Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. október 2009

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 14C/415/2004

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104120200
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Tulejová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2009:1104120200.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Evou Tulejovou v právnej veci

navrhovateľov: 1. V. S., A. W. XXXX/XX, W., 2. V. M., A. X.V. XX, W., 3. K.na S., A. W. XXXX/XX, W., X.
Q. T., A. X. XXXX/XX, W. - B.. B., X. V. T., A. X. XXXX/XX, W., X. Q. M., A. S. XXX, S., všetci v zastúpení:
HAGYARI, KUBOVIČ & PARTNERS, s.r.o. sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava, proti odporcom: 1. Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, 2. Slovenská republika
- Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, 3. Slovenská republika - Ministerstvo financií
SR, Štefanovičova, 817 82 Bratislava, 4. Slovenská republika - Ministerstvo hospodárstva SR, Mierová
19, 827 15 Bratislava o náhradu škody vo výške 23.133,61,-eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Súd odporcom v 1. až 4. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia v 1. až 6. rade sa návrhom doručeným tunajšiemu súd dňa 04.05.2004 domáhal voči
odporcovi v 1. až 4. rade zaplatenia spolu sumy 696.923,20,- Sk (23.133,61,-eur) s príslušenstvom
titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa § 18 a nasl.
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom s poukazom na nimi vložené finančné prostriedky do nebankových
subjektov.

Navrhovatelia v 1. až 6. rade návrh odôvodnili tým, že zmluvy uzavreli okrem iného na základe reklamy
v médiách, v ktorej nebankové subjekty sľubovali výnosy resp. zhodnotenie investovanej sumy o
výnos, ktorý v tej dobre prevyšoval úroky poskytované bankami. Nebankové subjekty prestali plniť,
resp. nesplnili svoje záväzky a uzatvorili prevádzky, z dôvodu úpadku bol na ich majetok vyhlásený

konkurz. Navrhovatelia v 1. až 6. rade nadobudli presvedčenie, že investujú svoje peňažné prostriedky
v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní, resp. do bankových subjektov. Nebankové subjekty
prijímali vklady, vykonávali teda bankovú činnosť bez požadovanej licencie, čím porušovali zákon o
bankách. NBS, v ktorej kompetencii bolo zasiahnuť do 10. 10. 1999, nevyužila svoju právomoc, a
voči nebankovým subjektom, ktoré vykonávali bankovú činnosť v rozpore so zákonom, nezasiahla.
Nekonanie a zanedbanie povinností zo strany odporcov v 1., 2. a 3. rade malo za následok, že nelegálna
činnosť nebankových subjektov nadobudla nebývalé rozmery, Slovenská republika prostredníctvom

svojich orgánov nepodnikla nič, aby odvrátila protiprávny stav, nepodnikla ani kroky smerujúce k
obmedzeniu podnikania. Konaním osôb oprávnených konať v mene nebankových subjektov dochádzalo
počas ich podnikania k spáchaniu viacerých trestných činov, okrem iného trestného činu neoprávneného
podnikania, porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku a podvodu. Napriek dostatkuznámych skutočností orgány činné v trestnom konaní nezasiahli adekvátne, až po uzavretí prevádzok
nebankových subjektov. Nekonanie a zanedbanie povinností zo strany odporcu v 4. rade, ako orgánu
nadriadenému Slovenskej obchodnej inšpekcii, malo za následok, že na základe klamlivej reklamy

navrhovatelia vložili svoje finančné prostriedky do nebankových subjektov. Slovenská republika tak
nesprávnym úradným postupom a svojou nečinnosťou spôsobila navrhovateľom škodu, ktorá sa rovná
hodnote investovanej sumy do nebankových subjektov. Pokiaľ by štát včas, razantne a v súlade s
právomoci zvereným jeho orgánom zákonom zakročil voči nebankovým subjektom a pozastavil ich
činnosť už v čase, keď na proti zákonnosť stavu poukazovala ministerka financií a štátu boli známe aj

podvody a bankroty iných nebankových subjektov, nebol by navrhovateľ zveril im svoje peniaze.

Odporca v 1. rade žiadal návrh ako nedôvodný a neopodstatnený zamietnuť. Poukázal na to, že
pokiaľ navrhovatelia prostredníctvom zmluvy o pôžičke investovali svoje finančné prostriedky v
prospech nebankových subjektov, išlo o súkromnoprávny vzťah medzi fyzickou osobou a obchodnou
spoločnosťou,ktorápôsobilaprivýkonesvojejčinnostiakopodnikateľskýsubjektnazákladeustanovený

Obchodného zákonníka, nepôsobili v oblasti finančného trhu, nepodliehali dohľadu Národnej banky
Slovensko ani Úradu pre finančný trh. Zároveň namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi škodu a
postupom akýchkoľvek orgánov štátu.

Odporca v 2. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukázal na to, že Úrad finančnej správy

kriminálnej polície prezídia PZ sa venoval činnosti nebankových subjektov od roku 1999. Od začiatku
roku 2000 preveroval podozrenia zo spáchania trestného činu. Poukázal na ďalší postup v rámci ktorého
od 23. 10. 2000 zaslal úrad finančnej polície niekoľko dožiadaní na daňový úrad. Dňa 26. 03. 2003
bola Krajskej prokuratúre v Košiciach zaslaná analýza spisového materiálu dotýkajúceho sa činnosti
Horizont Slovakia, o.c.p., a.s., a B.M.G. Invest s.r.o., odpoveďou ktorej bolo uloženie zabezpečenia

