Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. november 2011

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/189/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207213089
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2207213089.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: Obec Hviezdoslavov, zast. advokátom:
JUDr. Ivan Jánošík, Bratislava, Klincová 35, proti žalovanému: U. E., nar. XX. E. XXXX, bytom M. XX,
zast. advokátkou: JUDr. Eva Skačániová, Dunajská Streda, Korzo Bélu Bartóka 789/3, o 746,86 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 6. apríla
2010 č. k. 5C 45/08-188 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 746,86
eur s 8,5% úrokom z omeškania od 12. septembra 2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní a vyslovil
tiež, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil právne ust. § 11 ods. 4 písm. a/ - c/ a § 13 ods. 4 písm. d/ zákona o
obecnom zriadení (zákona SNR č. 369/1999 Zb., správne č. 369/1990 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení), §§ 7 a 9 zákona o majetku obcí (zákona SNR č. 138/1991 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení, ktorý bol taktiež v dôsledku zjavnej chyby v písaní i zrejmej nesprávnosti na jednom mieste
odôvodnenia rozsudku označený za zákon č. 139/1991 Zb.) a § 420 ods. 1 a 3, § 443 a § 517
ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne
potom záverom o dôvodnosti žaloby. Tou žalobkyňa na žalovanom požadovala úhradu finančných
prostriedkov vynaložených ňou v čase zastávania žalovaným funkcie starostu žalobkyne na vyhotovenie
geometrického plánu, ktorým (čo aj v spojitosti s ďalším geometrickým plánom) došlo k zameraniu
obecných pozemkov aj s nimi susediacich pozemkov žalovaného a jeho príbuzných (ďalej tiež „sporný
GP“). Okrem názoru o neunesení žalovaným dôkazného bremena na preukázanie zákonného postupu
pri objednaní geodetických prác na zameranie futbalového ihriska s odvolaním sa na absenciu takýchto
údajov v dokumentácii žalobkyne (?) mal za to (súd prvého stupňa), že žalovaný v minulosti ako starosta
obce si prakticky prisvojil kompetencie obecného zastupiteľstva na úseku rozpočtu, keď toto neschválilo
rozpočtový výdavok na sporný GP a zjavným dôvodom vyhotovenia takéhoto plánu bol záujem na
vyriešení otázky hraníc susediaceho (iného než obecného) pozemku (rozumej súkromný záujem rodiny
žalovaného). Preto podľa súdu prvého stupňa bolo namieste, aby žalovaný zaplatil žalobkyni celú sumu
zaplatenú pôvodne ňou a rovnajúcu sa cene sporného GP a to i s úrokom z omeškania od podania
žaloby. Vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu (majúcemu sa vydať po
právoplatnosti rozsudku) potom odôvodnené bolo len paušálnym odkazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p.
(Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho zmeniť a žalobu celkom
zamietnuť. Súdu prvého stupňa vytýkal nesprávne vyhodnotenie dôkazov a tiež nesprávne právne
posúdenie veci. Mal za to, že pri posudzovaní otázky schválenia rozpočtových výdavkov obce na rok
2006 a to konkrétne výdavkov na geodetické práce bolo treba vychádzať z jediného predloženého
dôkazu, ktorým bola ním rukopisne vyhotovená zápisnica zo zasadnutia obecného zastupiteľstva
žalobkyne 16. decembra 2005 (zachytená v „písanke“, v ktorej si viedol počas „starostovania“ záznamy),
pričom je neadekvátne poňatie dôkazného bremena predostreté odôvodnením napadnutého rozsudku
(pri ktorom by mal on, teda žalovaný, zodpovedať za nepreukázanie skutočností tvrdených žalobkyňou)
a v tejto súvislosti nemožno prijať ani argumentáciu týkajúcu sa jeho údajných tvrdení o schválení
sporného zamerania až v roku 2006 (stalo sa tak už v roku 2005). Na takýto záver treba usudzovať aj
z výpovedí svedkov vyslúchnutých súdom prvého stupňa a preto záver o prekročení ním kompetencií
založený na neschválení výdavkov obecným zastupiteľstvom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ani záver o spôsobení ním škody na ujmu obce nie je správny, keď nebolo dané ani preukázané jeho
zavinenie a vykonanie zamerania jeho pozemkov bolo len dôsledkom skoršej objednávky na zameranie
obecného pozemku a upozornenia geodeta, že on (žalovaný) sčasti užíva i obecný majetok (na čo by
nebol povinný ani reagovať, keďže by u neho bolo treba usudzovať aj na splnenie podmienky vydržania
a výlučne z pozície starostu sa snažil stav dať do poriadku). Napokon tu nebol dôvod usúdiť ani na
vznik škody žalobkyni, ktorá oproti zaplateniu alikvotnej časti ceny sporného GP získala protihodnotu
predstavovanú použiteľnosťou plánu z jej strany na právne úkony.

