Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/59/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6614201954
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6614201954.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s. r. o., so sídlom Bratislava,
Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného verita, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom
Bratislava, Karpatská 18, IČO: 35940875, proti povinnej E. Z., nar. X. X. XXXX, bytom H. C. XX, vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Rimavská
Sobota, Kálmána Mikszátha 268, pod sp. zn. EX 399/2014, o vymoženie 318,80 EUR s príslušenstvom,

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec, č. k. 12Er/94/2014-24 zo dňa 21.
3. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53
ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj ako „OZ“) a § 2 písm. b/, § 3
ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnejradyč.71/1986Zb.oSlovenskejobchodnejinšpekcii(ďalejvtexteaj„Zákonospotrebiteľských
úveroch“), s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv
a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica“). Súd zmluvný vzťah medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinnou zo zmluvy o úvere zo dňa 17. 12. 2008 (ďalej aj „Zmluva o
úvere“) posúdil ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve
o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok,
ako súčasti adhéznej formulárovej zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že veriteľ od počiatku
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval to, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy o

úvere, boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za
účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa, ktorý vzhľadom
na svoje majetkové pomery nemá možnosť relevantne sa voči návrhu navrhovateľa brániť. K závažnému
narušeniu rovnováhy pritom dochádza už len tým, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v
prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie
na súde civilnom v mieste jeho bydliska, ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ

sa tak podpisom Zmluvy o úvere, obsahom ktorej je takéto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva
svojho práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo z nemožnosti vplývať na obsah
zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Na základe uvedeného mal okresný
súd za to, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná
podmienka a preto od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez

riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, exekučný súd považoval exekučný titul za materiálnenevykonateľnýaabsenciutejtojehovlastnostizaneodstrániteľnúprekážkubrániacuvykonaniuexekúcie
a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.
Proti uzneseniu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.)

odvolanie oprávnený. V prvom rade spochybnil legitimitu exekučného súdu na skúmanie rozhodcovskej
doložky pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, právoplatný rozhodcovský
rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a teda rovnakým spôsobom
je s ním potrebné aj nakladať. Konkrétne to znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný
súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z § 159 ods. 2 zákona č.

99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade exekučný súd pristúpil k hmotnoprávnemu
posúdeniu právneho titulu, na ktoré exekučný súd nemá oprávnenie, navyše exekučný súd takto v
rozpore so zákonom nahradil aktivitu, ktorá mala vychádzať zo strany povinného. Povinný však nevyužil
procesné práva, ktoré mu zákon v nachádzacom konaní priznával - nepodal žalobnú odpoveď a ani
žalobu proti rozhodcovskému rozsudku. Všeobecný súd konajúci z pozície exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ustanovením

§ 43 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“), a keďže mu neprináleží
konaťozrušenírozhodcovskéhorozsudku,nemázákonnéoprávnenieumožňujúcezamedzenieúčinkov
rozhodcovského rozsudku. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či je exekučný
titul vykonateľný tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v

ktorom bol exekučný titul vydaný), ako aj po stránke materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia). V rámci tohto skúmania exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť
rozsudku všeobecného súdu a ani rozhodcovského súdu. Tvrdil, že bolo porušené jeho právo na
súdnu ochranu, lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného

súdu. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním
zásady „rovnosti zbraní“. Exekučný súd navyše neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne
konanie. Oprávnený nemohol vyjadriť svoje stanovisko k skutkovým a právnym otázkam, ktoré súd
nastolil v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Zdôraznil, že v období do 31. 12. 2007
sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo

a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55
OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, a tak právne vzťahy zo zmluvy o
úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného
zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Vzhľadom k súdom
vyslovenej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukázal na to, že do § 53 Občianskeho zákonníka

bolo ustanovenie o rozhodcovskej doložke doplnené pod písmenom r) s účinnosťou od 01.01.2008,
zatiaľ čo zmluva o úvere bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia. Preto pokiaľ
okresný súd neprijateľnosť zmluvného dojednania obsahujúceho rozhodcovskú doložku odvodzoval od
znenia § 52 OZ nepostupoval správne a porušil zásadu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Ďalej
poukázal na skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách bol veriteľ

(právny predchodca oprávneného) dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti odvolateľ zároveň poukázal na viaceré výhody
rozhodcovského konania ako aj na skutočnosť, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá riešenie sporov
pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán. V závere
odvolania dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že je vylúčené priamo vyvodzovať práva a povinnosti

zo Smernice Rady č. 93/13/EHS, keď sa jedná o sekundárny zdroj práva a teda nie je na zvrchovanom
území Slovenskej republiky voči jej občanom priamo záväzná. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol
napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie alebo
zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s.
p.“) bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a uznesenie okresného
súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu
podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní

uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :
Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,

že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, Zákon o spotrebiteľských
úveroch a v nadväznosti na články Smernice svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd
poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10)
dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

PokiaľodvolateľpolemizujeosprávnostiprávnehoposúdeniaZmluvyoúvereakospotrebiteľskejzmluvy
podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, pričom uviedol,
že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu
zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka, ako aj na
zmluvu podľa § 55 OZ, avšak nie na zmluvu o úvere upravenú v § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.

