Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/532/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113219722
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113219722.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov

senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: CEE
COLLECT FUND 1 LTD, Agiou Nikolaou, 67 - 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408, Nikózia,
Cyprus, reg. číslo: HE 308237, zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., Gorkého 3, Bratislava,
proti odporcovi: T. W., nar. XX.XX.XXXX, Z. XXXX/XX, C., t.č. na neznámom mieste, v konaní zastúpený
opatrovníčkou: Mgr. G. N., zamestnankyňou Okresného súdu Piešťany, o zaplatenie 3.318,45 eur s
príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 17C 2/2014-113
zo dňa 11. marca 2015 vo výrokoch II. a III., takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku II. o zamietnutí návrhu a v závislom
výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd výrokom I. zrušil platobný rozkaz tunajšieho
súdu zo dňa 05.08.2013, č.k. 18Ro 149/2013-45, výrokom II. návrh zamietol a výrokom III. odporcovi
náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 497, 262 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, § 2
písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
§ 52 ods. 1 až 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, §
52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, § 100 ods. 1, 101, 103
Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu omeškania a vecne tým, že právny
vzťah medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom založený Zmluvou o kreditnej karte je

právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa
príslušnýchustanoveníObchodnéhozákonníka,aleajprávnychpredpisov,ktoréupravujúprávnevzťahy
spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ, zákona č. 258/2001 Z.z. a zákona č. 250/2007 Z.z.). K
uvedenému záveru dospel súd z dôvodu, že uvedená zmluva je formulárovou spotrebiteľskou zmluvou,
nakoľko text zmluvy bol vopred pripravený, dlžník ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným
spôsobom zasahovať do jej obsahu a ani do obsahu príslušných obchodných podmienok tvoriacich
súčasť zmluvy. Právny predchodca navrhovateľa pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ, ktorý

koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, keď poskytol odporcovi
spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a odporca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a úver mu bol poskytnutý za
iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 1 a 2 ZoSÚ).Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) bez ohľadu na
to, že predmetná zmluva je uzavretá podľa Obchodného zákonníka. S poukazom na vyššie uvedené

a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava,
ktorou v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník,
súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a
príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

Vyššie citované ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100
ods. 1 OZ, a je treba aplikovať ho prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Keďže navrhovateľom uplatnený nárok je nárokom zo
spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. povinný z úradnej povinnosti skúmať,
či nedošlo k premlčaniu nároku navrhovateľa, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo, teda aj bez toho,

aby sa odporca premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka. Právna úprava v ustanovení §
5b zák.č. 250/2007 Z.z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, pričom vo
vzťahuktejtoprávnejúpraveneboliprijatéžiadneprechodnéustanovenia,čovspojenísoskutočnosťou,
že ide o procesné ustanovenie, znamená, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a
teda aj súd) postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania. Uvedené ustanovenie súdu

ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany spotrebiteľa,
apretosasúdnajskôrzaoberalmožnýmpremlčanímuplatnenéhonárokubeztoho,abyskúmalsamotnú
existenciu subjektívneho práva navrhovateľa.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 18.02.2009 došlo medzi právnym

predchodcom navrhovateľa - Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a odporcom k uzatvoreniu zmluvy
o kreditnej karte ku kartovému účtu odporcu a to prijatím a bezpodmienečným schválením žiadosti
odporcu zo strany právneho predchodcu navrhovateľa. Na základe takejto zmluvy právny predchodca
navrhovateľa poskytol dňa 18.02.2009 odporcovi úverový rámec 3.319 eur. Zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 14.08.2012 došlo k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy na navrhovateľa, s poukazom

na čo je navrhovateľ v spore aktívne legitimovaný. Pred postúpením pohľadávky na navrhovateľa,
a to dňa 02.09.2009 došlo k zosplatneniu úveru, čím sa stal splatným celý dlh, pričom uvedená
skutočnosť mimoriadneho zosplatnenia vyplýva z listinného dôkazu VUB_RETAIL NON-PERFOMING
LOANS TENDER 2012, a túto potvrdil aj navrhovateľ vo vyjadrení zo dňa 26.02.2015. Znamená to, že
navrhovateľ si mohol uplatniť svoj nárok na súde už dňa 03.09.2009, pričom dňa 03.09.2012 (pondelok)

uplynula všeobecná trojročná premlčacia doba. Navrhovateľ podal návrh na súde dňa 29.07.2013, teda
v čase, keď bol celý jeho nárok zo Zmluvy o kreditnej karte premlčaný.

Nakoľko súd bol povinný aplikovať ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. ako procesnú právnu normu
s poukazom na absenciu prechodného ustanovenia k tejto úprave, a teda bol povinný prihliadnuť na

premlčanie nároku voči spotrebiteľovi ex offo, na túto skutočnosť prihliadol, dospel k záveru, že z dôvodu
premlčania nároku navrhovateľa nebolo možné mu uplatnený nárok priznať, a preto súd návrh ako
nedôvodný vo výroku II. zamietol. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže
tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa
premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Z dôvodu uplatnenia nároku po uplynutí

premlčacejdobyajehozamietnutiavcelomrozsahuztohtodôvodu,súdďalejneskúmalopodstatnenosť
tohto uplatneného nároku navrhovateľa.

Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa o aplikácii Obchodného zákonníka pri posúdení premlčania, a
teda použití 4-ročnej premlčacej doby, s týmto sa súd nestotožňuje, a to z nasledovných dôvodov.

Súd nijako nepopiera argument, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Zmluva uzavretá v danom
prípade je však v zmysle vyššie uvedeného zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou. Je pravdou, že
názory na aplikáciu Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka na otázku premlčania v

spotrebiteľských vzťahoch nie sú jednotné. Súd sa v tomto prípade na základe nižšie uvedených
úvah priklonil k názoru, že na otázku premlčania je v danom prípade potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktorý názor je väčšinový a k záveru o premlčacej lehote v zmysle Občianskehozákonníka pri spotrebiteľských zmluvách dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 5MCdo 20/2009 zo
dňa 25.11.2011.

Súd pritom podporne poukazuje aj na rozhodovaciu prax súdov napr. na rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 21Co/93/2014 zo dňa 18.09.2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.
3Co/156/2014 zo dňa 05.11.2014, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 23Co 219/2014 zo dňa
25.11.2014, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 23Co 148/2014 zo dňa 25.11.2014, a tiež
rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 6 Co 81/2012-279 zo dňa 14.02.2013, ktorý bol na základe

sťažnosti predmetom prieskumu na Ústavnom súde SR, keď sťažnosť proti nemu bola uznesením č.k. I.
ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.06.2013 odmietnutá. V súvislosti s uznesením NS SR sp.zn. 6 M Cdo 4/2012
zo dňa 27.03.2013, na ktoré poukazuje navrhovateľ, súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej
veci nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa
nepoužijeúpravapriaznivejšiaprespotrebiteľa,napr.občianskoprávnavzmysle§52ods.2a§54ods.1
OZ. Pokiaľ ide o odkazy na rozhodnutia iných všeobecných súdov obsiahnuté vo vyjadrení navrhovateľa

zo dňa 08.12.2014, k týmto súd uvádza, že nie sú pre súd právne záväzné, nakoľko súd je v zmysle §
226 O.s.p. v tomto konaní viazaný len právnym názorom odvolacieho súdu.

Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy
rovnakých inštitútov (ako napr. premlčanie, odstúpenie od zmluvy), na tieto vzťahy je dôvodné aplikovať

právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porovnaj rozsudok NS SR vo
veci 5MCdo 20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61Cb 221/09). S účinnosťou zákona č.
150/2004 Z.z. (1.4.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné
klauzuly Obchodného zákonníka oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým
ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, spotrebiteľovi
sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie
občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takéto zhoršenie
postavenia spotrebiteľa. Uvedenému názoru nasvedčuje aj novoprijatá právna úprava § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorej „na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa

vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva“. Aj keď táto úprava je účinná až od 01.04.2015, súd ju použil ako interpretačnú
pomôcku pri aplikovaní jednej z dvoch vyššie uvedených právnych úprav premlčania.

Nakoľko súd dospel k záveru, že je nevyhnutné aplikovať právnu úpravu premlčania podľa Občianskeho

zákonníka, považoval nárok navrhovateľa podaný po uplynutí trojročnej premlčacej doby za premlčaný,
na ktorú skutočnosť prihliadol z úradnej povinnosti a návrh zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s 151 ods. 1
O.s.p., odporca bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, čo znamená právo odporcu na náhradu účelne

vynaložených trov celého konania. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil a ani mu v
konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ z odvolacieho dôvodu uvedenom v § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p. a uviedol, že právny predchodca uzatvoril s odporcom zmluvu o úvere, ktorá sa riadi

ustanoveniami Obchodného zákonníka ide o tzv. absolútny obchod a zmluva o úvere uzavretá medzi
účastníkmi konania obsahuje všetky náležitosti právnou úpravou v danom čase požadované pre daný
typ spotrebiteľského úveru. Poukázal na § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, § 269 ods.
2, 497 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), § 3 ods.
1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a vzhľadom na skutočnosť, že odporca uzavrel s právnym

