Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. máj 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/223/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314209566
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314209566.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
JUDr. Daniela Ilavského a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: CD Consulting, s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpený
AK: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: J. M.,
nar. XX. I. XXXX, bytom H. J. XXX, o zaplatenie zmenkovej sumy 222 eur, zmenkového úroku a ďalšieho

príslušenstva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 8C/177/2014-51 zo
dňa 17. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ tlačivom A (vzor je prílohou nariadenia
európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.01.2007) domáhal rozhodnutia, ktorým by súd
zaviazal odporcu na zaplatenie zmenkovej sumy (vo výške 222 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25%
denne zo sumy 222 eur od 12. novembra 2010 do 12. marca 2012 čo predstavuje sumu 1.740,50 eur;
zo sumy 1.376,57 eur od 13. marca 2012 do zaplatenia a úroku vo výške 6% ročne zo sumy 1.429,57
eur od 29. decembra 2010 do 12. marca 2012, čo predstavuje 103,63 eur, zo sumy 1.376,57 eur od

13. marca 2012 do zaplatenia žiadal priznať aj zmenkovú odmenu vo výške 1/3% zmenkovej sumy
vo výške 4,77 eur) a náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil právne
ustanovením čl. 2 ods. 1, 5 ods. 1 až 4, čl. 7 ods. 1 a 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady
ES č. 861/2007 z 11. januára 2007, § 3, § 39, § 52 ods. 1 a 4, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 OZ (z.
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení zmien a noviel), § 4 ods. 1 až 4 ZoSÚ (z. č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) vecne
dôvodil, že dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch účastníkov spotrebiteľského vzťahu
v neprospech spotrebiteľa. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola vystavená zmenka,
neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 44 ods. 2 ZoSÚ, teda úver sa na základe tejto zmluvy
poskytuje v zmysle § 4 ods. 3 ZoSÚ za bezúročný a bez poplatkov a teda žalovanému vznikla povinnosť

vrátiť iba istinu poskytnutého úveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, práve naopak umožňuje
vymáhať i zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne a uvedené plnenie je
rozporné so zásadou dobrých mravov. Vzhľadom k tomu, že je neplatná dohoda o vyplňovacom práve
zmenky je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným NS SR zo
dňa 6. mája 2008 pod sp. zn. 4 Obo/161/2007, keď v odôvodnení sa uvádza, že z neplatnej úverovej
zmluvy v dôsledku neprimerane vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru sa zmluva prieči

dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku a preto právo na vyplnenie zmenky nemôže
vzniknúť. Dodal, že právny predchodca žalobkyne postupuje v rozpore so zásadami spotrebiteľskéhopráva a vymáha nezákonné pohľadávky založené na nekalých podmienkach z konkrétnym uvedením
blankozmeniek zameraných na vyhýbanie sa riadnej justičnej kontrole. Poukázal i na pripomienky
Európskej komisii zo dňa 12. februára 2014 vo veci C-558/2013 na bod 17 a 19. Skonštatoval, že súd

musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výkladná aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku.
Vzhľadom k tomu, že mechanická aplikácia zákona by priniesla absurdné dôsledky, zvolil výklad, ktorý
je v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý je racionálny a spravodlivý a návrh zamietol. O trovách
konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.); c) rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho
konaním, ako aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, konkrétne k porušeniu čl.
4, 5 a 7 Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007. Nariadenie má
všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich činnostiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej
republike. V danej veci žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6

Nariadenia,súdprvéhostupňabolpretopovinnýpostupovaťpodľačl.7ods.3.Napadnutérozhodnutieje
preto prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie i oboznámením sa s úverovou
zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobkyňa podľa dostupných informácií
ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi

nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
čo znamená, že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré
účastníci navrhli. Žalobkyňa predložila súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže
táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon
zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej

príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo a preto
neexistovalaokolnosť,ktorábyodôvodňovalavykonanieďalšíchdôkazovnevyhnutnýchprerozhodnutie
vo veci, potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z
doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci súd prvého stupňa mohol a
mal rozhodnúť o práve na náhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky,

z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračný zásada v
zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán,
nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto
konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky, zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v
listine ako takej samo právo žalobcu. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť

námietkyvočizmenke,aktakvšakneurobil,musiabyťakékoľvekinénámietkyodmietnuté,atozdôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd prvého stupňa z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobkyne vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázal charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolával, súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhovaných dôkazov

v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovaného v tomto konaní. Navyše
žalovaný o túto podporu nepreukázal žiadny záujem, súd prvého stupňa teda túto ochranu žalovanému
prakticky nanútil, bez jeho vôle. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, súd navyše pri vydávaní

rozhodnutia vychádzal z pohľadu neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný
so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd
tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol, také skutočnosti

jednoznačne nemožno považovať za nesporné. Žalovaný a ani žalobkyňa sa k týmto skutočnostiam
nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.
Na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných
právnych predpisov a práva európskej únie dospel súd k nesprávnemu rozhodnutiu. Žalobkyňaje majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského
vzťahu, zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku, zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať

inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení
o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. (ďalej aj „ZŠZ“) vôbec nezaoberal a ignoroval predmet
sporu, predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobkyňa v konaní
uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí, súd prvého stupňa však vec
posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvným záväzok, čo je neprípustné. V danom prípade následkom

bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ust. § 5
ods. 1 O.s.p., súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu, dospel k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo
výške0,25%dennejevrozporesdobrýmimravmi,atedavtejtočastipovažujesúdzmenkuzačiastočne
neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j. neplatný právny úkon.

Uvedený záver súdu prvého stupňa však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní
nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade
neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše
žalobcovi nie je známy obsah údajného zmluvného záväzku. Poukazuje na rozsudok Nejvyššího soudu
ČR zo dňa 22.08.2002 sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisk

č. 59/2004). Směnečný závazek je přitom zcela samostatný a oddělený od případného závazku, který
byl původem jeho vzniku. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej
právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú
vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné
hovoriťotom,žezmenkajezmenkoupodľazákonaospotrebnýchúverochažetomutozákonuodporuje.

Zmenka uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú
zmenku. Uplatnený nárok žalobkyne je tak v celom rozsahu dôvodný, pôvod informácie prvostupňového
súdu o existencii pripomienky európskej komisie k veci C-558/13 je pochybný. Prvostupňový súd
odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného
zdroja, čo je v právnom štáte neprípustné a predstavuje porušenie práva účastníkov konania na

spravodlivý súdny proces, ak súd mienil predmetné pripomienky európskej komisie použiť v tomto
konaní, mohol tak spraviť len vtedy, ak by tieto pripomienky vykonal ako dôkaz, a to vzhľadom na to,
že tieto pripomienky nie sú okolnosťami, ktoré nie je potrebné v súdnom konaní dokazovať podľa ust.
§ 121 O.s.p.. K samotnému obsahu pripomienky európskej komisie k veci C-558/13 je potrebné uviesť,
že ide len o jeden z názorov jedného z účastníkov prejudiciálneho konania. Citovanie a aplikovanie

samostatného názoru jedného z účastníkov prejudiciálneho konania a nie rozhodnutia súdu v danej
veci je neodôvodnené a neprípustné. Taký postup predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny
proces. Vo veci C-558/13 poskytli svoje pripomienky aj ostatný účastníci konania, medzi nimi Nemecko
a Slovenská republika, ktorých vyjadrenia boli práve opačné ako pripomienka európskej komisie. V
tejto súvislosti poukazujú na fakt, že prvostupňový súd si osvojil pripomienky európskej komisie vo

veci C-558/13, avšak z neznámych príčin sa vôbec nezaoberal inými vyjadreniami a pripomienkami
iných účastníkov prejudiciálneho konania. Súd v odôvodnení rozsudku ďalej poukazuje na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 zo dňa 06.05.2008, ktorý konštatoval absolútnu neplatnosť úverovej
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 39 O.z. a § 265 Obchodného zákonníka, že z absolútne neplatnej
úverovej zmluvy nemohlo vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobkyňa považuje za potrebné

obiter dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky
by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov , v tejto
súvislosti poukazuje na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal,
aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka, limitovaná
bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia, zmenka preto aj

v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek
doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.
Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú
veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení,
pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie znenie zo strany

veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou
podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala
používanie blankozmeniek. Ohľadne uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 zo dňa
06.05.2008 žalobkyňa uvádza, že v danom rozhodnutí išlo o konanie o vydanie zmenkového platobnéhorozkazu, nešlo o prípad indosovanej zmenky, tak, ako je to vo vyššie uvedenej veci, v danom prípade
sa neuplatňoval § 17 zákona zmenkového a šekového, na základe tohto nie je možno v tomto prípade
vzhliadať na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007. V odôvodnení súd prvého stupňa poukazuje aj

na rozhodnutie vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho svoju povinnosť skúmať z úradnej moci postavenie
žalovaného ako spotrebiteľa. Žalobkyňa k tomuto uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11
je riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohlo týkať prejednávanej veci. Rozsudok
C-419/11 sa týka odlišných právnych predpisov európskej únie - Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 - než
konajúci súd v tomto konaní aplikuje. Súdny dvor v bode 38 rozsudku C-419/11 uvádza, že v „každom

prípade na preukázanie na preukázanie postavenia spotrebiteľa v zmysle čl. 15 ods. 1 Nariadenia č.
44/2011 nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je fyzickou osobou“. Poukázala na uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013 a uznesenie Krajského
súduvKošiciach,sp.zn.4CoZm/3/2014zodňa13.06.2014.Navrhla,abyodvolacísúdzmenilnapadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná
žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovaný odvolanie nepodal, ani sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníčka konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok

súduprvéhostupňajevecnesprávny,vdôsledkučohobolisplnenépodmienkynajehopotvrdenie(§219
ods. 1 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený 24. mája 2016 (§ 156 ods. 3 O.s.p.).

Odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie žalobkyňa tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal

dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný.

Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne

dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie
tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o
predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa

§ 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 3
ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bezprávneho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzkužalovanej(vystaviteľazmenky)vrátiťposkytnutéfinančnéprostriedky,vyplývajúcemuzozmluvy
o úvere. Išlo o formulárovú zmluvu, ktorá obsahovala predtlačený text, kde boli dopísané iba označenie
dlžníka, suma, ktorú mal obdržať a ktorú splatiť. Ďalej zmluva obsahuje predtlačený text o tom, že dolu
podpísanýdlžníkvyhlasuje,žesaoboznámilasúhlasísobsahomtejtozmluvyoúvere,akoajsobsahom

plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú
na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať a súčasne
potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane zmluvy) a vyhlasuje, že
je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti.

Článok 14 Všeobecných podmienok obsahuje Dohodu o vyplnení zmenky: Na zabezpečenie peňažného
záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako
remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ.
Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy

sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri
po sebe idúce splátky, prípade uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo
časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa
voči dlžníkov, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal

splatný celý dlh.

Ďalej k pripojenej úverovej zmluve bola doložená i zmenka. Z pripojenej zmenky súd zistil, že žalovaný
dňa 23. februára 2010 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku
pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sumu 1.429,57 eur a zmenkový úrok vo výške

0,25% denne z tejto sumy od 12. novembra 2010. Uvedená zmenka bola vystavená ako vistazmenka a
bolaopatrenádoložkou„bezprotestu“a„naplateniepredložiťvlehote4rokovodvystavenia“azamiesto
platenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z
rubovej strany zmenky vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala na rad žalobkyne. Z
uvedenej listiny vyplýva, že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto

vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma je vyjadrená
číslicami, ako aj slovami a dátum začiatku úročenia je v listine uvedená odlišným tlačeným písmom ako
zvyšok vzorového tlačiva.

V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z

11.07.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 nevylučuje ústne
pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. Keďže súd prvého stupňa mal za to, že vo
veci je nutné nariadiť pojednávanie, pričom nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007

z 11.07.2007 nebráni uskutočneniu pojednávania, nie je možné postup súdu prvého stupňa vyhodnotiť
ako priečiaci sa platným procesným predpisom. Z Občianskeho súdneho poriadku explicitne nevyplýva
povinnosť súdu nariadiť pojednávanie formou uznesenia.

Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1

nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovaťvnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o
procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia
spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

V odvolaní odvolateľka poukázala, že súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza,
že vo veci vykonal dokazovanie na nariadenom pojednávaní, oboznámením sa s úverovou zmluvou,
exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobkyňa podľa dostupných informácií ani žalovaný
však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli.
Preto aj poukazuje, že podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané

prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. A v tej súvislosti preto žalobkyňa predložila súdu
ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový, dokázal jasne, úplne a
zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky

zo strany odporcu žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd k tejto argumentácii udáva, že i keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy
prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na

dispozitívnosťakontradiktórnosťkonania),nemožnopripustiť,abysasúdydostalidopostavenia,abylen
automaticky vydávali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia.
Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000
Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;

rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí
súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným
atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich
ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti.

V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo
odkazuje v bode 1 Preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by
súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto,
že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom
na to bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením

návrhu, a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také
rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu
podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Preskúmaním

obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a dôkazom, pripojeným do spisu bez návrhu účastníkov konania podľa § 120 ods. 1
veta tretia O.s.p. a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p.. Toto ustanovenie
dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania za účelom zistenia

skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore. Ide vlastne o prelomenie zásady
formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možného využiť ho vtedy, keď je
vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa mal zo žalobkyňa predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky

bolaspoločnosťPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,naradktorejvystavilžalovanýzmenku,nalíciktorejsanachádza
číslo úverovej zmluvy. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvého stupňa podľa §
120 ods. 1 veta tretia O.s.p., pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebonemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Súd prvého stupňa preto postupoval v súlade aj s právom Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré
sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne (por. napr. rozsudok Súdneho dvora európskych
spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu
vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti
používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“.

Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom
bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou
európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za
„všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.
Vnútroštátny súd konal v súlade so stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a
obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z

akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou
či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v
intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky
spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o

spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky).
Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej
kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech
spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu

podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný
nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v čl. 7 uvedenej smernice, pretože
takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci ku skončeniu používania nekalých podmienok
vzmluváchuzavretýchsospotrebiteľmizostranypredajcovalebododávateľov.Akbyvnútroštátneprávo
(prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom

zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku (effet utilé). Z hľadiska práva
EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej
povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho
práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice,
povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej

Smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto Smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249
tretím odsekom Zmluvy o založení európskeho spoločenstva. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu
vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie.

Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú

zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností
spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou
odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej
zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia,
v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch

týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM)
vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10 Banco Espanol de
Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať alimine (t.j. ak ich môže skúmať len
ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne

s právom Európskej únie.

Súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Oboznámením
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvého stupňa neporušil koncentračnú

zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvého stupňa
oboznámilatietoposúdilakodôkazynazistenieskutkovéhostavu,neporušilaniprincípkontradiktórnosti
súdneho konania ani rovnosť účastníkov. Vychádzajúc pritom z judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnejvyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto
nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov.
C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo,

že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky. Vyhodnotenie
zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduché. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo
všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných
podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...).

Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo.
Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať
kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje,
že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok „ nestanovuje, že súd žalobe musí
vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z
úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje

neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými
klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného
poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50, 51).
Proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly
neprijateľnosti zmluvných podmienok.

Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo
neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko
právne zdatný, aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej.
Preto, bez ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne

vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr.
aj na prípadné uznanie dlhu či vystavenie zmenky. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc
zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide
o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Obč. zák.)
a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Obč. zák. (§ 54

ods. 1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnymi závermi súdu

prvého stupňa, ktorý ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil dohodu
o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4
písm. k) Obč. zák. Týka sa to tiež neprijateľnej sankcie 91,25% ročne (0,25% denne) zmenkových
úrokov, ktoré spôsobili neúmerné zvýšenie zadlženia spotrebiteľov, neprimerane vysokej zmluvnej
pokuty za ,,porušenie zmluvných povinností“, netransparentného administratívneho poplatku za úver,

neprijateľnej rozhodcovskej doložky, neuvedenia RPMN v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a pod.

Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. pôvodne uplatnila práva z úverovej zmluvy na rozhodcovskom súde,
ktorý jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, avšak všeobecný súd exekúciu nepovolil, a to pre neprijateľné
zmluvné podmienky. Po nepovolenej exekúcii spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku

(podpísanú pri dojednávaní vyššie uvedeného úveru) na žalobcu CD Consulting s.r.o.. Je evidentné,
že pôvodný veriteľ uplatnil v minulosti na súde plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok a že po
nepovolení exekúcie pre rozpor so zákonom sa tentokrát uplatňujú v podstate obdobné plnenia, len ich
uplatňuje žalobca ako indosatár zo zmenky, a to podľa nariadenia. Plnenie v uvedenej výške správne
prvostupňový súd považuje za rozporné so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť

podľa § 39 v spoj. s § 3 Občianskeho zákonníka a dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil
ako neprijateľnú podmienku, majúc za to, že nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne
spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa
z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv
spotrebiteľa, ide o neplatné dojednanie (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Ak je potom neplatná

dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s právnym
názorom vysloveným Najvyšším súdom SR dňa 06.05.2008 pod sp. zn. 4Obo/161/2007.Súd prvého stupňa správne posúdil, že zmenka bola vyplnená podstatne vyššou zmenkovou sumou
než pripúšťa zákonné ustanovenie, pretože daný spotrebiteľský úver treba považovať pre absenciu
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere za úver poskytnutý bez úrokov a poplatkov.

Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§
39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Z dôvodu, že bol úrok vo výške 0,25% denne na zmenke
predformulovaný, nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 smernice).

Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami
prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh žalobkyne v celom rozsahu
zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p.
rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku

o náhrade trov konania potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni. Žalovaný si náhradu
trov odvolacieho konania návrhom neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.