ďalších podkladov vo veci. Na pracovnom stretnutí dňa 18. 06. 2001 bolo konštatované, že zatiaľ nie je
možné začať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe. Bolo žiadané tiež daňové riaditeľstvo o spoluprácu
v súvislosti s uskutočnením daňových kontrol. Následne dňa 04. 02. 2002 B.M.G. Invest s.r.o. a Horizont
Slovakia, o.c.p., a.s. uzavreli svoje pobočky a vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo veci neoprávneného
podnikania. Do tohto času neobdržal úrad finančnej polície žiadne hlásenie od slovenských peňažných

ústavov alebo iných povinných osôb žiadne hlásenie o neobvyklej obchodnej operácii podľa zákona
č. 367/2000 Z.z.. Útvary PZ, ktoré sa podieľali na preverovaní činnosti nebankových subjektov využili
všetky prostriedky a možnosti, ktoré mali k dispozícii, štát nemôže niesť zodpovednosť za konanie
fyzických osôb, ktoré napriek upozorneniam napr. z tlače uzavreli s nebankovými subjektami záväzkové
vzťahy a zverili im dobrovoľne svoje peňažné prostriedky.

Odporca v 3. žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Poukazoval na to že podľa výpisu z obchodného
registra predmetné obchodné spoločnosti a družstvo nevykonávali činnosť, ktorú je podľa zákona
oprávnená vykonávať investičná spoločnosť či fond a navrhovatelia pri nahliadnutí do obchodného
registra museli vedieť, že sa nejedná o investičnú spoločnosť. Činnosť nebankových subjektov nemožno

stotožňovať s činnosťou investičných spoločností, podielových fondov či správcovských spoločností,
ktoré vykonávajú svoju činnosti na základe vydávania cenných papierov ( akcie, podielové listy ).
Uvedené spoločnosti tiež nespĺňali podmienky pre banky a preto nepodliehali dohľadu NBS. V čase
uzavretia zmluvy navrhovateľom bol účinný zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní ( 01.
01. 2000 ), kedy už nemožno hovoriť o investičných spoločnostiach a o tom, že navrhovateľ bol v

presvedčení, že sa jedná o investičnú spoločnosť, keďže zhromažďovať peňažné prostriedky mohli
len správcovské spoločnosti a výkon dozoru vykonával Úrad pre finančný trh. Tým, že navrhovateľ
uzatvoril zmluvu so súkromnoprávnym podnikateľským subjektom vstupoval do záväzkového vzťahu na
základe slobodnej, vážnej, zrozumiteľnej vôle, štát nemôže zakázať vstup fyzickej či právnickej osoby do
záväzkového vzťahu. Navrhovatelia sa dobrovoľne rozhodli uzavrieť zmluvy s nebankovým subjektom

a preto musia znášať aj riziká s tým spojené. Záverom poukázal na legislatívne a iné opatrenia, ktoré vo
veci podnikol. Odporca v 3. rade zároveň namietol svoju pasívnu legitimáciu, keď dozor a výkon dohľadu
nad správcovskými spoločnosťami zabezpečoval od 1.10.2000 Úrad pre finančný trh.

Odporca v 4. rade žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Uviedol, že odmieta tvrdenie navrhovateľov,

že im vznikla škoda, nie je možné uplatňovať a vymáhať pohľadávku od dlžníka a súčasne tú istú
pohľadávku uplatňovať ako náhradu škody. Navrhovatelia nemohli vedieť v čase podania návrhu či
mu vznikla škoda a v akej výške. Odporca v 4. rade ďalej uviedol, že nie je pasívne legitimovaný a
nezodpovedá za uplatňovanú údajnú škodu nakoľko navrhovateľom žiadnu škodu nespôsobil. Odmietoltvrdenie navrhovateľov, že by malo ísť o klamlivú reklamu zo strany nebankových subjektov, keď
nešlo vôbec o reklamu tak, ako to vymedzuje zákon č. 147/2001. nebankové subjekty mali v čase
reklamy v predmete svojej činnosti zapísané také činnosti podnikania, ktoré nevylučovali vysoké zisky,

nešlo o reklamu tak, ako to vymedzuje zákon č. 147/2001 Z.z. o reklame, ale o verejnú výzvu za
účelom zhromažďovania peňažných prostriedkov od verejnosti, s cieľom tieto finančné prostriedky
následne investovať. Nebankové subjekty tiež nevykonávali kolektívne investovanie, nepôsobili v oblasti
finančného trhu, keď prijímali peňažné prostriedky od verejností a investovali ich do rôznych oblastí
podnikania, nepodliehali dohľadu Úradu pre finančný trh ani NBS. Išlo o súkromnoprávny vzťah medzi

fyzickými osobami a obchodnými spoločnosťami resp. družstvom v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka, štát nemôže zakázať vstupovať fyzickej či právnickej osobe do záväzkového vzťahu, každý
si musí zvážiť a preveriť riziko, ktoré vyplýva z uzavretých zmlúv o tichom spoločenstve či pôžičke,
išlo zo strany navrhovateľa o špekulatívny zámer s úmyslom získať neprimerané finančné zisky. Išlo o
obchodné záväzkové vzťahy, a teda navrhovateľa nebolo možné považovať za spotrebiteľa v zmysle
zák. č. 634/1992 Zb. Ministerstvo hospodárstva nie je nadriadeným orgánom Slovenskej obchodnej

inšpekcie, a preto nemôže zasahovať do jej nezávislosti v rozhodovacej a kontrolnej činnosti. Namietal
splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu.

Súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľov v 1. až 6. rade, ich zástupcu a odporcov v
1. až 4. rade s poukazom na ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Svoju neúčasť

na pojednávaní ospravedlnil iba odporca v 4. rade dňa 20.10.2009 prostredníctvom elektronickej pošty.
Zároveň vyjadril svoj súhlas, aby súd pojednával a rozhodol bez jeho prítomnosti.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľov v 1., 2., 3., 4., 5., 6. rade prostredníctvom
dožiadaných súdov a listinnými dôkazmi a to a ostatným obsahom spisu a zistil nasledovný skutkový

stav:

Súd z výsluchu navrhovateľa v 1. rade, ktorý vykonal dožiadaný Okresný súd v Poprade zistil, že
navrhovateľ v 1. rade mal uzatvorenú zmluvu o pôžičke so spoločnosťou HORIZONT SLOVAKIA,

o.c.p., a.s.. Zmluvu uzatvoril dňa 10.07.2001 a na základe tejto zmluvy požičal spoločnosti HORIZONT
SLOVAKIA, oc.p., a.s. sumu 50.000,-Sk. Zmluvu uzatvoril na 6 mesiacov. Poukázal na to, že mu nebolo
zo strany dlžníka poskytnuté žiadne plnenie. Ďalej navrhovateľ v 1. rade uzatvoril zmluvu o pôžičke
so spoločnosťou BMG INVEST, s.r.o., pričom zmluva bola uzatvorená dňa 29.05.2001. Na základe
tejto zmluvy požičal navrhovateľ v 1. rade tejto spoločnosti sumu 100.000,-Sk. Navrhovateľ v 1. rade

priznal, že na základe tejto zmluvy mu bolo dlžníkom vyplatené v splátkach spolu 17.502,-Sk. Ďalej
mal navrhovateľ v 1. rad uzatvorenú zmluvu o pôžičke so spoločnosťou AGW spol. s.r.o.. Na základe
tejto zmluvy požičal uvedenej spoločnosti sumu 65.000,-Sk. Priznal, že mu bolo dlžníkov vyplatených
11.374,80,-Sk. Navrhovateľ v 1. rade poukázal na to, že pri investíciách ho ovplyvnila reklama a tlač.
Svoje pohľadávky si navrhovateľ v 1. rad prihlásil aj v rámci prebiehajúcich konkurzných konaní.

Súd z výsluchu navrhovateľa v 2. rade, ktorý vykonal dožiadaný Okresný súd v Poprade zistil,
že navrhovateľ v 2. rade uzatvorila zmluvu o pôžičke so spoločnosťou BMG INVEST, s.r.o..
Zmluva bola uzatvorená dňa 25.01.2002. Na základe tejto zmluvy navrhovateľka v 2. rade ako
veriteľka požičala tejto spoločnosti sumu 100.000,-Sk. Zmluva bola uzatvorená na 12 mesiacov.

Priznala, že dlžník jej na základe zmluvy plnil dňa 25.01.2001 sumu 3.208,-Sk a v dňoch
26.03.2001,25.04.2001,25.05.2001,25.06.2001,26.07.2001 a 25.01.2002 sumu 3333,-Sk. Ďalej mala
navrhovateľkauzatvorenúzmluvusospoločnosťouBDVdružstvo,pričomnavrhovateľkav2.radevložila
do družstva vklad vo výške 126.900,-Sk. Svoje pohľadávky si prihlásila aj v rámci konkurzného konania.

Súd z výsluchu navrhovateľa v 3. rade, ktorý vykonal dožiadaný Okresný súd v Poprade zistil, že
navrhovateľ v 3. rade uzatvoril so spoločnosťou B.M.G. Invest, s.r.o. zmluvu o pôžičke dňa 27.04.2000.
Na základe tejto zmluvy ako veriteľ požičal uvedenej spoločnosti sumu 200.000,-Sk. Navrhovateľ v
3. rade priznal, že mu bolo dlžníkom vyplatených spolu 144.000,-Sk. Ďalej mal uzatvorenú zmluvu o
pôžičke so spoločnosťou AGW spol. s.r.o. Z tejto zmluvy bolo navrhovateľovi v 3. rade vyplatených

12.562,70,-Sk. Pri investíciách ho ovplyvnila reklama. Pohľadávky si prihlásil aj v rámci prebiehajúcich
konkurzných konaní.Súd z výsluchu navrhovateľa v 4. rade, ktorý vykonal dožiadaný Okresný súd v Poprade zistil, že
navrhovateľ v 4. rade uzatvoril so spoločnosťou BMG INVEST, s.r.o. zmluvu o pôžičke. Zmluvu uzatvoril
dňa 26.11.2002. V deň uzatvorenia zmluvy zaplatil navrhovateľ v 4. rade predmetnej spoločnosti sumu

50.000,-Sk. Navrhovateľ v 4. rade priznal, že na základe tejto zmluvy mu bolo vyplatených dva krát po
1458,-Sk. O vzniku škody sa navrhovateľ v 4. rade dozvedel 4.02.2002 zo správ rádiu.

Súd z výsluchu navrhovateľa v 5. rade, ktorý vykonal dožiadaný Okresný súd v Poprade zistil, že
navrhovateľ v 5. rade uzatvoril zmluvu o pôžičke so spoločnosťou BMG Invest, s.r.o.. Zmluva bola

uzatvorená dňa 18.12.2001. Na základe tejto zmluvy požičala menovanej spoločnosti sumu 28.500,-Sk.
Navrhovateľ v 5. rade priznal mu bolo dlžníkom zaplatených 831,-Sk. Pri investícii ho ovplyvnili reklamy
v médiách.

