Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/658/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226279
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112226279.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 175,- Eur a iné s
príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 22C/378/2012

- 23 zo dňa 22. júla 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j ea vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

Sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Martina Dubovcová n i e j e vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.zn. 22C/378/2012.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ voči odporcovi
domáha náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 Eur, ktorá
mu vznikla nesprávny úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Rozhodnutie, ktoré po právnej
stránke odôvodnil poukázaním na ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2,
3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len

zákon č. 514/2003 Z.z.), § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005 a ust. § 142 ods.
1 O.s.p., založil na skutkovom základe vyplývajúcom z pripojeného spisu Okresného súdu Trenčín sp.
zn. 23Er 218/2004. Z uvedeného spisu zistil, že navrhovateľ sa v procesnom postavení oprávneného
domáhal návrhom z 22.1.2004 prostredníctvom súdnej exekútorky JUDr. Márie Krasňanovej vymoženia
svojej peňažnej pohľadávky. Dňa 22.11.2010 navrhovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín návrh na
zmenu súdneho exekútora a za nového exekútora navrhol JUDr. Rudolfa Krutého. Okresný súd Trenčín

o návrhu na zmenu exekútora rozhodol uznesením č.k. 23Er 218/2004-17 zo dňa 20.1.2011 tak, že
predmetnému návrhu vyhovel. V danej súvislosti zdôraznil, že v exekučnom spise sa nenachádza
žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o podanom návrhu na zmenu súdneho
exekútora ako ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu.
Na základe tvrdení navrhovateľa zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Nesprávneho

úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o návrhu navrhovateľa na zmenu
súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. Súd prvého stupňa preto v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z. zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik
škody, a ktoré musia byť splnené súčasne. Pokiaľ ide o prvý predpoklad, ktorým je nesprávny úradný
postup, z pripojeného exekučného spisu zistil, že dňa 22.11.2010 bol na exekučný súd doručený návrh
navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol 59 dní po jeho doručení.

Nakoľko ustanovenie účinné do 31.8.2005, ktoré bolo potrebné aplikovať na rozhodovanie o zmene
súdneho exekútora, neobsahovalo zákonnú lehotu pre rozhodnutie, vyhodnotil tvrdenie navrhovateľa onečinnosti súdu trvajúcej 63 dní ako nepravdivé. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, rovnako
nepovažoval za pravdivé, pretože súd prvého stupňa takéto úkony vykonával, a to len v dôsledku

nesplnenia si procesnej povinnosti navrhovateľa označiť podanie spisovou značkou súdneho konania,
o ktorej musel vedieť. V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa o zbytočných prieťahoch poukázal na
judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb, konkrétne rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04, II. ÚS 57/01,
I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 63/00). Prihliadajúc na právne závery Ústavného súdu Slovenskej

republiky, obsiahnuté v uvedených rozhodnutiach, ani rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora
po 59 dňoch od jeho doručenia nepovažoval automaticky za zbytočné prieťahy v súdnom konaní
porušujúce či už Ústavu SR alebo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvislosti
s ďalším predpokladom, ktorým je vznik škody, dôvodil, že navrhovateľ nekonkretizoval, či uplatnené
náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Pripomenul,
že informačný systém musel navrhovateľ využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na zmenu

exekútora do rozhodnutia exekučného súdu o tomto návrhu, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to
nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok,
ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ
vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol v zákonnej lehote. V

tomto smere navrhovateľ netvrdil o aké pracovné výkony, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku
škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali vzniknúť v období
od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do vydania rozhodnutia o zmene
súdneho exekútora, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu. V tomto smere tak
navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku

škody. Ďalej zdôraznil, že navrhovateľ sa nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania
výšky škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí podľa neho ani
argumentácia navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií,
keďže skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému
a subjektívnemu vyčísľovaniu škody. Čo sa týka príčinnej súvislosti dospel k záveru, že v danej veci

nemožno konštatovať jej existenciu medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou, keď mal
za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval náklady na udržiavanie a správu
informačného systému, nepreukázal by ich spojitosť s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora. Nakoľko tak nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nerozhodoval o základe veci

medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už
majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Hoci
pre neexistenciu zodpovednosti odporcu to označil za nadbytočné, predsa doplnil, že aj keď exekučný
súd rozhodol o návrhu na zmenu exekútora po zákonnej lehote, dospel k záveru, že oneskorené
rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej miere, žeby bolo na mieste

priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže odporca bol v konaní plnom rozsahu úspešný, podľa
ust. § 142 ods. 1 O.s.p má právo na náhradu trov konania, žiadne mu však nevznikli, preto mu ich
náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať zanestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka

chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ

hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre

túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré

boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu súdu prvého stupňa tento v prejednávanej veci využil možnosť predpokladanú
ust. § 115a ods. 2 O.s.p. v náväznosti na ust. § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej pohľadávkyneprevyšuje sumu 1.000,- eur, preto súd prvého stupňa v zmysle ust. § 156 O.s.p. dňa 22.07.2013
verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., na základe
listinných dôkazov navrhnutých navrhovateľom.

Postup podľa ust. § 115a predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len
tým z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové
zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na
základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci

s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto
potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 115a O.s.p. nemožno
založiť na tom, že niektorý z účastníkov neuniesol bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa a pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn.
23Er/218/2004 vyplýva, že oprávnený podal dňa 22.11.2010 na Okresný súd Trenčín návrh na zmenu

súdneho exekútora vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX 172/2004 v prospech
navrhovateľa v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu proti povinnému Y. S..
Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 20.01.2011 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
vyhovel a poveril na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, vychádzajúc z
dispozičnéhoprávaavoľnostivýberuoprávnenéhourčiťsúdnehoexekútora,ktorýmáexekúciuvykonať.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, ale až po veľmi dlhej
dobe. V rámci vyčíslenia výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z dvojmesačného omeškania
exekučného súdu a upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 63 dní.

Ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania, toto tvrdenie sa nezakladá na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva na súd návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 22.11.2010, preto nie

je zrejmé, ako navrhovateľ pri zohľadnení skutočnosti, že jeho návrhu bolo vyhovené uznesením zo dňa
19.01.2011, dospel k záveru, že omeškanie v tomto prípade predstavuje viac ako 63 dní (hoci o zmene
súdneho exekútora bolo rozhodnuté v 59. deň po doručení návrhu).

Zároveň však tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť

reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z
exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe súdu prvého stupňa
videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre súdom, pretože ako
vyplýva z vyššie uvedeného, základná premisa tvrdená v návrhu (nevydanie uznesenia v lehote viac
ako 63 dní) sa ukázala ako nepravdivá. Ťažko tu potom možno konštatovať, že by sa malo jednať o

zhodné tvrdenie účastníkov.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že zákon (Exekučný
poriadok účinný do 31.08.2005) nestanovoval žiadnu lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť o návrhu na
zmenu súdneho exekútora. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje aj s konštatovaním súdu prvého stupňa

v tom, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody, príčinnú súvislosť
medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou a tiež nepredložil súdu dôkazy,
prečo by mal mať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zák.č. 524/2003 Z.z.).

Napriek tomu by navrhovateľovi mala byť daná možnosť, aby odstránil zrejmé nezrovnalosti v podanom

návrhu ohľadom jeho tvrdení týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu exekučného súdu a
skutkovým stavom vyplývajúcim z obsahu exekučného spisu.

Zároveň mu musí byť umožnené predložiť dôkazy aj s náležitým poučením podľa ust. § 120 ods. 4
O.s.p. Ak navrhovateľ takúto možnosť nevyužije a bude aj naďalej argumentovať skutkovým stavom

nezodpovedajúci skutočnosti a zároveň nepredloží dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, až následne
bude môcť súd prvého stupňa sa zaoberať prípadným unesením, či neunesením dôkazného bremena
na strane navrhovateľa.Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval

nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou, ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť
o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o tom, že
navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového, jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,
pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch,
ktoré sa z 90% sa nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo vyššie konštatované.

Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto
skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. §
120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdov vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.

Je teda pravdou, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa využil svoju zákonnú možnosť
predpokladanú v ust. § 115a ods. 2 O.s.p., ktorá bola zakotvená do Občianskeho súdneho poriadku
zák.č. 335/2012 s účinnosťou od 01.01.2013.

Na druhej strane však pokiaľ súd prvého stupňa v prejednávanej veci nenariadil pojednávanie, nedal
tým navrhovateľovi možnosť vyjadriť sa k všetkým rozporom v samotnom návrhu na začatie konania so
skutkovým stavom zisteným z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Trenčín.

Preto z dôvodu takéhoto procesného pochybenia na strane súdu prvého stupňa dospel v konečnom

dôsledku odvolací súd k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie a rozhodnutie a to v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania tak, aby obe
sporné strany mali možnosť reagovať na vzniknutú danú situáciu.

Faktom je, že navrhovateľ v odvolaní namietal zákonného sudcu, ktorému bola vec pridelená na

prejednanie.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 27.09.2012 a
vznesenejnámietkyzaujatostisudcovOkresnéhosúduvTrenčínerozhodovalotejtonámietkezaujatosti
Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 17.10.2012 pod č.k. 19NcC/259/2012-9, kedy vyslovil, že

sudkyňa Okresného súdu Trenčín Mgr. Martina Trnavská (ktorá bola v tom čase zákonnou sudkyňou),
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.zn. 22C/378/2012.

Zároveň z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že daná vec bola v ďalšom konaní pridelená
na základe pokynu Spr 214/2013 na prejednanie a rozhodnutie podľa rozvrhu práce Okresného súdu

Trenčín JUDr. Martine Dubovcovej. JUDr. Martina Dubovcová v úradnom zázname zo dňa 23.05.2013
uviedla, že ako zákonná sudkyňa, ktorej bola vec pridelená dňa 14.02.2013, nebola sudcom, ani
zamestnancom Okresného súdu Trenčín ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci.
Zákonná sudkyňa JUDr. Martina Dubovcová zároveň nebola sudcom ani zamestnancom Okresného
súdu Trenčín v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou

navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní.

Preto krajský súd ako súd odvolací opakovane posudzoval vznesenú námietku zaujatosti voči
zákonnému sudcovi, ktorú vzniesol navrhovateľ v odvolaní, a to JUDr. Martine Dubovcovej a dospel kzáveru, že v prípade zákonnej sudkyne nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by ju v zmysle ust. § 14
a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci.

Podľa ust. § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
naichpomerkveci,kúčastníkomalebokichzástupcommožnomaťpochybnostioichnezaujatosti.Ikeď
zákon v cit. zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z pojednávania a rozhodovania veci nielen so
skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti.
I keď zákon v cit. zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci

nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich
nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje
výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi v zmysle
čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Vzhľadom na to možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len celkom
výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom
objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu
sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je aj v prípade, keď sudca by bol sám účastníkom konania na
strane žalobcu alebo na strane žalovaného alebo v prípade, že by rozhodnutím súdu mohol byť priamo
dotknutý na svojich právach. Samotná skutočnosť, že je súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto súdu v
inej veci, hypotézu právnej normy ust. § 14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. V tejto súvislosti krajský súd uvádza,
že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú
viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

V posudzovanej veci neboli zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod
pochybovať o nezaujatosti namietanej sudkyne okresného súdu a preto Krajský súd v Trenčíne rozhodol
podľa ust. § 16 ods. 1 O.s.p. tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a vzhľadom k tomu,
že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .