Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 24. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/744/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222260
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222260.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 14. apríla
2014 č. k. 10C/208/2012-56 a proti uzneseniu zo dňa 8. júla 2014 č.k. 10C/208/2012-76, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
II. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 8. júla 2014 č.k. 10C/208/2012-76 z r u š u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 14.04.2014 č. k. 10C/208/2012-56 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že
žalobca sa žalobou doručenou dňa 27.09.2012 domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 125
eur a nemajetkovej ujmy v sume 934,91 eura titulom náhrady škody podľa Zákona č. 514/2000 Z.z.
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnej veci vedenej
pod sp. zn. 14ER71057/2009. Žalobu odôvodnil tým, že exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia
rozhodol až dňa 27.01.2011 (s omeškaním viac ako 507 dní) a to rozhodnutím, ktorým žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uvedený postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny,
v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V tomto období na správu pohľadávky
vynaložil prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu
70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur, čiže spolu 125 eur. Výška hmotnej škody
je stanovená na základe paušalizácie reálne vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepoměrnými ťažkosťami. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. l Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené jej legitímne

očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky. Požadoval náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 934,91 eura. Výpočet nároku urobil alikvotným pomerom 55 eur za každý
mesiac omeškania (660 eur za rok : 12 mesiacmi = 55 eur za mesiac).
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril, žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba je zmätočná,
žalobca nepredložil žiadne dôkazy, nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody, žaloba je podaná
predčasne, poukázal na to, že nič nebránilo žalobcovi, využiť účinný prostriedok nápravy a to podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, ústavná sťažnosť taktiež podaná nebola, namietal aj premlčanie
návrhu.
Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že dňa 07.09.2009 bol spísaný na Exekútorskom úrade JUDr.
Rudolfa Krutého návrh oprávneného: Pohotovosť s.r.o. proti povinnému R. B. na vykonanie exekúcie
na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 545,72 Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25%
denne zo sumy 537,75 Eur od 22.10.2008 do zaplatenia, trov konania 162,88 Eur a trov exekúcie.
Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor postúpil Okresnému súdu Nové Zámky 13.10.2009
spolu so žiadosťou o udelenie poverenia a výpisom oprávneného z obchodného registra. Exekučný
súd prípisom zo dňa 11.12.2009 vyzval právneho zástupcu oprávneného na predloženie Zmluvy o
úvere č. 3570391 zo dňa 15.07.2008 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným v lehote 10 dní.
Zmluva bola súdu predložená 13.10.2010 po urgenciách zo dňa 24.03.2010 a 17.09.2010 spolu so
Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Exekučný súd uznesením zo dňa 23.11.2010 zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Proti tomuto uzneseniu odvolanie podané nebolo,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24.03.2011. Následne uznesením zo dňa 21.06.2011 súd exekučné
konanie zastavil a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Ani toto uznesenie nebolo napadnuté opravným prostriedkom, nadobudlo právoplatnosť 19.07.2011. Z
uvedeného vyplýva, že o návrhu na vydanie poverenia súdom nebolo rozhodnuté v 15 dňovej lehote
(najneskôr 12.11.2012,nakoľkoposledný deň 15 dňovej lehoty pripadla na nedeľu).
Žaloba o náhradu škody a nemajetkovej ujmy bola podaná súdu pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, ktorá
plynula žalovanému na prejednanie nároku, avšak ku dňu rozhodovania súdu o žalobe je zrejmé, že
žalovaný nárok žalobcu neuznal a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil v lehote stanovenej
zákonom, preto súd prvého stupňa bol toho názoru, že žaloba nie je predčasne podaná.
Otázku, či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd
s ohľadom na konkrétne okolnosti každej posudzovanej veci (predovšetkým z hľadiska zložitosti veci,
správania účastníka a postup súdu). Takúto kompetenciu súd v konaní o náhradu škody podľa Zákona
č. 514/2003 Z.z. nemá, iba Ústavný súd SR na základe ústavnej sťažnosti, alebo predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mal hodnotiť postup iného súdu
toho istého stupňa sa z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, tak by všeobecný súd preskúmaval
postup iného všeobecného súdu, čo by mohlo viesť k porušeniu inštančného princípu súdnictva.