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť a to ako pre stotožnenie sa s jeho dôvodmi, tak i pre
názor o účelovosti obrany žalovaného z jeho odvolania. Neobstojí podľa nej opieranie sa o obsah
„písanky“ žalovaného, ak ona sama už 8. júna 2009 predložila súdu zápisnicu zo zasadnutia obecného
zastupiteľstva a z tej i príloh k nej schválenie príslušného rozpočtového výdavku nevyplýva, rovnako
ako ani zo stavu skutočného čerpania rozpočtu. Štatút obce predložený byť nemohol, nakoľko v agende
odovzdanej žalovaným sa nenachádzal a ani štatút zachytený v „písanke“ žalovaného oprávnenie
starostu nakladať s majetkom obce bez súhlasu obecného zastupiteľstva neobsahuje. Žalovaný potom
podľa nej nebol schopný preukázať potrebu zamerania obecného pozemku (keď tu šlo o parcelu
vedenú na katastri v registri „C“, teda o pozemok so zrejmými a nespornými hranicami) a práve záujem
žalovaného na usporiadaní svojho súkromného vlastníctva v susedstve vlastníctva obecného viedol k
faktickému zneužitiu obecných prostriedkov (tým, že na úkony zjavne v záujme len žalovaného bolo
sčasti platené z obecných zdrojov).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovaného
celú vec, keď od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej je zásadne závislým aj rozhodnutie
o trovách konania a takýmto (závislým) rozhodnutím treba rozumieť aj prejav úmyslu súdu o trovách
konania nerozhodnúť už s rozhodnutím vo veci samej, ale takéto rozhodnutie odložiť až na čas po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci (ako na to poukázal tunajší súd už vo výstupoch svojej skoršej
rozhodovacej praxe, tu por. napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27. októbra 2011 vo veci sp. zn.
10Co/262/2010, 10Co 286/2010) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, doplnil a aj zopakoval
dokazovanie výsluchom žalovaného a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok len vo veci samej treba
považovať za vecne správny (hoc aj pri nemožnosti stotožnenia sa s právnym posúdením veci súdom
prvého stupňa a tiež s niektorými závermi pojatými takýmto súdom do odôvodnenia jeho rozsudku), čo
logicky muselo znamenať i to, že odvolaniu žalovaného nešlo priznať vecný úspech.

Podľa § 39 O. z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom a podľa § 41a ods. 2 vety prvej rovnakého zákona ak
právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov
a ak sú splnené všetky jeho náležitosti.

Podľa § 454 O. z. potom bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Z výsledkov už súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania potom bezpečne vyplýva, že sumu
požadovanú v konaní od žalovaného (22.500 niekdajších Sk) zaplatila žalobkyňa ako úhradu ceny
geometrického plánu Ing. G. O. č. 33 472 602-189/06 zo 4. novembra 2006, že účelové určenie takéhoto
plánu v ňom samotnom bolo vymedzené ako „oddelenie pozemku parc. č. 63/1-2 a ri(e)šenie právneho
stavu parc. č. XXX/XX-XX“ a že z pozemkových nehnuteľností takto plánom dotknutých (oddeľovaných,
resp. riešených) a nachádzajúcich sa v katastrálnom území M. vlastníčkou tých prvých (rozumej parcely

č. XX. plánom rozdelenej na dve nové parcely č. XX/X a XX/X) je žalobkyňa a naopak vlastníkom tých
druhých žalovaný s ďalšími osobami (v pláne označení ako „U. E. a spol.). V uvedenej súvislosti treba
doplniť, že druhými pozemkami tu treba rozumieť parcelu č. XXXX/XX registra „E“ katastra, tvoriacu
súčasť ďalšej parcely č. XXX/X, obe plánom rozdeľované tak, aby pri zachovaní parcelného čísla XXX/
X u jedného z troch novo vytváraných pozemkov došlo k zníženiu výmery novo konštruovanej parcely
ostatného uvedeného parcelného čísla práve o tú výmeru, ktorá má prislúchať ďalším dvom novým
samostatným pozemkom (tým parc. č. XXX/XX a XXX/XX, vyčleňovaným z pôvodnej parc. č. XXX/
X). Rovnako nemohlo byť pochybnosti o tom, že z faktúry zhotoviteľa sporného GP č. 56/06, splatnej
21. novembra 2006 vyplýva adresovanie takejto faktúry jedinému odberateľovi označenému spôsobom
„Obecný úrad Hviezdoslavov“ a uvedenie celej tam uvedenej sumy (totožnej so sumou požadovanou v
prejednávanej veci) za geometrický plán č. 189/06 kat. úz. M. (práve za sporný GP). Spis síce obsahuje aj
fotokópiu neočíslovaného príjmového pokladničného dokladu zhotoviteľa sporného GP zo 7. novembra
2006, potvrdzujúcu prijatie od žalovaného „a spol.“ sumy 12.000 niekdajších Sk za „geom. plán č.
206/06“ s nevedno kedy dopisovaným dodatkom v znení „časť 189/06“, oproti tomu však zhotoviteľ ani
žalovaný (prvý v rámci výsluchu súdom prvého stupňa a druhý tam ani pred odvolacím súdom) neboli
schopní uspokojivo vysvetliť rozpor spočívajúci v tom, že ak faktúrou č. 56/06 sa tvrdila cena sporného
GP 22.500 niekdajších Sk a príjmovým pokladničným dokladom cena iná (bližšie však neozrejmená),
nepreukázanou (bezpečne) bola iná než faktúrou tvrdená cena sporného GP (tá výsledná, keďže tu
chýbal dôkaz na to, aká časť sumy 12.000 niekdajších Sk pripadala na úhradu ceny v príjmovom doklade
primárne zmieneného plánu č. 206/06 a aká, ak vôbec na úhradu časti ceny sporného GP - tej, ktorá
podľa tvrdení žalovaného aj zhotoviteľa plánu nemala byť zahrnutá do faktúry č. 56/06). Špecificky k
polemike účastníkov konania a tiež k záveru súdu prvého stupňa týkajúcim sa nedoloženia schválenia
príslušného rozpočtového výdavku potom spis už od doručenia súdu podania advokáta žalobkyne z 8.
júna 2009 vrátane príloh (teda odo dňa takémuto dňu nasledujúceho) obsahuje i zápisnicu zo zasadnutia
obecného zastupiteľstva žalobkyne konaného 16. decembra 2005, z ktorej sa navzdory neverifikovaniu
jej obsahu aj podpisom žalovaného podáva schválenie predbežného rozpočtu obce na rok 2006, nie
však aj osobitne výdavok na geodetické práce uvádzaný žalovaným (ktorý okrem toho priamo nevyplýva
ani z listiny označenej za „rozpočet výdavkov na rok 2006“) a napokon (rozhodne však nie v poslednom
rade) z výsluchu žalovaného na odvolacom súde vyplynulo, že pri snahe sporným GP a aj ďalším i podľa
neho (žalovaného) tzv. výlučne súkromným geometrickým plánom (rozumej oboma plánmi v ich súhrne)
vyriešiť otázku pozemkov obecných aj súkromných bol vedený úmyslom v budúcnosti docieliť zámenu
pozemkov a takto získať (pre seba, poťažne svoju rodinu, resp. i pre obec) relatívne celistvú plochu
(čo aj podľa obsahu výsluchu účastníka mal byť takýto zámer až dôsledkom poučenia zhotoviteľom
sporného GP, že je tu nezhoda medzi skutočným užívaním a právnym režimom pozemkov, ktorých sa
takýto plán týkal).

