Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. máj 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/183/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7812209881
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7812209881.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Rožňava zo dňa 12.1.2015 č.k. 5C/123/2012-152 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava (ďalej len "súd prvého stupňa") rozsudkom žalobu zamietol, žiadnemu z
účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení uviedol, že žalobca podal dňa 27.9.2012 na Okresný súd Rožňava žaloby na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedené pod sp. zn. 5C/123/2012 a veci sp.
zn. 5C/129/2012, 5C/152/2012, 5C/165/2012, 5C/84/2012, 5C/88/2012, 5C/90/2012, 5C/93/2012,

5C/109/2012, 5C/120/2012, 5C/121/2012, 5C/133/2012, 5C/153/2012, 5C/168/2012, 5C/171/2012,
5C/175/2012, 5C/186/2012, 5C/196/2012, 5C/203/2012, 5C/205/2012, 5C/207/2012, 5C/212/2012,
5C/224/2012, 5C/229/2012, 5C/234/2012, 5C/231/2012, 5C/241/2012, 5C/115/2012, 5C/249/2012,
ktoré uznesením sp. zn. 5C/123/2012-7 zo dňa 9.10.2012, poukazom na ustanovenie § 112 ods. 1
O.s.p., spojil na spoločné konanie s tým, že konanie je ďalej vedené pod sp. zn. 5C/123/2012. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2012.

Ďalej uviedol, že tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej náhrady škody a
nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ku ktorému malo dôjsť v exekučných
konaniach vedených pred Okresným súdom Spišská Nová Ves, v ktorých žalobca vystupoval ako
oprávnený. K nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť tým spôsobom, že súd v exekučných
konaniach:
- zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené

ISTINA RS),
- rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NZP) v danom prípade konania pod sp.zn. 5C/84/2012, 5C/88/2012, 5C/90/2012,
5C/93/2012, 5C/109/2012, 5C/133/2012, 5C/153/2012, 5C/168/2012, 5C/171/2012, 5C/175/2012,5C/186/2012, 5C/196/2012, 5C/203/2012, 5C/205/2012, 5C/207/2012, 5C/212/2012, 5C/224/2012,
5C/229/2012, 5C/234/2012, 5C/231/2012, 5C/241/2012, 5C/115/2012, 5C/249/2012,
- rozhodol o vydaní poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote

(žaloby označené NP) v danom konanie pod sp.zn. 5C/123/2012,
- rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po 30-dňovej zákonnej lehote
(žaloby označené ZE) v danom prípade konania pod sp.zn. 5C/120/2012, 5C/165/2012, 5C/121/2012,
5C/129/2012, 5C/152/2012.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 3 ods. 1, § 4 ods.
1 písm. a/, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 až 4, § 9 ods. 1 až 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 § 17 ods. 1 až 4,
2, § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, § 44
ods. 1, 2, 3 a 8, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, § 238 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Uzavrel, že medzi účastníkmi nebolo

sporné, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy boli
žalovanej doručené dňa 23.4.2012 a žaloby vo všetkých spojených veciach boli na súde prvého stupňa
podané dňa 27.9.2012 - teda pred uplynutím šesť mesačnej lehoty. Žalovaná však do rozhodnutia súdu
vo veci neuspokojila žalobcom uplatnené nároky, a preto boli splnené podmienky na prejednanie nároku
žalobcu v tomto konaní. Súd tiež konštatoval, že žalobca vyčíslil škodu vo výške 125 eur (v každej

žalobe NZP a NP), resp. 175 eur (v každej žalobe ZE) a vo výške istiny a príslušenstva (v každej
žalobe ISTINA RS). Vznik škody zdôvodnil nutnosťou vykonávať administratívne úkony z dôvodu, že
súd nerozhodol o návrhu žalobcu v exekučnom konaní v zákonných lehotách. Žalobca doložil znalecký
posudok1/2014napreukázanievýškyškody,zktoréhozáverovvyplýva,ževýškaškodyje30,76eurapri
žalobách NZP a NP a 31,68 eura pri žalobách ZE. Z uvedeného teda vyplýva, že ani znalecký posudok

1/2014 nepotvrdzuje výšku škody tak, ako si ju uplatnil žalobca a aj týmto bola spochybnená správnosť
uplatnenej náhrady škody žalobcom. Pri nemajetkovej ujme si žalobca uplatňoval 55 eur za mesiac
nečinnosti súdu pri žalobách NZP a NP, resp. 55,32 eura pri žalobách ZE. U žalôb ISTINA RS si uplatnil
20 % z vymáhanej istiny s príslušenstvom. Svoj nárok zdôvodnil tým, že nečinnosť súdu pri rozhodovaní
o jeho návrhoch trvala neúmernú dobu, pričom sa nerozhodlo v zákonnej lehote a boli porušené jeho

práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov. Ani v jednej zo spojených vecí pritom žalobca
neuviedol pravdivý údaj o dĺžke konania, nakoľko nepočítal lehotu od nápadu vecí na súd do rozhodnutia
o vydaní poverenia, jeho zamietnutí, alebo zmene exekútora, ale lehotu počítal od doby spísania návrhu
u exekútora do podania vecí na súd. Po vykonanom dokazovaní vzal súd za preukázané tiež to, že
námietka premlčania vznesená žalovanou nie je dôvodná, pretože trojročná lehota na podanie žaloby

neuplynula.

Ďalej konštatoval, že v žalobách označených ZE, v ktorých žalobca namietal, že nebolo rozhodnuté v
30 dňovej lehote o návrhu na zmenu súdneho exekútora od podania návrhu na súd, súd z pripojených

exekučných spisov zistil, že ide o exekučné konania začaté pred 1.9.2005 a preto neplatila 30 dňová
lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora. Naviac súd prvého stupňa po doručení návrhu na
zmenu exekútora súd vo veciach konal, vyzval pôvodného exekútora na vyúčtovanie trov exekúcie a
následne vo veci vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich, pričom rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na zmenu exekútora. V týchto konaniach teda nebol zistený nesprávny úradný postup exekučného

súdu tak, ako má na mysli ustanovenie § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu účastníka neznamená automaticky prieťahy v konaní (I. US
16/2002). V žalobách označených ISTINA RS súd rozhodol o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia
v lehote do 15 dní. V ostatných veciach označených ISTINA RS rozhodol exekučný súd v lehote
dlhšej ako 15 dní od podania návrhu, ale vo všetkých veciach zamietol návrh na udelenie poverenia z

dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe spotrebiteľskej zmluvy,
ktorá obsahovala neplatnú rozhodcovskú doložku. Exekučný súd nebol v týchto veciach nečinný, ale v
každej žiadal pripojenie dokladov od oprávneného alebo od rozhodcovského súdu a po ich doručení
okamžite vo veci rozhodol. Ani v jednom prípade nebolo možné vec posúdiť z dôvodu nezákonného
rozhodnutia, nakoľko žalobca ani nevyužil možnosť podať opravný prostriedok voči uzneseniu, ktorým

bol zamietnutý návrh na udelenie poverenia a žiadne z rozhodnutí, ktorým sa návrh na udelenie
poverenia zamietol, nebolo zrušené. Nebol zistený ani nesprávny úradný postup v súlade s § 9 ods.
1, 2 zákona 514/2003 Z. z., naviac nebolo povinnosťou súdu rozhodnúť do 15 dní od podania návrhu
na udelenie poverenia, nakoľko súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, kedy sa žiadosť oudeleniepovereniazamietaavtomtoprípadeniejeurčenálehotanarozhodnutieozamietnutínávrhuna
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení do 31.5.2010, do 31.5.2011
a od 1.6.2011. Toto zákonné ustanovenie sa v jednotlivých vyššie uvedených obdobiach dopĺňalo