Žalobca namietal, že exekučný súd preskúmaval exekučný titul, čo v rámci exekučného konania nebola
v jeho právomoci a týmto spôsobil prieťahy v konaní, keďže poverenie na vykonanie exekúcie nevydal v
zákonnej 15 dňovej lehote. Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do
31.05.2011 bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia (13.10.2009) možné vydať poverenie na
základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až neskôr bolo
ustanovenie § 41 ods.2 Exekučného poriadku novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol zahrnutý do § 41
ods. 2 psím. d) Exekučného poriadku až novelou č. 144/2010 Z.z. účinnou od 01.06.2011. Novelizácia
tohto zákonného ustanovenia by bola nadbytočná ak by išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. i)
Exekučného poriadku. To, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa § 41 ods.
2 písm. d) EP, vyplýva aj z komentára k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele
účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského
rozsudku došlo z dôvodu potreby preskúmavania exekučného titulu a spotrebiteľských zmlúv na základe
ktorých boli exekučné tituly vydané za účelom posúdenia prípustnosti exekúcie. Zákon č. 144/2010 Z.z.
sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. Pre výklad tohto zákona je podstatný
úmysel zákonodarcu prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania návrhu o udelenie poverenia
zakladalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota sa však netýkala vecí, v ktorých exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Zo samotného
znenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva oprávnenie exekučného súdu bez návrhu
skúmať exekučný titul tak z formálneho, ako aj z vecného hľadiska (či exekučný titul bol vydaný orgánom,

ktorý na to mal právomoc, či je vykonateľný). Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo
spotrebiteľského právneho vzťahu, aj v prípade, že účastník konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa Zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd nie len oprávnený ale aj povinný skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy
a v prípade zistenia rozporu rozhodcovského rozsudku so zákonom nepovažovať exekučný titul za
vykonateľný. V danom prípade exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ktorý bol súd oprávnený
ex offo podrobiť kontrole za účelom zistenia, či bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom
konaní, či zmluva o úvere o ktorý sa opiera rozhodcovský rozsudok neobsahuje neprijateľné podmienky,
či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s
ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy.
Súd prvého stupňa dôvodil, že v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom Nové Zámky
bol exekučný súd už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zo zákona oprávnený a povinný preskúmať v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, či
rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne (viď. uznesenie NSSR sp.zn.
6Cdo 105/2011), taktiež exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v
ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Lehota 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie sa vzťahuje iba na prípady, keď žiadosti exekútora je možné vyhovieť, t.j. keď
je možné vydať poverenie na vykonanie exekúcie. V opačnom prípade treba skúmať, či sú splnené
podmienky na exekúciu a preto súd je toho názoru, že lehota 15 dní na rozhodnutie, ktorým sa návrh
na vydanie poverenia zamieta, sa nevzťahuje. K majetkovej ujme uplatnenej žalobcom dodal, že škoda,
ktorá mu mala vzniknúť od podania návrhu na vydanie poverenia do rozhodnutia súdu ako zbytočné
výdavky na evidenciu pohľadávky, mzdu zamestnancov, atď. z dôvodu, že o návrhu bolo rozhodnuté
po uplynutí 15 dní, vzniknúť nemohla, pretože až do ukončenia exekučného konania žalobca musel
predmetnú pohľadávku viesť a evidovať a tieto výdavky nie sú v príčinnej súvislosti s postupom súdu.
Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu
zo strany Okresného súdu Nové Zámky v exekučnej veci vedenej pod sp .zn. 14ER/1057/2009
nedošlo a preto pričinením exekučného súdu nemohla žalobcovi vzniknúť žiadna majetková škoda
alebo nemajetková ujma, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s postupom súdu. V exekučnom konaní
je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v
ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (viď uznesenie NS SR 3MCdo/l
1/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie exekučný súd konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku
v zmysle § 44 ods.2 Exekučného poriadku je oprávnený a povinný ex offo skúmať či rozhodcovská
zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne (viď uznesenie NS SR 6Cdo/l05/2011). Za
účelom objektívneho posúdenia zákonnosti predmetnej exekúcie, najmä z dôvodov podľa § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie si vyžiadal úverovú zmluvu, bez ktorej nemal možnosť posúdiť či sú
splnené podmienky na vedenie exekúcie. Konštatujúc neprijateľné zmluvné podmienky, hrubý nepomer
v spotrebiteľskej zmluve v prospech spotrebiteľa konštatoval rozpor exekučného titulu so zákonom a
preto žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia zamietol.
Nemal za preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, taktiež ani vznik uplatnenej
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, nakoľko ich vznik ani výšku žalobca vôbec nepreukázal a preto
žalobu v celom rozsahu zamietol.
Rozhodnutie právne posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/, i/, § 44 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. l OSP tak, že v konaní úspešnému odporcovi náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko žiadne trovy mu nevznikli, ani si ich neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti,

teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom
rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto
aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Ďalej dôvodil tým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý
zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne
opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za
prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
II.
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) uznesením zo dňa 08.07.2014 č. k. 10C/208/2012-76 uložil
žalobcovi, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za
odvolanie vo výške 20 eur v zmysle položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobcu poučil,
že ak sa poplatok v stanovenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne
skutkové ani právne dôvody, nie je zrejmé, z akého dôvodu súd toto uznesenie vydal. Predmetným
uznesením bol vyrubený súdny poplatok vo výške 20 eur za podané odvolanie, pričom bolo uvedené,
že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. Č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992
Zb. V zmysle uvedenej položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa súdny poplatok vyrubuje za
žalobu na náhradu škodu spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody a nepodliehajú mu ďalšie úkony vo veci samej ako je odvolanie, dovolanie a
pod. tak, ako je to pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti
rozsudku a nie žalobu, a teda súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich
súdnemu poplatku. Vzhľadom k tomu nemôže byť súdom vyzývaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2007 sp. zn. 4 Cdo
39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. S poukazom na uvedené
mu bola uložená poplatková povinnosť tam, kde nemala. V prípade, ak je účastníkovi konania v rozpore
so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 ústavy, ale aj porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd
(Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006). Naviac dodal, že podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola
žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a preto
je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené a v súvislosti s uvedeným
poukázal na uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16.10.2013 sp. zn. 8C/842/2012.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 934,91 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky v exekučnej
veci sp. zn. 14Er/1057/2009. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumou, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15 eur. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Potreba
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonov, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci. Za nesprávny úradný postup považoval vydanie rozhodnutia o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po veľmi dlhej dobe a opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu, vytvorenie stavu zakladajúceho nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 03264/09 zo dňa 13.10.2009.
Exekučné konanie začalo dňa 07.09.2009 podaním návrhu a bolo vedené pod sp. zn. 14Er/1057/2009.
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresnom súde Nové Zámky žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 13.10.2009. Exekučný súd uznesením č.k.
14Er/1057/2009-17 zo dňa 23.11.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Následne uznesením zo dňa 21.06.2011 č.k. 14Er/1057/2009-26 exekučné konanie
zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01.06.2009 do 14.12.2009,exekučným titulom
je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa ods. 2, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení účinnom od 01.09.2005 do 31.05.2010,
exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. V zmysle § 44 ods. 1 uvedeného zákona, tuzemský rozhodcovský rozsudok
je rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky a podľa ods. 2, tuzemský rozhodcovský
rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný
podľa osobitných predpisov, ktorým je Exekučný poriadok. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného.
Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly.
Do 31.05.2011 uvedené ustanovenie neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v
písm. d/ boli uvedené vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až
novelou EP zákonom č. 102/2011 Z.z. účinnou od 01.06.2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať
ako exekučné tituly do 31.05.2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31.05.2010 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010, bola do
uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota. Keďže
rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01.06.2011, lehota na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31.05.2011 a od
01.06.2011 lehota nie je.
