Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. august 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/524/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234391
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234391.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/306/2012-71 zo dňa 29. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13C/306/2012-71 zo dňa 29. 04. 2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol. Žalobu
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ sa domáhal voči odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 525,54 eur. Táto podľa jeho tvrdenia vznikla ako následok nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu, Okresného súdu Žilina a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b/ nesprávneho úradného
postupu.
V prvom rade súd skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a na nestranný súd. Dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa ust.
§ 109 ods.1, písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), nakoľko otázka zákonného

sudcu je vyriešená rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 8NcC/201/2013-20 zo dňa 08. 03. 2013 o
nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania rozhodovania veci. Rozhodnutie nie je konečné, a teda
rozhodnutiesúduvovecisamejnezávisíodžiadnejotázky,ktorú by súdnebolvtomtokonaníoprávnený
riešiť. Taktiež nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktoré umožňuje
súdu konanie prerušiť, ale nejde o ustanovenie, ktoré by súdu takúto povinnosť ukladalo. Prerušenie
konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil z identického dôvodu teda z
dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom. Zároveň dospel k záveru, že

prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom samotného návrhu na začatie konania.
Súd základ nároku navrhovateľa na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a/ a § 3 ods. 1 písm. a/,
d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) s účinnosťou do 31. 12. 2012. Podľa súduv predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na
vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Poukázal na to, že už v rozhodnom čase bolo účinné
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011. Z ustanovenia vyplýva,

že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica, d/ t. j. ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej

existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2, týkajúca sa
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska
zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou
od 1. júna 2010. V predmetnej veci bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, a teda
lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše z ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd

zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho
rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Tento názor súd oprel
aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II., bod 2, rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého

ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,
navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.
Súd poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, meniť rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Exekučný súd konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej
rozhodcovskej zmluvy za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval
za dôvodné aplikovať ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Tiež súd uviedol, že navrhovateľ

nepodal riadny opravný prostriedok proti predmetnému uzneseniu exekučného súdu, uznesenie
nadobudlo právoplatnosť a nepredložil ani rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým bolo predmetné
rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým bol súd viazaný tak ako predpokladá
ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31. 12. 2012).
Súd posudzoval otázku či došlo v exekučnom konaní k prieťahom najmä vo vzťahu k časovej

primeranosti vydaného rozhodnutia. Žiadosť o udelenie poverenia bola doručená exekučnému súdu dňa
26. 11. 2010 a súd rozhodol dňa 21. 04. 2011, vzhľadom na zložitosť veci problematiku spotrebiteľských
vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa konštatoval, že k prieťahom v
exekučnej veci nedošlo a rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia bolo vydané v primeranej lehote.
Zároveň zdôraznil, že navrhovateľ okrem základu nároku, ani ničím hodnoverným nepreukázal vznik,

výšku majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy. Nepreukázal ani, že tvrdená škoda a nemajetková ujma
má bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s tvrdeným nesprávnym úradný postupom spočívajúcom
v zbytočných prieťahoch.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu poznamenal, že súd skúma premlčanie
len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.

Citujúc ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 vety prvej O. s. p. odporca ako úspešný účastník si právo na
náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú. Súd preto odporcovi právo na náhradu
trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak

spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súdnevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre

porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.

Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórností,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj

moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový

stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiťdôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby

tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Odvolací súd v prvom rade

poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa
§ 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 11 spisu). Okrem toho Krajský súd v Žiline
uznesením č. k. 8NcC/201/2013-20 zo dňa 8. 03. 2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina
JUDr. Beáta Svediaková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp.
zn. 13C/306/2012. V tejto súvislosti preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky navrhovateľa, že

vo veci konal vylúčený sudca a uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.
s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich

zástupcom môže byť založený predovšetkým príbuzenským, či iným obdobným vzťahom, ktorému na
roveň môže byť v konkrétnom prípade postavený vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda
predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný
pomer k účastníkom, alebo k ich zástupcom, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti
v konkrétnom prípade. V danom prípade tieto skutočnosti zistené neboli. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a
rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatéhorozhodovania.Dôvodnavylúčeniesudcunezakladáaniskutočnosť,žesudcamáprejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.
uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd

konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v

každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju
funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci. Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho
súdu dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Beáty Svediakovej z prejednávania a rozhodovania

predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený sudca.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom

zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,

k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 29. 04. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 24. 03. 2014 (č. l. 42 spisu). Dňa 25. 04. 2013 o 16.16
hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu

objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd
a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR.
Uvádzaný dôvod nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania ako to má na mysli ust.

§ 119 O. s. p. Vec preto prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v neprítomností účastníkov
prihliadajúc na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
okresný súd rozhodol na pojednávaní v rámci rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu v prejednávanej
veci bol postup okresného súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na

pojednávaní(§119O.s.p.),požiadalozrušeniepojednávaniazdôvodu,ževovecikonávylúčenýsudca,
ktorý dôvod (ako už bolo opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný. Navrhovateľ a jeho splnomocnený
zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania
(§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým si navrhovateľ a jeho
splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia,

a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany,
právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré
realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu
k návrhu, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 04. 09. 2013, ktorý ho doručil splnomocnenému
zástupcovi navrhovateľa spolu s predvolaním na pojednávanie a to dňa 24. 03. 2014. Nie je preto

pravdivé tvrdenia navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu. Okrem toho neboli
splnené ani podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, nakoľko odporca sa k návrhu vyjadril.
Nebolo preukázaným ani tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 69 spisu). Podľa odvolacieho súdu okresný súd
na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín

z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 18Er/4936/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by
postup okresného súdu nebol správny. K odvolaniu navrhovateľa do zamietnutia návrhu na prerušenie
konania je prvom rade potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu navrhovateľ podanie ústavnej
sťažnosti na Ústavný súd SR, ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a
osobitne práva na zákonného sudcu nepreukázal. Navrhovateľ sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie

nariadeného pojednávania poslaného okresnému súd e-mailom dňa 25. 04. 2014. Okrem dôvodov, ktoré
uviedol v rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, poukazuje na konštantnú
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý ústavnú sťažnosť navrhovateľa v skutkovo a právne
rovnakých prípadoch odmietol (napr. I. ÚS 293/2013 z 29. 05. 2013, I.ÚS 297/2013 z 29. 03. 2013).
V zmysle princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne

očakávať rovnaké rozhodnutie Ústavného súdu SR aj o žalobcom podanej ústavnej sťažnosti týkajúcej
sa predmetnej veci.Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv, a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred

súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. §
157 ods. 2 O. s. p. pričom odvolací súd sa s dôvodmi ním uvádzanými stotožnil. Pokiaľ navrhovateľ v
odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutiabolidodržané,všakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú,odvolací
súd poukazuje na to, že v predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda
lehota 15 dní sa na vydanie poverenia nevzťahovala. Nebol preto v danom prípade splnený základný

predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný
postup) a preto ani dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody. Podľa
odvolacieho súdu námietky navrhovateľa v súvislosti s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto
ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .