Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/391/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225809
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225809.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.VieryŠkultétyovejasudkýňJUDr.Beáty
Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa G., zastúpeného V. proti odporcovi D.,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín, č.k. 14C/305/2012-96 zo dňa 16. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 330 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, §

19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. Z obsahu spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 60Er/1260/2009 súd
prvého stupňa zistil, že dňa 20.07.2009 súdny exekútor I.. O. T. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť
o udelenie poverenia vo veci oprávneného G. proti povinnej C. J.. Okresný súd Trenčín poveril dňa
30.07.2009 pod č. 5309 065601 *súdneho exekútora I.. T. vykonaním exekúcie vo veci 60Er/1260/2009,
pričom exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 36Cb/156/2008-38 zo dňa

17.10.2008, právoplatný dňa 06.12.2008, vykonateľný dňa 10.12.2008. Od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 20.07.2009 do vydania poverenia na exekúciu dňa 30.07.2009
exekučným súdom uplynula doba 10 dní, teda poverenie bol vydané v zákonom stanovenej lehote. Z
obsahu spisu súd zistil, že exekútorom I.. O. T. bola Okresnému súdu Trenčín
v konaní pod sp. zn. 60Er/1260/2009 doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
dňa 20.7.2009, povinná bola C. J. vo veci o zaplatenie 513,51 Eur s príslušenstvom a o žiadosti bolo
rozhodnuté dňa 30.7.2009 vydaním poverenia na exekúciu. Exekučným titulom v danom prípade bol

rozsudok, č.k. 36Cb/156/2008-38 zo dňa 17.10.2008. Z uvedeného nesporne vyplýva, že rozhodnutie
o poverení bolo vydané po 10 dňoch, v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote odo
dňa doručenia žiadosti. Tvrdenie navrhovateľa, že sa tak stalo so 6-mesačným
omeškaním,sanapravdenezakladaloanavrhovateľmalmožnosťsitútoskutočnosťoveriťnahliadnutím
do spisu pred podaním návrhu, nakoľko je vo veci sp. zn. 60Er/1260/2009 oprávneným, s právom
nahliadať do exekučného spisu. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na

poškodenom, v danej veci na navrhovateľovi. Navrhovateľ odvodzoval svoj nárok
na uplatnené náhrady z údajného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý v konaní o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v súlade s ustanovením§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti
súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd konštatoval, že postupom dotknutého súdu v danej
veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty, a

teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Keďže podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu, splnená nebola, nemohol vzniknúť návrhom uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom súd nemal za potrebné a bolo by

nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania
skúmať existenciu škody nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným
vysporiadavať sa s ďalšou argumentáciou navrhovateľa. Súd rozhodol o trovách konania podľa § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote uvedenej
v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust.

§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v

neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou
praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd sa nedostatočne

oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu

nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal

z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej
strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,poštovné a telekomunikačné výdaje. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním
podanej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru

odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014). Žiadal preto, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219
ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného
súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku

ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 30.07.2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne uvedené tvrdenie
navrhovateľa sa nezakladá na pravde.

Súd prvého stupňa správne konštatoval a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na Okresný
súd Trenčín dňa 20.07.2009 a k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie došlo uznesením Okresného
súdu Trenčín zo dňa 30.07.2009.

Tamojší súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia 10 dní po jej doručení. Rozpor
s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda nie je daný.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom

konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvodsa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.10.2012 pod č.k. 6NcC/81/2012-9, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa

Okresného súdu Trenčín JUDr. Milina Jánošková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo
sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradnýmpostupomvinejprávnejvecizaložilzodpovednosťodporcu zamajetkovúanemajetkovú

ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej
republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných
práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých
sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
s tým, že súd prvého stupňa sa riadne nezaoberal, z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti,
že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a samostatným uznesením

rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a riadne v odôvodnení uviedol, z
akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 16.03.2015, čím

účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ
zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného
pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,
preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani
po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť, alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa
nenariaďuje pojednávanie podľa § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy

uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie súdu prvého
stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 26.11.2014,
ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu

mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .