Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/611/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111217636
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2111217636.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a

členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa:
VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o., Vajnorská 98, Bratislava, IČO: 31 341 438,
zastúpeného advokátskou spoločnosťou: NITSCHNEIDER & PARTNERS, advokátska kancelária, s.r.o.,
Cintorínska 3/A, Bratislava, IČO: 35 874 465, proti odporcovi: W. O., nar. XX.XX.XXXX, S. XXX/XX, S. -
S. S., zastúpený advokátskou spoločnosťou: Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., Námestie SNP 3, Trnava,
IČO: 36 857 548, o zaplatenie 5.514,39 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
OkresnéhosúduTrnavač.k.17C176/2011-198zodňa8.apríla2015vovýrokochI.-ourčeníneplatnosti

zmluvnej podmienky, III. - v zamietajúcej časti a na odvolanie odporcu vo výrokoch II. - vo vyhovujúcej
časti a IV. - o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd výrokom I. určil, že zmluvná podmienka
dojednaná v zmluve o finančnom leasingu nového vozidla č. 624004 zo dňa 04.01.2008 v spojení so
Všeobecnými podmienkami zmluvy o finančnom leasingu motorového vozidla k leasingovej zmluve č.

624004 zo dňa 04.01.2008, uvedená v článku VII. bod 24 Všeobecných podmienok zmluvy o finančnom
leasingu v znení: ,,V prípadoch predčasného ukončenia leasingu z ostatných dôvodov je prenajímateľ
oprávnený požadovať od nájomcu finančný výnos (FV), vypočítaný nasledovne: čistá súčasná hodnota
súčtu leasingových splátok odo dňa predčasného ukončenia leasingu do dňa riadneho ukončenia
leasingu diskontovaná (počítaná) s 1 ročným BRIBIDom platným v deň vyhotovenia finančného
vyrovnania, ponížená o hodnotu nesplatnej istiny (otvorenej kapitálovej časti pohľadávky) a1, a2, ...,
an - leasingové splátky od predčasného splatenia do riadnej splatnosti podľa splátkového kalendára, u

- úroková miera - 1 ročný BRIBID, i- nesplatná istina (otvorená kapitálová časť pohľadávky), n - počet
splátok od predčasného ukončenia do riadneho ukončenia FV = a1/(1 +u)^1 + a2 /(1 +u)^2 + ... +
an /(1 +u)^n - i," je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky. Výrokom II. odporcovi uložil
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.861,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 1.861,40 eur od 15.03.2011 do zaplatenia všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
VýrokomIII.vozvyškusúdnávrhzamietolanapokonvýrokomIV.navrhovateľoviuložilpovinnosťzaplatiť
odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 801,88 eur a náhradu iných trov konania v sume

107,35 eur a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám jeho právneho zástupcu odporcu.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil citáciou § 52 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom k 04.01.2008, § 53 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 04.01.2008, §53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka a § 53 ods. 5 v znení účinnom k 04.01.2008, § 2 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch,
§ 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. g), h), i), j), k) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení

účinnom k 04.01.2008, § 4 ods. 3, ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k
04.01.2008, § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 04.01.2008, § 389 ods. 1,
2 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 04.01.2008, § 630 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka
v znení účinného k 04.01.2008, § 497, 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinného
k 04.01.2008, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 15.03.2011, § 517 ods. 2

Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 15.03.2011, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 15.03.2011 a
vecne tým, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 4.1.2008 zmluvu o finančnom leasingu nového
vozidla č. 624004, súčasťou ktorej boli všeobecné podmienky zmluvy o finančnom leasingu (VPZFL).
Na základe predmetného záväzkového vzťahu navrhovateľ prenajal odporcovi motorové vozidlo typu:
VW Passat, model: HIGHLINE, číslo karosérie: WVWZZZ3 CZ7P056551, rok výroby 2008. V zmluve

boli dohodnuté lízingové splátky a splátky poistného. Podľa zmluvy cena vozidla s DPH bola 1.079.900
Sk, t. j. 35.856,11 eura, vopred zaplatená časť obstarávacej ceny 20% bola s DPH 215.980 Sk, t. j.
7.169,22 eura, výška mesačnej lízingovej splátky spolu s poistením bola 22.163,80 Sk, t. j. 735,70 eura,
spracovateľský poplatok pri uzavretí zmluvy bol 12.850,80 Sk, t. j. 426,57 eura a dĺžka splátkového
obdobia bola 60 mesiacov. V zmysle článku III., bod 3.4. zmluvy, súčasťou zmluvy bol tiež splátkový

kalendár. Podľa článku III., bod 3.7. zmluvy, zmluvné strany sa v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka dohodli, že zmluva sa bude spravovať právnou úpravou Obchodného zákonníka. Odporca
predmet lízingu prevzal na základe preberacieho protokolu zo dňa 4.1.2008. V zmysle zmluvy a VPZFL
teda navrhovateľ ako vlastník predmetu lízingu uvedené motorové vozidlo odporcovi prenajal s tým, že
po splatení predmetu leasingu spolu s príslušenstvom v zmysle lízingovej zmluvy, odporca následne

bezodkladne nadobudne vlastnícke právo k predmetu leasingu. Podľa prehľadu splátok prijatých na
zmluve, odporca od 15. splátky lízing nesplácal pravidelne a vo výške určenej v lízingovej zmluve,
preto navrhovateľ vzhľadom na to, že sa odporca dostal do nedoplatku na lízingových mesačných
splátkach, ktoré presiahli výšku dvoch mesačných splátok, oznámil odporcovi listom zo dňa 5.11.2009
predčasné ukončenie lízingu odvolávajúc sa na článok VII. bod 4 VPZFL. Odporcu zároveň vyzval na

vrátenie predmetu lízingu. Odporca oznámenie o predčasnom ukončení lízingu spolu s oznámením o
účtovaní poplatkov za mimosúdne inkaso pohľadávok prevzal dňa 11.11.2009. Odporca predmet lízingu
dobrovoľne protokolárne odovzdal zástupcovi navrhovateľa dňa 4.12.2009. Navrhovateľ následne
pristúpil k predaju predmetu lízingu, za tým účelom si dal vyhotoviť znalecký posudok. Navrhovateľ
vykonal finančné vysporiadanie predčasne ukončenej zmluvy, v ktorom zúčtoval svoje finančné nároky

a pohľadávky, ktoré mu voči odporcovi zo zmluvy vznikli oproti úhradám vykonaným odporcom. Na
základe finančného vysporiadania si navrhovateľ listom zo dňa 25.2.2011 uplatnil voči odporcovi nárok
vo výške 5.514,39 eura, pozostávajúci zo súčtu neuhradených splátok lízingu v sume 1.857,75 eura,
nesplatnej časti istiny 15.782,37 eura, finančného výnosu v sume 1.331,48 eura a nákladov súvisiacich s
predčasnýmukončenímvsume593,21eura,odktoréhosúčtuvcelkovejvýške19.564,81euraodpočítal

sumu získanú navrhovateľom za odpredaj predmetu lízingu vo výške 14.050,42 eura.

Súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že navrhovateľ si svoju povinnosť vyplývajúcu mu
z lízingovej zmluvy splnil, t. j. odporcovi predmet lízingu poskytol do užívania, s právom po riadnom
uhradení dohodnutých lízingových splátok nadobudnúť k predmetu lízingu vlastnícke právo. Odporca si

však svoje povinnosti zo zmluvy riadne neplnil, keďže prestal uhrádzať lízingové splátky v dohodnutej
výške. Preto navrhovateľ v zmysle čl. VII bod 4 VPZFL, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, dňa
5.11.2009pristúpilkpredčasnémuukončeniulízingu.Predčasnýmukončenímzmluvnéhovzťahuvznikla
odporcovi ako nájomcovi v zmysle čl. VII bod 14 VPZFL, povinnosť vrátiť navrhovateľovi predmet lízingu
a v zmysle čl. VII bod 24 VPZFL uhradiť nároky prenajímateľa súvisiace s predčasným ukončením

zmluvy, t. j. v zmysle daného bodu VPZFL uhradiť splátky splatné pred predčasným ukončením lízingu a
neuhradené nájomcom, uhradiť nesplatnú časť istiny prenajímateľom financovanej pohľadávky, zaplatiť
finančný výnos ako aj všetky náklady prenajímateľa súvisiace s predčasným ukončením lízingu a sumy
poistného do momentu zániku poistenia.

Lízingová zmluva, ktorú veriteľ uzatvoril so spotrebiteľom spadá do pôsobnosti zákona o
spotrebiteľských úveroch, ak zmluva zabezpečuje prevod vlastníckeho práva (rozsudok NS SR sp.
zn. 1 Sžo 106/2007), čo je aj daný prípad. Posudzovaný právny vzťah medzi účastníkmi založený
zmluvou o finančnom leasingu nového vozidla zo dňa 4.1.2008 je teda od svojho vzniku právnymvzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru, t. j. ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a ustanovenia z.

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu
zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetná lízingová
zmluva zabezpečovala prevod vlastníckeho práva na lízingového nájomcu. Preto predmetná zmluva
a jej všeobecné podmienky spadajú pod súdnu kontrolu prijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

ako aj ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd je teda povinný z úradnej povinnosti
prihliadať a náležite zhodnotiť prijateľnosť zmluvných podmienok tejto spotrebiteľskej zmluvy. Navyše z
predloženýchlistinnýchdokladovakoajvýpovedeodporcujezrejmé,žeobsahzmluvyajejvšeobecných
podmienok bol vopred pripravený a daný navrhovateľom bez možnosti odporcu privodiť akúkoľvek ich
zmenu.

Zmluva o finančnom leasingu nového vozidla, má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle
ustanovenia § 2 písm. a) zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom ku
dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy, t. j. ku dňu 4.1.2008. Predmetná zmluva však neobsahuje v zmysle
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g), h), i), j), k) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k

4.1.2008, základné obsahové náležitosti, a to podľa písm. g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
h) ročnú úrokovú sadzbu; i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, j) celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov
na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa

§ 7a ods. 2. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi považuje v
zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 posledná veta Zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez
poplatkov.

Navrhovateľ sa v konaní bránil tým, že výška úroku bola uvedená v splátkovom kalendári, ktorý tvorí

prílohu tejto zmluvy. Uviedol, že splátkový kalendár bol odporcovi posielaný poštou, pretože zmluva bola
uzatvorená u sprostredkovateľa, ktorý nemal možnosti na to, aby takýto splátkový kalendár vyhotovil,
preto bol splátkový kalendár po podpise zmluvy ihneď posielaný zo sídla navrhovateľa. Ďalej uviedol,
že pokiaľ ide o údaj o ročnej úrokovej sadzbe, v splátkovom kalendári je uvedený výpočet úroku na
daný mesiac, nie je tam uvedená ročná úroková sadzba. Navrhovateľ predložil splátkový kalendár zo

dňa 4.1.2008, avšak odporca v konaní poprel, že by predmetný splátkový kalendár obdržal, uviedol,
že tento nebol priložený k zmluve, odporca mal k dispozícii iba tie doklady, ktoré podpísal, predmetný
splátkový kalendár ním nie je podpísaný. V tomto smere pokiaľ ide o doručenie splátkového kalendára
odporcovi, súd dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, povinnosť preukázať
svoje tvrdenie o doručení splátkového kalendára odporcovi a teda preukázať, že predložený splátkový

kalendár bol súčasťou uzatvorenej zmluvy. Navyše Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby
výška úroku bola uvedená priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, je to podstatná náležitosť zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a základná a nevyhnutná informácia pre spotrebiteľa, aby vedel posúdiť
výhodnosť spotrebiteľského úveru. V splátkovom kalendári, ktorý predložil navrhovateľ navyše ani nie
je uvedený údaj o ročnej úrokovej sadzbe, je tam uvedená len položka finančný výnos, ktorý má

byť podľa navrhovateľa úrokom a ktorý bol vypočítaný osobitne pre každú splátku na daný mesiac. Z
uvedeného je teda jednoznačné, že posudzovaná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala údaj o
ročnej úrokovej sadzbe. Zároveň v čase uzatvorenia zmluvy už platilo ustanovenie § 4 ods. 4 Zákona o
spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky,
ktoréniesúuvedenévzmluveospotrebiteľskomúvere.Ďalejsúdzistil,žezmluvaneobsahovalaaniúdaj

o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď obsahovala iba údaj o počte splátok (60). Navrhovateľ
dôvodil, že konečná splatnosť úveru vyplýva zo splátkového kalendára. Avšak skutočnosť, že splátkový
kalendár bol súčasťou zmluvy a že bol doručený odporcovi navrhovateľ v konaní nepreukázal. Zmluva
teda neobsahovala ani údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve
sa uvádza len výška splátky - istina + výnos, spolu s poistením v sume 22.163,80 Sk, teda nie je tam

uvedený údaj, aká časť z tejto sumy každý jednotlivý mesiac predstavuje istinu, úrok a ani aká časť je
započítaná na poplatky, nie sú v nej uvedené termíny jednotlivých splátok. Účelom zavedenia uvedenej
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo docieliť to, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy
informovaný v akých termínoch, kedy a v akej výške a ako dlho je povinný si plniť svoje povinnosti.Uvedené nemôže plniť údaj o splatnosti prvej splátky a počte splátok. Konečná splatnosť musí byť
určená konkrétne tak, aby si mohol spotrebiteľ už na začiatku urobiť obraz o dĺžke trvania úveru a
tým zvoliť aj najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, zároveň musí vopred vedieť

a mať predstavu o tom akým spôsobom sa budú ním hradené splátky započítavať na istinu, úroky
a iné poplatky. Zmluva ďalej neobsahovala Zákonom o spotrebiteľských úveroch požadovaný údaj o
celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a údaj o priemernej hodnote
ročnej percentuálnej miery nákladov, hoci navrhovateľ uvádzal, že sú uvedené v splátkovom kalendári,
tento uvedené údaje neobsahuje.

Vzhľadom na absenciu uvedených podstatných náležitostí, je poskytnutý úver podľa ustanovenia § 4
ods. 3 posledná veta Zákona o spotrebiteľských úveroch, bezúročný a bez poplatkov, čo znamená,
že navrhovateľ nemá nárok na zaplatenie úroku ani žiadnych poplatkov, ktoré si uplatnil v súvislosti
s predmetnou zmluvou (t. j. napr. spracovateľského poplatku pri uzavretí zmluvy). Z celkovej sumy
poskytnutého úveru 1.079.900 Sk, t. j. 35.846,11 eura, ktorá suma predstavovala obstarávaciu cenu
vozidla, má tak navrhovateľ nárok len na vrátenie odporcom nesplatenej istiny, keď z prehľadu prijatých

splátok na zmluve č. 624004 vyplýva, že odporca navrhovateľovi uhradil za dobu trvania lízingovej
zmluvy sumu celkom 705.847,21 Sk, t. j. 23.429,81 eura, ku ktorej sume je potrebné pripočítať sumu
14.050,42 eura, ktorú navrhovateľ dosiahol ako výťažok z predaja predmetu lízingu. Zároveň má
navrhovateľ nárok na zaplatenie poistného za dobu trvania lízingu (v zmysle ustanovení článku VI. bod.
1, bod. 3.1., bod 3.3., bod 4., bod. 5.2. a bod 7.2 VPZFL), a to zaplateného poistného za povinné zmluvné

poistenie ako aj havarijné poistenie Kasko, pričom z obsahu zmluvy o finančnom leasingu nového
vozidla ako aj z poistnej zmluvy zo dňa 4.1.2008 uzatvorenej medzi odporcom a poisťovateľom Allianz -
Slovenská poisťovňa a.s., vyplýva výška mesačného poistného 3.808 Sk, t. j. 126,40 eura. Súd dospel k
záveru, že nárok na poistné navrhovateľovi patrí do okamihu vrátenia vozidla odporcom navrhovateľovi
t. j. do 4.12.2009, ktorú skutočnosť odporca v konaní nesporoval, keď uviedol, že akceptuje skutočnosť,

že toto poistenie mal platiť do okamihu skutočného vrátenia vozidla. Za celkom 23 mesiacov trvania
lízingu od 4.1.2008 do 4.12.2009 (dátum odovzdania vozidla), bol teda odporca povinný zaplatiť poistné
napovinnézmluvnépoistenieahavarijnépoisteniespoluvsume23x3.808Sk=87.584Sk,t.j.2.907,26
eura.

