Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. december 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/563/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7103899298
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7103899298.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Slávky Zborovjanovej v právnej veci žalobcu: O.. M. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom v G.,
H. XX, zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach,
Szakkayho 1, proti žalovanej A.. S. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom v G., H. XX, o zaplatenie 1.885,51 eur,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 4.4.2014 č.k. 18C/330/2003-437
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 710,12 eur spolu s
12,5% ročným úrokom z omeškania od 15.10.2003 do zaplatenia a 12,5 % ročný úrok z omeškania zo
sumy 733,48 eur za obdobie od 15.10.2003 do 20.6.2012, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie sumy 339,80 eur, ako aj 12,5% ročného úroku z omeškania
zo sumy 157,25 eur zastavil. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal
právo na náhradu trov konania.

Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške alikvotnej čiastky nákladov na bývanie v spoločnom byte účastníkov.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že účastníkom konania vznikol za trvania ich manželstva spoločný nájom k bytu
nachádzajúcemu sa v G. D. H. X.. Č.. XX, ktorý aj spoločne užívali za obdobie aj po rozvode ich
manželstvadooktóbra2003.Žalobcasvojpeňažnýnárokvočižalovanejuplatnilvovýškepredstavujúcej

1/2 ním uhradených platieb nájomného a úhrad za užívanie bytu vrátane platieb elektriny, plynu a
koncesionárskeho poplatku - TV za rozhodné obdobie a to z dôvodu, že uvedený byt neužíval. Súd
prvého stupňa nárok žalobcu právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď
konštatoval, že predpokladom vzniku zodpovednosti za vydanie bezdôvodného obohatenia podľa §
454 OZ je na jednej strane existencia právnej povinnosti na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a
na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Pri určovaní rozsahu
vydania bezdôvodného obohatenia vychádzal zo skutočných nákladov na nájomné a úhradu za plnenia

poskytované s užívaním bytu jedným z nájomcov. Prihliadol na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 1Cdo 210/2005. Vykonaným dokazovaním ustálil výšku jednotlivých čiastočných nárokov
uplatnených žalobcom tak, že nárok z titulu uhradených nákladov na elektrinu ustálil na sumu 5.605,50
Sk ako 1/2 zo sumy 11.210,99 Sk. Z titulu výdavkov na elektrinu ustálil odôvodnenosť nároku žalobcuvo výške 590,45 Sk ako 1/2 zo sumy 1.180,90 Sk. Nárok z titulu výdavkov na nájomné ustálil na sumu
37.044,-Skako1/2zosumy74.088,10Sk.Ztituluvýdavkovnakoncesionárskypoplatok-televíziuustálil
nárok žalobcu za odôvodnený vo výške 250,- Sk ako 1/2 zo sumy 500,- Sk. Na základe uvedeného

považoval nárok žalobcu za dôvodný v celkovej sume 43.489,95 Sk, čo predstavuje sumu 1.443,60 eur.

Oproti nároku žalobcu uznal žalovanou vznesenú kompenzačnú námietku voči jej pohľadávke titulom
bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobcovi vzniklo tým, že za určité obdobie uhrádzala všetky náklady

na byt výlučne ona napriek tomu, že žalobca bol stále spoločným nájomcom tohto bytu. Nárok žalovanej
spôsobilý na započítanie ustálil súd v celkovej výške 733,48 eur. Konštatoval, že za opodstatnenú
považovalnámietkužalobcuvočinárokužalovanejvsúvislostisjehovyživovacoupovinnosťoukmladšej
dcére s odôvodnením, že položka výživného zahŕňa aj náklady spojené s bývaním tejto dcéry v byte.
Na základe toho pri stanovení samotnej výšky započítacej pohľadávky túto delil počtom tri, pretože
za skutkového stavu trvania vyživovacej povinnosti rodičov k dcére, ktorú si žalobca plní, v platení

výživnéhojezahrnutýajpríspevoknatietonáladyuplatnenézapočítacounámietkouapretoniejemožné
ich opätovne uplatňovať. Pri ustálenej výške pohľadávky žalobcu v sume 1.443,60 eur a spôsobilej
pohľadávky na započítanie zo strany žalovanej vo výške 733,48 eur ustálil ako dôvodný nárok žalobcu
v prevyšujúcej časti, teda v sume 710,12 eur a preto v takejto výške jeho nároku vyhovel. S poukazom
na omeškanie žalovanej s úhradou tejto sumy priznal žalobcovi aj úrok z omeškania. Výrok o trovách

konania založil súd prvého stupňa na ust. § 142 ods. 2 O.s.p., keď prihliadol na čiastočný úspech oboch
účastníkov a preto žiadnemu z nich nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku,
ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 710,12 eur s prísl., tak aby jej táto