predchodcom navrhovateľa zmluvu o úvere, a tento vzťah predstavuje tzv. absolútny obchod a to bez
zreteľa na povahu účastníkov tohto právneho vzťahu pretože veriteľom môže byť ktorákoľvek právnická
alebo fyzická osoba, rozhodujúcim znakom je forma vzťahu a nie jeho subjekty a preto sa nevyžaduje,
aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi a v tomto právnom vzťahu sa subjekty riadia Obchodným
zákonníkom. Súdna prax rešpektuje obchodnoprávny charakter zmluvy o úvere a to aj v prípade, že

ide o zmluvu o spotrebiteľskú. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave spis.
zn. 9Co 224/2011, Krajského súdu v Košiciach spis. zn. 3Cob 176/2011 zo dňa 24.05.2012 ako aj
na odbornú literatúru za oberajúcu sa otázkou povahy zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Skutočnosť,
že záväzok banky na základe ktorého sa zaväzuje poskytnúť dlžníkom finančné prostriedky s tým, žedlžníci sa poskytnuté finančné prostriedky zaväzujú vrátiť a zaplatiť úrok je vždy potrebné posudzovať
podľa ustanovení Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov ako zhodne konštatovali
aj najvyššie súdne inštancie v Slovenskej a Českej republike. Poukázal na rozhodnutie NS SR spis.

zn. 5Obo 56/2007, 5Obo 12/2010, 1Cdo 120/2010, na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
spis. zn. II. ÚS 3711/11, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5Cdo 120/2010,
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave spis. zn. 10Co 385/2010. Podľa navrhovateľa došlo k uzavretiu
zmluvy o úvere ako platného právneho úkonu, ktorý bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne
a prvostupňový súd nemôže aj napriek zvýšenej ochrane spotrebiteľa vyvodzovať právne závery s

ničím nepodložených tvrdení týkajúcich sa formulárovej zmluvy, pretože formulárová zmluva sama o
sebe ešte nemôže automaticky znamenať nemeniteľnosť, najmä ak zo strany spotrebiteľa nie sú v
procese uzatvárania zmluvy uskutočnené žiadne kroky za účelom zmeny jej obsahu. Prvostupňový súd
sa týmito okolnosťami vôbec nezaoberal. V nadväznosti na uvedené navrhovateľ nesúhlasí so záverom
prvostupňového súdu, že na vzťah medzi navrhovateľom a odporcom je možné aplikovať ustanovenia
Obchodného zákonníka a preto považuje v tejto súvislosti rozhodnutie súdu za nesprávne. K premlčaniu

záväzku odvolateľ poukázal na § 392 ods. 2, 397 Obchodného zákonníka. Právna úprava ochrany
spotrebiteľa je úpravou, ktorá predovšetkým má chrániť spotrebiteľa pred takým zmluvným vzťahom, v
ktorom dojednané podmienky sú v neprospech spotrebiteľa. Zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť
aj zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku týkajúcu sa premlčania. Keďže ustanovenie,
ktoré sa v Občianskom zákonníku líši od ustanovenia Obchodného zákonníka, nie je automaticky

ustanovením na ochranu spotrebiteľa. Je preto potrebné pri aplikácii práva dôsledne zvážiť ktoré
konkrétneustanovenieskutočnesmerujekochranespotrebiteľa.Vtejtosúvislostiodvolateľpoukázal na
odborný článok JUDr. Lukáša Vymazala uverejnený v Obchodnej revue č. 2 ročník 2010. Ďalej poukázal
na § 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Zdôraznil, že právna úprava ochrany spotrebiteľa je úpravou, ktorá má chrániť spotrebiteľa pred
takým zmluvným vzťahom, v ktorom dojednané zmluvné podmienky sú v jeho neprospech. Zmluvný
typ, ktorý si medzi sebou účastníci zvolili a ktorý upravuje či Obchodný či Občiansky zákonník
alebo iné právne predpisy, je charakterom zmluvných dojednaní zmluvných strán tzn. toho čo si
zmluvné strany medzi sebou upravili z pohľadu súladu alebo nesúladu s kogentnými ustanoveniami

príslušného zákona. Je preto vecou súdu, aby určil aký právny režim sa má na ten ktorý právny
vzťah vzťahovať a po tomto zistení zvolenú právnu úpravu aplikovať, pričom nesmie opomenúť,
že pokiaľ ide o spotrebiteľov dohodnuté zmluvné podmienky spotrebiteľskej zmluvy nemôžu byť v
neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti je nutné dodať, že zmluvné podmienky sa však nevzťahujú na
účastníkmi zvolený zmluvný typ, pretože tento je daný. Pod zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť

ani zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku týkajúcu sa premlčania. Obdobný právny
záver zastáva aj Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí spis. zn. 6MCdo 4/2012. Keďže v danom prípade k
vyhláseniu predčasnej splatnosti pohľadávky pôvodným veriteľom došlo 02.09.2009, teda do omeškania
so splatením celého dlhu sa odporca dostal dňa 03.09.2009 t.j. premlčacia doba začala plynúť odo
dňa 03.09.2009 a navrhovateľ podal návrh 26.07.2013 čo znamená, že premlčacia doba ešte podľa

Obchodného zákonníka neuplynula. Ďalej odvolateľ poukázal aj na dôvody týkajúce sa nepriznania
úrokov z omeškania, že navrhovateľ si uplatnil úroky z omeškania v súlade s právnymi predpismi.
Odvolateľ poukázal na § 369 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka ako aj na § 517 ods. 2
Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd nevykonal právne posúdenie k problematike premlčania. V
tejtosúvislostinedostatočnezistilstavapretorozhodnutiejenepreskúmateľné.Keďžeprvostupňovýsúd

v merite vec nesprávne právne posúdil potom nesprávne rozhodol i o trovách konania. Navrhovateľ má
za to, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia má vadu, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pretože súd nerešpektoval rovnosť procesných strán a nezabezpečil spravodlivú
ochranu záujmov obidvoch účastníkov. Odvolateľ má za to, že prvostupňový súd konal svojvoľne a
dospel k arbitrárnemu rozhodnutiu, keď bez relevantného odôvodnenia zamietol návrh navrhovateľa

v celom rozsahu. Prvostupňový súd sa s návrhom nevysporiadal riadnym spôsobom neuviedol akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, aké dôkazy bral do úvahy a na základe akých ustanovení
zákona rozhodol o zamietnutí nároku navrhovateľa v celom rozsahu. Rozhodnutie je nepreskúmateľné,
nepresvedčivé a protiústavné. Domáhal sa preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrhu
vyhovel alternatívne aby vydal uznesenie ktorým napadnutý rozsudok ruší a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Opatrovníčka odporcu odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadrila.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom

predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)postupom
tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.

Z obsahu spisu vyplýva, že zo žiadosti o vydanie kreditnej karty VÚB, a.s. a prehľadu histórie transakcií
na kartovom účte číslo XXXXXXXXX súd zistil, že dňa 18.02.2009 došlo medzi právnym predchodcom
navrhovateľa - Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a odporcom k uzatvoreniu zmluvy o kreditnej
karte ku kartovému účtu odporcu a to prijatím a bezpodmienečným schválením žiadosti odporcu zo
strany právneho predchodcu navrhovateľa. Na základe takejto zmluvy právny predchodca navrhovateľa

poskytol dňa 18.02.2009 odporcovi úverový rámec 3.319 eur. Prijatím a schválením žiadosti odporcu
zo strany VÚB, a.s. sa táto žiadosť stala zmluvou o vydaní a používaní kreditnej karty uzatvorenou
medzi držiteľom kreditnej karty a VÚB, a.s. podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Z predloženého
prehľadu histórie transakcií za obdobie od 25.02.2009 do 04.04.2012 vyplýva, že odporca v celom
rozsahu vyčerpal navrhovateľom poskytnutý úverový limit, pričom svoje splatné záväzky právnemu

predchodcovi navrhovateľa riadne a včas neuhradil.
Odvolateľ ako prvé namietal, že postup súdu prvého stupňa, keď otázku premlčania posúdil podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka.

Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu

premlčania vôbec neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to
v ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava
premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej
úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade
ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to,

že ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú
zmluvu posudzovať podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v
otázke premlčania práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o
spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri
spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu

prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po
uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv
Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva
v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci

prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na
jeho vykonanie.Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle

ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa

ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v

občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou

zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej

úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,

garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského

súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník

bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie
poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidloprednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo

spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho

zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp.zn. 4 MCdo
17/2014.

K námietke odvolateľa, že súdy svojím postupom poskytujú spotrebiteľovi neprimeranú ochranu,
odvolací súd uvádza, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú

možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku
alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej
diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca
nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou,
ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou

písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom
poňatíprávnehoštátu.Východiskomochranyspotrebiteľajepotompostulát,podľaktoréhosaspotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za
ktorýchdochádzakzáväzkovémuvzťahu,sohľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosťpredávajúceho,
lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť

stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.

Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych
vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje
každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému,

musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú
strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú
poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích

prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej
zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi)
je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej
rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré
medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať

rovnako nerovnou úpravou práv a povinností.

V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti
dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v
spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv

vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný
a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo
fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia
vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i
vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje

týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania
a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa
dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný.Vzhľadomnauvedenúargumentáciu,pokiaľsúdprvéhostupňanávrhzamietol,rozhodolvecnesprávne,
a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutom zamietajúcom výroku, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov

konania, potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi. Odporca si náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnil, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.