Podľa názoru odvolacieho súdu, toto ustanovenie § 44 ods. 2 EP nie je možné vykladať extenzívne.
Upravuje totiž 15 - dňovú lehotu len na vydanie poverenia. Tejto jednoznačnosti výkladu nasvedčuje
tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie poverenia. Ak by bolo úmyslom
zákonodarcu upraviť lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia, upravil by ju v druhej vete
citovaného ustanovenia a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou, teda normou verejného
práva upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby, na vykonanie núteného výkonu
rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej
štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví
zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu na vydanie poverenia vyplýva z
doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa 15 - dňová lehota vzťahovala
len na vydanie poverenia. Pokiaľ by mal zákonodarca úmysel, aby sa 15 - dňová lehota na vydanie
poverenia upravená v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vzťahovala aj na zamietnutie žiadosti
o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete citovaného ustanovenia
tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44
ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť či už pozitívne
alebo negatívne v tam stanovenej lehote.
Žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že
15-dňová lehota na zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany
exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej veci
žalobcovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 1, 2
zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže súd
nemohol porušiť právo žalobcu pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu absencie platného
exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej vykonateľnosti, a teda
na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej v tejto súvislosti škoda,
za ktorú by mal zodpovedať štát.
Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, nemožno za nesprávny úradný postup exekučného súdu považovať
ani to, že po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
základe rozhodcovského rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax
dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto
štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená
platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu,

keď týmto postupom nedochádza k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že
žalobca nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť žalovaného
na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
II.
Odvolací súd sa zaoberal vecnou správnosťou , a teda zákonnosťou odvolaním žalobcu napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 08.07.2014, č. k. 10C/208/2012-76 ktorým žalobcovi uložil ,
aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo
výške 20 eur v zmysle položky 7 a/ Sadzobníka súdnych poplatkov , a po zistení, že odvolanie podala
oprávnená osoba v zákonnej lehote a že odvolanie je prípustné ( § 201 prvá veta a § 204 ods.1 OSP),
preskúmal uznesenie prvostupňového súdu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Podľa § 210a OSP uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo uznesenie, z ktorého
nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie, ktorým bolo uložené poriadkové
opatrenie (§ 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania (§ 43 ods.2, § 78c ods.3)
alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve alebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie
zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.
Podľa § 221 ods.1 písm. i/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Pretože súd prvého stupňa odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie
proti napadnutému rozsudku vo veci samej nemienil vyhovieť, musel sa podaným odvolaním zaoberať
odvolací súd.
Podľa § 1 - Predmet súdnych poplatkov, ods.1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“ alebo „ ZoSP“) Súdne poplatky (ďalej
len „poplatky“) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku
súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto
zákona.
Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v
sadzobníku výslovne uvedené ( ods.2 citovaného ustanovenia).
V ustanovení § 2 ZoSP sú definovaní poplatníci. Podľa odseku 1 písm. a/ tohto ustanovenia poplatníkom
je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.
Podľa § 2 ods.4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten,
kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho
orgánu a v konaní nebol úspešný.
V ustanovení § 5 ZoSP je upravený Vznik a zánik poplatkovej povinnosti a podľa jeho odseku 1 písm.
a/ poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 - Sadzba poplatku - ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, sadzba poplatku je uvedená v
sadzobníku percentom zo základu (ďalej len „percentná sadza“) alebo pevnou
sumou.
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok
podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá
vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku ( ods.2 citovaného ustanovenia).
Podľa § 8 -Splatnosť poplatku- ods.1 zákona o súdnych poplatkoch- poplatok za podanie návrhu alebo
žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom
konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej
povinnosti.
