Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. máj 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/201/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6706208947
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6706208947.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci exekúcie začatej na návrh oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocnenou advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému: A. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. č. XXX/XX, XXX XX K., vedenej pod sp.
zn. EX 562/2006 (pôvodným súdnym exekútorom JUDr. Jánom Debnárom, Exekútorský úrad Lučenec)

následne ustanoveným náhradníkom, súdnou exekútorkou JUDr. Janou Debnárovou, Exekútorský úrad
sosídlomTerézieVansovej2,98401Lučenec,ovymoženiepohľadávkyoprávnenéhovovýške1306,51
eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/4249/2006-39
zo dňa 20. 06. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c) O. s. p., zamieta.

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolanímnapadnutýmuznesením,vydanýmvyššímsúdnymúradníkom,okresnýsúdexekúciuvyhlásil
za neprípustnú a zastavil ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“ alebo
„EP“). Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 109,02 eur

do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Zároveň zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora.

Z odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 0997/06 zo dňa 18. 04. 2006. Rozhodcovský

rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa 30. 09.
2005, pričom súd tento zmluvný vzťah posúdil ako vzťah spotrebiteľský aplikujúc ust. § 52 a nasl. zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“)
ako aj ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci

svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom.
Zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa opakovane. V odôvodnení súd poukázal aj na európsku právnu úpravu týkajúcu sa
problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany spotrebiteľa, konkrétne na znenie Smernice Rady 93/13/
EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica 93/13/
EHS“) a na Smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov

a správnych opatrení členských štátov (ďalej len „smernica 87/102/EHS“).Vzhľadom na to, že okresný súd ustálil, že ide v danom prípade o zmluvu spotrebiteľskú, skúmal ex
offo, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Vychádzal pritom zo základnej zásady
spotrebiteľských zmlúv, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, t.

j. také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa.

Exekučnýsúdkonštatoval,žeustanovenie§53ods.3Občianskehozákonníkaobsahujeexemplikatívny,
príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Súd

preto nie je pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto výpočtom viazaný s tým, že
rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. V posudzovanej veci je podkladom pre
vykonanie exekúcie exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie
rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a/ smernice
93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q/ smernice 93/13/EHS výslovne nekalá, ale

ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako
náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania
0,25 % denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku z
omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa
ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve,

avšak účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie
na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal. Rozhodcovský súd tiež opomenul
skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich

obsah. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej
súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka
súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna,
teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol

dodávateľom vopred pripravený.

Exekučný súd zdôraznil, že rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych
a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ale neskúmal ani neprijateľné
zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve a oprávnenému priznal plnenie, a

to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne v rozpore s dobrými
mravmi. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s
príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale je aj v
príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej
výške je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť

včas. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú
percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z
obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ. Zákon sankcionuje absenciu
tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o
spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Súd konštatoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je
neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a smernice Rady 87/102/
EHS, Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade dojednanie

rozhodcovskej doložky predstavuje právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou
neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

O trovách exekúcie rozhodol súd podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a príslušných ustanovení
vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.

04. 2008 a súdnemu exekútorovi, ktorý si vyčíslil trovy exekúcie v celkovej výške 132,92 eur, po ich
preskúmaní priznal trovy exekúcie vo výške 109,02 eur.Záverom súd uviedol, že vzhľadom k tomu, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil z
dôvodu, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul pre
vykonanie exekúcie, nebolo možné poveriť iného exekútora vykonaním predmetnej exekúcie, a preto

návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Napadnuté uznesenie navrhol
zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhol, aby
súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá
ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie)

budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona
a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola

podanážalobanarozhodcovskýsúdvoveci,vktorejjerozhodcovskoudoložkouvsúladevnútroštátnymi
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V podanom odvolaní oprávnený vytýkal okresnému súdu, že sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci
neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný vykonávať úkony“ smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný
titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal
súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2
EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,

nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k
zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (povinného) tam,
kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam,
kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej
veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (oprávneného)

na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 331/09 a I.
ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu je
povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Podľa jeho
názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie

rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto
lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských
súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia
vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd nebol povinný
zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v

súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol, že exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to ani v prípadepasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný súd nemôže
ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. d/ OSP, v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať
pred súdom. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom

štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy
SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného
prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť

odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského
subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný
súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43
ZoRK a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 2 ZoRK, interpretoval ústavne
nesúladným spôsobom. Okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal

možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnému dodatočnú príležitosť
na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na
zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť
podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu

v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia
zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v
podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo
na spravodlivý súdny proces.

Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité
dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli.

Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd
si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol

oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa
jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia
na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a

skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre
spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s
právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,

avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formouodloženejplatby,alevoformesplátok,pričomklientmámožnosťzvoliťsipodmienkyposkytovaniaúveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania

vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter

a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na
základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu

vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Vo vzťahu k svojmu návrhu na prerušenie konania a podania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ

poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu - Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal na písm. q) ods. 1 prílohy smernice, ohľadom
ktorého ustanovenia tvrdil, že slovenská verzia jeho prekladu je zjavne nesprávna. Vzhľadom na to,
že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný

úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a

vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne navrhol konanie prerušiť.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že

odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety OSP vec predložil na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením sp. zn. 13CoE/70/2013-73 zo dňa 18. 07.
2013 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1,2 O. s. p. ako vecne

správne potvrdil. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený dovolanie. Najvyšší
súd SR ako súd dovolací uznesením sp. zn. 3Oboer/273/2014 zo dňa 29. 10. 2015 uznesenie Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 18. júla 2013 č. k. 13CoE/70/2013-73 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho uznesenia NS SR uviedol, že z obsahu spisu zistil, že odvolací súd nerozhodol
o procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.

(obsiahnutom v odvolaní č. l. 57) a v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré
sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal. Uvedeným postupom tak odvolací súd
podľa súdu dovolacieho odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Dovolací súd v odôvodnení
svojho uznesenia ďalej konštatoval, že uvedená vada zakladá prípustnosť dovolania podľa ust. § 237
písm. f) O. s. p. a táto procesná vada je tiež dôvodom, prečo dovolací súd musí napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu zrušiť, nakoľko rozhodnutie postihnuté takouto procesnou vadou nemožno považovať
za správne. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd SR dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu podľa ust. § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní
odvolací súd posúdi návrh oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s.
p. a rozhodne o ňom.

Krajskýsúdakosúdodvolacísavprvomradevysporiadalsnávrhmioprávnenéhonaprerušeniekonania
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c) O. s. p. a v nadväznosti na to preskúmal vec podľa § 212ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd v zmysle záverov NS SR prezentovaných v citovanom uznesení vo vzťahu k návrhu
oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. obsiahnutom v odvolaní
oprávneného, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 12. 09. 2012, uvádza, že oprávnený navrhol
prerušenie konania a zároveň žiadal, aby súd podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor

s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V
uvedenej súvislosti oprávnený ďalej uviedol, že pre exekučný súd by malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a s princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to
bezakejkoľvekčasovejlimitácie.Kuvedenémunávrhuoprávnenéhonaprerušeniekonaniaodvolacísúd
uvádza, že Ústavných súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver o oprávnení a zároveň

povinnosti exekučného súdu preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z hľadiska
jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Napr. v
uznesení IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. 02. 2011 Ústavný súd SR uviedol, že „exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj na účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. V uvedenom uznesení
poukázal Ústavný súd SR aj na ustálenú judikatúru NS SR, ktorý v rozsudku sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27.
01. 1997, publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí

byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Z uvedeného je zrejmé, že Ústavný súd sa s
otázkou preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu už vysporiadal, čo znamená, že nie je dôvod
na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., nakoľko konajúci súd môže pri posúdení
tejto otázky vychádzať z predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP odvolací
súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať

podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 OSP). Exekučný poriadok
vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností
konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis
(napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §

56 Exekučného poriadku.

Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a
výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový

stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať
o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch
na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej

otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia
je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky
nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s
právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj
v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej

únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací
súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto
situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa
už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie právaÚnie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd
nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne relevantné vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Nie je tak daný dôvod na ich predloženie Súdnemu dvoru EÚ.

Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju,
lebo predmetný rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským
súdom na základe neplatného ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný
súd rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku

aplikujúc na zistený skutkový stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k
záveru, že zmluvná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez
ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v

príloheksmernici,resp.vexemplifikatívnomvýpočteneprijateľnýchzmluvnýchpodmienokobsiahnutých
v § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie

je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu
predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ OSP zamietol.