povinnosť bola uložená iba vo výške 343,37 eur spolu s príslušenstvom. Svoje odvolanie zakladala na
dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda na tvrdení, že súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení. Za nesprávny považovala záver súdu, ktorý za
pohľadávku žalovanej spôsobilú na započítanie voči pohľadávke žalobcu ustálil iba sumu 733,48 eur,
ktorá predstavuje 1/3 nákladov vynaložených ňou na bývanie a nie sumu vo výške 1.100,54 eur, ktorá

by predstavovala polovicu ňou vynaložených nákladov. V odvolaní uviedla, že nesúhlasí so závermi
súdu prvého stupňa, keďže jej nie je zrejmé žiadne ustanovenie právneho predpisu SR z ktorého
by vyplývala legitímnosť vyššie uvedeného postupu. Pritom má za to, že dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia je v právnom štáte základnou podmienkou legality každého rozhodnutia súdu
a preto nepovažuje rozhodnutie za správne pokiaľ súd v ňom neuviedol žiadne zákonné ustanovenie

o ktoré by vyššie uvedený postup oprel a zdôvodnil. Pokiaľ súd v dôvodoch poukazoval na závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp zn. 1Cdo 210/2005 má za to, že rozhodnutia vyšších súdov nie
sú pre nižšie súdy v našich podmienkach záväzné, nemajú precedentný účinok ako v angloamerickom
právnom systéme. Má za to, že súdom citovaná časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie je právnou
vetou daného rozhodnutia. Rozsudok prvostupňového súdu, ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

nedávaodpovedenamnohépodstatnéotázkysúvisiacesvyššieuvedenouproblematikou.Napr.zostala
nezodpovedaná tak podstatná otázka akým právnym mechanizmom sa prenáša povinnosť platiť časť
nákladov na spoločné nájomné (bez odplaty za plnenia spojené s užívaním bytu), ktoré žalovaná
vynaložila vo vzťahu k spoločnému družstevnému bytu z žalobcu na ich spoločnú dcéru a aké následné
právne vzťahy z toho vznikajú. Za nepochybnú považuje skutočnosť, že ich spoločná dcéra, ktorá v byte

bývala s ňou nie je členkou Stavebného bytového družstva a nie je ani v nájomnom vzťahu s týmto
družstvom a teda jej nevyplývajú voči družstvu žiadne práva ani povinnosti. Tieto bol povinný znášať
iba žalobca a žalovaná. Preto pokiaľ ona plnila v prospech bytového družstva, mohla plniť iba výlučne
za seba a za žalobcu a teda tento sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Má za to, že pokiaľ by bola
prijatá konštrukcia prvostupňového súdu o tom, že pokiaľ bývala spoločná dcéra účastníkov v byte, za

ktorý žalovaná platila sumy spoločného nájomného zaťažuje ju povinnosť platiť časť týchto nákladov
vo výške 1/3 je pre ňu absolútne neakceptovateľné to, že by sa táto povinnosť v plnej výške preniesla
na ňu, ako žalovanú a to výlučne z dôvodu, že žalobca platil k jej rukám výživné na túto maloletú dcéru.
Poukázala na skutočnosť, že žalobca platil v rozhodnom období výživné vo výške 1.500,- Sk mesačne
a z uvedeného vyvodzuje, že je zrejmé, že ona musela nielen osobne a celodenne zabezpečovať

starostlivosť o maloletú dcéru, ale aj znášať väčšinu nákladov na jej výživu a výchovu. Argumentáciu
prvostupňového súdu o tom, že v platení výživného je zahrnutý aj príspevok na tieto náklady nepovažuje
za správnu. Tento by bol akceptovateľný za podmienky, že by žalobca skutočne platil výživné vo výške1/2 odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, resp. vo výške vyššej. Súdom určené výživné vo výške
49,80 eur neodôvodňuje záver, že by v takejto sume boli započítané reálne náklady na bývanie.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť.
Považoval za správny postup súdu prvého stupňa, ktorý v svojom rozhodnutí prihliadol na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu SR. Poukázal v tomto smere na ust. § 22 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z.z.
o súdoch podľa ktorého na zabezpečenie jednotného výkladu a jednotného používania zákonov a
iných všeobecne záväzných právnych predpisov najvyšší súd zverejňuje súdne rozhodnutia zásadného

významu a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov. Rovnako poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 192/06, v ktorom konštatoval,
že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami
nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Má za to, že neobstoja

vyjadrenia žalovanej v odvolaní o tom, že rozhodnutia vyšších súdov nie sú v našich podmienkach
záväzné a ani argument žalovanej v ktorom uvádza, že ňou označená časť rozhodnutia najvyššieho
súdu, na ktorú poukázal prvostupňový súd, nie je právnou vetou daného rozhodnutia.