Súd tiež považoval za dôvodné nároky navrhovateľa na náhradu jeho nákladov, ktoré mu vznikli v
súvislosti s predčasným ukončením lízingu. Základom nároku navrhovateľa je ustanovenie čl. VII bod
24 VPZFL. Tieto náklady navrhovateľovi ako lízingovému prenajímateľovi vznikli následkom porušenia
zmluvných povinností odporcu. Navrhovateľ v konaní preukázal, že uhradil náklady za mimosúdne
inkaso pohľadávky navrhovateľa a zadržanie predmetu leasingu v zmysle faktúry spoločnosti OVER

- LEASE, s.r.o., č. 20090837 v sume 319,88 eura, ďalej náklady na prevoz predmetu leasingu z
Bratislavy do Nových Zámkov podľa faktúry Norbert Ciller NMR. s.r.o., č. 100008 v sume 114,55 eura,
za vyhotovenie expertízneho posudku podľa faktúry EXPERT GROUP, s.r.o., č. 27/2010‚ sume 75,09
eura a prepis predmetu leasingu podľa faktúry Norbert Ciller- NMR, s.r.o., č. 100234 v sume 78,74 eura,
teda spolu v sume 588,26 eura. Navrhovateľ odporcu v prílohe oznámenia o predčasnom ukončení

lízingu upozornil na to, že použije služby špecializovanej organizácie za účelom mimosúdneho inkasa
pohľadávky alebo odobratia predmetu lízingu. Podľa názoru súdu boli náklady navrhovateľa, keď na
ochranu svojich záujmov použil služby špecializovaných firiem, za účelom zabezpečenia odobratia
predmetu lízingu, stanovenia všeobecnej hodnoty vozidla za účelom jeho ďalšieho predaja, vynaložené
účelne. Rovnako navrhovateľovi nesporne vznikli náklady v súvislosti s predajom predmetu lízingu

novému záujemcovi, s čím súviseli náklady prevozu vozidla, ako aj za prepis predmetu lízingu. V
časti o zaplatenie sumy vynaložených nákladov vo výške spolu 588,26 eura tak považoval súd nárok
navrhovateľa za dôvodný. Súd však nepovažoval za dôvodné, keď si navrhovateľ voči odporcovi z
týchto nákladov uplatnil 20% DPH a vzhľadom na to sa dožadoval zaplatenia sumy 593,21 eura.
Navrhovateľdôvodil,žerozdielmedzisúčtomuvedenýchsúm(588,26eura)apožadovanejsumy593,21

eura vznikol v dôsledku zmeny DPH, teda ak k sume 494.34 EUR (588.26 eura bez 19 % DPH)
prirátame 20% dostaneme sumu 593,21 eura. Súd má za to, že navrhovateľovi vznikla povinnosť uhradiť
predmetné faktúry v čase platnosti 19% DPH a v zmysle predloženého čiastočného výpisu zo svojho
účtu, navrhovateľ takto predmetné faktúry aj uhradil. Preto len sumu, ktorú skutočne uhradil svojim
dodávateľom, môže ako náhradu vynaložených nákladov spojených s predčasným ukončením lízingu,

požadovať od odporcu.

Ak teda zo sumy poskytnutého úveru 35.846,11 eura, odpočítame sumu splatenú odporcom 23.429,81
eura, ďalej sumu za predaj predmetu lízingu 14.050,42 eura a pripočítane povinnosť odporcu zaplatiťpoistné vo výške 2.907,26 eura a náklady v súvislosti s predčasným ukončením lízingu 588,26 eura,
považoval súd nárok navrhovateľa za opodstatnený čo do istiny len v sume 1.861,40 eura a odporcovi
preto uložil povinnosť zaplatiť predmetnú sumu navrhovateľovi. Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa

zamietol.

Ďalej predmetom sporu bola požiadavka navrhovateľa na zaplatenie finančného výnosu v sume
1.331,48 eura, podľa čl. VII. ods. 24 VPZFL, pričom navrhovateľ uviedol, že túto sumu si uplatňuje ako
dohodnutú zmluvnú pokutu, ktorej vzorec výpočtu je uvedený v danom bode VPZFL. Uviedol, že táto

zmluvná pokuta sa vypočíta ako rozdiel medzi čistou súčasnou hodnotou súčtu splátok, t. j. splátky
odo dňa stanovenia úveru splatným do dňa riadnej splatnosti úveru, odúročené ročným BRIBIDom
(Bratislava Interbank Bld Rate)/12 a nesplatenej časti istiny. Následkom tohto výpočtu je tzv. odúročenie
každej jednej splátky podľa vzorca určené vo VZPFL. Základom odúročnenia je splátka s DPH za daný
mesiac (bez sumy poistenia), t. j. suma 512,02 eura. Odúročnenie začína pri 25. splátke (predčasné
ukončenie zmluvy) - číslo 512,02 sa delí číslom (1 + 0,05756/12)1, čím dostaneme odúročenú splátku

vo výške 509,58 eura. Následne odúročíme 26. splátku-číslo 512,02 sa delí číslom (1+0,05756/12)2,
čím dostaneme odúročenú splátku vo výške 507,14 eura. Následne odúročíme 27. splátku číslo 512,02
sa delí číslom (1+ 0,05756/12)3, čím dostaneme odúročenú splátku vo výške 504,72 eura. Následne
odúročíme 28 splátku číslo 512,02 eura sa delí číslom (1 + 0,05756/12)4, čím dostaneme odúročenú
splátku vo výške 502,31 eura. Takýmto spôsobom postupujeme až po poslednú splátku. Súčtom

všetkých odúročených splátok dostaneme sumu 16.891,94 eura (čistá hodnota splátok). Finančný výnos
sa určí ako rozdiel sumy 16.891,94 eura a nesplatnej časti istiny 15.782,37 eura, teda navrhovateľ si
uplatnil sumu 1.109,57 eura bez DPH, čo je 1.331,48 eura s DPH.

Zo skutkového vymedzenia nároku navrhovateľa na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty vyplýva, že sa

tejto domáha z dôvodu predčasného ukončenia zmluvy pre porušenie povinnosti odporcu platiť riadne
a včas lízingové splátky. Takto skutkovo vymedzený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty je potrebné
posudzovať nielen podľa ustanovení § 300 a nasl. Obchodného zákonníka a subsidiárne ustanovenia
§ 544 Občianskeho zákonníka, ale aj v súlade s citovanými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