Súd z výsluchu navrhovateľa v 6. rade, ktorý vykonal dožiadaný Okresný súd v Poprade zistil, že
navrhovateľ v 6. rade uzatvoril zmluvu so spoločnosťou BDV družstvo. Navrhovateľ v 6. rade vložil do

družstva členský vklad vo výške 50.000,-Sk. Peniaze do uvedených spoločností vložil navrhovateľ v 6.
rade na základe reklamy v médiách, v ktorej hovorili, že je rizikový stupeň 0.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 29.05.2001 uzatvorenej medzi spoločnosťou B.M.G. Invest, s.r.o. a
navrhovateľom v 1. rade zistil, že navrhovateľ ako veriteľ požičal dlžníkovi - spoločnosti BMG Invest,

s.r.o. sumu 100.000,-Sk. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník dohodnutej dobe vráti navrhovateľovi v
1. rade požičané finančné prostriedky s dohodnutým ročným úrokom 35,00%. Zmluva bola uzatvorená
na 12 mesiacov.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 10.07.2001 uzatvorenej medzi HORIZONT SLOVAKIA, o.c.p., a.s. a

navrhovateľom v 1. rade zistil, že navrhovateľ v 1. rade požičal dlžníkovi finančné prostriedky vo výške
50.000,-Sk. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník v dohodnutej dobe vráti navrhovateľovi v 1. rade
požičané finančné prostriedky s dohodnutým ročným úrokom 29,50%.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 30.07.2001 uzatvorenej medzi AGW spol. s.r.o. a navrhovateľom v 1. rade

zistil, že navrhovateľ v 1. rade požičal uvedenej spoločnosti sumu 65.000,-Sk. Zmluva bola uzatvorená
na dobu neurčitú.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 25.01.2002 uzatvorenej medzi spoločnosťou B.M.G. Invest, s.r.o. a
navrhovateľom v 2. rade zistil, že navrhovateľ ako veriteľ požičal dlžníkovi - spoločnosti BMG Invest,

s.r.o. sumu 100.000,-Sk. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník dohodnutej dobe vráti navrhovateľovi v
2. rade požičané finančné prostriedky s dohodnutým ročným úrokom 37,00%. Zmluva bola uzatvorená
na 12 mesiacov.

Súd zo žiadosti o vloženie ďalšieho členského vkladu do BDV družstva zo dňa 19.09.2001, ktorú podal

navrhovateľ v 2. rade zistil, že navrhovateľ v 2. rade požiadal o prijatie ďalšieho členského vkladu do
BDV družstva a zaviazal sa zaplatiť ďalší členský vklad vo výške 126.900,-Sk.

Súd z dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu z BDV družstva zo dňa 19.09.2001 uzatvorenej medzi
navrhovateľom v 2. rade a spoločnosťou BDV družstvo zistil, že na základe tejto dohody sa zmluvné

strany dohodli na vrátení ďalšieho členského vkladu vo výške 126.900,-Sk ku dňu 20.09.2002.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 27.04.2000 uzatvorenej medzi spoločnosťou B.M.G. Invest, s.r.o. a
navrhovateľom v 3. rade zistil, že navrhovateľ v 3. rade ako veriteľ požičal dlžníkovi - spoločnosti
BMG Invest, s.r.o. sumu 200.000,-Sk. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník dohodnutej dobe vráti

navrhovateľovi v 3. rade požičané finančné prostriedky s dohodnutým ročným úrokom 48,00%. Zmluva
bola uzatvorená na 36 mesiacov.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 04.02.2002 uzatvorenej medzi AGW spol. s.r.o. a navrhovateľom v 3. rade
zistil, že navrhovateľ v 3. rade požičal uvedenej spoločnosti sumu 35.000,-Sk. Zmluva bola uzatvorená

na dobu neurčitú.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 26.11.2001 uzatvorenej medzi spoločnosťou B.M.G. Invest, s.r.o. a
navrhovateľom v 4. rade zistil, že navrhovateľ v 4. rade ako veriteľ požičal dlžníkovi - spoločnostiBMG Invest, s.r.o. sumu 50.000,-Sk. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník dohodnutej dobe vráti
navrhovateľovi v 4. rade požičané finančné prostriedky s dohodnutým ročným úrokom 35,00%. Zmluva
bola uzatvorená na 12 mesiacov.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 18.12.2001 uzatvorenej medzi spoločnosťou B.M.G. Invest, s.r.o. a
navrhovateľom v 5. rade zistil, že navrhovateľ v 5. rade ako veriteľ požičal dlžníkovi - spoločnosti
BMG Invest, s.r.o. sumu 28.500,-Sk. Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník dohodnutej dobe vráti
navrhovateľovi v 5. rade požičané finančné prostriedky s dohodnutým ročným úrokom 35,00%. Zmluva

bola uzatvorená na 12 mesiacov.

Súd zo žiadosti o vloženie ďalšieho členského vkladu do BDV družstva zo dňa 18.01.2002, ktorú podal
navrhovateľ v 6. rade zistil, že navrhovateľ v 6. rade požiadal o prijatie ďalšieho členského vkladu do
BDV družstva a zaviazal sa zaplatiť ďalší členský vklad vo výške 61.400,-Sk.

Súd z dohody o vrátení ďalšieho členského vkladu z BDV družstva zo dňa 18.01.2002 uzatvorenej medzi
navrhovateľom v 6. rade a spoločnosťou BDV družstvo zistil, že na základe tejto dohody sa zmluvné
strany dohodli na vrátení ďalšieho členského vkladu vo výške 61.400,-Sk ku dňu 19.01.2003.

Podľa § 18 ods. 1 Zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych

orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom
tých ktorí tieto úlohy plnenia.

Ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok a to:
1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch

2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu a
3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.
V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušení pravidiel stanovených
právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo

cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy
o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu
neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2,3 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon

neukladá.