Z obsahu odvolania žalovanej odvolací súd vyvodil, že toto sa dotýka iba jeho vyhovujúceho výroku, ako

aj výroku o trovách konania a teda týmto odvolaním nie je dotknutý výrok prvostupňového súdu, ktorým
bolo konanie v časti zastavené, ako aj výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. V tomto rozsahu
teda prvostupňový rozsudok nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom preskúmavania odvolacím
súdom.

Na základe toho odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcom výroku a
vo výroku o trovách konania, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez
nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k
záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci v súlade
s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., vykonané dôkazy vyhodnotil postupom zodpovedajúcim úprave § 132 O.s.p.,
vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne správne a výstižné považuje
odvolací súd aj dôvody prvostupňového rozsudku a preto sa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na obsah odvolacích námietok žalovanej

považuje k týmto dôvodom za potrebné dodať:

Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalovanej, v ktorej táto súdu prvého
stupňa vytýka nesprávnosť jeho postupu spočívajúci v tom, že pri svojom rozhodnutí prihliadol na
závery Najvyššieho súdu SR, ktorý hodnotil obdobnú situáciu aká bola predmetom aj rozhodovania

prvostupňového súdu. Jednotnosť výkladu právnych predpisov súdmi Slovenskej republiky je v súlade
s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a v záujme zachovania jednotného výkladu
právnych predpisov Najvyšší súd SR zverejňuje svoje súdne rozhodnutia zásadného významu a prijíma
stanoviská k zjednocovaniu výkladov zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Aplikácia konkrétneho právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý tento zaujal vo svojom rozhodnutí,

nie je teda prejavom viazanosti súdu nižšieho stupňa takýmto rozhodnutím, ale je prejavom jednotného
výkladuprávnychpredpisov.Pokiaľbytedasúdprvéhostupňarozhodolvosvojomrozhodnutíorovnakej
právnej otázke inak ako ju uzavrel najvyšší súd bez toho, aby sa tento argumentačne vyporiadal s
právnym názorom najvyššieho súdu bolo by jeho rozhodnutie vydané v rozpore s princípom právnej
istoty. S poukazom na tieto závery preto odvolací súd nepovažuje túto odvolaciu námietku žalovanej

za dôvodnú.

Vo vzťahu k ďalšej odvolacej námietke žalovanej odvolací súd poukazuje na ust. § 62 Zákona o rodine.

Podľa ods. 1 plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do

času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa ods. 2 obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a
majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.Podľa ods. 4 pri plnení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere
sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

V citovaných ustanoveniach je upravená zákonná vyživovacia povinnosť rodičov k deťom, ktorá spočíva
v povinnosti rodičov prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov. Obsah tejto vyživovacej povinnosti je potrebné vykladať tak, že nejde len o výživu v
úzkom vlastnom zmysle slova, ale o všetky nevyhnutné potreby potrebné pre život kultúrneho človeka.

Súčasťou tejto povinnosti je aj povinnosť rodičov uhrádzať náklady spojené s bývaním dieťaťa. V
prípade, ak rodičia spolu nežijú je v súlade s ust. 65 ods. 1 cit. zákona povinnosťou súdu upraviť rozsah
vyživovacej povinnosti oboch rodičov k maloletému dieťaťu. Pokiaľ je teda rozhodnutím súdu zverené
maloleté dieťa do výchovy jedného z rodičov (zohľadňujúc pritom aj bytové pomery oboch rodičov)
potom v povinnosti tohto rodiča zabezpečovať osobnú starostlivosť o dieťa je subsumovaná aj povinnosť
zabezpečiť mu bývanie a aj uhrádzať náklady naň. Povinnosť druhého rodiča je premietnutá do peňažnej

povinnostiplatiťvýživné.Vtejtopovinnostijetedasubsumovanýajjehopríspevoknanákladynabývanie
dieťaťa. Od tejto skutočnosti sa odvíja aj záver o tom, že pokiaľ žalobca platil súdom určené výživné
na svoju maloletú dcéru, uhrádzal tým aj na neho pripadajúci podiel nákladov na jej bývanie. Niet teda
opory v žiadnom právnom predpise, aby sa popri povinnosti otca platiť výživné na tohto vzťahovala
iná povinnosť prispievať na bývanie svojej maloletej dcéry. Túto povinnosť mala žalovaná a pokiaľ by

za ňu plnil žalobca získala takto bezdôvodné obohatenie. Na takomto závere nemení nič ani názor
žalovanej, že výška určeného výživného nie je primeraná nákladom potrebným na zabezpečenie potrieb
maloletej dcéry. Primeranosť tohto výživného je totiž možné posudzovať iba v rámci konania o úpravu
výšky výživného.

S poukazom na tieto závery odvolací súd napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým žalobe
vyhovel ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p., vrátane správneho výroku o trovách
konania.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnej

žalovanej v odvolacom konaní náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a úspešný žalobca nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepodal, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.