Zmluva o finančnom leasingu nového vozidla a jej všeobecné podmienky, majú charakter štandardných
zmlúv, ktoré dodávateľ používa opakovane a ktoré obsahujú rovnaké štandardizované obchodné
podmienky, pričom do zmluvy sa dopisujú iba údaje individualizujúce spotrebiteľa, predmet lízingu,
výška splátok a poistného. Odporca ako spotrebiteľ mal síce zrejme možnosť oboznámiť sa so

zmluvnými ustanoveniami pred podpisom zmluvy, ale nesporne nemohol ovplyvniť ich obsah. Odporca
ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah vopred dodávateľom navrhnutých a
v predložených všeobecných podmienkach ku zmluve fixne formulovaných ustanovení o finančnom
výnose, teda zmluvnej pokute. Mohol iba zmluvu ako celok vrátane jej všeobecných podmienok
odmietnuť alebo ich prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu o zmluvnej

pokute. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie o zmluvnej pokute bolo individuálne dohodnuté
pritom v zmysle cit. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (i čl. 3 bod 2 cit. Smernice 93/13/EHS) je na
navrhovateľovi ako dodávateľovi, ktorý však individuálne dojednanie tejto zmluvnej pokuty nepreukázal
a preto je nevyhnutným v súlade s ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka i čl. 3 bod 2 cit. Smernice
93/13/EHS predmetnú zmluvnú podmienku nepovažovať za individuálne dojednanú. Podstatným je, že

v danej uzavretej spotrebiteľskej zmluve zmluvná podmienka o zmluvnej pokute bola navrhnutá vopred
dodávateľom a spotrebiteľ nemohol a nebol schopný ovplyvniť podstatu tejto podmienky, resp. jej obsah
a dosiahnuť dojednanie nižšej zmluvnej pokuty, prípadne aby zmluvná pokuta bola dojednaná za iných
podmienok, prípadne aby nebola dojednaná vôbec. Navyše z formulácie ustanovenia v čl. VII bod 24
VPZFL na prvý pohľad ani pre priemerného spotrebiteľa nie je zrejmé, že ide o ustanovenie o zmluvnej

pokute.

Zmluvná pokuta ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov je peňažná suma, ktorú je dlžník povinný
zaplatiť veriteľovi v prípade, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť. Pre zmluvné dojednanie o zmluvnej
pokute zákon obligatórne predpisuje písomnú formu, ktorej nevyhnutnou náležitosťou je uvedenie výšky

zmluvnej pokuty, prípadne aspoň určenie spôsobu, akým bude stanovená.

Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä také ustanovenia, ktoré
požadujúodspotrebiteľa,ktorýnesplnilsvojzáväzok,abyzaplatilneprimeranevysokúsumuakosankciuspojenú s nesplnením jeho záväzku. V zmysle čl. 4 smernice 93/13/EHS bod 1 je potrebné nekalosť
zmluvných podmienok hodnotiť so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb a na všetky okolnosti
súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo

na inú zmluvu, od ktorej závisí. Nie je vylúčené i v spotrebiteľskej zmluve dojednať zmluvnú pokutu
ako sankciu za nesplnenie zmluvných povinností spotrebiteľa. Podstatným ale je, aby zmluvná pokuta
dojednaná v spotrebiteľskej zmluve bola primeraná. Táto podmienka ale v danom prípade splnená
nebola.

Nárok navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty považoval súd za neopodstatnený. V konaní
bolo zistené, že formulár všeobecné podmienky zmluvy o finančnom leasingu motorového vozidla k
leasingovej zmluve č. 624 004 tvoriace neoddeliteľnú súčasť zmluvy, bol navrhovateľom pripravený
vopred, bez možnosti odporcu privodiť jeho zmenu. Ustanovenie v čl. VII bod 24 VPZFL o finančnom
výnose = zmluvnej pokute, pritom predstavuje vopred naformulovaný jednostranný záväzok odporcu ako
spotrebiteľa v prípade porušenia jeho povinností podľa zmluvy uhradiť navrhovateľovi zmluvnú pokutu

vo vopred presne neučenej a neurčitej výške, ktorá mala byť vypočítaná až po porušení povinnosti
podľa uvedeného zložitého bežnému spotrebiteľovi nezrozumiteľného vzorca. Táto zmluvná podmienka
sa preto javí byť neurčitá a nejasná, nakoľko spotrebiteľ v čase uzatvorenia zmluvy nemohol mať ani
len najmenšiu predstavu o tom, na sankciu akého rozsahu sa v predmetnom zmluvnom ustanovení
zaväzujeaakábudejejkonečnávýška.Zmluvnápokutavdanomprípadenebolaindividuálnedojednaná

a len jednostranne zaťažuje spotrebiteľa pre prípad porušenia jeho povinností a tak spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň súd dospel
k záveru, že uvedené ustanovenie vyžaduje od spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu,
ako sankciu za porušenie jeho povinností. Navrhovateľom uplatňovaná zmluvná pokuta predstavovala
až 24,14 % žalovanej istiny, teda sumy ktorej sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal v súvislosti s

predčasným ukončením lízingu, teda oproti pohľadávke navrhovateľa neúmerne zaťažuje spotrebiteľa,
pričom podľa čl. VII bod 26, prenajímateľ je oprávnený požadovať zaplatenie finančného výnosu aj
vtedy, keď porušenie povinnosti nezavinil. Dojednaná zmluvná pokuta vo všeobecných podmienkach
tvoriacich neoddeliteľnú súčasť zmluvy tak predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods.
1 a ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a pre

spotrebiteľa, teda odporcu nie je záväzná. Súd pritom v zmysle konštantnej judikatúry ESD i súdov SR
musí posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve aj bez návrhu a zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou viazaný.

Z rozhodnutia ESD vo veci C-618/10 zo dňa 14.6.2012 vyplýva nemožnosť vnútroštátneho súdu v

spotrebiteľských veciach využiť tzv. moderačné právo upravené v § 545a Občianskeho zákonníka,
resp. § 301 Obchodného zákonníka. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná ako celok a preto
neplatne dojednanú zmluvnú pokutu nemožno súdom znižovať, (príp. ju akceptovať iba v niektorých z
dohodnutých prípadov porušenia zmluvy spotrebiteľom a z iných nie). Preto súd nárok navrhovateľa na
zaplatenie zmluvnej pokuty - finančného výnosu v sume 1.331,48 eura zamietol v celom rozsahu.

Keďže v predmetnej veci navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na zmluvnú pokutu z neprijateľnej zmluvnej
podmienky a súd z tohto dôvodu toto právo navrhovateľovi nepriznal, určil súd v súlade s ustanovením §
153 ods. 4 a 5 Občianskeho súdneho poriadku túto zmluvnú podmienku uvedenú v predmetnej zmluve
a dodatku ku zmluve za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti priamo vo výroku rozsudku.

Na záver súd považuje za potrebné uviesť, že nepovažoval za dôvodný argument odporcu o
neprijateľnosti ustanovení zmluvy o modifikácii povinnosti vrátiť si vzájomné plnenia pri nie riadnom
ukončení zmluvy. Pokiaľ odporca namietal, že modifikácia vrátenia si plnení pri nie riadnom ukončení
lízingovej zmluvy podľa článku VII. VPZFL, keď navrhovateľ si môže ponechať už zaplatené lízingové

splátky, predať svoje vozidlo, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, táto jeho argumentácia neobstojí,
pretože režim nasledujúci po predčasnom ukončení lízingovej zmluvy pre porušenie povinností
lízingového nájomcu bol podrobne uvedený vo VPZFL, ide o dohodu účastníkov konania týkajúcu sa
hlavnéhopredmetuplnenia,ktorásúvisíspodstatouuzatvorenejzmluvyofinančnomlízingumotorového
vozidla a zároveň zohľadňuje skutočnosť, že navrhovateľ predmetnú zmluvu uzatvára s odporcom v

rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku. Preto pokiaľ odporca žiadal,
aby súd predmetné ustanovenia VPZFL upravujúce režim po predčasnom ukončení lízingu vyhlásil za
neprijateľné, súd túto námietku nemohol zohľadniť, pretože ak by pri porušení zmluvných povinností
lízingovým nájomcom mal nastúpiť bežný režim odstúpenia od zmluvy či už v zmysle Obchodnéhozákonníka, resp. Občianskeho zákonníka, bola by tým popretá podstata a zmysel uzatvorenej lízingovej
zmluvy.