Súčasťou princípu právneho štátu je možnosť uplatnenia štátnej moci len vtedy, ak to ustanovuje
zákon, každý orgán štátu má totiž ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže
prekročiť, takže môže konať len za čo mu ústava alebo zákon dovoľuje s tým, že spôsob, akým

štátne orgány môžu štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ustanoví zákon. Konanie
orgánu štátu v rozsahu zákona bez akejkoľvek výnimky a zákonom ustanoveným spôsobom napĺňa
v právnom štáte princíp právnej istoty, čím je vylúčený stav, aby orgán štátu mohol konať podľa
vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom ustanoveným
postupom. S princípom právneho štátu je v podobe právnej istoty teda zabezpečená požiadavka

predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Imanentnou súčasťou obsahu právneho štátu je aj
všeobecná záväznosť práva pre všetkých ( orgány štátu, samosprávy, právnické, fyzické osoby ) ako aj
dostupnosť ( publikovateľnosť ) ich adresátom.

Podľa § 2,3 Ods. 1 zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch,

investičná spoločnosť a investičný fond sú právnické osoby, ktoré podnikajú v zhromažďovaní
peňažných prostriedkov na základe verejného návrhu na uzavretie zmluvy a v prípadoch ustanoveným
týmto zákonom aj bez verejného návrhu na uzavretie zmluvy s cieľom ich investovania do majetku nazáklade obmedzenia rozloženia rizika ( ďalej len " kolektívne investovanie " ) spôsobmi ustanovenými
týmto zákonom.

Činnosť uvedenú v § 2 ods. 1 nesmú vykonávať iné osoby než investičné spoločnosti a investičné fondy.

Podľa § 5 ods. 1, § 7 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, investičná spoločnosť zhromažďuje peňažné
prostriedky predajom podielových listov a vytvára z nich podielové fondy. Investičný fond zhromažďuje
peňažné prostriedky fyzických osôb a právnických osôb upisovaním alebo vykonávaním akcií.

Podľa § 37 ods. 4 citovaného zákona, ak ministerstvo financií zistí, že neoprávnená osoba vykonáva
činnosť, ktorá je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať investičná spoločnosť alebo investičný fond,
zakáže jej vykonávanie tejto činnosti a uloží je pokutu až do výšky
25 000 000,- Sk.

Podľa § 5 ods. 1, zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní správcovská spoločnosť je
právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je zhromažďovať peňažné prostriedky od verejnosti na
základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom a z takto
zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov.
Správcovská spoločnosť sa zapisuje do obchodného registra.

Podľa § 60 ods. 1, písm. a,c/ zák. č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení účinnom do 01.
11. 2000, štátnemu dozoru ministerstva podlieha činnosť vykonávaná správcovskými spoločnosťami,
investičnými spoločnosťami a investičnými fondmi vytvorenými podľa doterajších predpisov.

V prejednávanej veci mohol odporca v 3. rade pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie
zakázať ako neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa tohto osobitného zákona môžu
vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, že by muselo ísť nepochybne
o zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom, a teda predajom
podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií. O takýto spôsob činnosti však v tomto

prípade nešlo. Z uvedeného vyplýva, že takúto inú činnosť nebolo v právomoci odporcu v 3. rade
zakázať. Nemohla preto táto nečinnosť zo strany odporcu v 3. rade založiť z jeho strany nesprávny
úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Kompetenciu odporcu
v 3. rade v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných ustanovení
aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu povinnosť odporcu.

Na druhej strane ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď
im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo
im zákon neukladá. Vo svetle týchto ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam
ako podnikateľom vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o pôžičke či tichom

spoločenstve. A v súlade s princípom zmluvnej autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych
vzťahov navrhovateľ dobrovoľne vstúpil do záväzkového vzťahu s obchodnou spoločnosťou a teda
na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti vyplývajúce z
uzatvorených zmlúv v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového
hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do

súkromno-právnej oblasti t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb.

Pokiaľ by odporca v 3. rade zakázal činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke a o tichom
spoločenstve s občanmi, zasiahol by tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej
autonómie subjektov súkromného práva ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany

garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť
majetkové hodnoty a realizovať svoje práva a uplatňovať nároky vyplývajúce z uzatvorených zmlúv ( na
vrátenie vkladu, úrokov a podielu na zisku ).

Obdobne možno konštatovať, že podľa zákona č. 385/1999 Z.z. v období od 01. 01. 2000 ( účinnosť

zákona ) do 01. 11. 2000 ( účinnosť zákona č. 329/2000 Z.z. o Úrade pre finančný trh ) bola daná
kompetencia odporcu v 3. rade podľa § 62 ods. 4 zák. zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa
tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom činnosť ako
predmet zákona ( § 1 písm. b)) bola vymedzená v § 5 ods. 1 pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť akozhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku
vymedzeného týmto zákonom ( § 11) a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové
fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov, a teda ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť

obchodnej spoločnosti B.M.G. Invest s.r.o. činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti.
Zároveň treba prisvedčiť odporcovi v 3. rade v tom, že už v čase uzavretia väčšiny zmlúv bol
kompetentný výkonom štátneho dozoru Úrad pre finančný trh.

Podľa § 2 ods. 1, § 26 ods. 3 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách v znení účinnom do 10. 11. 1999,

bez povolenia pôsobiť ako banka nesmie nikto prijímať vklady, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Bez povolenia pôsobiť ako banka nikto nesmie poskytovať z vkladov úroky, ktoré sú nákladom podľa
osobitného predpisu.