Za opísanej situácie mal odvolací súd za to, že síce niet dôvodu nestotožniť sa so spôsobom rozhodnutia
zvoleným súdom prvého stupňa (teda s vyhovením žalobe), toto však už neplatilo (resp. to nemohlo
platiť bezo zvyšku, ako bude uvedené i ďalej) o možnosti súhlasu s právnou argumentáciou obhajujúcou
takéto rozhodnutie.

Nebolo to tak preto, žeby bolo namieste akceptovať obranu žalovaného založenú na údajnom
nezmenšení majetku žalobkyne, čiže na snahe presvedčiť o efektivite vynaložených prostriedkov a
využiteľnosti žalobkyňou sporného GP. V tomto smere totiž majetková ujma na strane žalobkyne
nepochybne nastala (zaplatením ceny sporného GP, ktorú nepopieral ani žalovaný) a v otázke
využiteľnosti výsledku (sporného GP) sa odvolací súd stotožňuje s tou časťou argumentácie žalobkyne,
podľa ktorej tu nebola bezpečne preukázaná potreba jej pozemok s inak nespornými hranicami
geometrickým plánom zameriavať. V čase vyhotovovania sporného GP síce rozčleňovanie pozemkov
evidovaných v katastri na parcely registra „C“ a „E“ nevyplývalo (ako je to dnes) priamo z katastrálneho
zákona (v tejto súv. por. § 7 zákona č. 162/1995 Z. z. v znení platnom a účinnom do 31. augusta
2009, čiže do nadobudnutia účinnosti zákona č. 304/2009 Z. z. aj v znení po takejto novelizácii), ale
len z § 13 ods. 1 vyhlášky č. 79/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov (slúžiacej na vykonanie
katastrálneho zákona a zrušenej neskoršou vyhláškou č. 461/2009 Z. z.), to však na tu spomínanej
priamej nepotrebnosti sporného GP pre obec nič nemenilo. Za stavu skutočne problematického
preukazovania tvrdení oboch strán sporu - vo vzťahu k otázke schválenia či naopak neschválenia
príslušného rozpočtového výdavku obce na zasadnutí jej obecného zastupiteľstva v decembri 2005 (kde
podkladom predloženým oboma stranami sporu bolo treba vytýkať pomerne nízku mieru hodnovernosti)
však súhlasiť bolo treba so žalovaným v tom, že jedným z atribútov nástupu zodpovednosti za škodu

je aj zavinenie škodcu (okrem tzv. škodnej udalosti, škody a príčinnej súvislosti medzi nimi) a u tohto
na preukázanie usúdiť nešlo.

