Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/626/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212647
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912212647.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a

sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO:
36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota zo dňa 31. 07. 2013, č. k.: 12C/146/2012- 51 , takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa domáhal vyčíslenej náhrady škody vo výške 125€ a nemajetkovej ujmy
vo výške 275,- € spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným
postupom v exekučnej veci Ex/11991/08, pretože súd rozhodol o žiadosti o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Odporca v písomnom vyjadrení žiadal návrh zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných
podmienok podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Okresný súd konštatoval, že na pojednávanie sa neustanovil zástupca navrhovateľa ani odporca,
ktorí doručenie predvolania mali vykázané riadne a včas, pričom ani jeden z účastníkov nepožiadal
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, preto aplikujúc § 101 ods. 2 O. s. p. vec prejednal a
rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 09. 01. 2009 a exekučný súd
vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 07. 04. 2009.

Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tvrdenie navrhovateľa o vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškania viac ako 5 mesiacov) nie je

pravdivé. Okresný súd postupoval v súlade s § 44 ods. 2 EP, pretože písomné poverenie pre exekútora
vydal v zákonnej lehote plynúcej od doručenia opraveného návrhu na vykonanie exekúcie na súd. Keďže
nepreukázal, že by v danom konaní došlo k zbytočným prieťahom, nepreukázal splnenie zákonných
podmienok, pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom uvedenýchv § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a tým splnenie zákonných predpokladov na náhradu škody. Návrh
preto zamietol a o trovách rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania z dôležitého dôvodu, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s.
p. V texte návrhu na začatie konania upovedomil súd o tom, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z veci vylúčiť, aj keď krajský súd nevidel dôvod na vylúčenie

sudcu, pretože v očiach verejnosti tohto sudcu nemožno považovať za nestranného. namietal, že toto
rozhodnutie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdy SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom
poukázal na rozhodnutie IV. ÚS 345/09 a I. ÚS 27/98.

Namietal, že konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, lebo
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, proti ktorému

podal odvolanie, pričom v čase podania odvolanie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo
právoplatne rozhodnuté o o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal,
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konkrétnosti uviedol, že súd

sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty boli dodržané, ale v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nezodpovedajú.

Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj

k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných
lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a okresný súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v

zákonnej lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Poukázal na to, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka. Súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému. Namietol, že súd v rozhodnutí
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právu na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd sám
zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd

zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca. Rozsudok okresného súdu žiadal potvrdiť
ako vecne správny. Uviedol, že súd aplikoval ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p., teda pojednával v

neprítomnosti navrhovateľa, keďže tento bol riadne predvolaný a nepožiadal o odročenie z dôležitých
dôvodov. Samotné ustanovenie § 101 ods. 2 OSP je jedným z prejavom princípu arbitrárneho poriadku
a princípu oficiality. Je pravdou, že sporové konanie je ovplyvňované hlavne princípom dispozičným
a zásadou kontradiktórnosti. Tie ale predvídajú aktivitu účastníkov konania. Aj v prípade procesnej
pasivity účastníkov konania je ale súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť. Práve z tohto dôvodu

ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p umožňuje súdu za splnenia podmienok pojednávať v
neprítomnosti účastníka. Pri aplikácii ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, t. j. pre prípad pojednávania bez
prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom (§ 101 ods. 2 OSP), nemôže dôjsťk odňatiu práva konať pred súdom (bližšie v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo116/93,
uverejnené pod publikačným číslom R 79/1994).

Podľa názoru odporcu, že o tom, či dôvod, pre ktorý účastník žiada o odročenie, je dôležitým dôvodom,
rozhodne súd, resp. súd po zvážení všetkých relevantných okolností posúdi, či doručené podanie
účastníka je žiadosťou o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov na účely § 101 ods. 2 O. s. p.
a či na základe neho bude pojednávanie odročené.
Na základe podania navrhovateľa súd pojednávanie neodročil, teda navrhovateľ a jeho právny zástupca

boli povinní sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Podanie, ktoré v odvolaní žalobca označuje za
žiadosť o odročenie pojednávania, neobsahovala žiadne dôvody, ktoré
v konkrétnom prípade a v danom čase bránili v účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu na
pojednávaní. Všetky skutočnosti, ktoré žalobca v predmetnom podaní uviedol, mohol uviesť
i osobne na pojednávaní a takto realizovať svoje procesné práva a povinnosti.

V súvislosti s námietkami navrhovateľa k nestrannosti sudcu poukázal na rozhodovaciu činnosť ÚS SR,
konkrétne napr. na rozhodnutia I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98 a II. ÚS 121/03. Poukázal
na to, že o námietke zaujatosti bolo právoplatne rozhodnuté.

K námietke, že meritórne rozhodnutie neprichádzalo do úvahy, kým súd právoplatne nerozhodol o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania uviedol, že je plne v súlade s požiadavkou hospodárnosti
konania, aby súd rozhodol vo veci. Ak je rozhodnutie o návrhu na prerušenie správne, nič nebránilo
súdu vo veci samej rozhodnúť. Akýkoľvek iný postup (t. j. povinnosť meritórne rozhodnúť
až po právoplatnom zamietnutí návrhu na prerušenie konania) by viedol v demokratickej spoločnosti
k neprípustným dôsledkom, k stavu nikdy sa nekončiaceho konania založeného na možnosti podávať

procesné návrhy a opravné prostriedky proti rozhodnutiam o nich ad infinitum.

V tejto súvislosti poukázal na závery Ústavného súdu ČR vyjadrené v náleze sp. zn. PI. ÚS 15/01v
zmysle ktorého „Žiadny právny poriadok nemôže byť z pohľadu sústavy procesných prostriedkov na
ochranu práv, ako i z pohľadu sústavy usporiadania prieskumných inštancií, budovaný ad infinitum.

Každý právny poriadok generuje a nevyhnutne musí generovať i určitý
počet chýb. Účelom prieskumného, resp. prieskumných konaní môže reálne byť len takéto pochybenia
aproximatívne minimalizovať a nie bezo zvyšku odstrániť Sústava prieskumných inštancií je preto
výsledkom vyvažovania úsilia o dosiahnutie panstva práva na jednej strane, a efektivity rozhodovania a
právnej istoty na strane druhej. Súdom zvoleným postupom sa nezasiahlo do žiadneho práva žalobcu.

Žalobca podal odvolanie i proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a toto bude zo
strany odvolacieho súdu riadne preskúmané. Napokon v súdnej praxi nie je ojedinelý ani taký postup
súdu, že o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sa rozhodne samotným meritórnym rozsudkom.
Takýto postup je v záujme hospodárnosti konania, efektivity a snahy o čo najrýchlejšie nastolenie
stavu právnej istoty bežne používaný. V prípade účasti navrhovateľa (resp. jeho právneho zástupcu) na

pojednávaní by žalobca bol s obsahom vyjadrenia žalovanej oboznámený, zúčastnil by sa vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. Za
situácie, že žalobca sa nariadeného pojednávania bez ospravedlnenia a vážneho dôvodu nezúčastnil,
k odňatiu práva konať pred súdom a k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania dôjsť nemohlo.

Nedôvodná je aj námietka, že súd rozhodol na pojednávaní a rozsah dokazovania si určil sám, pričom
vykonal dôkaz exekučným spisom, pričom išlo o dôkaz, ktorý navrhol v návrhu na začatie konania na
podporu svojich tvrdení navrhovateľ. Odporca sa taktiež na výzvu súdu k veci písomne vyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s.

p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. nevydaním poverenia na

vykonanie exekúcie v zákonnej lehote. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym
exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ
námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil.
Okresný súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil

písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. K spisu okresného súdu
je pripojený v napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania,
v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu
spôsobená tvrdená škoda. Okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie.

Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal

všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým
rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi
okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc
na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný súd na základe vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právnych
predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom rozsahu za správny, pretože
navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom
konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods.

1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a
procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či
došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.

Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo

sp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného
sudcu riadne rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
nevylúčil. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom
a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Z obsahu spisu taktiež vyplynulo,
že navrhovateľ nežiadal o zrušenie pojednávania z dôležitého dôvodu, ako to v odvolaní tvrdí. O
námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol.

Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým dôvodom
na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v
tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/
O. s. p.). K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný
súd sa oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo

v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ bol účastníkom uvedeného exekučného konania a
teda obsah exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne
známy, pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia boli navrhovateľovi riadne doručené.Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať
pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý by napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci
samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania, pretože navrhovateľ nenavrhol prerušiť konanie (ako to tvrdí v odvolaní, resp. neposkytol o
tom dôkaz), o takomto návrhu ani okresný súd nerozhodoval. Navrhovateľ nebol vylúčený z uplatnenia
žiadneho svojho procesného oprávnenia.

Navrhovateľ v odvolaní namietal iba procesné porušenia.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci.

Odvolací súd zdôrazňuje, že súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012

zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa
13.02.2013).

Preto v prípade, ak okresný súd v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu

doručená dňa 09. 01. 2010 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie)
a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 07. 04. 2011, uvedený postup a obdobie nemožno
považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom
na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne

akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť

otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako
podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho

vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011
zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.

2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únievo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti V. Y. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

K námietke navrhovateľa, že odporca sa nevyjadril k veci napriek výzve súdu, odvolací súd dodáva, že
námietka nie je dôvodná, pretože odporca sa na výzvu súdu vyjadril. K námietke, že mal súd rozhodnúť
podľa § 153b O. s. p. odvolací súd naviac dodáva, že fakultatívnosť použitia inštitútu rozsudku pre
zmeškanie znamená, že súd nie je viazaný návrhom navrhovateľa na rozhodnutie veci týmto spôsobom;
ak to uzná vzhľadom na okolnosti veci za potrebné či vhodné, môže vo veci riadne konať, aj keď by boli

splnené všetky ostatné podmienky rozhodnutia sporu týmto spôsobom.

Pokiaľ namieta, že súd sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a že ignoroval tvrdenia navrhovateľa o škode, odvolací súd konštatuje, že prvostupňový
súd sa škodou nezaoberal z dôvodu hospodárnosti konania, pretože navrhovateľ nepreukázal jednu zo
základných kumulatívnych predpokladov pre priznanie nároku. Námietka navrhovateľa v tomto smere

je nedôvodná a bez logického vzťahu k záverom prvostupňového súdu.

Neobstoja ani námietky, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, keď
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Prvostupňový súd dostatočne vo svojom
rozhodnutí odôvodnil, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote, preto nebol dôvod konštatovať
porušenieprávanavrhovateľa,pretožebydospelkzjavnenelogickýmzáverom.Súdnezistil,žeonávrhu
nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenej lehote, preto to ani nemohol konštatovať. Rozhodnutie je

koherentné a nie je vnútorne rozporné, ako to tvrdí navrhovateľ.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení

rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.
Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom

rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca bol v

odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému navrhovateľovi právo
na náhradu trov konania. Keďže odporca nedal návrh na náhradu trov odvolacieho konania v súlade s
§ 151 O. s. p., odvolací súd mu ich nepriznal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.