Navrhovateľ v prejednávanej veci žiadal i zaplatenie úroku z omeškania z uplatnenej sumy vo výške
9 % ročne od 15.3.2011 do zaplatenia. Navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania odo dňa 15.3.2011,
nakoľko pred týmto dátumom márne uplynula 14-dňová lehota na plnenie, ktorú navrhovateľ poskytol
odporcovi vo finančnom vyrovnaní vystavenom dňa 25.2.2011. Z predmetného finančného vyrovnania
zo dňa 25.2.2011 vyplýva poskytnutá lehota odporcovi 14 dní odo dňa vyhotovenia tohto vyrovnania.

Odporca mal teda pohľadávku navrhovateľa zaplatiť do 11.3.2011, preto ak si navrhovateľ uplatnil úrok
z omeškania od 15.3.2011, možno mu ho od uvedeného dňa priznať. O výške úrokov z omeškania
súd rozhodol podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom k 15.3.2011 v spojení s
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu omeškania dlžníka s
plnením peňažného dlhu, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia

ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Ku dňu 15.3.2011 bola základná úroková sadzba ECB 1 %, preto súd navrhovateľovi
priznal úrok z omeškania v požadovanej výške 9 % ročne z priznanej sumy 1.861,40 eura odo dňa
15.3.2011 do zaplatenia.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p., v konaní bol prevažne
úspešný odporca, keď sa navrhovateľ v konaní domáhal celkovo zaplatenia sumy 5.514,39 eura s
príslušenstvom, pričom priznaná mu bola suma len 1.861,40 eura s príslušenstvom, z čoho vyplýva,
že úspech navrhovateľa predstavuje 33,76 % (1.861,40 eura : 5.514,39 eura x 100) a úspech odporcu
tak predstavuje 66,24 % (100% - 33,76%), čistý úspech odporcu teda je 32,48 % (66,24 % - 33,76%).

Náhrada trov konania odporcu pozostáva z iných trov konania za zaplatený súdny poplatok za odpor
v sume 330,50 eura a z celkových trov právneho zastúpenia v sume 2.468,84 eura. Trovy právneho
zastúpenia predstavuje odmena za 11 úkonov právnej služby a to: 1. prevzatie a príprava zastúpenia po
190,80 eura, k tomu režijný paušál po 7,41 eura, 2. odpor proti platobnému rozkazu zo dňa 15.11.2011
po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,41 eura, 3. rokovanie s klientom pred súdnym pojednávaním

v dĺžke 1 hod. po 2/3 z 190,80 eura, t. j. 127,20 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 4. účasť na
pojednávaní dňa 9.2.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 5. písomné vyjadrenie vo
veci samej zo dňa 16.2.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 6. rokovanie s klientom
pred súdnym pojednávaním v dĺžke 1 hod. po 2/3 z 190,80 eura, t. j. 127,20 eura, k tomu režijný paušál
7,63 eura, 7. účasť na pojednávaní dňa 19.4.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 7,63 eura, 8.

vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 8.6.2012, zo dňa 13.8.2012 po 190,80 eura, k tomu režijný
paušál 7,63 eura, 9. účasť na pojednávaní dňa 28.1.2015 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 8,39
eura,10.účasťnapojednávanídňa11.3.2015po190,80eura,ktomurežijnýpaušál 8,39eura,11.účasť
na pojednávaní dňa 8.4.2015 po 190,80 eura, k tomu režijný paušál 8,39 eura. Spolu za úkony právnej
služby2.057,37eura. Ktomu20%DPHje411,47eura,čižespolu2.468,84eura.Vzhľadomnačiastočný

úspech odporcu v konaní, odporca má právo na 32,48 % - nú náhradu trov konania, čomu zodpovedá
suma 801,88 eura (32,48 % z 2.468,84 eura). Ďalej odporcovi vznikli trovy konania za zaplatený súdny
poplatok za odpor vo výške 330,50 eur. Odporca má vzhľadom na pomer svojho úspechu v konaní právo
na 32,48 %-nú náhradu zo súdneho poplatku 330,50 eur, čo predstavuje 107,35 eura. Vzhľadom na
uvedené zaviazal súd v prevažnej miere neúspešného navrhovateľa, aby zaplatil odporcovi náhradu trov

konania spočívajúcich v iných trovách konania v sume 107,35 eura a v trovách právneho zastúpenia v
sume 801,88 eura, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Predmetné trovy je navrhovateľ povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu podľa § 149 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku.

Protitomutorozsudkupodalodvolanieodporcaprostredníctvomprávnehozástupcu výlučneprotivýroku
č.II.ač.IV.atozodvolacíchdôvodovuvedenýchv§205ods.2písm.d)O.s.p.súdprvéhostupňadospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ namieta
právnu kvalifikáciu prvostupňového súdu týkajúcu sa akým spôsobom dospel k sume, ktorej vyhovel a

podľa konštatovania prvostupňového súdu suma 35.846,11 eur z ktorej vychádzali je obstarávacia cena
vozidla a to vrátane DPH a podľa skutkového zistenia z výpisu z účtu navrhovateľa zo dňa 04.11.2010 za
odpredaj vozidla bola na účet navrhovateľa pripísaná suma 16.720,- eur, ktorá predstavovala sumu za
odpredaj vozidla s DPH. Prvostupňový súd však pri svojej úvahe odpočítal v prospech odporcu iba sumu14.050,42 eur a to napriek tomu, že na svoj účet prijal za odpredaj predmetu leasingu sumu 16.720,-
eur. Podľa odporcu je preto výpočet dlžnej sumy v rozsudku nepreskúmateľný, nezrozumiteľný, pretože
z neho nie je zrejmé prečo obstarávacia cena vozidla bola započítaná s DPH, predajná cena bez DPH

a to v neprospech odporcu, keďže k takémuto rozdielu neexistuje žiadny zákonný dôvod. Ďalej odporca
má výhradu, že pri započítaní sumy za predaj leasingu navrhovateľ pri predaji nepostupoval s riadnou
starostlivosťou, pretože podľa expertízneho posudku spoločnosti Expert Group s.r.o. č. 23/2010 bola
stanovená ku dňu 21.01.2010 všeobecná hodnota vozidla na sumu 17.183,- eur, čo je suma bez DPH,
navrhovateľ predal predmet leasingu len za sumu 14.050,42 eur bez DPH čo predstavuje škodu v sume

3.132,58 eur, pretože ak by navrhovateľ predal predmet leasingu aspoň za sumu stanovenú expertíznym
posudkom pohľadávka odporcu by bola vyššia a výsledok by mal hodnotu záporných čísiel. Ďalšia
výhrada spočíva v tom, že súd započíta aj náklady s predčasným ukončením leasingu vo výške 588,26
eur a to v neprospech odporcu a náklady mali podľa skutkových zistení pozostávať z platby spoločnosti
Over Lease s.r.o. za zadržanie vozidla v sume 319,88 eur, z platby spoločnosti Norbert Ciller, NMR s.r.o.
za prevoz vozidla v sume 114,55 eur, z platby spoločnosti Norbert Ciller, NMR s.r.o. za prepis vozidla

ubehnuté kilometre Bratislava, Trnava a späť v sume 78,74 eur a z platby spoločnosti Expert Group za
vypracovanie expertízneho posudku č. 23/2010 v sume 75,09 eur. V tejto súvislosti odporca poukázal
na článok 6 ods. 3 vety prvej Smernice EP a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám
v obchodných transakciách podľa ktorej veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej
sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto

paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Ďalej poukázal aj na bod
19 preambuly Smernice. Z tohto vyplýva, že nárok na náhradu nákladov na vymáhanie pohľadávok je
v skutočnosti nárokom na náhradu škody a nie nárokom na náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky a je nutné, aby boli splnené podmienky zodpovednosti za škodu, pričom v danej veci
nie je príčinná súvislosť daná, ak náklady vynaložené v súvislosti s vymáhaním pohľadávky neboli