Toto ale na možnosť vyhovenia žalobe nemalo žiaden vplyv a to i navzdory dôvodnosti ďalšej odvolacej
námietky žalovaného, podľa ktorej tu došlo k uplatneniu prinajmenšom do istej miery absurdného
poňatia princípu dôkazného bremena. I keď v súvislostiach tejto konkrétnej veci sa javí vysoko
pravdepodobným, že zámerom okresného súdu bolo v tu spochybňovanej časti odôvodnenia jeho
rozsudku zdôrazniť najmä nepreukázanie žalovaným schválenia príslušného rozpočtového výdavku
obecným zastupiteľstvom a k zmiešaniu takejto skutočnosti s absenciou podkladov pre takýto záver v
dokumentácii žalobkyne došlo neujasnením si princípov dôkazného konania vrátane princípu presúvania
(plávania) dôkazného bremena; takéto dôvodne vytknuté pochybenie sa na správnosti rozhodnutia
napadnutým rozsudkom neprejavilo.

Tu totiž naopak význam malo len to, že jednak súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatňovaného
nároku či už v žalobe alebo v rámci neskoršej argumentácie účastníkov (pri riadení sa zásadou „iura
novit curia“, čiže, že je to súd, ktorý pozná právo), na druhej strane tu však podľa odvolacieho súdu
podopretého i výsledkami ním doplneného dokazovania šlo o pomerne jednoznačný (nech aj len
radom dôkazov majúcich skôr charakter tých nepriamych preukázaný) prípad uzavretia žalovaným
simulovaného právneho úkonu zjavne sa priečiaceho dobrým mravom, u ktorého takto bolo treba
konštatovať jeho neplatnosť, pričom takýmto úkonom bol zastretý iný právny úkon vyjadrujúci skutočnú
vôľu účastníka, u ktorého naopak dôvod neplatnosti daný nebol. Simulácia tu s prihliadnutím k špecifickej
kumulácii dvoch statusov žalovaného (1. občana - vlastníka pozemku a 2. starostu obce vlastniacej
pozemok susediaci s pozemkom občana, ktorý zhodou okolností v rozhodnom období bol štatutárnym
zástupcom vlastníčky) spočívala v snahe navodiť dojem záujmu žalobkyne (obce) na vstupe do
zmluvného vzťahu so zhotoviteľom sporného GP (ktorý záujem tu, ako bolo už priblížené vyššie, nebol
- resp. bol len proklamovaný žalovaným, logicky tvrdiacim po vzniku sporu práve toto), hoci takýto
záujem tu mal len vlastník susediaceho pozemku (tiež starosta obce, tu však v pozícii občana a vlastníka
pozemku susediaceho s tým obecným a majúceho v budúcnosti záujem na výmene pozemkov).
Takáto simulácia mala potom ten následok, že právny úkon obce (úkon simulovaný) nemohol byť
platný (práve pre rozpor s dobrými mravmi prameniaci z toho, na čo poukazovala žalobkyňa, teda
na využití žalovaným možnosti čo aj len sčasti z obecných prostriedkov financovať svoj súkromný
záujem; tu aj odhliadnuc od diskutabilnej zhody vôle žalobkyne - v rozhodnom čase reprezentovanej
žalovaným - s prejavom vôle navonok), o neplatnosti však naopak nebolo možné hovoriť u úkonu
zastretého (dissimulovaného), kde mimo akúkoľvek pochybnosť bola vôľa žalovaného (ako jedného zo
spoluvlastníkov pozemku susediaceho s tým obecným) zamerať vlastné pozemky (čo aj s nezáujmom
platiť za vymeranie, resp. presnejšie rozdelenie tých obecných) pre účely zamýšľaných právnych úkonov
v budúcnosti (v tomto prípade pominúc paralelný vstup žalovaným aj do nezastieraného vzťahu s
príslušným geodetom). Faktickým dôsledkom takejto simulácie, majúcim však i právne konzekvencie,
bolo potom, že tu právnemu stavu (platnosti úkonov len žalovaného ako fyzickej osoby) nezodpovedal
faktický stav plnenia zhotoviteľovi sporného GP zo strany žalobkyne (kde na to chýbal potrebný právny
podklad - tu predstavovaný platným právnym úkonom, keď ten simulovaný bol z dôvodov priblížených
vyššie neplatný) a náprava takéhoto stavu bola možnou len tak, aby sa vrátilo bezdôvodné obohatenie
získané tak, že sa za niekoho (v tomto prípade za žalovaného) plnilo (v tomto prípade žalobkyňou) to,
čo podľa práva (rozumej podľa právneho stavu plynúceho zo stavu platnosti a neplatnosti jednotlivých
právnych úkonov) mal plniť sám (resp. spolu s ním i ďalšie osoby, ktoré však na rozdiel od neho pri
vyjdení z doterajších podkladov v spise a uzavretí možnosti dokazovať ďalej preukázateľne do vzťahu
so zhotoviteľom sporného GP nevstúpili).