ohľadom exekučného titulu uvedeného v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku pri vydaní
poverenia, ale 15 dňová lehota sa nevzťahovala na rozhodovanie súdu v prípade nevydania poverenia,
ak rozhoduje uznesením o zamietnutí návrhu. Preto aj žaloby označené ISTINA RS boli nedôvodné.
Naviac tým, že súd zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo
k reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva, o čom rozhodol rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo

k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov, ktoré boli exekučnými titulmi, nakoľko súd postupoval podľa
§ 45 Zákona 244/2002 Z.z., žalobca mal právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom ohľadom
svojej pohľadávky. Súd zdôrazňuje, že rozhodnutia rozhodcovských súdov, ktoré boli vydané na základe
neplatnej rozhodcovskej doložky, nemohli založiť prekážku res iudicata z dôvodu, že rozhodcovský súd
nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku. V žalobách označených NZP bol zamietnutý
návrh na vydanie poverenia po 15 dňovej lehote, avšak súd vykonával nevyhnutné úkony za účelom

zabezpečenia listinných dôkazov na posúdenie exekučného titulu. Súd poukázal na ustanovenie § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. v platnom znení v čase rozhodovania v exekučných konaniach, podľa ktorého
exekučný súd bol povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania skúmať zákonnosť exekučného
titulu (vyplýva to aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR IV.US 60/2011, I.US
278/2014, IV.US 55/2011, 5Cdo/439/2012, 6Cdo/290/2012, 6Cdo/143/2011). Posudzovanie zákonnosti

rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní nie je možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup.
Súd vyzýval oprávneného, exekútora, resp. rozhodcovský súd v lehotách od 1-10 dní od podania návrhu
na vydanie poverenia na doručenie dokladov. Ak by oprávnený rešpektoval výzvy súdu a doručil by
najmä úverovú zmluvu, súd by mal možnosť vo veci rozhodnúť skôr a teda práve žalobca ako oprávnený
spôsoboval v exekučných veciach prieťahy tým, že nerešpektoval výzvu súdu.

V žalobách označených NP v exekučnom konaní súd vydal poverenie pre exekútora v lehote 15
dní. V ostatných veciach žalôb NP z exekučných spisov bolo zistené, že súd vydal poverenie na
vykonanie exekúcie pre exekútora po 15 dňovej lehote, ale vo všetkých veciach konal a po doručení
žiadosti o udelenie poverenia žiadal od oprávneného doručenie listín a od rozhodcovského súdu

doručenie rozhodcovského spisu, na základe ktorých posúdil nárok a rozhodol. Nedodržanie 15
dňovej lehoty na vydanie poverenia súd nepovažoval za nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože neboli konštatované prieťahy v konaní oprávnenými osobami
(nedôvodná sťažnosť konštatovaná predsedom súdu). Naviac súd nemal hneď pripojené doklady
ohľadom posúdenia správnosti exekučného titulu vinou oprávneného a preto ich musel zabezpečiť.

Súd prvého stupňa preto konštatoval, že z vyššie uvedených dôvodov, žalobca nepreukázal
v jednotlivých spojených veciach nesprávny úradný postup exekučného súdu, resp. existenciu
nezákonného rozhodnutia, nepreukázal ani výšku škody a nemajetkovej ujmy (žalobca uvádza len
svoje tvrdenia) a v žiadnom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom exekučného súdu a vznikom akejkoľvek škody alebo nemajetkovej ujmy. V závere súd
konštatoval, že žalobca bol v konaní nečinný, nakoľko okrem podanej žaloby a námietok zaujatosti voči
všetkým sudcom Okresného súdu Rožňava nereagoval na vyjadrenie žalovanej k podanej žalobe a bez
vážneho dôvodu sa nezúčastnil nariadeného pojednávania. Z týchto dôvodov návrh v celom rozsahu
zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní žalovaná bola úspešná, táto však v
zákonom stanovenej lehote trovy konania nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli a
žalobca bol v danom prípade neúspešný. Preto žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania
nepriznal.

Výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odôvodnil použitím ust. § 109 ods. 1, 2 O.s.p. a
skutočnosťou, že o námietke zaujatosti uplatnenej žalobcom už v žalobnom návrhu nadriadený súd
právoplatne rozhodol uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.10.2012 č.k. 3NcC/39/2012-16.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ a navrhol odvolaciemu súdu
zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Poukazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. súdu prvého stupňa vytkol, že vec prejednal v jeho neprítomnosti,
hoci preto neboli splnené podmienky v situácii, ak požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité

dôvody a predložil listiny spájané s označenými dôvodmi. Trval totiž na osobnej účasti svojho právneho
zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde. Pokiaľ súd prejednal za takýchto okolností vec v jeho neprítomnosti, odňal mu tým právo konať
pred súdom a porušil jeho právo na súdnu ochranu, keďže sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
žalovanej, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Citoval ust. § 15 O.s.p.,

poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR (IV. ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000) i na
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 a namietol, že vo
veci rozhodol vylúčený sudca. Napadnuté rozhodnutie označil tiež za vydané predčasne v situácii, ak
ním súd súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a o ktorom v čase rozhodovania v merite veci ešte nebolo
právoplatne rozhodnuté. Mal tiež za to, že ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu písomne sa vyjadriť

k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., o žalobe malo byť rozhodnuté podľa § 153b O.s.p. rozsudkom pre
zmeškanie,ktoréhoskutkovýmzákladomsamalstaťnímtvrdenýskutkovýstav.Vzáveresúduvytkol,že
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom a ignoroval
všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode. Napadnuté rozhodnutie je preto nepreskúmateľné.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd na základe podaného odvolania prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za
dodržania podmienok ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k preskúmavanému výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania odvolací
súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu sú irelevantné, a to predovšetkým z nasledujúcich
dôvodov:

Žalobcanavrholprerušiťkonaniezdôvodu,ženaÚstavnýsúdSRpodalsťažnosť,týkajúcusaporušenia
jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z dôvodu, že v konaní vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že rozhodnutie v predmetnej veci závisí od otázky, ktorú nie je
možné vyriešiť v tomto konaní, a ktorá musí byť rozhodnutá Ústavným súdom SR, preto sú v danom
prípade splnené podmienky pre prerušenie konania, a to až do doby vydania rozhodnutia ústavného

súdu o podanej sťažnosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rovnako nie je dôvod ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/
O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľom na ústavnom súde totiž nie je dôvodom na prerušenie

konania v danej veci, pretože výsledok konania na ústavnom súde nemôže ovplyvniť toto konanie.

Odvolaciemu súdu z jeho činnosti je známe, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich uzneseniach
obdobné sťažnosti v skutkovo rovnakých veciach odmietol pre nedostatok právomoci Ústavnéhosúdu SR na ich prerokovanie. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ (v našom prípade
žalobca) sa v ďalšom konaní o merite veci pred všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany svojich
práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne aj dovolaniami proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu, preto nie je daná právomoc ústavného súdu o týchto sťažnostiach
rozhodnúť (por. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 521/2013-10 zo dňa 22. augusta
2013, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 518/2013 - 10 zo dňa 22. augusta 2013 a iné).
Rovnakoústavnýsúduznesenímzodňa5.11.2013sp.zn.II.ÚS590/2013-10odmietolsťažnosťžalobcu
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie, preto ani z tohto dôvodu návrh žalobcu

na prerušenie konania neobstojí.

Žalobca podľa obsahu odvolania namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/, c/,
d/, e/ a f/ O.s.p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené.

Odvolacísúdpopreskúmaníobsahuspisudospelkzáveru,žepokiaľžalobcavodvolanínamietalpostup

súdu z hľadiska porušenia procesno-právnych predpisov, nie je jeho odvolanie dôvodné. Rovnako nie
je jeho odvolanie dôvodné ani pokiaľ toto oprel o dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p.

Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia tiež nie je opodstatnená.

Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje stručné a výstižné prednesy účastníkov, dôkazy, o ktoré
súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti,
ktoré mal za preukázané, ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa taktiež vysvetlil akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil. Napadnuté rozhodnutie preto netrpí takou vadou konania, ktorá by mala za následok zrušenie

rozhodnutia prvostupňového súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd nezistil, že by postupom
prvostupňového súdu či už v konaní alebo rozhodnutím sa účastníkovi konania - žalobcovi odňala
možnosť konať pred súdom z dôvodov ním v odvolaní uvedených.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu,

vykonanie ďalších dôkazov účastníci konania ani nenavrhli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. §
132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodilajsprávnyprávnyzáver,pričomrozsudokajnáležiteodôvodnil,pretoodvolacísúd jehorozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vecne správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a na tieto odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa tvrdení o splnení predpokladov pre vznik nároku na náhradu
majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., rovnako ako tvrdil aj v konaní pred
súdom prvého stupňa, nie sú opodstatnené.

Odvolací súd v tej súvislosti poukazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý

svoje úvahy o nesplnení zákonných podmienok na náhradu škody v prejednávanej veci podrobne
rozviedol s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a príslušné
zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec právne posudzoval.

Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa sa v konkrétnostiach dopustil viacerých omylov, keď

konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nemá svoj podklad vo
vykonanom dokazovaní. Rovnako ani tvrdenie žalobcu, že nesprávny úradný postup v danom prípade
bol jednoznačne preukázaný. Navyše odvolacie námietky žalobcu v tomto smere sú všeobecného
charakteru, bez uvedenia konkrétnych pochybení, ktorých sa súd prvého stupňa mal dopustiť.Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenia súdu prvého stupňa, odvolací súd udáva nasledovné:

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti
konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov.

Namietané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, a síce, že súd nedoručil písomné vyjadrenie
žalovanej k žalobe žalobcovi, čím porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces a ust. § 114
ods. 2 O.s.p., nie je dôvodné. Rovnako nie je dôvodné ani namietané procesné pochybenie súdu prvého
stupňa, že žalobca nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými
dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa.

Z obsahu spisu totiž vyplynulo, že žalovaná po doručení žaloby sa písomne vyjadrila podaním zo dňa
25.1.2013/č.l.40anasl.spisu/,ktorévyjadreniebolodoručenéžalobcovicestoujehoprávnehozástupcu
dňa 12.2.2013 /doručenka na č.l. 53 spisu/. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovanej, žalobcovi a
právnemu zástupcovi žalobcu boli zo strany súdu prvého stupňa predvolaní na pojednávanie konané

dňa 12.1.2015, ktoré prevzali dňa 1. a 2. decembra 2014 /doručenka na č.l. 128 spisu/. Súd prvého
stupňa pojednával a rozhodol vo veci dňa 12.1.2015 v neprítomnosti žalobcu (rovnako aj žalovanej) v
zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.

Žalobca požiadal o odročenie pojednávania podaním zo dňa 9.1.2015 z dôvodu podania návrhu na

prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd. Žalobca tiež navrhol konanie prerušiť do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, v konaní o náhradu škody pre porušenie práva Európskej

únie prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Podľa názoru odvolacieho súdu správny bol postup súdu prvého stupňa, pokiaľ v zmysle § 101 ods. 2
O.s.p. pojednával a vo veci rozhodol, keďže dôvod pre odročenie pojednávania, ktorý uviedol žalobca v
podanízodňa9.1.2015,niejedôležitýmdôvodompreodročeniepojednávania.Jetotižzrejmé,žepokiaľ
ide o námietku zaujatosti vznesenú zo strany žalobcu, o tejto v konaní už bolo rozhodnuté uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9.10.2012 č.k. 6NcC/32/2012-15 tak, že sudkyňa Okresného súdu
Rožňava JUDr. Katarína Janečková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí spojených na
spoločné konanie pod sp. zn. 5C/123/2012. Ani podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej
republiky nie je takým dôležitým dôvodom, ktorý by opodstatňoval odročenie pojednávania, najmä za
situácie, keď súd prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Navyše Ústavný súd

SR uznesením sp.zn. III. ÚS 351/2013-11 zo dňa 18.7.2013 uvedenú sťažnosť žalobcu odmietol pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na jej prerokovanie a ich rozhodnutie.