Dňa 11. septembra 2012 sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na zákone č.286/2012 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych
poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
V článku II citovaného zákona bol zmenený a doplnený zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 89/1993 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 150/1993 Z. z., zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 85/1994 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z.
z., zákona č. 12/1998 Z. z., zákona č. 457/2000 Z. z., zákona č. 162/2001 Z. z., zákona č. 418/2002 Z.

z., zákona č. 531/2003 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 382/2004 Z. z., zákona č. 420/2004 Z.
z., zákona č. 432/2004 Z. z., zákona č. 341/2005 Z. z., zákona č. 621/2005 Z. z., zákona č. 24/2007 Z. z.,
zákona č. 273/2007 Z. z., zákona č. 330/2007 Z. z., zákona č. 511/2007 Z. z., zákona č. 264/2008 Z. z.,
zákona č. 465/2008 Z. z., zákona č. 71/2009 Z. z., zákona č. 503/2009 Z. z., zákona č. 136/2010 Z. z. a
zákona č. 381/2011 Z. z., inter alia, pod arabskou číslicou 3 tak, že : V § 4 ods. 1 sa vypúšťa písmeno k).
V článku II pod číslom 12 citovaný zákon za § 18c vložil § 18ca, ktorý vrátane nadpisu znie: „§ 18ca -
Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012- Z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012,
i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.“
V článku II pod č.14 citovaného zákona je uvedené: V sadzobníku súdnych poplatkov sa za položku 7
vkladá položka 7a, ktorá znie: „Položka 7a

Zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom ..... 20 eur.“.
V článku VII -Účinnosť- je uvedené, že tento zákon nadobúda účinnosť 1. októbra 2012 okrem čl. III, ktorý
nadobúda účinnosť 1. decembra 2012, čl. I štyridsiateho bodu, ktorý nadobúda účinnosť 19. januára
2013, čl. I prvého bodu a čl. II desiateho bodu, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2014.
V dôvodovej správe k zákonu č. 286/2012 Z. z. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony ,v Osobitnej časti , článok II k bodu 3 je uvedené: „Navrhuje
sa vyňatie konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom z rozsahu vecného oslobodenia. Týmto opatrením sa
reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
na súdoch. V žalobách sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez
toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o
náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy, keďže v
štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné
nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť. Pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže
nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na
náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania prizná i náhradu trov na zaplatenom
súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa Položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov.“
Uvedenou novelou zákona o súdnych poplatkoch sa reagovalo na nárast právne neopodstatnených
žalôb o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom na súdoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
Do nadobudnutia účinnosti zákona č. 286/2012 Z.z., t. j. do 30. septembra 2012, bolo podľa § 4 ods.1
písm. k/ ZoSP od poplatku bolo oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Zo schváleného a účinného zákona č. 286/2012 Z.z. však vyplýva, že spoplatnenie žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa nezaviedlo do Sadzobníka súdnych poplatkov podľa Položky 1, ale sa zaviedla nová
Položka 7a, ktorá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo výške 20 eur.
Podľa poznámky k položke 1 bod 3. prvá veta Sadzobníka súdnych poplatkov, poplatky podľa rovnakej
sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.
Zo znenia tejto položky by vyplývalo, že ak vzniku spoplatnenia konania nebráni zákonné vecné
oslobodenie od poplatku, nemôže nastať situácia, že by existovalo konanie, ktoré by nebolo spoplatnené.
K položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov však neexistuje žiadna poznámka, ktorá by zakotvovala
platenie takého istého poplatku aj v odvolacom konaní, a preto na ňu nie je možné aplikovať ustanovenie
§ 2 ods.4 a § 6 ods.2 ZoSP, ktoré vymedzujú osobu poplatníka v odvolacom konaní , ale je treba
vychádzať z toho, že poplatková povinnosť nevzniká odvolateľovi za každé začaté konanie v dôsledku
podaného odvolania. Je treba mať na zreteli, že Sadzobník súdnych poplatkov v položke 7a neobsahuje
žiadnu poznámku o tom, že by sa mal zaplatiť súdny poplatok za odvolanie či dovolanie, ani na to
nepamätá v iných poznámkach, potom na túto položku nie je možné ani použiť poznámku č.3 k položke