priamym a nevyhnutným následkom porušenia povinnosti dlžníka. Z protokolu o prevzatí vozidla zo
dňa 04.12.2009 je zrejmé, že predmet leasingu prevzal priamo zástupca navrhovateľa p. Pilárik, ktorý
ho potom uskladnil v spoločnosti Porsche Auto Slovakia čo je 5,5 km od miesta kde vozidlo malo
byť prevezené. Navrhovateľ uhradil platbu spoločnosti Overlease na základe faktúry vystavenej 3 dní
po odovzdaní vozidla zástupcovi navrhovateľa nadbytočne, neúčelne a vôbec nie nevyhnutne. Taktiež

vynaloženie nákladov v sume 319,33 eur za prevoz vozidla vo vzdialenosti 5,5 km je maximálne
nehospodárne a predražené. Platba Overlease teda nie je škodou spôsobenou konaním odporcu a
nie je ani nákladom nevyhnutným na vymáhanie pohľadávky a preto jej priznanie resp. započítanie v
prospech navrhovateľa je v rozpore so zákonom. Takisto aj ďalšie priznanie náhrady boli v rozpore
so zákonom. Takže platba NMR 1 bola vynaložená neúčelne, nehospodárne a nie v príčinnej súvislosti

s konaním odporcu pretože náklady na dobrovoľný prevoz vozidla kupujúceho z Bratislavy do Nových
Zámkov nie sú účelne vynaložené, pretože predávajúci nebol nútený uzatvoriť takú zmluvu v ktorej by
sa zaviazal odovzdať kupujúcemu vozidlo v Nových Zámkoch. Platba v EG bola vynaložená neúčelne,
nehospodárne, keďže navrhovateľ ako predávajúci nepredal vozidlo za expertíznym posudkom určenú
cenu, ale za cenu nižšiu než ňou bola stanovená a navyše navrhovateľ nebol povinný takýto posudok

outsourcovať, pretože disponuje odborne spôsobilým personálom. Náklady na prepis vozidla neboli
nevyhnutné, navyše neexistuje žiaden právny titul na priznanie ich náhrady keďže nie sú škodové nie sú
ani nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky. Prvostupňový súd tak pri hodnotení dôkazov pochybil,
keď vyvodil z vykonaných dôkazov nesprávne skutkové zistenia a najmä nesprávne právne posúdil vec
tým, že jeho právna kvalifikácia nákladov a ich priznanie v prospech navrhovateľa je nepreskúmateľná.

Súd vôbec neaplikoval právne predpisy, ktoré mali byť použité a tiež tým, že nesprávne aplikoval právny
predpis, keď použil nesprávne údaje a tiež nesprávne prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo.
Prvostupňový súd však pochybil aj tým, že napriek tomu, že konštatoval vo výroku č. I. neplatnosť
neprijateľnej zmluvnej podmienky v článku VII. bod 24 s čím sa odporca stotožňuje, priznal - započítal
na jej základe plnenie v prospech navrhovateľa a to sumu nákladov. Preto sa odporca domáha, aby

odvolací súd napadnutú časť rozsudku zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta a
odporcovi priznal plnú náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu, napáda
rozsudok v celom rozsahu z dôvodov, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými dôkazmi

a tvrdeniami navrhovateľa a vo svojom rozhodnutí dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam resp.
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ nesúhlasí s názorom súdu,
že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti a preto sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Navrhovateľ je názoru, že zmluva obsahuje údaje o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tentoúdaj sa nachádza v článku III. dohodnuté zmluvné vzťahy bod 3.6 a jednoznačne z neho vyplýva, že
zmluva je uzavretá na dobu určitú t.j. na dĺžku splátkového obdobia obdobie 60 mesiacov. Zároveň
navrhovateľ nemôže akceptovať ani výhradu súdu, že úroková sadzba, výška a počet termíny splátok

istiny, úrokov a iných poplatkov neboli súčasťou zmluvy vo forme splátkového kalendára. Je zrejmé,
že odporca platil mesačné splátky podľa zaslaného splátkového kalendára, tento dokument mal k
dispozícii a preto navrhovateľ nesúhlasí s názorom súdu, že neuniesol dôkazné bremeno pri preukaze
doručenia splátkového kalendára. Ďalej sa v rozsudku vytýka, že v zmluve nie je uvedená výška úroku
ako ročná úroková sadzba. Samotný výpočet úrokov za každý mesiac je obsiahnutý v splátkovom

kalendári, ktorý bol odporcovi známy. Navrhovateľ uviedol aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov,
ktorý je hneď v druhom riadku pod hlavičkou v kolónke s označením RPMN 11,63 %, preto navrhovateľ
nesúhlasí, že zmluva neobsahuje tento podstatný údaj. Nesprávne právne posúdenie vidí navrhovateľ
aj v zamietnutí návrhu finančného výnosu vo výške 1.331,48 eur vrátane DPH podľa článku VII. ods. 3
bod 24 VZPFL a určenie tejto zmluvnej podmienky za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky,
pretože finančný výnos plní funkciu zmluvnej pokuty. Navrhovateľ má za to, že dojednaný finančný

výnos je jasne zrozumiteľný, primeraný, je súčasťou zmluvy, odporca sa s ním oboznámil, podpísal ho.
Záver súdu, že odporca v čase uzatvorenia zmluvy nemohol mať ani len najmenšiu predstavu o tom,
na sankciu akého rozsahu sa v predmetnom zmluvnom ustanovení zaväzuje a aká bude jeho konečná
sankcia považuje navrhovateľ za nepodložené, nakoľko výpočet tohto finančného výnosu je overiteľný
matematickými postupmi uvedenými v zmluvných podmienkach. Domáhal sa preto, aby odvolací súd

rozsudok zmenil a to tak, že návrhu vyhovie a prizná navrhovateľovi aj náhradu trov konania alebo žiada
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa ďalšie konanie.

K doručeným odvolaniam navrhovateľa a odporcu vyjadrenia neboli podané.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po
skonštatovaní, že odvolania majú základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že
odvolatelia podľa obsahu formálne použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej
tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa a odporcu nie

je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku
čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciou
navrhovateľa a odporcu bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne určil, že zmluvná podmienka

dojednaná v predmetnej zmluve uvedená v článku VII. bod 24 Všeobecných podmienok zmluvy o
finančnom leasingu týkajúca sa finančného výnosu je neplatná z dôvodu neprijateľnosti tejto podmienky,
vyhovel čiastočne návrhu a vo zvyšku návrh zamietol a závislý výrok o náhrade trov konania.

Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom uplatneného nároku, keď prvostupňový súd vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre posúdenie danej veci, jeho výsledky riadne
vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým zisteniam a pretože odvolací súd zdieľa i právne
závery súdu prvého stupňa vo veci, ktorý na vec aplikoval všetky príslušné zákonné ustanovenia a tieto
i správnym spôsobom vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na

vyčerpávajúce, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov prvostupňového súdu
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom.

Navrhovateľa aj odporca uplatnili odvolacie dôvody, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými

dôkazmi a tvrdeniami navrhovateľa a vo svojom rozhodnutí dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka
sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový (odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený

skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov.

Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na

skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za
konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; t.j. každý
dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a
ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne
aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z

ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.

Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie sú tu dôvodne uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.

K odvolacím argumentom navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné:

Navrhovateľ je názoru, že zmluva obsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tento
údaj sa nachádza v článku III. dohodnuté zmluvné vzťahy bod 3.6 a jednoznačne z neho vyplýva, že

zmluva je uzavretá na dobu určitú t.j. na dĺžku splátkového obdobia obdobie 60 mesiacov.

S poukazom na znenie § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
nepostačuje a nie je rozhodujúce, že z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere by bolo možné dátum
konečnej splatnosti vypočítať, keďže zákonodarca výslovne vyžaduje, aby zmluva obsahovala konečnú

splatnosť spotrebiteľského úveru, čo v danom prípade splnené nebolo. Pokiaľ nebola uvedená konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru v predmetnej zmluve, už samotná táto skutočnosť znamenala, že
predmetný úver sa považoval podľa § 4 ods. 3 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu potom nebolo účelné preskúmavať ďalšie zákonné
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy

Navrhovateľ má za to, že dojednaný finančný výnos je jasne zrozumiteľný, primeraný, je súčasťou
zmluvy, odporca sa s ním oboznámil, podpísal ho.