V danom prípade nebankové subjekty pôsobili t.j. podnikali na základe ustanovení Obchodného
zákonníka a v zmysle platných právnych noriem občianskeho a obchodného zákonníka vstupovali do

zmluvných vzťahov s fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, ktoré
sú uvedeným ustanovením vylúčené z prípadov prijímania vkladov bez povolenia pôsobiť ako banka.
Nebola preto daná kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom, keďže uzatváranie zmlúv
bolo mimo rámca dozoru NBS. Okrem toho navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo
možnévyvodiť,žeNBSvtomčasemalavedomosťouzatváranítakýchtozmlúv,keď navrhovateľzmluvy

do 10. 11. 1999 s nebankovým subjektom neuzavrel. Pokiaľ novela zákona o bankách č. 252/1997 Z.z. s
účinnosťou od 11. 10. 1999 túto kompetenciu NBS v § 26 ods. 3 zrušila, bolo tak v dôsledku koncentrácie
kompetencie NBS ukladať sankcie iba voči bankovým subjektom, pretože iné subjekty, ktoré vykonávajú
činnosti bez povolenia pôsobiť ako banka, by mali byť postihované za nedovolené podnikanie.

V časti, v ktorej sa dovoláva navrhovateľ nečinnosti NBS v rámci výkonu jej kompetencie, treba ešte
dodať, že žiaden z navrhovateľom označených odporcov nie je v tejto časti pasívne legitimovaným.

Podľa § 2 ods. 4 Tr. poriadku, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom
konaní z úradnej povinnosti, musia trestné veci prejednať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať

občianske práva zaručené ústavou.

Podľa § 2 ods. 1, písm. c, e zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, policajný zbor plní najmä tieto
úlohy:
c) odhaľuje trestné činy a zaisťuje ich páchateľov

d) vykonáva vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že bol spáchaný trestný čin, a o ostatných podnetoch na trestné stíhanie.

Podľa§158ods.1 Tr.poriadku prokurátor,vyšetrovateľapolicajnýorgánsúpovinníprijímaťoznámenia
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, a čo najrýchlejšie ich vybavovať.

Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej
správy SR ( účinnom do 01. 01. 2002 ) ministerstvo spravodlivosti SR je ústredným orgánom štátnej

správy pre súdy a väzenstvo a vo vzťahu k notárom vykonáva štátny doklad.

Podľa § 13 ods. 1, § 36, § 37 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy ( účinnom od 01. 01. 2002 ) Ministerstvo spravodlivosti SR je ústredným orgánom štátnej
správy pre súdy a väzenstvo.

Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v
ich pôsobnosti, a analyzujú dosahované výsledky. Robia opatrenia na riešenie aktuálnych otázok a
spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok, ktoré po zverejnení a
po pripomienkovom konaní predkladajú vláde. V prípadoch ustanovených zákonom alebo na základe

rozhodnutia vlády sa pripomienkové konanie nemusí uskutočniť.

Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich
do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov,zverejňujú ich po prerokovaní v pripomienkovom konaní a predkladajú vláde, dbajú aj o dodržiavanie
zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti.

Vo vzťahu k odporcovi v 1. a 2. rade navrhovatelia poukazovali na zásadu oficiality, ktorú orgánom
činným v trestnom konaní, ( ďalej len "OČvTK" ) ukladá § 2 ods. 4 Tr. poriadku v trestnom konaní, ktoré
je konaním podľa trestného poriadku ( § 12 ods. 11 Tr. poriadku ). Z návrhu však nevyplýva, ktoré z
viacerých OČvTK mali začať konať, neuvádza sa v akej veci, v zmysle ktorých konkrétnych ustanovení
postupu ich konania a ani kedy mali podľa nich začať konať a to tak, aby opomenutie ich činnosti

predpísaným spôsobom, bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť zakladajúcu ich nesprávny úradný
postup. Navrhovatelia neuvádzajú žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti
OČvTK spočívajúcej v opomenutí robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a
zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však
vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a teda postupovať
určitým predpísaným spôsobom za splnenia podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej

normy. V tomto smere odporca v 2. rade preukázal listinnými dôkazmi k svojmu vyjadreniu, že OČvTK
venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej
činnosti, a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v
priamej príčinnej súvislosti s ktorým uzatvoril navrhovatelia zmluvu o tichom spoločenstve, o pôžičke a
vložil tak na ich základe do nebankového subjektu svoje peňažné prostriedky. Absentuje tu aj príčinná

súvislosť medzi nečinnosťou OČvTK a vznikom škody. Škoda nevznikla navrhovateľom tým, že uzatvoriil
zmluvu, ale nevrátením vloženého vkladu a to výlučne v dôsledku zlej finančnej situácie a hospodárenia
nebankového subjektu, na podnikaní ktorého dokonca ako tichý spoločník mal účasť, a nie v dôsledku
postupu či nečinnosti OČvTK.

V prejednávanej veci nemohlo Ministerstvo spravodlivosti SR samo, či prostredníctvom do jeho
pôsobnosti patriacich orgánov súdnej moci, v rámci svojej kompetencie zakázať podnikateľskú činnosť
nebankovým subjektom či uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke, resp. ovplyvniť začatie
trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Nemohla preto táto nečinnosť z jeho strany založiť
nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Kompetenciu

odporcu v 1. rade v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných
ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu
povinnosť.

Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať
či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Taktiež
skutočnosť trestného stíhania zodpovedných štatutárnych zástupcov nemohla ovplyvniť vymožiteľnosť
pohľadávky navrhovateľov, táto len môže založiť ich občianskoprávnu zodpovednosť za škodu
spôsobenú trestnou činnosťou voči navrhovateľom ako poškodeným touto trestnou činnosťou, pokiaľ

sa preukáže. Preto ani nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi postupom trestného konania a
vznikom škody v podobe nevymožiteľnosti pohľadávky.

Podľa § 3 ods. 1, písm. f, ods. 2 písm. b) zákon č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a
ostatných orgánov štátnej správy, Ministerstvo hospodárstva SR je ústredným orgánom štátnej správy

pre vnútorný a zahraničný obchod, cestovný ruch a ochranu spotrebiteľa. Ministerstvu hospodárstva SR
sú podriadené Slovenská obchodná inšpekcia.

