Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/216/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233827
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233827.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
13C/272/2012-55 zo dňa 05. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol (výrok I.). Vo veci samej súd žalobu
zamietol (výrok II.) a odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a

rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/2677/2008, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Žilina poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote
na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 16.10.2008, poverenie

bolo vydané dňa 11.06.2009. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle
platnej legislatívy účinnej v čase podania návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010), keď preskúmaval exekučný titul - rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03917/08 zo dňa 29.05.2008, právoplatného dňa 16.06.2008 a
vykonateľného dňa 19.06.2008. Exekučný súd vykonával úkony za účelom zabezpečovania podkladov
pre rozhodnutie o žiadosti, čo je zrejmé z exekučného spisu. Zároveň však okresný súd konštatoval, že
nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt

sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné
prieťahy, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00).
Je nepochybné, že exekučný súd vydal poverenie po zákonom stanovenej lehote. Počas tejto dobyvšak skúmal, či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie spotrebiteľskej
veci. Oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.

Žiadosť o vydanie poverenia bola vydaná na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia
vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a
na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, bolo potom povinnosťou exekučného súdu
skúmať v rámci exekučného konania toto rozhodcovské rozhodnutie, s poukazom aj na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ uvedeného vyššie, v zmysle ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle,

že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je
postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným súdnym exekútorom neboli
zaslané súdu. Rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia musí vychádzať z objektívneho zistenia
a posúdenia veci (súd nie je len nejaký „štatista“, ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť

exekútora). Hoci zákonom stanovená 15-dňová lehota na udelenie poverenia nebola exekučným súdom
dodržaná, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, aj
prípadné jej nedodržanie, nie je tak závažné, ako by bolo závažným porušenie predpisov týkajúcich
sa ochrany spotrebiteľa. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia tak bolo
síce porušením súdu, ku ktorému však došlo objektívne z dôvodov zvýšenej ochrany spotrebiteľa.

Prvostupňový súd síce konštatoval porušenie práva, no vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti,
(ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tejto doby na zabezpečovanie podkladov pre
rozhodnutie, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov), bol toho názoru, že konštatovanie takého
porušenia je dostatočným zadosťučinením. Navyše, súd I. stupňa nezistil, že by v danej exekučnej
veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia poverenia za účelom zvrátenia

vzniknutého stavu, v ktorom podľa jeho uvedenia pociťoval neistotu, frustráciu. Okrem toho, samotný
navrhovateľ v konaní hodnoverne nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú
uplatňoval v tomto súdnom konaní. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s
rozhodnutím exekučného súdu a ním tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že bez
vydania rozhodnutia exekučného súdu bez tvrdených prieťahov, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal tak majetkovú škodu, ako aj príčinnú
súvislosť medzi jej vznikom a výškou.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 550,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu,

ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní,
najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok a nesprávnym
úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
a aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I.

stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora síce rozhodol oneskorene,
čo možno považovať za nesprávny úradný postup. Toto omeškanie však bolo spôsobené aplikáciou
noriem na ochranu spotrebiteľa a skutočnosťou, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.
Navrhovateľ však v konaní nepreukázal majetkovú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom a
výškou škody a z uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Navrhovateľ e-mailovým podaním doručeným súdu dňa 28.11.2013 žiadal zrušenie nariadeného
pojednávania a zároveň podal návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný
súd. Po preskúmaní predmetného návrhu súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušeniekonania ani podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená
rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6NcC/236/2013-18 zo dňa 21.02.2013, ktorý rozhodol o
tom, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Beáta Svediaková nie je vylúčená z prejednávania a

rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 13C/272/2012. Rozhodnutie krajského súdu
je rozhodnutím končeným, a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by
súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Nejde o ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie
prerušiť a tak súd dospel k záveru, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom, z

ktorého dôvodu konanie neprerušil, pretože prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom
samotného návrhu na začatie konania.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151
ods. 1 a 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z
obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu
trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Súdu vytýkal, že nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k
žalobe a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Uvedené považuje za

porušenie základného práva na kontradiktórny súdny proces, ako aj porušenie § 114 ods. 2 O.s.p.,
pričom osobitne zdôraznil, že odporca vo vyjadrení vzniesol námietku premlčania a na túto námietku
nemohol navrhovateľ akýmkoľvek spôsobom reagovať. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho
konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia
mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo

stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal, že pred
vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k
vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V
danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy
bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom

spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd umožniť navrhovateľovi
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ
vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez
akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne
rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa

k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný
postup, spočívajúci vo viacerých skutočnostiach, a nielen jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto
vysporiadať pri rozhodovaní vo veci so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného

postupu.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju

viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že v súvislosti s

rozhodovaním Okresného súdu Žilina v exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj návrh navrhovateľ
žalobou v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia síce došlo k
nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na jeho vydanie (t.j. nesprávnemu úradnému postupu),
navrhovateľ však nepreukázal v konaní existenciu ďalších zložiek zodpovednosti za škodu, a to vznik
materiálnej škody vo výške 125,00 Eur a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu
a vznikom tejto škody, ako aj jej výšky a tiež nepreukázal v konaní, že by mu vznikol nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 550,00 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 6NcC/236/2013
zo dňa 21.02.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Beáta Svediaková nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 13C/272/2012. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonnú
sudkyňu možno považovať za nestrannú zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku

žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne, preto je argumentácia
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že
aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj
požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku

odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jej vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a

súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.

385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom

konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Beáty Svediakovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svojeprocesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (05.12.2013) okresný súd vytýčil dňa

29.10.2013 a predvolanie naň prevzal navrhovateľ a jeho právny zástupca dňa 11.11.2013. Dňa
28.11.2013 bol konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa (e-mail) na zrušenie pojednávania z
dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, ktoré súd zaevidoval
dňa 28.11.2013, pričom okresný súd sa s návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným
spôsobom, keď na pojednávaní uznesením návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol a

žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania nevyhovel. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti

sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej jestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov
a právneho zástupcu navrhovateľa, postupovala v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže
o jej nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne
rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci

navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý
dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom
(uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového
konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu

na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov
konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim
prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku
uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 04.09.2013 (č.l. 30-39 spisu) a
dňa 29.10.2013 bolo odoslané navrhovateľovi (§ 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.), ktoré prevzal jeho
právny zástupca dňa 11.11.2013.2013 (č.l. 40 spisu). Navrhovateľ mal teda možnosť i dostatočný časový
priestor vyjadriť sa k obrane odporcu uvedenej v jeho vyjadrení k žalobe.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh
a rozsah dokazovania, resp. z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise.
Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie
bolovykonanévýlučneoboznámenímpodstatnéhoobsahuexekučnéhospisuOkresnéhosúduŽilinasp.

zn. 18Er/2677/2008 - ktorý dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávania nariadené bolo a odporca sa k veci vyjadril (na inom mieste to uvádza

sám odvolateľ).

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd
žalobu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bola skutočnosť, že hoci súd
I. stupňa rozhodol po uplynutí lehoty o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, navrhovateľ v
konaní nepreukázal vznik škody a jej výšku, ako aj príčinnú súvislosť medzi konaním súdu v predmetnej
exekučnej veci a vznikom škody. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia. Okresný

súd vykonaním dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nevznikol navrhovateľovi nárok
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Keďže súd
nemal preukázaný vznik škody, jej výšku, ako aj príčinnú súvislosť medzi konštatovaným nesprávnymúradným postupom a vznikom škody a v konaní navrhovateľ nepreukázal ani vznik nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré

mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.