V zmysle § 153 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu

vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná
(ods. 3 - účinný od 15.10.2008). Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky,
nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súduložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie túto zmluvnú podmienku do výroku
rozhodnutia (ods. 4 - účinný od 01.03.2010). V zmysle § 372s O.s.p. na konania začaté do 28.02.2010

sa použijú predpisy účinné od 01.03.2010.

Z cit. § 153 ods. 3 O.s.p. ust. vyplýva, že súd môže o neprijateľnosti podmienky použitej v spotrebiteľskej
zmluve rozhodnúť tak na návrh ako aj bez návrhu. Predpokladmi na to, aby súd takto rozhodol aj bez
návrhu je, že musí ísť o sporové konanie, v ktorom právny dôvod žaloby skutkovo a právne spočíva na

spotrebiteľskej zmluve, pričom žalobcom môže byť spotrebiteľ, dodávateľ alebo aj združenie, výsledkom
dokazovania je to, že podmienka alebo podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Ods. 4
cit. ust. súdu ukladá, aby v súlade s hmotnoprávnym ust. § 53a Občianskeho zákonníka uviedol vo
výrokurozsudkupresnézneniepodmienky,ktorábolavyhlásenázaneplatnúzdôvodujejneprijateľnosti.
Účelomtakéhotovýroku,ktorýmôžebyťprijatýajnanávrhajbeznávrhuúčastníkakonania-spotrebiteľa
je to, aby dodávateľovi vznikla povinnosť zdržať sa používania takej podmienky vo všetkých zmluvách

so spotrebiteľmi, resp. aj podmienky s rovnakým významom. Výrok by mal opísať znenie podmienky
tak, ako je uvedené v zmluve. Tento výrok ale nepredstavuje prekážku rozsúdenej veci (res iudicatae)
pre spory tohto dodávateľa s inými spotrebiteľmi, ktorí neboli účastníkmi tohto konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 4.1.2008 zmluvu o finančnom leasingu

nového vozidla č. 624004, súčasťou ktorej boli všeobecné podmienky zmluvy o finančnom leasingu
(VPZFL). Na základe predmetného záväzkového vzťahu navrhovateľ prenajal odporcovi motorové
vozidlo typu: VW Passat, model: HIGHLINE, číslo karosérie: WVWZZZ3 CZ7P056551, rok výroby
2008. V zmluve boli dohodnuté lízingové splátky a splátky poistného. Podľa zmluvy cena vozidla s
DPH bola 1.079.900 Sk, t. j. 35.856,11 eura, vopred zaplatená časť obstarávacej ceny 20% bola

s DPH 215.980 Sk, t. j. 7.169,22 eura, výška mesačnej lízingovej splátky spolu s poistením bola
22.163,80 Sk, t. j. 735,70 eura, spracovateľský poplatok pri uzavretí zmluvy bol 12.850,80 Sk, t. j.
426,57 eura a dĺžka splátkového obdobia bola 60 mesiacov. V zmysle článku III., bod 3.4. zmluvy,
súčasťou zmluvy bol tiež splátkový kalendár. Podľa článku III., bod 3.7. zmluvy, zmluvné strany sa v
zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že zmluva sa bude spravovať právnou úpravou

Obchodného zákonníka. Odporca predmet lízingu prevzal na základe preberacieho protokolu zo dňa
4.1.2008. V zmysle zmluvy a VPZFL teda navrhovateľ ako vlastník predmetu lízingu uvedené motorové
vozidlo odporcovi prenajal s tým, že po splatení predmetu leasingu spolu s príslušenstvom v zmysle
lízingovej zmluvy, odporca následne bezodkladne nadobudne vlastnícke právo k predmetu leasingu.
Podľa prehľadu splátok prijatých na zmluve, odporca od 15. splátky lízing nesplácal pravidelne a

vo výške určenej v lízingovej zmluve, preto navrhovateľ vzhľadom na to, že sa odporca dostal do
nedoplatku na lízingových mesačných splátkach, ktoré presiahli výšku dvoch mesačných splátok,
oznámil odporcovi listom zo dňa 5.11.2009 predčasné ukončenie lízingu odvolávajúc sa na článok VII.
bod 4 VPZFL. Odporcu zároveň vyzval na vrátenie predmetu lízingu. Odporca oznámenie o predčasnom
ukončenílízinguspolusoznámenímoúčtovanípoplatkovzamimosúdneinkasopohľadávokprevzaldňa

11.11.2009. Odporca predmet lízingu dobrovoľne protokolárne odovzdal zástupcovi navrhovateľa dňa
4.12.2009. Navrhovateľ následne pristúpil k predaju predmetu lízingu, za tým účelom si dal vyhotoviť
znalecký posudok. Navrhovateľ vykonal finančné vysporiadanie predčasne ukončenej zmluvy, v ktorom
zúčtoval svoje finančné nároky a pohľadávky, ktoré mu voči odporcovi zo zmluvy vznikli oproti úhradám
vykonaným odporcom. Na základe finančného vysporiadania si navrhovateľ listom zo dňa 25.2.2011

uplatnil voči odporcovi nárok vo výške 5.514,39 eura, pozostávajúci zo súčtu neuhradených splátok
lízingu v sume 1.857,75 eura, nesplatnej časti istiny 15.782,37 eura, finančného výnosu v sume 1.331,48
eura a nákladov súvisiacich s predčasným ukončením v sume 593,21 eura, od ktorého súčtu v celkovej
výške 19.564,81 eura odpočítal sumu získanú navrhovateľom za odpredaj predmetu lízingu vo výške
14.050,42 eura.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Dňom 01.07.2007
nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v ostatnom znení má v
§ 3 ods. 3 zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v

spotrebiteľských zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. S účinnosťou od 01.01.2008 Občianskyzákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Porovnajúc obsah účastníkmi uzavretej zmluvy o finančnom leasingu nového vozidla č. 624004 s vyššie

citovanými zákonnými ustanoveniami je nesporné a prvostupňový súd v preskúmavanom rozsudku
správne uzavrel, že právny vzťah založený predmetnými zmluvami medzi navrhovateľom, ktorý pri
uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej resp. inej podnikateľskej činnosti
ako dodávateľom v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ako podnikom v zmysle § 43 cit. zák.
č. 610/2003 Z.z. a na druhej strane odporcom, ktorý pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a bol teda spotrebiteľom zmysle §

52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa § 43 cit. zák. č. 610/2003 Z.z. účastníkom, je spotrebiteľským
vzťahom a predmetná zmluva o finančnom leasingu je zmluvou spotrebiteľskou. V dôsledku toho bolo na
daný vzťah nevyhnutné aplikovať všetky ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa v znení účinnom
v čase uzavretia predmetnej zmluvy.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka"). Ust.
ods. 1 sa nevzťahuje podľa ods. 2 iba na predmet plnenia alebo cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia

sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak
nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4
potom zákonodarca demonštratívne vymenúva ktoré ustanovenia uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú za neprijateľné podmienky. Medzi ne novelou Občianskeho zákonníka zák. č. 568/2007

Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008 bolo zakotvené písm. k), v zmysle ktorého za neprijateľnú podmienku
sa považuje i ustanovenie, ktoré požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil
neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením tohto záväzku. Podľa ods. 5 cit. §
53 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ
sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie. Toto ustanovenie je zachované v Občianskom zákonníku v nezmenenej podobe

od účinnosti piatej hlavy o spotrebiteľských zmluvách. Ostatne citované ustanovenie je kogentné
a zakotvuje zákaz, aby sa zmluvné podmienky v spotrebiteľskej zmluve odchýlili od Občianskeho
zákonníka takým spôsobom, že je to v neprospech spotrebiteľa. V zmysle ods. 2 tohto ustanovenia v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ktorá síce nie je pre členské štáty EÚ priamo záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a
ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, v zmysle čl. 2 písm. a) nekalé
podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 bod 1 cit. smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Skutočnosť,žeurčitéaspekty,podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie
námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľabodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

V zmysle čl. 4 cit. smernice bez toho, aby boli dotknuté ust. čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa
hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa čl. 6 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné
pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže

existovaliprimeranéaúčinnéprostriedky,ktorébyzabránilisúvislémuuplatňovaniunekalýchpodmienok
v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Podľa prílohy tejto smernice bod 1. písm. e) medzi podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3 okrem iných patrí
i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú

sumu ako náhradu.

