Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/326/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233442
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233442.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
6C/236/2012-63 zo dňa 10. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom. Nadväzne mal za to, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v zákonnej lehote nedošlo.
Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci, v ktorej bol exekučným titulom rozhodcovský

rozsudok, bola dňa 11.5.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd poverenie vydal dňa 23.9.2010. Vzhľadom na uplynutie cca 4 mesiacov
od podania žiadosti do vydania poverenia okresný súd konštatoval, že formálne a izolovane
vzaté, s odkazom na § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., sa exekučný súd dopustil nesprávneho
úradného postupu. Zároveň však zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal ani jeden z ďalších dvoch
predpokladov zodpovednosti odporcu za nárokovanú škodu. Navrhovateľ nekonkretizoval, aké náklady
v danej spojitosti vynaložil; v tomto smere ani neoznačil žiaden dôkaz. Navyše ním tvrdená škoda

nevykazuje nijakú príčinnú súvislosť práve s postupom exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci.
Okresný súd poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ deklaroval/označil, avšak nepredložil znalecké
posudky ohľadne vyčíslenia škody a ohľadne aplikácie smernice Rady 93/13/EHS. Navyše, v druhom
(menovanom) prípade ide o neprípustný premet dokazovania (právne predpisy).
V súvislosti s nemajetkovou ujmou okresný súd podrobne poukázal na povinnosť exekučného súdu
ex offo posúdiť plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa, vrátane
jej „európskeho rozmeru“. Rýchlosť súdneho konania je teda objektívne podmienená charakterom,

t.j. právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Súčasne uviedol, že nie každé nedodržanie
zákonných lehôt automaticky vedie k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. S poukazom na konkrétnosti dotknutej exekučnej veci okresný súd uzavrel, že samotnékonštatovanie nesprávneho úradného postupu je postačujúce. Dodal, že nešlo o súdne/exekučné
konanie, ktoré by malo pre navrhovateľa existenčný význam.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že

procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo tento si trovy nevyčíslil a z obsahu spisu
ich vznik (na jeho strane) nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu

nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise,
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný
súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o zrušenie
pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu, k vykonaným
dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Upozornil tiež na to, že pôvod
listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Okresný súd si mal (údajne) obsah a rozsah dokazovania určiť (bez akéhokoľvek
zdôvodnenia) sám. Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd
nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na

vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a je tiež v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.

Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky
tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní
poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ
zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému

návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie.
Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových)
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd
svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých

vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však
dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo
zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel
žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo
konštatované.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie

procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť.Zároveň s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené (dňa
27.11.2013 - č.l. 45 spisu) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia
námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany. Rovnako o

povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. bol navrhovateľ poučený v predvolaní na pojednávanie.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciáchzáväznéhorozhodnutianadriadenéhosúduojehonevylúčení.Odvolateľanivposudzovanom
odvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladaťjehovylúčenie,nežtie,ktoréužboli

predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z 27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
Nepravdivým je tvrdenie navrhovateľa (v žiadosti o odročenie pojednávania), že mu nebolo doručené
rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 27.11.2013

právny zástupca navrhovateľa prevzal uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5NcC/350/2013 zo dňa
3.4.2013 o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Nadväzne je náležitým postup okresného súdu., ktorý vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia (t.j.
vyčkanie do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti zákonného sudcu) ako nie dôležitý.
Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie

pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami,
v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/1993).

Vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. -
nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia pojednávania) navrhovateľ dozvedel
- nepredstavuje ani z tohto hľadiska dané podanie kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia
pojednávania. V konečnom dôsledku preto taktiež nezakladá povinnosť konajúceho súdu oznámiť
nesúhlas s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia účastníkovi (na jeho elektronickú adresu).

V prejednávanej veci nebol (navrhovateľom) podaný návrh na prerušenie konania, logicky preto niet
súvisiaceho rozhodnutia, na nadobudnutie právoplatnosti ktorého by bolo potrebné/možné čakať.
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)

založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané
oboznámením obsahu (i) fotokópie dotknutého exekučného spisu - sp. zn. Okresného súdu Žilina
24Er/1818/2010, ktorý dôkaz výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 1
spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia (č.l. 69 - 70 spisu).

Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
sa odporcu (odhliadnuc od toho, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho

neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať

nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených,
námietok. Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva
typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje náležitá úvaha/protiargumentácia
ohľadne konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.

Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.
najmä nepreukázanie vzniku škody; zásadu oficiality v exekučnej veci, v ktorej je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok; potrebu aplikácie spotrebiteľskej ochrany; dostatočnosť konštatovania
porušenia práva z hľadiska prieťahov v konaní), na ktorých okresný súd založil svoje meritórnerozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k
potvrdeniu rozsudku. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa
(všetky) parametre zákonného odôvodnenia.

Krajský súd v danej spojitosti dodáva, že pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy
podmienenej konkrétnym individualizovaným konaním (nesprávnym úradným postupom) musia byť tak
skutkové tvrdenia o jej vzniku, ako aj súvisiace dôkazy (minimálne vo forme ich označenia), náležite
konkrétne a jedinečné. V posudzovanom návrhu (ako v stovkách ďalších identických meritórnych

podaní navrhovateľa) práve táto individuálna špecifikácia absentuje. Navrhovateľ používa len značne
všeobecnú argumentáciu, ktorá je „použiteľná“ takmer v akomkoľvek prípade, čo je však z hľadiska
unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena v jednotlivo určenej veci nedostatočné.
V plnej miere pritom odvolateľ „opomenul“ argumentáciu okresného súdu vo vzťahu k príčinnej súvislosti
(jej absencii) ako kumulatívnej podmienke posudzovaného zodpovednostného vzťahu. Už len táto
skutočnosť (sama osebe) vedie k neúspechu odvolateľa.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval, „že
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého

rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Vo vzťahu k odvolacej námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o
vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd
poznamenáva, že táto úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného

súdu pri doručovaní poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu,
kde navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní, a preto je neprípustnou novou skutočnosťou
uvedenou až v odvolacom konaní (§ 205a O.s.p.).

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu

úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho

odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.