Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/291/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513202721
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7513202721.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu Intrum Justitia Debt Finance AG, 6300 Zug, Industriestrasse
13C, IČO: CHE-100.023.266, Švajčiarsko, proti žalovanému A. A., v súčasnosti na neznámom mieste,
o zaplatenie 184,59 € s prísl., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného OZ právna
pomoc spotrebiteľom, Košice, Sofijská 13, IČO: 42 247 268, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
24C/297/2013-109 z 18.12.2014 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka tak, že žalobca nie je povinný
nahradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi 52,37 €.
Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a vedľajší účastník nemá právo na ich
náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania proti

žalobcovi nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi 52,37
€ (trovy právneho zast.) „k rukám“ jeho zástupcu JUDr. Ladislava Mikluša, advokáta, v lehote do 3 dní
od právoplatnosti tohto „uznesenia“.
Súd v odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol: O náhrade trov rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. (jeho
znenie citoval). Žalovaný mal v konaní úspech, preto by mu patrilo právo na náhradu trov proti žalobcovi.
Žalovaný si však trovy neuplatnil, preto mu náhradu trov proti žalobcovi nepriznal. Vo vzťahu medzi

vedľajším účastníkom a žalobcom podľa cit. zákonného ust. rozhodol tak, že vedľajšiemu účastníkovi
priznal plnú náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva žalovaného ako spotrebiteľa. Trovy
vedľajšieho účastníka spočívajú v trovách jeho zástupcu, keďže ho v tomto konaní zastupoval advokát.
Trovy právneho zast. vyčíslil podľa § 10 ods.1,§ 14 ods.1,§ 16 ods.3 vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon
právnej služby, vychádzajúc z výšky peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týkala (t.j. 184,59 €),

je 18,26 €. Tarifná odmena v tejto výške patrí zástupcovi za tieto úkony právnych služieb: 1. prevzatie
a príprava zast. (18.12.2013), 2. písomné vyjadrenie k žalobe (11.1.2014), spolu 36,52 €. Zástupcovi
ďalej patrí aj náhrada výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (tzv. režijný
paušál) vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby. 1/100 výpočtového základu
v r.2013 bola 7,81 € a v r.2014 8,04 €. Režijný paušál je spolu 15,85 €. Spolu tarifná odmena a režijný
paušál je 52,37 €. V súlade s § 149 ods.1 O. s. p. zaviazal žalobcu, aby priznanú náhradu trov zaplatil

„k rukám“ zástupcu vedľajšieho účastníka konania.
I Proti rozsudku podal žalobca v zák. stanovenej lehote odvolanie, ktorým podľa § 205 ods.2 písm. f) O.
s. p. napadol predmetný rozsudok, čo do výroku č. III, ktorým ho súd zaviazal na náhradu trov konania
vedľajšiemu účastníkovi 52,37 €, v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, a žiadal, na základe §
220 O. s. p., rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že vedľajšiemu účastníkovi sa náhrada trov konania
neprizná. II Súd v napadnutom rozsudku rozhodol tak, že žalobu voči žalovanému zamietol z dôvodu

námietky premlčania vznesenej vedľajším účastníkom a v súlade s § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa
a jeho zaviazal na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi. S týmto rozhodnutím v napadnutejčasti nesúhlasí. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo, že súd posúdil jeho nárok „uplatnení“ v predmetnom
konaní ako premlčaný. Premlčanie práva predstavuje kvalifikované uplynutie času stanoveného zák.
na uplatnenie práva. Tzn., že ak oprávnená osoba, v tomto prípade on - žalobca, neuplatní svoje

právo v zák. stanovenej dobe, jej nárok, teda možnosť súdnej vynútiteľnosti práva, zaniká, avšak
právo nezaniká. Nekoná (žalobca) tak v rozpore s právom, ak si svoju premlčanú pohľadávku uplatní
v súdnom konaní. Na premlčanie súd prihliada v zmysle príslušných ust. O. z. len na kvalifikovanú
námietku. V prípade spotrebiteľských zmlúv však s účinnosťou od 1.5.2014 právny poriadok určuje
orgánu „rozhodujúceho“ o nároku „vyplývajúceho“ zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť prihliadať na

premlčanie i bez návrhu. Vychádzajúc z § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa (jeho znenie citoval) je teda
povinnosťou súdu prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu aj bez námietky premlčania vznesenej
hlavným účastníkom alebo vedľajším účastníkom. Uvedené sa vzťahuje aj na prípady akejkoľvek inej
zákonnej prekážky. Procesný kódex rozlišuje 2 typy vedľajších účastníkov, ktorí môžu vystupovať v
sporovom konaní. Podľa právnej úpravy 93 ods.1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri žalobcovi
alebo žalovanom zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku...a podľa § 93 ods.2

O. s. p. ako vedľajší účastník sa môže popri žalobcovi alebo žalovanom zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného prepisu, akým je napr. zák.č.250/07
Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania mu dáva samotný
zák., pretože sa predpokladá, že svojím aktívnym pôsobením poskytne účastníkovi, na strane ktorého v
konaní vystupuje, pomoc v spore. Zák. o ochrane spotrebiteľa predpokladá existenciu takýchto združení,

ktoré sú založené na ochranu spotrebiteľa a jeho práv a v konaní na súde môžu byť účastníkom
konania, ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že
zákonodarca mal v úmysle vytvoriť priestor na vstup subjektu, ktorý bude aktívne chrániť spotrebiteľov v
tzv. spotrebiteľských súdnych sporoch. Navyše, zákonodarca ich existenciu a činnosť podporuje aj tým,
že na základe § 25 zák. o ochrane spotrebiteľa majú združenia na ochranu spotrebiteľa za splnenia

daných podmienok právo uchádzať sa o poskytnutie príspevku od Ministerstva hospodárstva Slovenskej
republiky (ďalej len MH SR). Preto argument združení v znení, že ide o nemajetné subjekty, ktoré nemajú
potrebné materiálne ani personálne zázemie, nie je pravdivý. Tiež je namieste otázka, ako si takéto
združenie už pri svojom samotnom vzniku predstavovalo svoju existenciu a najmä pomoc a ochranu
spotrebiteľov, ak na to zjavne nemá predpoklady a tiež s ohľadom na skutočnosť, že nie je jedinou

úlohou takéhoto združenia pomáhať spotrebiteľom v súdnom spore. V napadnutom rozhodnutí súd
uviedol, že vedľajšiemu účastníkovi priznáva náhradu trov konania z dôvodu, že zástupca vedľajšieho
účastníka vzniesol v predmetnom konaní námietku premlčania. K vstupu vedľajšieho účastníka do
konania došlo 18.12.2013 a vedľajší účastník podal k žalobe vyjadrenie 11.1.2014. V oboch prípadoch
išlo o formulárové podania zástupcu vedľajšieho účastníka. Je absurdné, že práve za formulárové

podania, ktoré využil vedľajší účastník v stovkách ďalších súdnych konaní, by mu mala byť priznaná
náhrada trov právneho zast. Vedľajší účastník zjavne nevedel, do akého právne jednoduchého alebo
naopak, zložitého súdneho konania vstupuje a či v ňom skutočne účelne využije právne zast. V prvom
rade je súd povinný dodržiavať všetky zákonné predpisy a práve § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa
ukladá súdu prihliadnuť na premlčanie jeho nároku bez toho, aby ho na to upozornil vedľajší účastník

alebo žalovaný. Navyše, ak by súd považoval námietku premlčania za rozhodujúcu skutočnosť, mohol
vo veci rozhodnúť bezprostredne po jej vznesení a na jej základe. Po skutkovej a právnej stránke sa
s prípadom vysporiadal súd sám, pričom vykonal rozsiahle dokazovanie a náležite odôvodnil svoje
rozhodnutie v merite veci. V súčasnosti bol súd povinný bez ohľadu na aktivitu vedľajšieho účastníka
na premlčanie jeho nároku prihliadnuť už z úradnej povinnosti a zohľadniť tak stav v čase jeho

rozhodovania. Podporne poukázal na § 154 ods.1 O. s. p. (jeho znenie citoval). Vzhľadom na vysoký
štandard ochrany spotrebiteľa zák. a následne súdmi SR je zbytočné a neúčelné, aby bol spotrebiteľ
v konaní chránený aj vedľajším účastníkom s vlastným právnym zast. Žalovaný ako spotrebiteľ by
dosiahol v konaní rovnaký úspech bez pričinenia vedľajšieho účastníka, a to práve z dôvodu povinnosti
súdu ex offo prihliadnuť na premlčanie nároku. Vedľajší účastník neuviedol žiadne iné skutočnosti ani

právne argumenty nad rámec tých, ktoré je súd povinný zistiť sám z úradnej povinnosti, a ktoré by
súd viedli k zamietnutiu žaloby. Je preto potrebné uviesť, že všetky vedľajším účastníkom uvádzané
argumenty vyplývajú z príslušných ust. právnych predpisov platných v SR. Jednou zo základných zásad
konania pred súdmi, ako aj fungovania justície ako takej, je zásada „uira“ novit curia, ktorá má svoj
legislatívny odraz v § 121 O. s. p. (citoval, čo uvádza). Preto súd rozhodujúci v konaní musí bez

akýchkoľvek pochybností v každej veci, v ktorej sa uplatňuje nárok zo zmluvy, bez návrhu posúdiť
prípadnýspotrebiteľskýcharakterpredmetnejzmluvy.Pokiaľsaskutočnevkonaníjednáospotrebiteľský
spor, takisto musí zistiť, či právny úkon na základe ktorého sa spor odvíja, teda predmetná zmluva
obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce zo zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, resp. 129/10 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľa a posúdiť spor aj s ohľadom
na zák.č.250/07 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. III Trovami konania v zmysle 137 O. s. p. je, o. i., aj
odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. Povinnosť hradiť trovy konania spočíva v tom,

že súd uložil jednému z účastníkov povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré v priebehu konania druhý
účastník musel znášať, resp. už zaplatil. Táto povinnosť nezahŕňa všetky trovy konania, ale iba tie,
ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, teda súd nemôže uložiť účastníkovi
konania povinnosť hradiť také trovy, ktoré druhy účastník vynaložil zbytočne. Predpokladom priznania
náhrady trov konania v konaní úspešnému účastníkovi je účelnosť trov vynaložených na uplatňovanie

alebo bránenie práva. Posúdenie otázky účelnosti vynaložených trov právna úprava ponecháva na
zváženie súdu, ktorému nemožno toto oprávnenie uprieť. Naopak, je povinnosťou súdu prihliadnuť
na osobitosti každého jedného prípadu a svoje úvahy a závery dostatočne odôvodniť. Neplatí totiž,
že trovy právneho zast. advokátom sú vždy trovami potrebnými na účelné uplatňovanie a bránenie
práva. Takýto záver nemá oporu nielen v jazykovom výklade uvedeného § 142 ods.1 O. s. p., ale ani
pomocou interpretačných metód nie je možné korektne uviesť presvedčivé argumenty pre právny názor

vynímajúci trovy spojené so zastupovaním advokátom z posúdenia toho, či boli potrebné k účelnému
uplatňovaniu alebo bráneniu práva alebo neboli. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o
náhrade trov civilného súdneho konania, je zásada úspechu vo veci uvedená v § 142 ods.1 O. s. p.
(jeho znenie citoval). Právo úspešnej procesnej strany voči neúspešnej strane vychádza zo základného
princípu 2 strán v kontradiktórnom postavení. V prípade, ak účastník, ktorý mal vo veci úspech, náklady

potrebné k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva skutočne vynaložil, tak je priznanie náhrady
účelne vynaložených trov konania v sporovom konaní pravidlo, z ktorého však existujú výnimky, ako
napr. § 143,§ 147 ods.1 a § 150 O. s. p. Citoval znenie § 150 ods.1 O. s. p. V prípade rozhodovania
o náhrade trov konania je potrebné prihliadať k všetkým okolnostiam prejednávanej veci, ktoré môžu
mať vplyv na stanovenie povinnosti náhrady trov konania, ktoré boli účastníkmi vynaložené k účelnému

uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Úlohou súdu preto nie je mechanicky rozhodnúť o náhrade trov
konania podľa jeho výsledku, ale zvážiť, či neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný
vplyv na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených trov. Podľa uznesenia Najvyššieho
súdu (ďalej len NS) SR 7MCdo 1/2014 je súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania povinný
vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore.

Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a
neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom na právnu pomoc a nárokom
na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Účastník konania, ktorý udelí advokátovi plnú
moc na zastupovanie v konaní pred súdom, si musí byť vedomý rizika, že mu v konaní právo na
náhradu trov konania nemusí vzniknúť alebo mu náhrada trov konania nebude priznaná z rôznych zák.

prípustných dôvodov. Právo na právnu pomoc a právo na náhradu trov konania nie sú nerozlučne späté,
aj keď spolu súvisia. Právo na náhradu trov konania, vrátane tých, ktoré sú spojené so zastupovaním
advokátom, sa odvíja od iných predpokladov než samotná možnosť nechať sa v konaní zastupovať.
Súd, ktorý rozhoduje o priznaní či nepriznaní náhrady trov konania, musí prihliadať nielen na procesnú
úspešnosť v spore, ale aj na účelnosť vynaložených trov. Na uvedené poukazuje aj v napadnutom

rozhodnutí.Ajvprípade,žesúdnemávýhradyvočipaušálnemuvstupuzdruženínaochranuspotrebiteľa
do konaní, je potrebné každý prípad, vrátane tohto, vnímať v kontexte ďalších stoviek konaní, do
ktorých vedľajší účastník vstúpil za situácie, keď pre všetky tieto prípady je príznačné, že do nich
vstúpil v krátkom časovom úseku hromadne a to bez akejkoľvek nadväznosti na osobu žalovaného
ako spotrebiteľa, kde na strane žalobcu vystupuje obmedzený okruh subjektov. Je na mieste poukázať

i na spôsob vstupu vedľajšieho účastníka do týchto konaní, ktorý je neadresný, uskutočnený len
oznámením o vstupe do konania so žiadosťou o doručenie žaloby s prílohami, a to všetko bez akejkoľvek
znalosti predmetu konania len predpokladajúc podľa žalobcu, že sa jedná o spotrebiteľský spor, pričom
neraz ide dokonca o prípady právoplatne skončených sporov. Takáto neznalosť predmetu konania
neumožňuje chápať záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, ak nemá základnú vedomosť

o tom, aké právo a právo koho má ako subjekt na to zriadený chrániť. Navyše, obrana žalovaných v
jednotlivých konaniach spočíva v paušálnych úkonoch, ako napr. námietka premlčania nároku žalobcu
bez akejkoľvek nadväznosti na postoj žalovaného k plneniu príp. premlčaného dlhu predstavujúceho
naturálny obligačný záväzok a takisto neadresne, bez akejkoľvek špecifikácie konkrétneho prípadu,
poukazuje na spotrebiteľský charakter veci s potrebou skúmania existencie neprijateľnej podmienky.

Vo všetkých prípadoch vedľajší účastník paušálne vyjadruje súhlas s rozhodnutím veci bez nariadenia
pojednávania a pre prípad jeho nariadenia vopred ospravedlňuje svoju prípadnú neúčasť. Vyjadrenia
vedľajšieho účastníka predstavujú formulárové podania, ktoré majú podobu použitého vzoru a navzájom
sa odlišujú len v minimálnej miere, a to práve tak, aby mohlo byť podanie čo do určitosti účastníkova predmetu konania dostatočne individualizované. Základ právnej argumentácie vrátane jej štylizácie
a formálneho „vyjadrenie“ však bude totožný alebo len s drobnými odchýlkami. Za týchto okolností je
nutné konštatovať, že spísanie takéhoto podania predstavuje skôr administratívny úkon než vykonanie

úkonu právnej služby. Okrem toho je v každom konaní zastúpený advokátom bez zreteľa na právnu
či skutkovú náročnosť sporu. Podľa jeho názoru právne zastupovanie advokátom by bolo odôvodnené
len v náročných právnych veciach, čo, samozrejme, nie je prípad vznesenia námietky premlčania. V
tomto prípade združenia vzbudzujú dojem účelovosti takéhoto konania, ktoré spočíva len vo vstupe
do konania spolu so splnomocneným advokátom za účelom dosiahnutia odmeny. Otázkou účelnosti

trov konania, najmä vo vzťahu k zast. účastníka konania advokátom v prípadoch hromadných a
administratívne jednoduchých podaní sa vo viacerých nálezoch zaoberal aj Ústavný súd (ďalej len ÚS)
Českej republiky (napr. IV.ÚS 3259/11, III.ÚS 3303/11, I.US 988/12), ktorý dospel k rovnakému záveru
o ich neúčelnosti a k súladu rozhodnutí súdov, ktoré v konaniach o nepriznaní náhrady trov konania
práve z dôvodu ich neúčelnosti, náhradu trov konania účastníkovi nepriznali. Účelnosť vynaložených
nákladov je podmienkou priznania ich náhrady. Odvolaciemu súdu dal do pozornosti najmä judikatúru

NS SR. NS SR v uzneseniach 2Sži/6/2014 zo 16.4.2014 a 2Sži/10/2014 z 26.6.2014 poukázal na
efektívnosť trov konania v prípade jednoduchých podaní, za aké možno v danom prípade považovať aj
námietku premlčania. Súd sa v predmetnom prípade nezaoberal hodnotením postupu žalobcu, ktorý sa
na jednoduché podanie nechal zastúpiť advokátom, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania,
možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré vznikli, ako vynaložené neúčelne. Vo

vzťahu k tomuto konaniu uviedol, že námietka premlčania na to, aby bola právne relevantná a súd sa
ňou zaoberal, nemusí byť vznesená v žiadnej predpísanej forme a ako to vyplýva zo súčasnej právnej
úpravy a judikatúry súdov, v konaní ju môže podať žalovaný, ale toto právo má aj subjekt, ktorý v
konaní vystupuje na jeho podporu a v prípade spotrebiteľských zmlúv ide dokonca o povinnosť súdu
na premlčanie prihliadnuť. Citoval, čo súd v predmetnom uznesení ďalej uviedol. Týmto poukázal aj

na uznesenie NS SR 6MCdo/5/2013 z 19.3.2014 (z jeho odôvodnenia citoval). Závery NS SR možno
aplikovať v aj v prejednávanej veci, nakoľko sa jedná o skutkovo a právne obdobnú prax. S prihliadnutím
na princíp právnej istoty je tiež potrebné uviesť, že právna teória i súdna prax rozoznávajú 2 základné
typy záväzností rozhodnutí NS, resp. súdov vyššieho stupňa, a to záväznosť „kasančnú“ (inštančnú,
t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu). V prípade tzv. precedenčnej záväznosti

existuje možnosť, aby všeobecný súd nereflektoval závery súdu vyššieho stupňa tým, že v dobrej viere
predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym „rozhodnutí“ súdu vyššieho stupňa zmysluplný
právnydialóg.Pokiaľvšaksúduzavrie,ženaodchýlnypostupniesúrelevantnédôvody,jerešpektovanie
rozhodnutí NS SR súdmi nižšieho stupňa nevyhnutné pre zachovanie princípu právnej istoty, keďže
jednou z úloh NS SR je dbať o jednotný výklad a aplikáciu právnych predpisov aj vlastnou rozhodovacou

činnosťou. Obsahom princípu právnej istoty je princíp predvídateľnosti práva, ktorý sa nevzťahuje
len na predvídateľnosť účinku právnych noriem, ale aj na predvídateľnosť súdneho rozhodnutia a
výsledku súdneho konania (nález ÚS SR IV ÚS14/2007 zo 17.5.2007). Do pozornosti odvolacieho
súdu dal aj uznesenie ÚS SR I.ÚS615/2014-11 z 28.11. (správne 10.) 2014 (z jeho odôvodnenia
rozsiahlo citoval). Účelnosťou trov vynaložených vedľajším účastníkom v súdnom konaní sa zaoberal

aj, napr. Krajský súd (ďalej len KS) v Banskej Bystrici v uznesení 17Co/91/2012 a KS v Bratislave
v uznesení 3Cob/259/2011. Podľa názoru KS v Nitre v uznesení 8Co/207/2014. Odvolací súd v
odôvodnení predmetného uznesenia vyhodnotil neúčelnosť trov vedľajšieho účastníka spojených s jeho
právnym zast. (citoval, čím pritom argumentoval). Rovnako sa KS v Nitre vysporiadal s otázkou trov
vedľajšieho účastníka v uznesení 8Co/67/2013, podľa ktorého právo na právne zast. treba odlišovať

od práva na náhradu trov konania, ktoré je podmienené účelnosťou vynaložených trov. Tiež poukázal
aj na skutočnosti uvedené v najnovšom uznesení KS Košice 5Co/l5/2014, ktorým bol zmenený výrok
uznesenia súdu I. stupňa o zastavení konania a priznaní trov konania vedľajšiemu účastníkovi. Citoval,
čo KS uviedol. Citoval, čo rovnako tak KS v Prešove v uznesení 12Co/69/2013, ktorým rozhodoval
o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka pri späťvzatí žaloby žalobcom a následnom zastavení

konania, konštatoval. IV Argumentácia vedľajších účastníkov spočívajúca v európskej legislatíve a
judikatúre ochrany spotrebiteľa vychádza z nesprávnej a neúplnej interpretácie. Ako bolo uvedené,
zákonodarca vytvoril priestor pre existenciu a činnosť združení na ochranu spotrebiteľa a novelou zák. o
ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1.5.2014 zaviedol do právneho predpisu § 5b, ktorým príslušným
orgánomukladápovinnosťprihliadnuťnapremlčanieprávaaleboinúzákonnúprekážku,ktorábycelkom

alebo sčasti znemožnila priznanie žalovaného nároku žalobcovi. V rámci MH SR funguje niekoľko
útvarov,ktorýchnáplňouprácejepráveochranaspotrebiteľa,atovširšejrovine,akoposkytujúzdruženia
na ochranu spotrebiteľa. Na základe uvedeného má za to, že zákonodarca pripravil vysoký štandard
ochrany spotrebiteľa a splnil tak všetky svoje záväzky vyplývajúce z európskych princípov ochranyspotrebiteľa. Základný právny predpis, na ktorom je budovaná ochrana spotrebiteľa v celoeurópskom
kontexte je Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Práve od
čl.7 ods.1 tejto smernice odvodzujú združenia na ochranu spotrebiteľa svoju existenciu, postavenie a

práva. V nadväznosti na čl.38 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len EÚ), ktorý vykonáva
smernicu o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a ktorý uvádza, že politiky Únie
zabezpečenia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, nie je však zrejmé ani len právo združenia na
ochranu spotrebiteľa na vstup do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa a určite
nie dokonca právo na právnu pomoc a právo na náhradu trov právneho zast. K skutočnosti, že ani

zákonodarca nie je spokojný so vzniknutým stavom, prispieva novela O. s. p. s účinnosťou od 1.1.2015,
zák.č.353/14 Z. z. Uvedeným právnym predpisom zákonodarca upravil postavenie a práva vedľajšieho
účastníka. Má teda za to, že nielen slovenské súdy, ale aj zákonodarca považuje pretrvávajúci stav,
kedy sa zástupcovia vedľajších účastníkov na súdnych konania vedených voči spotrebiteľom zúčastňujú
bez vedomia alebo dokonca proti vôli žalovaného spotrebiteľa, za nesprávny. Postavenie združenia na
ochranu spotrebiteľa v predmetnom konaní tak limitoval a uprednostnil slobodnú vôľu účastníka konania

pred nanúteným konaním vedľajšieho účastníka, niekedy dokonca aj proti vôli hlavného účastníka.
Z uvedeného vyplýva, že v Smernici Rady 93/13/EHS a Charte základných práv EÚ sa nenachádza
ust., ktoré by upravovalo právo združení na ochranu spotrebiteľov stať sa vedľajšími účastníkmi v
individuálnych sporoch týkajúcich sa spotrebiteľov. Hoci uvedené dokumenty vyžadujú v sporoch, ktoré
sa týkajú predajcu alebo dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup vnútroštátneho súdu rozhodujúceho

v týchto sporoch, ktorý nezávisí od zmluvných strán, v každom prípade nemožno tvrdiť, že odmietnutie
pripustiť vstup združenia do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu spotrebiteľa predstavuje
porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy pred súdom tak, ako ho zakotvuje
čl.47 charty. Okrem toho vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov nemožno stavať na
rovnakú úroveň ako právnu pomoc poskytovanú v určitých prípadoch podľa tohto čl. osobám, ktoré

nemajú dostatočné prostriedky. Uvedené vyplýva z rozsudku Súdneho dvora (ďalej len SD) vo veci
C-470/12. V súlade s uvedeným je zrejmé, že ani postavenie vedľajšieho účastníka v súdnom konaní
nie je bezvýhradné a absolútne právo združenia na ochranu spotrebiteľa. Odhliadnuc od uvedeného,
ak sa už vedľajší účastník na súdnom konaní zúčastní, opakovane uviedol, že v žiadnom prípade
nespochybňuje právo každého na právne zast., odôvodnené v prípade združení na ochranu spotrebiteľa

najmä v skutkovo a právne zložitých súdnych konaniach, ktoré vyplýva z čl.47 ods.2 Ústavy SR. Je
však spravodlivé zaoberať sa otázkou náhrady trov právneho zast. Vychádzajúc z vedľajšími účastníkmi
prezentovanej európskej legislatívy a judikatúry uviedol, že právo vedľajšieho účastníka na náhradu
trov právneho zast. nevyplýva zo žiadneho ust. právneho predpisu alebo rozhodnutia súdu, a to ani
z rozsudku SD vo veci C-279/09. V predmetnom rozsudku sa súd zaoberal prejudiciálnou otázkou v

znení, či právo Únie a osobitne zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že táto zásada bráni
tomu, aby vnútroštátna právna úprava podmieňovala podanie žaloby na súd zaplatením preddavku na
trovy konania a stanovovala, že právna pomoc sa nemôže právnickej osobe poskytnúť, aj keď ju nie
je schopná zaplatiť. SD preskúmal k predmetnej veci judikatúru Európskeho dvora pre ľudské práva
(ďalej len ESĽP) so záverom, že právo na prístup k spravodlivosti predstavuje prvok vlastný právu na

spravodlivý proces s tým, že sťažovateľ má mať možnosť účinne obhajovať vec na súde. Právo na
spravodlivý proces však nie je absolútne. ESĽP v rozhodnutiach o právnej „pomoc“ vo forme zastúpenia
advokátom rozhodol, že otázka, či je právna pomoc nevyhnutná na to, aby bolo konanie spravodlivé,
sa musí posudzovať vzhľadom na skutočnosti a okolnosti osobitné pre každú jednu vec a závisí najmä
od závažnosti konania pre žiadateľa, zložitosti uplatneného práva a konania, ako aj od schopnosti

žalobcu účinne obhajovať svoju vec. SD z uvedeného a ďalších skutočností vyvodil záver, že poskytnutie
právnej pomoci právnickým osobám nie je v zásade vylúčené, ale ho treba posúdiť s ohľadom na
príslušné právne predpisy a situáciu dotknutej spoločnosti, pričom je možné zohľadniť predmet sporu,
najmä hospodárske záujmy na ňom. Záverom súd uviedol, že zásada účinnej súdnej ochrany, ako je
ustanovená v čl.47 Charty základných práv EÚ, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby

sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä
oslobodenie od platenia preddavku na trovy konania a/alebo zastupovanie advokátom. Vnútroštátny
súd môže zohľadniť všetky okolnosti individuálnych prípadov. Na tomto mieste súdu pripomenul, že
združenie na ochranu spotrebiteľa je zo zák. oslobodené od platenia súdneho poplatku a nespochybňuje
ani jeho právo na právne zast. advokátom. Avšak, ako bolo poukázané, právo na právne zast. nie je

totožné s právom na náhradu trov právneho zast. Navyše, uvedený rozsudok sa týkal súdneho konania
právnickej osoby s hospodárskymi záujmami na konaní, keďže hlavným účastníkom vnútroštátneho
konania bola nemecká spoločnosť DEB Deutsche Energiehandels - und Beratungsgesellschaft mbH,
ktorej vznikol niekoľkomiliardový (€) ušlý zisk. V uvedenom rozsudku súd nedospel k záveru, že právo naprávne zast. v súdnom konaní automaticky znamená aj právo na náhradu trov konania za právne zast.
Nadväzujúc teda na čl.47 Charty základných práv EÚ (citoval, čo uvádza) je zrejmé, že právo na právnu
pomoc nie je upreté žiadnej osobe, avšak opäť z uvedeného nevyplýva, že by toto právo bolo totožné

s právom na náhradu trov právneho zast. Navyše, právna pomoc pre ľudí - spotrebiteľov nevynímajúc
- v materiálnej núdzi je ošetrená zákonodarcom v O. s. p. v prípade oslobodenia od platenia súdneho
poplatku a tiež v prípade možnosti využiť právne zast. prostredníctvom Centra právnej pomoci, ktorého
cieľom je práve zlepšovanie prístupu k spravodlivosti pre ľudí v materiálnej núdzi, t.j. pre tých ľudí,
ktorí pre nedostatok prostriedkov nemôžu využívať existujúce právne služby. Z uvedeného rozsudku

vo veci C-270/09 vyplýva tiež skutočnosť, že právo na poskytnutie právnej pomoci upravené v čl.47
nie je zaradené v Hlave IV Charty základných práv EÚ týkajúcej sa solidarity, a preto toto právo nie je
ponímané ako sociálna pomoc. Takisto aj včlenenie ust. o poskytovaní právnej pomoci do čl. charty,
týkajúceho sa práva na účinný prístup k spravodlivosti, naznačuje, že pri posúdení potreby poskytnutia
tejto pomoci sa má za východiskový bod zobrať právo samotnej osoby, „ktorého“ práva a slobody
zaručené právom Únie boli porušené, a nie všeobecný záujem spoločnosti, aj keď tento môže byť

jedným z prvkov posudzovania potreby pomoci. V Nemá výhrady voči vstupu združenia na ochranu
spotrebiteľa v prípade, ak spotrebiteľ je o jeho účastí v konaní informovaný, súhlasí s ňou, príp. udelí
takémuto združeniu plnomocenstvo na zastupovanie v konaní. Je však zrejmé, že ak takéto združenie
má za cieľ chrániť a pomáhať spotrebiteľom, malo by byť dostatočne personálne a finančne vybavené,
aby mohlo svedomito vykonávať svoju činnosť. Samotné súdy označujú tieto subjekty za profesionálne

združenia. Preto, vzhľadom na predmet činnosti združenia na ochranu spotrebiteľa, je predpoklad jeho
orientácie minimálne v hmotnom spotrebiteľskom práve. Ani procesné uplatnenie hmotného práva v
stovkách skutkovo jednoduchých a takmer totožných prípadoch nie je možné považovať za účelné.
Cieľom zákonodarcu rozhodne nebolo vytvorenie legislatívneho priestoru pre subjekt, ktorého jediným
úkonom v konaní bude udelenie generálneho plnomocenstva na zastupovanie advokátovi. Rovnako

tak si mohol zvoliť advokáta na zastupovanie samotný žalovaný a zákonodarca by nevytváral túto
možnosť pre samostatný subjekt, ktorý pôvodne nebol účastníkom konania a prejednávaná vec sa
ho netýka. Je toho názoru, že v prípade, ak by vedľajší účastník chcel a mal v úmysle poskytovať
ochranu spotrebiteľovi ako slabšej strane, nie je obvyklé, aby ihneď po oznámení svojho vstupu do
konania poukázal na to, že ho v tomto konaní bude zastupovať advokát bez toho, aby zistil, v akom

stave a akej právnej náročnosti je ten-ktorý prípad. Preto nežiada, aby vedľajší účastník bol principiálne
vylúčený z práva na náhradu trov konania, ale aby súdy prihliadali na všetky okolnosti prípadu a
nerozhodovali mechanicky, ale racionálne. Argumentácia súdov, podľa ktorej nie je jedinou úlohou
združenia na ochranu spotrebiteľa pomoc spotrebiteľovi v konaní pred súdmi, ale združenie založené na
ochranu spotrebiteľa vykonáva aj ďalšie úkony v prospech spotrebiteľa, ako napr. vykonávanie mediácie

za účelom mimosúdneho riešenia sporov, vyhodnocovanie spotrebiteľských zmlúv a neprijateľných
zmluvných podmienok, analýzy trhu zo spotrebiteľského hľadiska, podávanie podnetov orgánom štátnej
správy a samosprávny v súvislosti s plnením ich úloh vo veciach ochrany spotrebiteľa, osvetová
činnosť (pri ktorých, samozrejme, nie je zastúpené advokátom), je nelogická. Ak dokáže združenie
samotné posudzovať častokrát náročné formulované zmluvy, vyhodnocovať neprijateľnosť zmluvných

podmienok, upozorňovať na nekalé praktiky a vykonávať mnohé ďalšie aj uvedené úkony, predpokladá
sa, že je schopné vykonať aj taký jednoduchý úkon, ako je podanie námietky premlčania či upozornenie
nachýbajúcučinesprávneuvedenúročnúpercentuálnumierunákladov(pripomenul §5bzák.oochrane
spotrebiteľa). Tiež je nesprávny argument súdov, podľa ktorého zástupca vedľajšieho účastníka má
právo na náhradu trov konania, pretože ho má jeho (žalobcov) zástupca. Porovnávať také jednoduché

úkony, ako je spomínané vznesenie námietky premlčania, či stručné vyjadrenie k žalobe s úkonmi, ktoré
začínajú prípravou a podaním žaloby a končia návrhom na vykonanie exekúcie, neobstojí. Navyše,
je inkasná spoločnosť a právna úprava na žiadnom mieste nepredpokladá, že už len z tohto titulu sa
vie sám na súde zastúpiť. Uvedené platí o to viac, ak ide o zahraničnú právnickú osobu a tým, že je
zastúpený slovenským advokátom šetrí trovy konania, k náhrade ktorých by bol prípadne zaviazaný

žalovaný, ale aj štát, a to tým, že si jednak neuplatňuje náhradu cestovných výdavkov zo zahraničia
do miesta konania pojednávania v predmetnej veci v SR a tiež tým, že v konaní nevyužíva ústavné
právo na tlmočníka podľa čl.47 „ods.“ Ústavy SR v spojení s § 18 a § 141 ods.2 O. s. p. K právu
na právnu pomoc v prípade, ak účastník konania má zamestnancov s právnickým vzdelaním alebo
sám má právnické vzdelanie a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov uviedol nález ÚS

SR IV.ÚS 84/2014 z 23.5.2014. Na záver uviedol, nespochybňuje ústavné právo obsiahnuté v §
47 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, avšak
toto právo na právne zast. nie je právom na náhradu trov konania a v danom prípade s poukazom na
uvedené argumenty nespĺňa ani svoju podstatu. Zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorýsleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Právo na náhradu trov
konania je viazané na účelnosť vynaložených trov. Ak má byť rozhodnutie súdu o náhrade trov konania
logickým ukončením celého súdneho konania, tak súd musí dôkladne zvážiť všetky okolnosti prípadu

a v odôvodnení svoje rozhodnutie náležite vysvetliť. Nakoľko súd bol povinný z úradnej povinnosti
prihliadnuťnapremlčaniejehonárokuavedľajšíúčastníksvojímkonanímnijakoneprispelkmeritórnemu
rozhodnutiu súdu, v súlade s najnovšou judikatúrou slovenských súdov mal súd vyvodiť uvedený právny
záver. Je toho názoru, že súd opomenul špecifické okolnosti daného prípadu a len mechanicky a
formalistický sa zaoberal úzko vykladaným režimom náhrady trov právneho zast. bez toho, aby právo na

právnu pomoc, resp. právne zast. spojil s účelnosťou takto vynaložených trov. V dôsledku uvedeného
postupu tak v žiadnom prípade nemožno hodnotiť konanie súdu a jeho záver o náhrade trov konania
ako spravodlivý. Je samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že je vždy nevyhnutné vychádzať z
individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych zisteniach,
pričom nič nezbavuje všeobecný súd urobiť všetko pre spravodlivé riešenie konkrétneho a individuálne
charakteristického prípadu. Správnym procesným postupom mal súd o trovách konaniach vo vzťahu

medzi ním a vedľajším účastníkom rozhodnúť tak, že vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania
nepriznáva. VI Na základe týchto skutočností žiadal odvolaniu tak, ako je to uvedené, v plnom rozsahu
vyhovieť.
Rozsudok, okrem výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka, nebol odvolaním napadnutý,
nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní

preskúmavaný.
Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 219)
rozsudku vo výroku o trovách vedľajšieho účastníka, ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1), preto ho, podľa

§ 220 O. s. p., zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov právneho zast. 52,37 €.
V prejednávanej veci trovy vynaložené vedľajším účastníkom, pozostávajúce z trov právneho zast., nie
sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, preto ich nemožno považovať
zaúčelnevynaložené.Jepotrebnépoukázaťinaskutočnosť,ževedľajšíúčastník-vzhľadomnasvojcieľ
- bol vytvorený na ochranu spotrebiteľa, že i podľa samotného § 9 bod 5. jeho Stanov sú jeho výdavkami

výdavky na financovanie jeho účelu a výdavky na jeho správu, teda z uvedeného vyplýva, že samotný
vedľajší účastník je spôsobilý a schopný chrániť záujmy spotrebiteľa. Vedľajší účastník má právo zvoliť
si pri účasti v konaní zástupcu, avšak takto vynaložené trovy nemožno považovať za účelné bránenie
práva samotného účastníka v konaní. Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, tak fyzickej, ako aj
právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana a hlavný význam práva na právnu pomoc

spočíva v tom, že orgány uvedené v Čl.47 ods.2 Ústavy SR majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť
účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc, že súčasťou základného práva na právnu
pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania a v tejto súvislosti má vedľajší účastník
rovnaké možnosti ako ktorýkoľvek iný účastník v konaní v súvislosti so svojim zastúpením v rámci zák.
upravených možností, t. j. nie je vopred vylúčený z možnosti zvoliť si na svoje zastupovanie advokáta,

avšak tým, že sa mu neprizná náhrada trov konania - trov právneho zast., pretože sa nepovažujú za
účelne vynaložené, lebo neboli v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania
(nález II.ÚS 78/03 z 9.9.2004 ÚS SR), nie je porušené jeho základné právo na právnu pomoc a
rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl.47 ods.2 a 3 Ústavy SR. Znenie § 137 O. s. p. (účinné od
1.1.2012) síce medzi trovy konania zahŕňa i náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená

zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie
o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Napokon treba dodať, že
paušálny vstup vedľajšieho účastníka do všetkých konaní, v ktorých žalobca vystupuje, bez zreteľa na
stav konkrétneho súdneho konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť jeho úkonov, nemožno považovať za
dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ svojej činnosti. S prihliadnutím na cieľ vedľajšieho účastníka, ktorým je

ochrana a presadzovanie oprávnených záujmov spotrebiteľa, a na konkrétne okolnosti prípadu a to
najmä skutočnosť, že vstúpil do konania ako profesná organizácia na ochranu spotrebiteľa z vlastného
podnetu, a splnomocnil na svoje zastupovanie advokáta, hoci zo samotnej jeho podstaty vyplýva, že
musíbyťschopnýpomáhaťtomuúčastníkovikonania,nastranektoréhovstupujedokonania,nemožno-
ako už bolo uvedené - považovať jeho trovy za účelne vynaložené a tiež nemožno opomenúť skutočnosť

známu odvolaciemu súdu z iných vecí, v ktorých je ten istý žalobca, ako v prejednávanej veci, že aj
iné subjekty s rovnakým predmetom činnosti (cieľom) ako vedľajší účastník, vstupujú do toho istého
konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník a na svoje zastupovanie splnomocňujú advokáta,čo nutne vedie k úvahe, že primárnou pohnútkou pre vstup do konania nie je ochrana práv konkrétneho
spotrebiteľa.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie

konanie.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Vedľajší účastník nemal v odvolacím konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalobcovi
náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, lebo si ich neuplatnil.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.