Z obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi vyplýva, že text zmluvy bol vopred pripravený dodávateľom
pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená vopred v podobe predbežne
formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej zmluvy, pričom do zmluvy sa dopisovali iba údaje

individualizujúce spotrebiteľa a konkrétne údaje o predmete zmluvy - vozidla. Odporca ako spotrebiteľ
malsícezrejmemožnosťoboznámiťsasdojednanýmizmluvnýmiustanoveniamipredpodpisomzmluvy,
ale nesporne nemohol ovplyvniť ich obsah. Zmluvné dojednania obsiahnuté v uvedenej zmluve preto
s poukazom na cit. ust. § 53 ods. 2 OZ i čl. 3 bod 2 smernice, nemožno považovať za individuálne
dojednané. Je nesporné, že odporca ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah

vopred dodávateľom navrhnutých a v predloženej zmluve fixne formulovaných dojednaní o zmluvnej
pokute. Mohol iba zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom
nanútenému dojednaniu o zmluvnej pokute. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie o finančnom
výnose bolo individuálne dohodnuté pritom v zmysle cit. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka (i čl. 3
bod 2 cit. Smernice 93/13/EHS), bolo na navrhovateľovi ako dodávateľovi. Navrhovateľ ale v konaní

individuálne dojednanie finančného výnosu nepreukázal a preto bolo nevyhnutným v súlade s ust. § 53
ods. 3 Občianskeho zákonníka predmetnú zmluvnú podmienku nepovažovať za individuálne dojednanú.

Podstatným je, že v danej uzavretej spotrebiteľskej zmluve predmetná zmluvná podmienka o finančnom
výnose bola navrhnutá vopred dodávateľom a i keď spotrebiteľ mal možnosť oboznámiť sa s ňou

pred podpisom zmluvy, nemohol a nebol schopný ovplyvniť podstatu tejto podmienky, resp. jej obsah
a dosiahnuť dojednanie iných podmienok, príp. aby nebola dojednaná vôbec. S poukazom na vyššie
uvedené, odvolací súd uzatvára, že predmetná zmluvná podmienka v podobe dojednania o finančnom
výnose rozhodne neboli individuálne dojednaná a preto táto odvolacia námietka navrhovateľa neobstojí.

Odvolací súd sa zhoduje s názorom prvostupňového súdu, že dojednaný finančný výnos je
nezrozumiteľný, zložitý pre bežného spotrebiteľa, v dôsledku čoho je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, a preto táto zmluvná podmienka neplatná.

K odvolacím argumentom odporcu odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa odporcu je výpočet dlžnej sumy v rozsudku nepreskúmateľný, nezrozumiteľný, pretože z neho
nie je zrejmé prečo obstarávacia cena vozidla bola započítaná s DPH, predajná cena bez DPH a to v
neprospech odporcu, keďže k takémuto rozdielu neexistuje žiadny zákonný dôvod.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a aninie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto
nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy

vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,

v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak

rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom
navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a

ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha

konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra
2010).

Súd prvého stupňa vo veci vykonal všetky navrhnuté a dostupné dôkazy, účastníci konania v rámci
prvostupňového konania nepredložili žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Pokiaľ odporca v odvolaní poukázal na to, že súd odpočítal v prospech odporcu iba sumu 14.050,42
eur a to napriek tomu, že na svoj účet prijal za odpredaj predmetu leasingu sumu 16.720 eur, pričom

návrh na dôkaz pred súdom prvého stupňa nepodal, v odvolacom konaní už nové dokazovanie vykonať
nemožno.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa

týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia
taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľ bol riadne
prvostupňovým súdom poučený podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie
písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust.

odvolateľ ničím nepreukázal, že bez svojho zavinenia nemohla buď označiť alebo predložiť ním tvrdené
skutočnosti. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu odporcu prihliadnuť,
keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou odporcu túto argumentáciu uplatniť
pred súdom prvého stupňa skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené. Bolopreto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný v konaní pred
prvostupňovým súdom.

Ďalšia námietka odporcu spočíva v tom, že súd započítal aj náklady s predčasným ukončením leasingu
vo výške 588,26 eur v neprospech odporcu. V tejto súvislosti odporca poukázal na článok 6 ods. 3 vety
prvej Smernice EP a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách
podľa ktorej veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1
primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých

v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Ďalej poukázal aj na bod 19 preambuly Smernice. Z
tohto vyplýva, že nárok na náhradu nákladov na vymáhanie pohľadávok je v skutočnosti nárokom na
náhradu škody a nie nárokom na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a je nutné, aby
boli splnené podmienky zodpovednosti za škodu, pričom v danej veci nie je príčinná súvislosť daná, ak
náklady vynaložené v súvislosti s vymáhaním pohľadávky neboli priamym a nevyhnutným následkom
porušenia povinnosti dlžníka.

Smernica EP a Rady č. 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa
vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata v obchodných transakciách (čl. 1 bod 2.). Obchodné
transakcie sú transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k
dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu. Podnik je akákoľvek organizácia iná ako orgán

verejnej moci, konajúca v rámci svojej nezávislej hospodárskej alebo odbornej činnosti, a to aj vtedy, ak
je táto činnosť vykonávaná len jednou osobou (čl. 2 bod. 1. a 3.)

Vzhľadom na to, že navrhovateľ je podnikateľ, ktorý zmluvu uzavrel v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a odporca pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako fyzická osoba spotrebiteľ, teda

odporca nespĺňa definíciu pojmu podnik tak ako je vyššie uvedené, preto sa Smernica EP a Rady č.
2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách na daný prípad nevzťahuje.

Prvostupňový súd postupoval správne, keď považoval za dôvodné preukázané nároky navrhovateľa na
náhradu jeho nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s predčasným ukončením lízingu, pričom základom

nárokunavrhovateľajeustanoveniečl.VIIbod24VPZFL.Ideonákladyzazadržaniepredmetuleasingu,
prevoz predmetu leasingu, vyhotovenie expertízneho posudku a prepis predmetu leasingu.

Podľa čl. VII bod 24 VPZFL v prípade, že prenajímateľ predčasne ukončí s nájomcom túto zmluvu, je
prenajímateľ oprávnený požadovať od nájomcu úhradu okrem iného aj všetkých nákladov prenajímateľa

súvisiacich s predčasným ukončením leasingu a to najmä náklady na prehlásenie Predmetu leasingu,
sprostredkovanie predaja Predmetu leasingu, odťah, parkovné atď.

Uplatnené náklady navrhovateľovi ako lízingovému prenajímateľovi vznikli následkom porušenia
zmluvných povinností odporcu. Odvolací súd nezistil dôvody pre ktoré by náhrada preukázaných

nákladov vzniknutých porušením zmluvných povinností odporcom nemal byť navrhovateľovi priznaná.
Uplatnený finančný výnos a náklady súvisiace s predčasným ukončením leasingu správne prvostupňový
súd posúdil osobitne a nezávisle od seba.

Odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

potvrdil.

V odvolacom konaní boli čiastočne úspešní obaja odvolatelia, teda navrhovateľ aj odporca a preto o
náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2
O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.