Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoPr/9/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113243859
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5113243859.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov

senátu - sudcov JUDr. Jany Kotrčovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnej veci navrhovateľky: JUDr.
T. V., nar. X.X.XXXX, bytom X., Z. XXX/X, právne zastúpená JUDr. Tatianou Polkovou, advokátkou so
sídlom v K., T. XXXX/XX, proti odporcom: 1/ Okresný súd Žilina, so sídlom v Žiline, Hviezdoslavova 28,
2/ Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie 13, v konaní o doplatenie funkčného platu sudcu, na základe odvolania navrhovateľky
a odvolania odporcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10Cpr/4/2014-82 zo dňa 3. júna
2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľke špecifikovaný
úrok z omeškania vo vzťahu k doplatkom funkčného platu.
Východiskovo predmet konania vymedzil ako nárok v zmysle ustanovení siedmej hlavy („Platové pomery
sudcov“) zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Nadväzne konštatoval, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL ÚS

99/2011 rozhodnutím zo dňa 11.12.2013 vyslovil, že napadnuté ustanovenia zákona č. 120/1993 Z.z.
o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky - na základe ktorých bol
navrhovateľke s účinnosťou od 01.01.2011 znížený plat - nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s
čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nález bol zverejnený v Zbierke zákonov dňa 18.04.2014
a nakoľko Národná rada Slovenskej republiky napadnuté ustanovenia neuviedla do súladu s ústavou,
stratili platnosť k 18.10.2014. Pri posudzovaní hmotnoprávnych účinkov predmetného nálezu ústavného
súdu prvostupňový súd vychádzal zo zjednocujúceho uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

vydaného pod sp. zn. PLz.ÚS 1/06 zo dňa 11.10.2006, v zmysle ktorého hmotnoprávne účinky nálezu
ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov v prípadoch, ktoré do momentu uverejnenia nálezu
ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené neboli, nastávajú pre všetkých účastníkov
konania ex tunc. Opačný výklad by bol priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň
neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. Ustanovenie, ktoré stratilo v dôsledku nálezu
svoju platnosť bolo anulované od počiatku a hľadí sa na neho, ako keby nikdy nebolo platné a nikdy
nebolo súčasťou právneho poriadku SR.

O takýto výklad možno podľa súdu I. stupňa oprieť aj uplatnený nárok navrhovateľky na zaplatenie
doplatkov funkčného platu. V dôsledku opísaného sa totiž odporcovi 1/ obnovili povinnosti, ktoré mal
pred účinnosťou napadnutého zákona. Pokiaľ ide o (spornú) vecnú legitimáciu, disponuje ňou práve
odporca 1/ ako osobný úrad navrhovateľky, keďže z celej siedmej hlavy zákona č. 385/2000 Z.z. vyplýva,že predseda okresného súdu rozhoduje o platových veciach sudcu (navrhovateľky) a že plat sa vypláca
na príslušnom súde za podmienok ustanovených v § 87 a nasl. tohto zákona. V tomto prípade teda
Okresný súd Žilina ako osobný úrad navrhovateľky je subjektom, ktorý má povinnosť plat navrhovateľke

v zmysle zákona uhradiť, čo nakoniec aj splnil.
Nakoľko ani zákon o sudcoch a prísediacich ani Zákonník práce osobitne neupravujú nároky vzniknuté
z omeškania pri vyplatení platu, prvostupňový súd pri priznaní úroku z omeškania postupoval podľa
všeobecnej úpravy - § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.
87/1995 Z.z. a prisúdil príslušný úrok z omeškania počnúc (vždy) dňom nasledujúcim po výplatnom

termíne (za ten-ktorý mesiac) na Okresnom súde Žilina.

Zároveň okresný súd prvého stupňa zamietol návrh v časti smerujúcej voči odporcovi 2/ a to na základe
konštatovania nedostatku (jeho) pasívnej legitimácie. Odporcovi 2/ totiž nevznikla povinnosť úhrady
platu sudcu v rozhodnom období.

Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k odporcovi 1/ okresný súd aplikoval § 150 ods. 1 O.s.p. a
zohľadnil argumenty odporcu 1/, že (jednak) sa do situácie, za ktorej navrhovateľke vznikol proti nemu
nárok na doplatok platu nedostal vlastným zavinením, ako i skutočnosť, že odporca 1/ je napojený na
rozpočet Slovenskej republiky, disponuje preto len pridelenými finančnými prostriedkami a je povinný
rešpektovať ich účelové použitie. Nešlo teda o svojvôľu odporcu 1/, na základe ktorej by navrhovateľke