Ak osobitosťou skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia prichádzajúcej takto do úvahy je, že na
vydanie bezdôvodného obohatenia nie je povinný ten, komu sa plnilo, ale ten, za koho sa plnilo, žalobu
v prejednávanej veci bolo treba považovať za dôvodnú z tohto právneho dôvodu.

Ak preto súd prvého stupňa, i keď riadiaci sa inými právnymi úvahami, žalobe vyhovel, jeho rozsudok
vo veci samej bol vo výroku vecne správnym rozhodnutím (§ 219 ods. 1 O. s. p.). To sa týkalo nielen
požiadavky na vrátenie tzv. istiny (sumy dnes predstavujúcej 746,86 eur), ale i úrokov z omeškania
sadzbou pripúšťanou na základe zákona už od podania žaloby, nakoľko u bezdôvodného obohatenia
(inak rovnako aj u škody) právo neustanovuje splatnosť záväzku na vydanie (náhradu) a žalovaný podľa
listín pripojených už k žalobe nepochybne získal vedomosť o výzve na vrátenie (podľa § 563 O. z.)

už pred začatím konania, ako to potvrdil najmä listom z 2. júla 2007 doručeným neskoršej žalobkyni
nasledujúci deň; z ktorých dôvodov sa do omeškania dostal už pred začatím konania.

Odvolací súd preto o odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej rozhodol
spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (čiže tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa v príslušnej časti potvrdil).