Odvolací súd, oboznámiac sa s obsahom zmluvy o úvere zo dňa 30. 09. 2005 uzavretej medzi
účastníkmi, ktorá tvorila právny rámec pre vydanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a so
Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, v ktorých si účastníci zmluvy „dohodli“ rozhodcovskú
doložku, konštatuje, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď pri svojom rozhodovaní

vychádzal zo záveru, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom treba posudzovať ako vzťah
spotrebiteľský a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a
Občianskeho zákonníka, svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Podľa zákona „spotrebiteľom je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti“ (§ 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a špeciálne

ohľadom spotrebiteľského úveru „spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“ (§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov - účinný pred 11. 06. 2010, resp. ust.
§ 2 písm. a/ zákona číslo 129/2010 Z.z. v znení účinnom od 11. 06. 2010). Právny vzťah účastníkov
zmluvy o úvere zo dňa 30. 09. 2005 spadá pod ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v

znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj pod ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., s prihliadnutím
na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári
pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Hoci zmluva o úvere bola uzatvorená pred 01. 01. 2008 a v zmysle ust. § 261 ods. 1 písm.
d/ Obchodného zákonníka sa považuje za absolútny obchod, táto skutočnosť nie je žiadnom prekážkou

na aplikáciu ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. To, či určitá
zmluva (určitý zmluvný typ) má povahu spotrebiteľskej zmluvy, sa posudzuje podľa iných kritérií, než
podľa akých Obchodný zákonník rozlišuje záväzkové vzťahy na obchodné záväzkové vzťahy (absolútny
obchod, relatívny obchod resp. fakultatívny obchod). Spotrebiteľská zmluva ako taká nie je samostatným
zmluvným typom, ale jedná sa o druh (povahu) zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné

právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať a naopak, ktoré
v nej nesmú byť obsiahnuté (tzv. neprijateľné podmienky). Právna úprava spotrebiteľských zmlúv tvorí
právny základ ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Vychádzajúc
zo subsidiarity Občianskeho zákonníka potom aplikácia ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka
na zmluvy o úvere ako zmluvný typ - absolútny obchod, nie je vylúčená.

Pokiaľ odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, odvolací súd zdôrazňuje
vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je nielen v štádiu
exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov,za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň
povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej
zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem
iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených
v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj
materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie č. k. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, č. k. 3
Cdo 122/2011 zo dňa 9. 2. 2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t.j. v

každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom
v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.

2 EP.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia č. k. I. ÚS 456¬/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný

súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už
začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to
napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie
zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí č. k. 3 Cdo/164/1996 zo dňa 27. 1. 1997

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže
byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Preto oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou
podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,

že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Ani
predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne
rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí

preto ani tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že v exekučnom konaní sa už dokazovanie na
objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam,
kde povinným je spotrebiteľ, vyžaduje súdna prax zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje
za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučné súdy a exekútor dbať oto, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán.
Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným
vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne

používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, pričom
okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v zmluvných dojednaniach

ako súčasti zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1 OZ.

Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je
založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje

hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ).
Rozhodcovská doložka sa nijako neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok. Ak bol úver
poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinný ju mohol prijať len ako celok vrátane
úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky alebo ju ako celok odmietnuť. Je
zrejmé,žeoprávnenýodpočiatkusledovalkoncipovanímrozhodcovskejdoložkyto,abyvprípadevzniku

sporovzozmluvybolitietoriešenénarozhodcovskomsúdezaúčelomreálnehosťaženiauplatneniapráv
spotrebiteľa a to napriek jej formálnemu zneniu umožňujúcemu prejednanie sporu pred všeobecným
súdom, ak spotrebiteľ podá ako žalobca prvý žalobu na všeobecnom súde, pretože subjektom, ktorý
bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo všeobecným súdom bude
takmer vždy dodávateľ (miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností

spotrebiteľazabezpečujetakmerúplnúdominanciudodávateľaaminimalizujedôvodynapodaniežaloby
zo strany spotrebiteľa). Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská
doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4
OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových
zmluvných podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej

nekalosť, či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa je preto v súvislosti
s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o
ochranu, iba ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,

je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd sa ďalšími argumentmi oprávneného v odvolaní nezaoberal, pretože okresný súd danými

skutočnosťami rozhodnutie nedôvodnil a tiež preto, že vo vzťahu k vyššie uvedenému posudzovanému
dôvodu na zastavenie exekúcie nie sú právne relevantné.

Odvolací súd záverom dodáva, že hodnotenie okresného súdu vo vzťahu k úroku z omeškania vo výške
0,25 % denne, potom ako okresný súd správne dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky

v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je nadbytočné. Platí totiž,
že len v prípade platne dohodnutej rozhodcovskej doložky a rozhodnutia sporu rozhodcovským súdom
je dôvodné skúmať aj obsah vydaného rozsudku, teda, či „zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné“ alebo „právom nedovolené“, prípadne „odporuje dobrým mravom“ (§ 45 ods. 1
písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní).

Odvolacísúdpopreskúmanídôvodovodvolaniaapostupuexekučnéhosúduuznesenieokresnéhosúdu
v napadnutej časti podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správne potvrdil.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.