nevyplatil celý plat, na ktorý mala nárok, ale konanie bolo ovplyvnené legislatívou platnou v prvej polovici
roku 2011, ohľadne platových náležitostí navrhovateľky. Za týchto okolností sa javilo nespravodlivé voči
odporcovi 1/ priznať navrhovateľke náhradu trov.
Odporca 2/ bol síce procesne úspešný, trovy konania si však neuplatnil, preto mu zo strany okresného
súdu ich náhrada nebola priznaná.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca 1/ a to v časti, kde bol zaviazaný zaplatiť úrok z
omeškania a domáhal sa v tejto časti rozhodnutie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne, prípadne
rozsudok v dotknutej časti zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Opätovne namietol
nedostatok (svojej) pasívnej legitimácie a zdôraznil, že predseda súdu nemôže rozhodnúť o tom, či

zákony týkajúce sa sudcov, správy súdov, či inej oblasti justície sú alebo nie sú v súlade so zákonom.
Z tohto dôvodu ani nemohol určiť výšku základného platu sudcu a náhrady nákladov a iných hmotných
výhod ináč, ako aplikáciou platného zákona. Taktiež zopakoval, že okresné súdy nie sú rozpočtovými
ani príspevkovými organizáciami, nehospodária s vlastnými prostriedkami, ale sú napojené na rozpočet
Slovenskej republiky, kapitolu Ministerstva spravodlivosti SR, pričom sú povinné rešpektovať účelové

použitiefinančnýchprostriedkov.Naviac,platnevyplácasudcovisúd,naktoromvykonávafunkciusudcu,
ale osobný úrad, nakoľko sudca nemá vzťah k súdu, nie je to jeho zamestnávateľ, ale vymenovaním za
sudcu vzniká osobitný vzťah sudcu k štátu. Z uvedeného je zrejmé, že plat platí len osobný úrad sudcu,
ktorý je síce na okresnom súde, avšak nemá právnu subjektivitu.
V prípade neakceptovania predmetnej argumentácie odvolateľ namietal, že doplatením platu sa

nemohol dostať do omeškania, nakoľko plat doplatil na základe morálnej povinnosti (nevynutiteľnej
zákonom), nie na základe povinnosti stanovenej zákonom. Ani pri vyslovení nesúladu zákona s ústavou
totiž nie je prípustná retroaktivita, vyslovením nesúladu stráca zákon účinnosť a následne, ak nebude
uvedený do súladu s ústavou, stráca - po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia - platnosť. To
ale neznamená, že pred rozhodnutím nebol predpis platný, alebo, že by všetky rozhodnutia vydané

na základe takéhoto zákona boli nulitné. Rozpor všeobecne záväzných právnych predpisov s právnym
predpisom vyššej sily nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu ako je tomu napr. pri súkromnoprávnych
vzťahoch podľa § 39 OZ. Navrhovateľke mohla vzniknúť prijatím zákona určitá škoda, avšak za túto v
žiadnom prípade nezodpovedá odporca 1/. Navyše navrhovateľka nevymedzila okolnosť/povinnosť na
základe ktorej mal odporca 1/ plat doplatiť.

Napokon za nesprávny odvolateľ považoval aj záver ohľadne nároku na úrok z omeškania. V danom
prípade sa totiž nejedná o nevyplatenie platu podľa platného právneho predpisu, ale plat mohol
byť vyplatený až po strate účinnosti príslušného ustanovenia zákona. V konaní sa teda nejedná o
omeškanie, ale skôr o náhradu škody z nesprávneho úradného postupu, z ktorého je však takýto prípad
vylúčený. Pre takýto postup a nárok nejestvuje právna úprava úrokov z omeškania.

Proti predmetnému rozsudku, čo do výrokov o zamietnutí návrhu a o trovách konania, podala odvolanie
aj navrhovateľka a domáhala sa zmeny napadnutého rozhodnutia v podobe solidárneho záväzku
odporcov na úrok z omeškania ako i priznania trov (celého) konania. Pripustila, že odporca 1/ akoosobný úrad doplatil navrhovateľke plat, ale vzhľadom na špecifickosť vzťahu medzi navrhovateľkou, jej
osobným úradom a štátom by osobný úrad nemohol doplatiť plat, ak by mu neboli pridelené finančné
prostriedky príslušným orgánom štátu.