Podľa § 6 písm. g) zák. č. 575/2001 Z.z. účinného od 01. 01. 2002 Ministerstvo hospodárstva SR je
ústredným orgánom štátnej správy pre vnútorný obchod, zahraničný obchod, cestovný ruch a ochranu

spotrebiteľa.

Podľa § 2,4 písm. a), § 10 písm. d) zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame, reklama nesmie byť
klamlivá, nesmie zneužívať dôveru spotrebiteľa, nedostatok jeho skúseností alebo vedomostí. Dozor
nad dodržiavaním tohto zákona vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia.

Navrhovatelia v samotnom návrhu neuvádzajú žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
tomu, že reklama nebankových subjektov v médiách naplnila skutkovú podstatu klamlivej reklamy
( § 45 Obch. zák. ) Takýmto znakom nie sú ani sľubované výnosy z vkladov, keďže vzhľadom napredmet podnikateľskej činnosti nebankových subjektov zapísaný v obchodnom registri, takéto zisky
nevylučovali, pričom je všeobecne známe že spočiatku nebankové subjekty dohodnuté zisky riadne
vyplácali. V tomto smere nebol teda navrhovateľ uvedený do omylu, nebola zneužitá jeho dôvera, či

nedostatok skúseností alebo vedomostí. Navrhovatelia totiž vedeli, že sa nejedná o bankové subjekty,
ktoré v tom čase ponúkali nízke úroky, v snahe dosiahnuť vyššie výnosy zo vložených peňazí si musel
byť vedomý, že je s tým spojené adekvátne riziko, uzatvorené zmluvy o pôžičke a o tichom spoločenstve
riadne definovali práva a povinnosti s vkladom spojené, na ktorých pochopenie nebolo potrebné, aby
disponoval odbornými vedomosťami či skúsenosťami. Aj v ďalšom treba prisvedčiť odporcovi v 4. rade,

že v danom prípade išlo o verejnú výzvu na zhromažďovanie peňažných prostriedkov od verejnosti
eventuálne verejný návrh na uzavretie zmluvy nie o reklamu ako prezentáciu tovarov, služieb, iných práv
a záväzkov súvisiacich s podnikaním, a navrhovateľa nemožno považovať za spotrebiteľa v zmysle § 2
ods. 1, písm. a) zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Aj vo vzťahu k odporcovi v 4. rade treba uviesť, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nečinnosťou

Slovenskej obchodnej inšpekcie a vznikom škody, pretože táto nevznikla navrhovateľovi tým, že vložil
finančné prostriedky do nebankových subjektov v dôsledku klamlivej reklamy, ale mu môže vzniknúť
jedinevdôsledkuneschopnostínebankovýchsubjektovsplniťsvojzáväzokzuzavretýchzmlúvzdôvodu
ich nepriaznivej finančnej situácie.

Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na
zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením poškodeného, znáša
ju sám.

Zo skutkových okolností prípadu súd dovodil, že bol to práve samotní navrhovatelia v 1. až 6. rade, ktorí
svojou hrubou nedbalosťou zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú zákonom, a preto musia následky s
tým spojené znášať sami. Mohli sa totiž pred uzatvorením zmluvy presvedčiť napr. na základe výpisu z

obchodnéhoregistra,žeobchodnáspoločnosť sktorouvstúpildozáväzkovéhovzťahuniejeinvestičnou
spoločnosťou ani fondom, keďže nemala formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu obchodného
mena, ani zákonom predpísané základné imanie a na základe predložených zmlúv o pôžičke a o tichom
spoločenstve mohol poznať ( bez právnych a iných odborných znalostí ) že sa nejedná o dovolenú
činnosť kolektívneho investovania predajom podielových listov či formou akcií.

Mal postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich spravodlivo požadovať a
zvážiť možnú mieru rizika. Tiež treba dodať, že neznalosť zákona ich podielu viny nezbavuje. V návrhu
tvrdil, že v období rokoch 1997-2002 už viaceré renovované inštitúcie upozorňovali na nereálnosť
sľubovaných výnosov.

Nemožno prisvedčiť navrhovateľom v 1. až 6. rade v tom, že nadobudli presvedčenie, že investujú
svoje peňažné prostriedky v súlade so zákonom o kolektívnom investovaní, resp. že ich investovali
do bankových subjektov. Mohli sa presvedčiť na základe výpisu z obchodného registra, ktorý je
verejnou listinou, že uvedené nebankové subjekty nemajú v predmete podnikania prijímanie vkladov a
poskytovanie úverov ( § 1 ods. 1 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách ), nemali formu akciovej spoločnosti

predpísanú bankám a pokiaľ sa rozhodol vložiť peňažné prostriedky do nebankových subjektov, pretože
ponúkali zhodnotenie vloženej sumy o výnos, ktorý prevyšoval mnohonásobne úroky poskytované
bankami, znamená to, že mal vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným nie bankovým
subjektom, a teda z toho vyplýva, že si boli vedomí, že nevkladajú peniaze do banky.

Nie je daná zodpovednosť odporcov podľa § 415 Občianskeho zákonníka, lebo porušenie prevenčnej
povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., pretože tým je
jedine nesprávny úradný postup a porušenie § 415 Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú
zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou
úpravou zákona.