Žalobca tiež navrhol konanie prerušiť do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych

otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, v konaní o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie prebiehajúcom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010

K uvedenému je potrebné uviesť, že podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia,môžekonanieprerušiť,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznam
pre rozhodnutie súdu alebo, ak súd dal na takéto konanie podnet.Citované ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie
konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné
opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber,

resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, riešenie tzv.
predbežnej otázky, etc.) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného
súdneho konania použije, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany
práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana
práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je zásada hospodárnosti

konania, a preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku, ako pravidlo.

V predmetnej veci navrhla žalobkyňa konanie prerušiť do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, v konaní o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie
prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. Odvolací súd je však toho názoru,

že v danej veci neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka významná pre rozhodnutie
súdu v prejednávanej veci ( § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nakoľko v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov sp. zn. 7C/6/2010 ide o nárok zo zodpovednosti za škodu zo strany povinného z dôvodu,
že v nejakej exekučnej veci súdny orgán poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Prejudiciálne otázky,
ktoré položil Okresný súd Prešov Súdnemu dvoru Európskej únie však smerujú k tomu, či môže

vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako účastník
konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu v
konaní o výkone rozhodnutia, teda pred samotným ukončením konania a tiež pred vyčerpaním možnosti
požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia. V prejednávanom prípade sa však rieši úplne iná otázka
a to zodpovednosť štátu - žalovanej za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobkyni nesprávnym úradným

postupom Okresného súdu Rožňava.

O dôležitý dôvod na odročenie pojednávania ide vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také
skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j.
také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné

z hľadiska objektívneho alebo aj subjektívneho (čím mohla byť prekážka predvídaná, prípadne
odvrátená).

V prejednávanej veci žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu podania procesného návrhu
na prerušenie konania. Takýto dôvod ale nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle

§ 101 ods. 2 O.s.p., keďže nejde o objektívne ospravedlniteľný dôvod, ktorý by neumožnil žalobcovi
zúčastniť sa pojednávania.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa v konaní pokračoval aj po obdŕžaní žiadosti žalobcu na odročenie
pojednávania zo dňa 9.1.2015 a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti podľa ust. § 101 ods. 2

O.s.p., neodňal týmto svojim postupom žalobcovi možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uvedené, odvolanie žalobkyne nemožno považovať za dôvodné, preto odvolací súd
napadnuté uznesenie podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ sa žalobca na pojednávanie dňa 12.1.2015 nedostavil, takýmto spôsobom sa sám vzdal možnosti
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a realizovať svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na tomto
pojednávaní. Z toho vyplýva, že zásada kontradiktórnosti konania a ani práva žalobcu na súdnu ochranu
v tomto smere porušené neboli.

Vyššie uvedené závery sa týkajú aj odvolacej námietky žalobcu, ktorý vytkol súdu prvého stupňa, že
nebol oboznámený so súdom vykonanými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému
dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 30.1.2015 totiž
vyplynulo, že dokazovanie listinami bolo vykonané súdom prvého stupňa v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p.

Nenáležitá je odvolacia námietka žalobcu, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, keďže v danom prípade pojednávanie nariadené bolo a žalobca svojou nedôvodnou
neprítomnosťou na pojednávaní sám zapríčinil, že nemohol uplatniť svoje procesné práva.Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok vo všetkých jeho výrokoch podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.
1 O.s.p. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a ani si ich náhradu
neuplatnila, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.