Obchodného zákonníka, uvedenú argumentáciu považoval odvolací súd za zmätočnú. Ako už totiž bolo
uvedené vyššie, zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou bol založený
zmluvou o úvere zo dňa 17. 12. 2008 (a nie zo dňa 9. 12. 2007 ako to v rámci odvolania nesprávne
uvádza oprávnený) a teda je naň plne aplikovateľné ust. § 52 ods. OZ v znení účinnom do 31. 12. 2008 (v
znení: „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom“). Preto ak mal okresný súd správne za preukázané, že predmetná zmluva bola
uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom (čo navyše v odvolaní nespochybnil ani oprávnený),
nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá s poukazom na § 53 ods.
1 OZ nesmie obsahovať dojednania, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky).

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (vyslovené

stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012). Či sa jedná o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu
právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí
rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia

uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia.
Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v
každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez
návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom

v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. Vyslovený právny názor navyše zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte
Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti
so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj

vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice
93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný

touto podmienkou.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu tak, ako to uvádzaloprávnený. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu
byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým "). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by
tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak
nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie

ustanovenia § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje
len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku
svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie
je súkromnoprávnym konaním.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

skúmať či exekučný titul je v súlade so zákonom, je logické, že exekučný súd musí pri tomto skúmaní
posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to,
či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského
súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za
následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že oprávnený správne dôvodí, že exekučný súd
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom;nemôženaprávaťchyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný
súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu -

povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho
exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či
rozhodnutierozhodcovskéhosúduuvedenévnávrhunavykonanieexekúciejevykonateľné,jeexekučný
súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R
46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho
účinky paktu a nezakladajúceho prekážku rozhodnutej veci tak, ako sa mylne domnieval oprávnený.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd
si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol
prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011

a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).
Uvedené oprávnenie, ako už bolo uvedené vyššie, vyplýva exekučnému súdu priamo z exekučného
poriadku. Preto sa odvolací súd nestotožnil so závermi oprávneným citovaných rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave, ktorými rozhodnutiami navyše odvolací súd nebol ani viazaný.Oprávneným namietaná skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom
konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou

podanou na príslušnom súde, je irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním
vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil
rozhodcovský súd.

Rozhodcovskú doložku v prejednávanej veci správne exekučný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a
s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa
nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z

hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu na začatie konania na
rozhodcovský súd zahájil rozhodcovské konanie. Po tomto úkone už povinná nemala faktickú možnosť

podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom (viď. § 19 ods. 2 ZRK), čím došlo k porušenia
Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným
súdom. Ak aj zmluva o úvere poskytla spotrebiteľovi možnosť obrátiť sa na všeobecný súd, takáto
možnosť bola len iluzórna, pretože trvala len za predpokladu, že spotrebiteľ by vystupoval v postavení
navrhovateľa. Z rozhodovacej praxe exekučných súdov je pritom zrejmé, že v prípade spotrebiteľských

úverov je to výlučne veriteľ, ktorý iniciuje rozhodcovské konanie voči dlžníkovi - spotrebiteľovi. V
prípade, ak si veriteľ vynúti od spotrebiteľa prijatie rozhodcovskej doložky jej včlenením do formulárovej
zmluvy alebo do všeobecných obchodných podmienok (ako tomu bolo aj v prejednávanom prípade),
nadobudne tak voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom, že sám vopred určil, kto s konečnou
platnosťou jeho spor so spotrebiteľom rozhodne (konkrétny rozhodcovský súd mimo miesta bydliska

spotrebiteľa, v mieste sídla veriteľa, ktorý súd má navyše logický ekonomický záujem na tom, aby
rozhodoval takým spôsobom, aby mu veriteľ predkladal na rozhodnutie čo najviac sporov). Odvolací
súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom,
kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú
väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo

osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo
strany rozhodcov. Nemožno navyše opomínať, že ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových
zmluvných podmienok, navyše uzatvorená nie v čase „zvýšenej bdelosti“ spotrebiteľa ale na začiatku
zmluvného vzťahu, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť,
či už v dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s

rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o
ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Na správnosti vyššie uvedeného záveru nič nemení ani poukaz odvolateľa na povinnosť vyplývajúcu
z § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere,

ktorú si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky jeho právny predchodca mal len plniť.
Zákonodarca v § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere určil bankám povinnosť ponúknuť svojim klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o
tom, že ich vzájomné spory budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Zároveň stanovil, že klient nie je
povinnýprijaťtakýtopredloženýnávrhavprípade,ženávrhneprijme,prípadnésporysariešiapostupom