Pre úplnosť (a to k otázke dôkazného bremena) sa pritom žiada ešte doplniť, že bolo treba prisvedčiť
súdu prvého stupňa a naopak sa nestotožniť s argumentáciou žalovaného, že by tomuto účastníkovi
nebolo možné vytýkať neunesenie dôkazného bremena (vo vzťahu k jeho tvrdeniam). Princíp presúvania
dôkazného bremena v občianskom súdnom konaní je totiž založený na presúvaní (resp. plávaní)
bremena medzi oboma stranami sporu, kedy každého z účastníkov sporu ťaží dôkazné bremeno na
jeho vlastné tvrdenia a unesenie dôkazného bremena jednou stranou sporu nesie so sebou povinnosť
protistrany v spore preukazovať vlastné tvrdenia (v čom je zahrnuté i praktické vyvrátenie tvrdení
protistrany skôr sa javiacich jednoznačných a preukázaných). Toto platilo aj v prípade uplatnenia
žalovaným tvrdenia, že on zaplatil všetky výdavky za geodetické práce pričítateľné jemu osobne
(resp. ďalším spoluvlastníkom ním vlastnených pozemkov) - tu rozumej ako platby za geometrický
plán, ktorý sa mal týkať pozemkov celkom odťažitých od pozemkov obce zameraných sporným GP
a preto zameraných iným plánom (plánom č. 206/06), tak aj alikvotnú časť platby za zameranie tých
pozemkov sporným GP, ktoré nepatrili obci. I túto skutočnosť bolo povinnosťou žalovaného (on ju
tvrdil) preukázať bezpečne, teda spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti (čo v sebe nieslo
potrebu preukázania, že žalobkyňa skutočne platila len to, čo sa týkalo zamerania jej pozemkov a
navyše, že tu bola aj potreba takéhoto zamerania). Z celého vykonaného dokazovania bolo pritom
zrejmé, že toto sa žalovanému nemohlo podariť predovšetkým preto, že už sporný GP ho usvedčoval
z toho, že tzv. kľúčovým tu nebolo zameranie obecného pozemku (predstavovaného ihriskom), ktorý
ako identifikovateľný aj v prírode a zapísaný ako parcela registra „C“ zásadne nebol dôvod rozčleňovať
(vyjmúc z toho potrebu prezentovanú žalovaným, ktorá však bola len jeho potrebou a nie potrebou
verejnou). Ak aj žalovaný uvádzal, že popri zameraní futbalového ihriska bolo odčlenenie od takéhoto
pozemku pozemku užívaného ním samotným (žalovaným) a i rozdelenie ďalších pozemkov (majúcich
slúžiť na prípadnú zámenu v budúcnosti s tým pozemkom, ktorý žalovaný užíva a ktorý je priľahlým
k jeho pozemkom - o. i. parc. č. XX/X) len tzv. postranným produktom, túto argumentáciu odvolací
súd zhodne so súdom prvého stupňa považuje za účelovú, pretože naopak z dokazovania vyplýva, že
žalovaný mal záujem práve si usporiadať vlastníctvo svojich pozemkov a nebyť tohto dôvodu, inak by
nejestvoval žiaden iný, pre ktorý by sa mali jestvujúce pozemky deliť. Ani odvolanie sa žalovaným na
výpoveď geodeta mu v skutočnosti nemohlo pomôcť, ale mu z hľadiska hodnovernosti jeho tvrdení skôr
priťažovalo osobitne so zreteľom k problematickej (povedané veľmi eufemisticky) schopnosti vysvetliť,
prečo boli viaceré merania týkajúce sa pozemkov žalovaného rozdelené do viacerých geometrických
plánov a prečo boli tiež už vyššie spomenutým spôsobom fakturované.

Pokiaľ šlo však o rozhodnutie vyhradzujúce otázku trov konania samostatnému rozhodnutiu (uzneseniu)
majúcemu byť vydanému po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, toto nemohlo obstáť a muselo
byť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. zrušené a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia zákona
musela byť vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súd prvého stupňa totiž venovaním odôvodneniu takejto časti svojho rozhodnutia jedinej vety (nad to
ešte s nesprávnym obsahom) urobil rozsudok v takejto časti nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov
(vada v minulosti zakladajúca tzv. zrušovací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. c/ O. s. p., tu por. znenie
zákona do 31. augusta 2005 vrátane, teda pred účinnosťou zákona č. 341/2005 Z. z.) a to na úkor
reálnej možnosti účastníkov konať pred súdom, teda vady spôsobujúcej nutnosť rovnakého rozhodnutia
odvolacieho súdu (tu v podobe práva na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie, k tomu por. napr. i
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005).

Ak takto neboli poskytnuté absolútne žiadne dôvody, pre ktoré by aj v tejto konkrétnej veci malo ísť o
zložitý prípad predpokladaný ustanovením § 151 ods. 3 O. s. p. a už uvedené vyššie, čiže uplatňovanie
jediného nároku jedinou žalobkyňou proti rovnako jedinému žalovanému bolo skôr svedectvom
praktického opaku (jednoduchosti veci), vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému
rozhodnutiu logicky nemohlo obstáť.

Práve to (vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému rozhodnutia a to výrokom rozsudku
majúcim povahu uznesenia a preto tiež predbežne vykonateľným bez ohľadu na správnosť rozhodnutia
a jeho zachovanie, tu por. i § 167 ods. 1 a § 171 ods. 2 O. s. p.) však spôsobilo, že súd prvého stupňa
hoc aj v dôsledku vadného právneho posúdenia o trovách konania pred ním nerozhodol a bude preto
povinný rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.