Pokiaľ ide o trovy konania, okresnému súdu vytýkala, že v dôvodoch svojho rozhodnutia nešpecifikoval
dôvody hodné osobitného zreteľa, hoci aplikoval § 150 ods. 1 O.s.p.. Pripomenula, že (procesne
úspešná) navrhovateľka súdny spor nezavinila, pričom vzniknutú situáciu, ktorá vyústila v záver o
nevyhnutnosti doplatiť sudcom funkčný plat za prvých sedem mesiacov roku 2011 bola spôsobená
štátom, ktorého zákonodarný orgán prijal právny predpis, v rozpore s Ústavou SR.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Odvolacie námietky odporcu 1/ sú v zásade zopakovaním (jeho) stanoviska z prvostupňového konania
a to bez spôsobilosti vyvrátiť určujúci záver prvostupňového súdu o hmotnoprávnych účinkoch (ex
tunc) nálezu ústavného súdu vydaného v konaní o ne/súlade právneho predpisu s Ústavou SR v
neskončených veciach. Opísaný účinok vymedzil/pomenoval v rámci svojej aplikačnej činnosti Ústavný

súd SR (pozri tiež nález Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 51/06-26 zo dňa 8.6.2006), odvolací súd nevidel
dôvod sa od tejto konštrukcie odchýliť a už vôbec nie na základe predostretej argumentácie. Čo sa týka
ďalšieho tvrdenia odporcu 1/, zodpovedá síce skutočnosti, že osobný úrad nemá právnu subjektivitu,
tento úrad je však zriadený na okresnom súde, ktorého povinnosť vyplýva z označených ustanovení
právneho predpisu.

Neopodstatnená je taktiež argumentácia ohľadne nemožnosti aplikácie inštitútu úrokov z omeškania
v súdenej veci. Dôvodnosť predmetného nároku totiž vyplýva (opäť) práve z (vyššie) opísaných
hmotnoprávnych účinkov nálezu Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu s Ústavou SR a to
vo vzťahu k platovému nároku navrhovateľky.

Na druhej strane v príkrom rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku je i odvolacia
námietky navrhovateľky, v zmysle ktorej prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol
dôvody hodné osobitného zreteľa nevyhnutné k aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. Naopak, prvostupňový súd
jednoznačne špecifikoval/označil dôvody, ktoré ho viedli k aplikácii daného ustanovenia, pričom odvolací
súd si uvedené dôvody osvojil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a v konkrétnostiach na ne odkazuje.

Pre zdôraznenie správnosti (tohto) úsudku okresného súdu dáva krajský súd do pozornosti odvolateľky
závery aplikačnej praxe súdov SR (napr. uznesenie Okresného súdu Trenčín č.k. 19CoPr/60/2014-74 zo
dňa 19.08.2015) o požiadavke efektívneho využitia práva na prístup k spravodlivosti ako kvalifikovaného
dôvodu osobitného zreteľa pre prípadné nepriznanie náhrady trov konania. Navrhovateľka (pri
rešpektovaní práva nechať sa zastúpiť advokátom z dôvodu zachovania možnosti profesionálneho

odstupu) totiž využíva prístup k spravodlivosti v takej situácii, kedy sa zo žiadnych okolností vecí
nejavilo, že by zo strany odporcu nemalo dôjsť k dobrovoľnému plneniu. Definitívna dôvodnosť nároku
bola zrejmá v rozhodnutí Ústavného súdu zo dňa 11.12.2013, preto ak navrhovateľka podala žalobu
30.12.2013, nedala odporcovi reálnu možnosť plnenia, hoci financie ktorými disponuje predstavujú
rozpočtové prostriedky, ktoré sú viazané na vopred určené výdavky. Nakladanie s nimi je tak menej

flexibilné ako financovanie potrieb subjektov súkromného práva. V uvedenom nemožno síce vidieť
ospravedlnenie omeškania verejnoprávnych inštitúcií, naopak zvlášť u nich by malo byť eliminované.
Je však potrebné rozlišovať situáciu, kedy je dôvodnosť nároku nesporná a potreba výdavkov z
rozpočtu na daný nárok vopred známa, od situácie, kedy sa povinnosť plniť stane objektívne zrejmá
až rozhodnutím Ústavného súdu SR. Súčasne nehrozilo ani riziko postupného vzniku nemajetnosti a

napokon na strane navrhovateľky bola vedomosť o tom, že obdobným povinnostiam odporca v minulosti
dostál po rozhodnutí ústavného súdu. Možno preto uzavrieť, že objektívne neexistovala pochybnosť o
dobrovoľnom poskytnutí navrhovateľkou požadovaného plnenia.
Odvolací súd sa taktiež stotožnil s úvahou okresného súdu o nedostatku pasívnej legitimácie odporcu
2/. Právna úprava v spojitosti s vyplatením platu sudcu totiž explicitne ukladá povinnosť práve a len

odporcovi 1/, tak ako to vo svojej argumentácii uviedol súd I. stupňa.

Zhrnúc uvedené pristúpil odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku v odvolaním dotknutých
výrokoch.Vecne správnym je aj závislý výrok o trovách konania vo vzťahu k odporcovi 2/, keď okresný súd náležite
aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu
nepriznal. Ani jeden z odvolateľov totiž nebol v tomto štádiu konania ohľadne svojho odvolania úspešný,
preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Zároveň
ani v jednom prípade nebolo predložené vyjadrenie (protistrany) k odvolaniu s uplatnením náhrady trov
konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.