1 Sadzobníka súdnych poplatkov.
V odbornej publikácii Zákon o súdnych poplatkoch-Komentár, autor Edmund Horváth, Druhé , doplnené
a prepracované vydanie, ktorú vydalo vydavateľstvo právnickej literatúry Wolters Kluwert s.r.o., Mlynské
Nivy 48, 821 09 Bratislava, na str. 88 uvádza, že pri vyrubovaní poplatku za odvolanie ( § 5 ods.1
písm. a/) treba vychádzať z § 6 ods.2 prvej a druhej vety ako lex generalis, ak sadzobník neustanovuje

špeciálnu právnu úpravu ohľadom spoplatňovania odvolaní. Takúto špeciálnu úpravu nachádzame pri
nasledovných položkách , pričom uvádza položky č. 1, 9, 12, 16, 17 a 18a písm.c/.
Pri týchto položkách sa nachádzajú poznámky, ktoré sú súčasťou zákona, pričom pri
položke 1 je uvedené, že poplatky podľa sadzby ustanovenej v položke 1 sa platia aj v odvolacom konaní
vo veci samej.
Pri položke č.9 je poznámka, že ak odvolanie smeruje iba proti výroku o výchove a výžive maloletého
dieťaťa, poplatok sa neplatí..
Pri položke 12 je poznámka: Ak sa v pôvodnom konaní nekonalo odvolacie konanie a v odvolacom
konaní sa podá odvolanie vo veci samej, z takéhoto odvolania sa platí poplatok podľa príslušnej položky.
Pri položke 13 je poznámka: V odvolacom konaní sa poplatky podľa tejto položky nevyberajú.
Pri položke 16 sú dve poznámky: 1. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa platí aj v odvolacom konaní. 2.
Poznámky č. 1 a 2 k položke 12 platia primerane aj pre túto položku.
Pri tejto položke je však aj ďalšia Spoločná poznámka k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16: Ak bol rozsudok
zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo dovolania, poplatok z odvolania proti novému
rozhodnutiu súdu I. stupňa, dovolania alebo za obnovu konania neplatí poplatník, ktorý už raz poplatok
zaplatil. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky pri prerokúvaní dovolania zistí, že dovolanie podané
účastníkom podľa § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku bolo bezdôvodné, účastník je povinný
dodatočne zaplatiť súdny poplatok z dovolania.
V tejto spoločnej poznámke k položke 16 nie je uvedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, z
čoho odvolací súd vyvodzuje záver, že zákonodarca v zákone č. 286/2010 Z.z. , ktorým zaviedol do
Sadzobníka súdnych poplatkov položku 7a, ktorá zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom určuje poplatok vo výške
20 eur, nemienil spoplatniť aj odvolacie konanie. Ak by totiž bol chcel zákonodarca spoplatniť aj
odvolacie konanie , potom by bol žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom spoplatnil v položke 1 pod písm. d/
Sadzobníka súdnych poplatkov ( ako sa to navrhovalo v dôvodovej správe k návrhu zákona) a vzhľadom
k poznámke k položke 1, bod 3. by nebola ani pochybnosť o tom, že podľa rovnakej sadzby sa platí
poplatok aj v odvolacom konaní vo veci samej.
Ak by sa však aj na položku 7a mala vzťahovať ako lex generalis zásada uvedená v § 6 ods.2 prvá
a druhá veta zákona o súdnych poplatkoch, potom by , vzhľadom k tomu, že v spoločnej poznámke k
položkám 1,2,6,7,9,14 a 16 nie je uvedená aj položka 7a, jedine pri žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom ( sic!), ktoré
konanie do 30.9.2012 bolo vecne oslobodené od súdnych poplatkov, by od 1.10.2012 paradoxne platilo,
že ak bol rozsudok zrušený v dôsledku odvolania, obnovy konania alebo dovolania, poplatok z odvolania
proti novému rozhodnutiu súdu prvého stupňa, dovolania alebo za obnovu konania by takýto poplatník
musel zaplatiť aj druhýkrát (či podľa počtu odvolaní, dovolaní či návrhov na obnovu konania viackrát),
čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou spravodlivosti a s doterajšou judikatúrou všeobecných
súdov i judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Aj z tejto skutočnosti vyplýva, že položka 7a sa týka iba spoplatnenia žaloby vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle spoplatniť aj odvolanie v takýchto veciach, bola by táto poplatková
povinnosť uvedená v poznámkach, ako je tomu uvedené v hore uvedených položkách Sadzobníka
súdnych poplatkov. Ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti v súlade s ústavnou
zásadou vyjadrenou v článku 59 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, musia byť tieto povinnosti stanovené jednoznačne a nepochybne.
