázala, a to najmä (ale
nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti,
atď., preto má súd za to, že nemôže žalovaná niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobkyni materiálnu
škodu tak, ako si ju uplatnila v tomto konaní, pretože žalobkyňa nepreukázala vznik a ani výšku škody.

Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Žalobkyňa nepreukázala, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,

pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe riziká
sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolala sama žalobkyňa tým, že
uprednostnila rozhodcovský (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by vychádzal zozákona č. 258/2001 Z.z o spotrebiteľských úveroch, zákonoch na ochranu spotrebiteľa a súdnej praxe.
Žalobkyňa v žalobách neuvádza ani to, či predmetné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. Súd však nevidel dôvod, aby sa akoukoľvek výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že

k vzniku škody ani nedošlo. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu.
Vzniknemajetkovejujmyuprávnickýchosôbafyzickýchosôbjeodlišný,pocityčlenovriadiacichorgánov
spoločnostivpodobefrustrácie,úzkosti,neistotyanedôverysúirelevantnévpredmetnomkonaní,keďže
si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobkyňa

poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizovala a taktiež
nespresnila, v čom a ako situácia ovplyvnila jej ďalšie podnikateľské postupy. Požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy nie je podložená nijakými reálnymi skutočnosťami či odôvodnenými výpočtami.
Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie
porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto žalobkyňa
nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.

Žalobkyňa nepreukázala podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu, ako aj
nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Podľa súdu sa žalobkyňa snaží predmetným podaním
eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej
aktivite, ktorá i podľa súdnej praxi nie je v súlade s dobrými mravmi.
S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu v

namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim v tom, že súd mal zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej
lehote, resp. vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobkyňa nepreukázala svoj nárok, nepreukázala splnenie základných

zákonných podmienok v zmysle zákona NR SR č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a preto je návrh v celom rozsahu nedôvodný a bolo ho potrebné zamietnuť.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli,
prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd
rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už

došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust.
§ 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č.
412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.

Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení
o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami.Navyšesúdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použilzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p..

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo

vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú
k náhrade škody v sume 11.763,08 Eur a nemajetkovej ujmy v sume 2.352,62 Eur, majúcej vzniknúť

žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „exekučný súd“),
pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu
v zákonom stanovenej lehote.

Žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku.

Z obsahu spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 6Er/176/2011 súd zistil, že návrh na vykonanie
exekúcie bol spísaný 26.01.2011 na exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého v Bratislave. Dňa

23.02.2011podalsúdnyexekútorJUDr.RudolfKrutýnaOkresnýsúdDunajskáStredažiadosťoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnej I. T. na
vymoženie istiny 3.614,01 Eur s príslušenstvom (exekučným titulom v danej veci bol Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu č.k. SR 10722/10, vydaný Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa 16.11.2010,
právoplatný 06.12.2010, vykonateľný 09.12.2010). Súd uznesením č.k. 6Er/176/2011-10 zo dňa

24.02.2011, právoplatným 30.03.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný titul bol v rozpore so zákonom. Okresný súd Dunajská Streda
uznesením č.k. 6Er/176/2011-12 zo dňa 08.06.2011 exekučné konanie zastavil.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil

rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Dunajská Streda (od 01.06.2010 do
31.05.2011), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Dunajská
Streda zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými
sú rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný súd Dunajská

Streda rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní neporušil
žiadne zákonné ustanovenie. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti
v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora, ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou nelimituje. Vzhľadom na vyššie

uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového
súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je
aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na
predmetné ustanovenie prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení

spred 01.01.2013. Toto zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda v danej
veci, ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť

k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného vdisciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,

resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,

že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné

a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého
rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho

konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.