podľa osobitných predpisov. Použitím logického výkladu tohto ustanovenia potom možno dôjsť k záveru,
že banka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky a klient má právo
uvedenýnávrhprijaťaleboajneprijať,pričomprípadnéodmietnutie(neprijatie)návrhunariešeniesporov
v rozhodcovskom konaní nemá žiadny vplyv na vznik resp. existenciu záväzkovo-právneho vzťahu
založenom zmluvou o úvere. V prejednávanom prípade však rozhodcovská doložka nemá povahu

návrhu na uzavretie rozhodcovskej doložky, ktorú by mohol klient buď prijať alebo odmietnuť, pričom
jeho rozhodnutie by nemalo vplyv na uzavretie alebo neuzavretie zmluvy o úvere. Uvedené dojednanie
je totiž súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou Zmluvy o úvere. Klient
svojim podpisom na Zmluve o úvere vyjadruje súhlas tak so Zmluvou o úvere, ako aj so Všeobecnýmiobchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutých. Preto reálne nemá
možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie
zmluvy o úvere. Z uvedených dôvodov dojednanie o rozhodcovskej doložke obsiahnuté vo Všeobecných

obchodných podmienkach nemožno považovať za návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tak ako to
má na mysli § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere, a teda nemožno súhlasiť s názorom oprávneného, že jeho právny predchodca si zakotvením
rozhodcovskej doložky do Všeobecných obchodných podmienok plnil len povinnosť vyplývajúcu z § 93b
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Naopak možno

konštatovať, že právny predchodca oprávneného si povinnosť vyplývajúcu z citovaného ustanovenia
nesplnil.
Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice, podľa ktorého členské

štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých
podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola
prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto
záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného záveru je

potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner
Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v
prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri

použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiaholcieľsledovanýsmernicouvsúlade sodsekom3článku189Zmluvy.Zásadavýkladuvsúladeso
smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či
skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa

rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann
proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax
GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený
smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo
konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských

štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva
a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo
vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.
Akékoľvek, aj celkom správne legislatívne prevzatie smernice do vnútroštátneho práva, vždy poskytuje

priestor pre interpretáciu, pretože právne predpisy sú zo svojej povahy abstraktné, a najmä úlohou súdov
je ich výklad s ohľadom na konkrétny prípad. Aj keď implementačná legislatíva sama osebe môže byť v
súlade so smernicou, vnútroštátny súd je vystavený v konkrétnom prípade riziku chybného výkladu, ak
pri výklade vnútroštátneho práva nevezme do úvahy aj príslušnú smernicu. Teda ak do úvahy pripadá
viacero alternatív výkladu vnútroštátneho práva, orgán aplikácie práva, ktorým je prípade ustanovení

o neprijateľných podmienkach súd, tento by mal vždy zvoliť ten výklad, ktorý požaduje smernica,
resp. ktorý zo smernice vychádza. V uvedených súvislostiach hovoríme o určujúcom eurokonfomnom
výklade, pretože právnoaplikačný orgán volí ten výklad, ktorý je v súlade s príslušnou smernicou.
Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí
aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany

práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.
Na záver je potrebné uviesť, že ak oprávnený osobitne namietal, že konanie pred okresným súdom
nebolo vedené kontradiktórne, odvolací súd uvádza, že postup okresného súdu, ktorý vyhodnotildojednanie o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, neukrátil oprávneného
o právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Z
úradnej činnosti odvolacieho súdu je totiž zrejmé, že oprávnený vzhľadom na množstvo exekučných

konaní,ktoréiniciujenazákladerozhodcovskýchrozsudkov(vydanýchtotožnýmrozhodcovskýmsúdom
na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach adhéznej
spotrebiteľskej zmluvy o úvere) ako exekučných titulov je nepochybne dostatočne informovaný o
názore okresného súdu i súdu odvolacieho ohľadom rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky v obdobných prípadoch. V tejto súvislosti odvolací súd len príkladmo poukazuje na

uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14CoE/46/2014, sp. zn. 15CoE/34/2014, sp. zn.
16CoE/25/2013, sp. zn. 16CoE/108/2013, sp. zn. 16CoE/209/2013, sp. zn. 17CoE/50/2014. Uvedený
názor okresného súdu preto v žiadnom prípade nebol pre oprávneného prekvapujúci a preto mal
možnosť sa k nemu vyjadriť (prípadne predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení), a to priamo v
návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného poriadku). Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj
prospech a navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno vykladať tak, že by bolo

povinnosťou súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť toto svoje právo využiť
(pozri § 5 ods. 2 O. s. p.), ale zahŕňa len povinnosť súdu vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania
mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje právo využije, s účastníkom predloženými
tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať. Nakoľko v prejednávanej veci založil
okresný súd svoje rozhodnutie výlučne na listinných dôkazoch, ktoré mu predložil samotný oprávnený,

stabilná rozhodovania činnosť okresného i odvolacieho súdu je navrhovateľovi dlhodobo známa a zo
strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na
ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného súdu nedošlo k takému postupu, ktorý by
predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
(a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému
vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Preto postupoval okresný
súd správne pokiaľ žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.