Odvolací súd sa v predmetnej veci v prípade interpretačných problémov pri aplikácii položky 7a v
odvolacom konaní riadil ústavne konformným výkladom zákona o súdnych poplatkoch rešpektujúcim
ustálenú zásadu „ v pochybnostiach v prospech poplatníka“ , uprednostni výklad, ktorý je pre poplatníka
priaznivejší.
Napadnutým uznesením okresný súd vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie podané proti rozsudku
vo veci samej, pričom konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa začalo ešte pred účinnosťou zákona č. 286/2012
Z.z., teda v čase, kedy bolo takéto konanie vecne oslobodené od súdnych poplatkov a žalobca
zrejme mohol legitímne očakávať, že konanie, vrátane konania odvolacieho či dovolacieho, nebude
spoplatnené. Aj keď sú súdne poplatky príjmom štátneho rozpočtu a ich účelom je aspoň sčasti nahradiť
náklady spojené s konaním súdov účastníkmi konania a okrem iného, majú zabrániť aj neodôvodneným
a zbytočným súdnym sporom, pri aplikácii zákona o súdnych poplatkoch však nemožno ukladať
účastníkovi poplatkovú povinnosť aj v tom prípade, keď ju tento zákon jednoznačne neupravuje.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júla 2010, sp. zn. 3
Sžf 29/2010, v ktorom uiedol, že: Výklad, ktorým ex post súd zvyšuje poplatkovú povinnosť žalobcovi v
dôsledku nejednoznačného sadzobníka súdnych poplatkov považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
za ústavne nekonformný.“
Intertemporalitu súvisiacu s touto legislatívnou zmenou rieši ustanovenie § 18ca, podľa ktorého z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú súdne poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, aj keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Ak
bolo konanie v čase podania návrhu vecne oslobodené od súdnych poplatkov (a zároveň ešte nebola
zavedená položka 7a), nemožno vyrubovať poplatok za odvolanie, resp. dovolanie s poukazom na
ustanovenie § 6 ods. 2 druhej a tretej vety ZSP. Pre takýto názor je dôvodom i legitímne očakávanie
žalobcu, ktorý inicioval súdne konanie s očakávaním jeho nespoplatnenia.
Odvolací súd na podporu svojej právnej argumentácie poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z
25.novembra 2010, sp. zn. IV.ÚS 387/2010, v ktorom uviedol: „ Úprava poplatkovej
povinnosti predstavuje jeden o základných aspektov podmieňujúcich právo na súdnu ochranu podľa
čl.46 ods.1 ústavy. Ak zákon v tomto smere ustanovil pevné a jasné pravidlá umožňujúce prístup k súdu
taktiež splnením v ňom obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienky musí akceptovať nielen každý,
kto sa dovoláva práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom
orgánov súdnej moci.
Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla aj zásah do
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.1 ústavy, ale rovnako tak aj porušenie
čl. 12 ods.1, no najmä čl. 13 ods.1 písm. a/ ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
Vychádzajúc z hore uvedenej právnej argumentácie odvolací súd súd dospel k záveru, že žalobcovi
nevznikla poplatková povinnosť za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, preto
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým mu bola stanovená poplatková povinnosť, podľa §
221 ods.1 písm. i/ OSP zrušil, pretože neexistovali dôvody na jeho vydanie.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.