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením navrhovateľov v 1. až 6. rade v tom, že medzi vzniknutou škodou,
ktorá sa má rovnať hodnote investovanej sumy do nebankových subjektov a nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim v nečinnosti orgánov štátu je daná príčinná súvislosť, v tom, že keby tietovčas zakročili a pozastavili by činnosť nebankových subjektov, neboli by navrhovatelia svoje peniaze
zveril týmto nebankovým subjektom. Je síce pravdou, že keby bola ich činnosť zakázaná, tak by
navrhovatelia neuzavreli zmluvy, ktorými uzavretím im však škoda ešte nevznikla /z niektorých mu boli

dokonca spočiatku výnosy vyplácané/, vznikla im vymožiteľná pohľadávka voči nebankovému subjektu
a škoda im vznikne v dôsledku nevymožiteľnosti tejto jeho pohľadávky voči nebankovým subjektom,
pričom táto skutočnosť t.j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v nečinnosti orgánov štátu, ale vo
finančnom hospodárením nebankového subjektu v rozsahu jeho predmetu podnikania. Pokiaľ by teda
bola zakázaná činnosť nebankových subjektov tak to samo o sebe ešte neznamená, že pohľadávka

navrhovateľov z uzavretých zmlúv by bola uspokojená, práve naopak uložením sankcií by mohla byť
táto vymožiteľnosť ohrozená z dôvodu dosahu na celú ich podnikateľskú činnosť.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo
(ušlý zisk).

Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné,
nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Charakter náhrady

škody má i majetková ujma spočívajúca v strate majetkového prínosu v hodnote uplatnenej pohľadávky,
lebotým,ženebolatátodlžníkomzaplatená,nezväčšilsamajetkovýstav,hocibytobolomožnédôvodne
očakávať. Vznik škody na strane veriteľa predpokladá v takomto prípade, že jeho právo na plnenie proti
dlžníkovi nie je uspokojené.

V zmysle uvedeného súd dovolil, že pokiaľ si navrhovatelia uplatnili pohľadávku v konkurznom konaní,
ktoré ešte prebieha, je vylúčené kvalifikovať túto ako škodu, pretože ešte môže byť v rámci konkurzu
uspokojená. Totiž uplatnenie a vymáhanie pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň jej uplatnenie ako
náhrady škody sa vzájomne vylučujú a podmieňujú a až výsledok uplatnenia pohľadávky môže privodiť

vznik škody. Z tohto pohľadu je žaloba podaná predčasne, nakoľko navrhovateľom škoda (v podobe
nevymožiteľnosti pohľadávky) ešte nevznikla a môže mu vzniknúť až po skončení konkurzného konania,
kedy bude vedieť aj v akej výške a odkedy mu vlastne aj začne plynúť premlčacia lehota ( § 22 zák.
č. 58/1969 Zb. ). V prvom rade si teda navrhovatelia musia vysporiadať svoje nároky so subjektami
zmluvných vzťahov a vo vzťahu k iným subjektom si môžu uplatňovať mimozáväzkovú zodpovednosť

za vznik majetkovej ujmy až po tom, čo táto ujma zo záväzkových vzťahov vznikla, teda až vtedy
ak právo navrhovateľov na plnenie nebolo a už nemôže ani byť uspokojené. Náhrady za plnenie, na
ktoré je povinný priamy dlžník, sa preto nemožno úspešne domáhať na ďalších subjektoch z titulu ich
zodpovednosti za škodu skôr, než vôbec majetková ujma veriteľovi vznikla, teda pred vyporiadaním
pohľadávky navrhovateľov voči nebankovým subjektom zo zmluvy o tichom spoločenstve a o pôžičke

a to buď v rámci konkurzného konania alebo po jeho skončení zo zostatku majetku, eventuálne ako
poškodeného v trestnom či civilnom konaní voči trestne zodpovedným predstaviteľom štatutárnych
orgánov. Aj z uvedeného dôvodu súd návrh ako predčasne podaný zamietol.

Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním listinnými
dokladmi založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu ( § 120 ods.
1 O. s. p. ). Navrhovatelia vo svojom návrhu boli povinní v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 O. s.
p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovolávajú a ďalej prispieť
k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením

dôkazných prostriedkov v zmysle § 101 ods. 1 O. s. p. Súd teda vec prejednal v intenciách
tvrdení uvádzanými navrhovateľmi v návrhu, ktorými odôvodňoval svoj žalobný návrh a prednesov na
pojednávaní.

Navrhovateliav1.až6.radevpriebehukonanianavrhlivykonaťdokazovaniezabezpečenímsilistinných

dokladov - daňové priznania, výkazy ziskov a strát spoločností s ktorými poškodení navrhovatelia v 1.
až 6 . rade uzatvorili jednotlivé zmluvy a to odo dňa vzniku škody a uzatvorenia pobočiek, listy bývalej
ministerky Brigity Schmögnerovej a Národnej banky Slovenska adresované Generálnej prokuratúre SR,
odpoveďou na tento list t.j. list č. 0198, správy Slovenskej informačnej služby monitorujúcej činnosťnebankových subjektov, výsledky kontrol vykonaných Úradom pre dozor nad kapitálovým trhom a
Úradom pre finančný trh.

Súd od vykonania tohto dokazovania upustil z dôvodu, že vykonanie takého dokazovania považoval
za nadbytočné a irelevantné keď navrhovatelia tieto dôkazy nenavrhol vykonať na preukázanie vzniku
škody, nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti, teda na skutočnosti na ktoré sa súd pri
dokazovaní zameral.

Na základe uvedených právnych záverov súd mal súd za to, že navrhovatelia v 1. až 6. rade
nepreukázali v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu v 1. až 4. rade za škodu titulom
nesprávneho úradného postupu, a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, teda podľa

úspešnosti v konaní avšak úspešnému odporcovi v 1. až 4. rade náhradu trov konania nepriznal nakoľko
odporca v 1. až 4. si náhradu trov konania neuplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Bratislava I, písomne v piatich vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia, alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona