Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/90/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112230119
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112230119.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra
Šama a JUDr. W., v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné zo dňa 3.6.2014 pod č. k. 11C/396/2012-77, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať
žalovaného na zaplatenie majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy 1.993,36 eur.
Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca pôvodnými žalobami doručenými Okresnému súdu Prešov
dňa 27.9.2012 (vo veciach sp. zn. 13C/198/2012, 13C/200/2012, 13C/201/2012, 13C/210/2012,
13C/212/2012, 13C/396/2012, 13C/213/2012, 13C/226/2012, 13C/230/2012, 13C/233/2012,
13C/235/2012) sa domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.
Uznesením č. k. 13C/198/2012-7 zo dňa 10.10.2012 Okresný súd Prešov označené veci spojil
na spoločné konanie v zmysle § 112 ods. 1 O.s.p.. Zároveň Krajský súd v Prešove uznesením
č. k. 3NcC/47/2012-11 zo dňa 19.10.2012 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Prešov z
prejednávania a rozhodovania v tejto veci a vec prikázal Okresnému súdu Humenné.

Žalobca žalobu zdôvodnil tým, že Okresný súd Prešov v špecifikovaných exekučných veciach rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene po uplynutí zákonom stanovenej
doby v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom majetková
škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Zároveň si uplatnil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s
porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Ústavou Slovenskej
republiky a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného súdu, podľa názoru žalobcu, je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových
práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené reálne očakávania žalobcu, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a taktiež k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného, zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolventnosť povinného. Potreba náhrady nemajetkovej
ujmy má základ v požiadavke na spravodlivom usporiadaní vzťahu a dosiahnutí adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy, vychádzajúc z rozhodnutí Ústavného súdu, považuje 55,-- eur za každý začatý
mesiac omeškania činnosti exekučného súdu. Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003
Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody.
Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 31.1.2013 so žalobou nesúhlasila. Konštatovala, že podanie
žalobcu je potrebné vyhodnotiť za zmätočné. Žalobca uvádzal ako dôkazy odkaz na exekučný spis, v
skutočnosti však prenáša dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na ňom.
Navrhla konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvádzajúc,
že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Poukázala na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa
27.9.2012 boli na súd doručené prvé žaloby vo veci, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty v zmysle zákona, ale skôr. Preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca
neposkytol žiadnu súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Ďalej poukázala na
zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
pri výkone verejnej moci a to: existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup,
vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
K nesprávnemu úradnému postupu uviedla:

1/ k nerozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora v zákonom ustanovenej lehote, uvádzala, že
vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora) a zákonom ustanovenú lehotu
a nevyhnutnosť vykonať iné úkony - (výzva na vyjadrenie pôvodného exekútora, vyjadrenie pôvodného
exekútora, vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie novému exekútorovi, rozhodnutie
o trovách pôvodného exekútora) nie je možné rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora v lehote
ustanovenej zákonom, preto nepovažuje uvedené za zbytočné prieťahy a teda za nesprávny úradný
postup;

2/ rozhodnutie o poverení exekútora po 15-dňovej lehote. Zo súdnej praxe je preukázané, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. 15-dňová lehota na
vydanie poverenia vyplývajúca zo zákona neplatí, ak ide o exekučný titul - rozhodnutie rozhodcovského
súdu v zmysle znenia exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v
namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011, nemá oporu v zákone. Ak bola žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený.
Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo
skutkových okolností je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úpravu najmä vzhľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov spotrebiteľov;

3/ zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to po 15-dňovej lehote. Takýto
postup nemôže byt' nesprávnym úradným postupom, keď nesprávny úradný postup možno vymedziť
ako "porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu". Zo žalobcom
prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ani nesprávnym úradným postupom. Pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, okrem iného, nevyhnutné, aby nezákonné
rozhodnutie bolo konštatované príslušným orgánom. Táto podmienka nie je v prípade zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo
preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy;

4/ zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote - žalovaná poukazuje na skutočnosť,
že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje
na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová lehota sa týka
prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. Žalovaná uvádzala, že v daných prípadoch
nebola konštatovaná existencia prieťahu v konaní, a to právoplatným rozhodnutím Európskeho súdu
pre ľudské práva, Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým by Ústavný súd
Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov;

Žalovaná ďalej k podanej žalobe uviedla, že ak k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu
malo dôjsť v období pred marcom 2009, v tejto súvislosti poukázala na premlčanie nároku v zmysle
§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, pri každom uplatnenom
nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora
pred dňom 23.4.2009, a pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. K uplatnenej škode uviedla,
že žalobca by v konaní na preukázanie vzniku a oprávnenosti nároku musel produkovať dôkazy
preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy je nesprávne a
znova neúčelne. Žalobca nepreukázal ani vznik, ani výšku škody. K uplatnenej nemajetkovej ujme
uviedla, že žalobca nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
pre žalobcu. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva. Z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný
vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Žalobca nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona 514/2003 Z.z., žalobu preto považuje
za neopodstatnenú.

Zo spisov Okresného súdu Prešov súd zistil vo veciach sp. zn.:

- 23Er/840/2008, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 4.4.2008,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 21.1.2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 8.3.2011. Súd exekúciu zastavil uznesením dňa 19.10.2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 23.11.2012.

- 28Er1731120 1 O, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
21.10.2010, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 26.1.2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 1.3.2011. Súd exekúciu zastavil uznesením zo dňa 15.12.2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.5.2012.

- 25Er/228/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 27.4.2010,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 27.1.2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 26.2.2011. Súd exekúciu zastavil uznesením zo dňa 11.8.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.8.2011.

- 20Er/236/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 30.4.2010,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 29.7.2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 24.12.2011. Exekúcia bola zastavená v danej veci uznesením zo dňa 23.4.2013, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 9.7.2013.

- 28Er/357/2009, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
26.11.2009, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 21.1.2011. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.2.2011. Exekúcia bola zastavená v danej veci uznesením zo dňa
2.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.4.2013.

- 13Er/22812010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd
27.04.2010, pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 3.4.2012. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.4.2012. Súd exekúciu zastavil uznesením zo dňa 13.2.2013, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 26.4.2013.

- 15Er/48/20 1 O, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 3.2.2010,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 26.4.2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 8.6.2011. Súd exekúciu zastavil uznesením zo dňa 14.9.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 28.9.2011.

- 8Er/349/2009, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 24.11.2009,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 6.12.2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.4.2012. Exekúcia bola zastavená v danej veci uznesením zo dňa 19.10.2012,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.2012.

- 11Er/6/2010, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 11.1.2010,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 29.4.2011. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.6.2011. Súd exekúciu zastavil uznesením zo dňa 19.8.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 29.9.2011.

- 10Er/2/20 1 O, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na súd 4.1.2010,
pričom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 31.1.20 11. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 2.3.2011.

Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou čl. 46 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ďalej § 3 ods.
1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. c/, d/, § 44 ods. 8 a § 243 ods.
1 Exekučného poriadku uzavrel, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

V konaní žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu
spôsobenú tým, že Okresný súd Prešov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonnej lehote
nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V súvislosti s procesnou námietkou žalovanej o
zmätočnosti konania žalobcu, podľa jeho názoru, podanie žalobcu má náležitosti v zmysle § 42 a § 79
O.s.p., pričom z petitu žaloby je zrejmý uplatnený nárok.

Žalovaná vzniesla vo vyjadrení k žalobe námietku premlčania každého uplatneného nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009.
Prihliadol na vznesenú námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a dospel k
názoru, že právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
v tomto prípade nie je premlčané - v exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, boli doručené žiadosti o udelenie poverenia až po dni 23.4.2009. Žalobcovi teda
neuplynula 3-ročná objektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhrady škody, ktorá začala
plynúť, keď sa žalobca dozvedel o škode, t. j. najskôr 15. deň od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
súdu. Právo žalobcu sa z tohto dôvodu nepremlčalo.

Podľa § 15a, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podmienkou na uplatnenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je písomná žiadosť poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody z jej strany boli žalobcovi doručené 23.4.2012. Žaloby v
pôvodných konaniach v tejto veci boli doručené súdu 27.9.2012. Žalobca podal žaloby predčasne,
keď nárok na súde uplatnil pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak
príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať nároku na súde. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje
samostatný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

V exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradné mu postupu, žalobca nepreukázal
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd. Ustanovenie §

9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je účinné od 1.1.2013, avšak i keď žaloby
boli vo veci podané v r. 2012, predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ustanovenie § 9 ods. 1
predmetného zákona a preto je ho možno aplikovať aj pri uplatnenom nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred 1.1.2013. O namietaných prieťahoch v konaní sa
neviedlo konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa žiadne disciplinárne konanie,
nebolo vydané právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd v konaní o uplatnenom
nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny
úradný postup súdu spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote.

Súd mal za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať
bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní
návrhov na vykonanie exekúcie na podklade exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov a
notárskych zápisníc sa javí l5-dňová lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou pre objektívne
posúdenie zákonnosti exekúcie. Pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať
procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a
vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o
trovách exekúcie), v dôsledku ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nie je možné považovať
za zbytočné prieťahy a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu.

Podľa § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od 1.1.2013), pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda - príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu
žalobca v konaní nepreukázal tak, ako súd vyššie konštatoval.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani pri preukázaní vzniku škody. Žalobca v konaní uplatňuje tzv.
majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo v dôsledku
tvrdenej účinnosti súdu, a nemajetkovú ujmu v peniazoch, keď samotné konštatovanie porušenia práva
na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v
spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal vynaloženie
uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie o tom, že mu vznikli
náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o vynaložení nákladu. Žalobca uplatnil i nemajetkovú
ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu došlo k
ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencii povinného. Ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania
konkrétneho zásahu do jeho sféry.

Žalobca už vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, a to majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy. Súd nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na základe aplikácie Nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované zbytočné

prieťahy v súdnom konaní. Výškou uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú i nemajetkovú ujmu
sa nezaoberal, keď žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody.

Napokon žaloba nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody.

Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom okresný súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže úspešná žalovaná si
náhradu trov konania neuplatnila, ich náhrada jej priznaná nebola.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal zrušiť rozsudok a vec mu
vrátiť na opätovné prejednanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v §
221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, ďalej že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav. Ďalej súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ išlo o aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č.
214/2003 Z.z., zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe tejto novej
právnej úpravy. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Poukázal v tejto súvislosti na čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Ďalej dôvodil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a preto nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012
Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
K otázke trvania stavu právnej neistoty poukázal na to, že súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku
konečnému rozhodnutiu. Pokiaľ išlo o limitáciu dĺžky konania zákonnými lehotami, súd má aplikovať
platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustnými. Navyše, súd neguje doteraz
vytvorenú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory, ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy,
atď.. Štrasburgský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné strany, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci
v primeranej lehote. Ďalej uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť,
že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobcu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne
ho aj právne vyhodnotil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd dopĺňa:

Pokiaľ ide o aplikáciu § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., odvolací súd
považuje za potrebné zdôvodniť, že pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti,
na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O
nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom s
účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti
skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj
do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za
prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava, uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv,
alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti.
Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy; tento stav ale rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy (viď Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 4Cdo 98/2010).
Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že právna úprava daná ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
nijako neneguje účinky nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo
zbytočných prieťahoch, ale len tento stav rieši v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku uvedenú v odvolaní, týkajúcu sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
podľa ktorej exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý proces
neakceptovateľný, odvolací súd v tejto súvislosti má za to, že túto otázku súd prvého stupňa vyriešil
správne aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012. Ak
teda súd prvého stupňa o žiadosti súdneho exekútora nerozhodol v 15-dňovej lehote, rozhodol tak v
súlade s ust. § 42 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého 15-dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 1 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Z tohto pohľadu teda neobstojí ani posledná
námietka týkajúca sa dĺžky zákonnej lehoty ustanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolací
súd preto so zreteľom na vyššie uvedené konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol, ak návrh
žalobcu v celom rozsahu zamietol.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219
ods. 1 O.s.p.).

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže
úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, ich náhrada mu priznaná nebola.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.