Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 12C/370/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226210
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Knociková
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2016:3112226210.7

Rozhodnutie

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Juditou Knocikovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave Grösslingova 4, IČO 36 864 421,
proti odporcovi Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave,
Župné námestie 13, o zaplatenie 175,-eur a iné s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 31.07.2013 č.k. 12C/370/2012-126 bol návrh navrhovateľa
zamietnutý. Na základe odvolania navrhovateľa bolo toto rozhodnutie zrušené uznesením Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 27.01.2016 č.k. 16Co/18/2015-153 a vec bola vrátená tunajšiemu súdu na ďalšie
konanie.

Navrhovateľ sa žalobným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.09.2012 domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,-eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 276,60 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Uviedol, že Okresný

súd Trenčín ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
08.12.2004, podanú ním zvoleným exekútorom vo veci dlžníka (povinného) Z. N. pod sp. zn.
súdneho exekútora EX 3521/2005. Oprávnený (navrhovateľ) podal na exekučný súd návrh na zmenu
súdneho exekútora. Súd však v zákonnej procesnej lehote 30 dní od jej prijatia nerozhodol o nej podľa
§ 44 ods.7 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.

Exekučný súd rozhodol o žiadosti až po uplynutí zákonnej lehoty a bol bezdôvodne nečinný viac ako
154 dní. Navrhovateľ podal na exekučný súd viacej žiadostí o informáciu o stave konania ako aj
viacej sťažností na prieťahy v konaní. Navrhovateľ požadoval náhradu majetkovej škody na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s
nepomernýmiťažkosťamianiejemožnépredložiťzodpovedajúceúčtovnédokladyresp.pracovnéalebo
obchodné zmluvy. Navrhovateľ požadoval majetkovú škodu, ktorá mu vznikla za správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-
eur, za udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-eur, za administráciu listín
a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- eur a za administratívne, poštovné,
telekomunikačné poplatky vo výške 15,-eur, spolu 175,-eur. Navrhovateľ dňa 11.06.2014 zdokladoval
výšku majetkovej škody znaleckým posudkom na sumu minimálne 31,68 eur. Náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch požadoval z dôvodu, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie v

stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímneočakávania navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a došlo aj
k vyvolaniu nasledovných rizík neskorým ukončením procedúry: a) k zániku povinného, b) k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a c) k insolvencii povinného. Navrhovateľ by mohol

vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva. Ako
ďalšie dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, zbytočným omeškaním
vzniknutého zániku plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa a vzniku neistoty v plánovaní

ďalších podnikateľských postupov a aktivít. Navrhovateľ si uplatňoval primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy podľa doterajších rozhodnutí Ústavného súdu SR v priemernej výške 663,88,-eur za rok, čo je
55,32 eur za mesiac. V prejednávanej veci žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 276,60 eur
(276,60 : 55,32 eur = 5 mesiacov). Navrhovateľ podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z.
písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak
do podania žaloby odporca pozitívne nereagoval. Žiadal aj náhradu trov konania.

Odporca žiadal žalobu zamietnuť, pretože navrhovateľ nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Poukázal
na nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd

a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať navrhovateľ sám. Tvrdenie
navrhovateľa o neznalosti spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na
pravde, keďže je v predmetnom exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje
právo na náhradu škody, má mať relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým

mu bola spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí) bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na
porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn.
IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Navrhovateľ v danom prípade neoznačil titul nároku na

náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný postup ale zároveň namieta nesprávny
postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je teda zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje
nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, navrhovateľ neuvádza žiadne kroky, ktoré podnikol na
odstránenie neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu na zbytočné
prieťahy v konkrétnom konaní, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a odporca
má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Odporca poukázal na to,
že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie

písomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody
až po uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti (prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody boli doručené odporcovi dňa 23.4.2012), preto je nárok na súde predčasne
uplatnený. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na

doplnenie žiadostí, ktoré odporca adresoval navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom odporcovi bola doručená len všeobecná
odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy,
kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, preukázanie
skutočností, čo boli podané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady

preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s
povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ neposkytol nijakú súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
oprávnenosť jeho nárokov a preto odporca - Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa
ust. § 4 ods.1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu,spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
odporca poukazuje ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu,

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote,
pričom navrhovateľ dosiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto
ustanovení, nepredložil. Odporca poukázal na to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného
od 01.06.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-
dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie

rozhodcovského súdu. Čo znamená, že akýkoľvek nárok navrhovateľa, vychádzajúci z nesprávneho
úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach
začatých po 01.06.2011 (účinnosť novely Exekučného poriadku č. 102/2011 Z.z. ) nemá žiadnu oporu
v zákone. Pred 01.06.2011 § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku znel: „vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe k novelizovanému
ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého

ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj
NR SR ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských
súdov“ predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám
tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca nepravdivá
a § 41 ods.2 písm. d/ exekučného poriadku sa správne aplikoval aj na rozhodcovské rozsudky aj pred

01.06.2011. Odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje:
„Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods.2 Ústavy SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného
práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné

prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl.48 ods.2 ústavy (I.ÚS 63/00)“ . Z
uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky

prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu
spotrebiteľských zmlúv. Navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia
uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej

aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k
vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu
zodpovednosti je určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutia podľa ust. § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z.

bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti
zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto
podmienka nie je v prípade zamietnutých žiadostí o udelenie poverenia na exekúciu namietaných
žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nemožno považovať za nezákonné a
zároveň jeho zákonnosť / nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti

postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je namieste posudzovať.
Ide o namietanie samotného rozhodnutia a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.
Odporca poukázal na skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods.2 Exekučného
poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods.2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa nedá
logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné

posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu “. V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia
Ústavného súdu SR z 03.03.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011
sp.zn.3Cdo146/2011,uzneseniaNajvyššiehosúduSRz26.09.2011sp.zn.3MCdo11/2010auznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29.03.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex offopreskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku , nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú

vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V
takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného
vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou
viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský
rozsudok v spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva

prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní),potompostupvšeobecnéhosúdu,ktorýztohovyvodídôsledkyvyplývajúcezplatnéhoprávneho
poriadku, je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ poukazuje vo svojom návrhu aj na
prieťahy v konaní, odporca odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č.
412/2012 Z.z. , kde je explicitne uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri

posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a
to: len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia
existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania
a odporca vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.

Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. odporca vzniesol námietku premlčania u
všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v
období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na
uplatnenie práva. Navrhovateľ sa vo svojej žalobe okrem iného domáha náhrady materiálnej škody vo
výške istiny s príslušenstvom , vymáhanej od povinného. Pre úspešné uplatnenie nároku podľa

ust. § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody. Od povinnosti riadne
škodu preukázať navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a
preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, ktorými
navrhovateľ odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu, spočívajúcu v istine s
príslušenstvom, navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie

toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že nie je
možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky odporca poukazuje na to, že rozhodnutie
o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným

titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku
navrhovateľa na súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie KS
v Trnave z 31.05.2012 sp.zn. 10CoE 308/2011 alebo KS v Žiline z 11.07.2012 sp.zn. 20CoE
94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania
resp. platobným rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe

namieta. Odporca uviedol, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo navrhovateľ uplatní novým
návrhom, musel by preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume , požadovanej od žalovanej, (čo nepreukázal ani preukázať nemôže)
a že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému

vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom
na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, zomreli a pod. Odporca je toho názoru, že
nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto
konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch
fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim

zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov
dosiahnuť inak. Navrhovateľ sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vo výške 20%
z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných
práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľ uplatňovalpodaním návrhu na začatie konania. Odporca poukazuje na znenie ust. § 17 ods.2,3 zák. č. 514/2003
Z.z. a na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov
riadiacichorgánovspoločnostivpodobe „frustrácie,úzkosti,neistotyanedôvery“súvpredmetnom

konaní irelevantné, keďže si nároky uplatňuje navrhovateľ ako právnická osoba. Samotná
judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/675/2011, kde je
uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
vsúdnomkonaníniejemožnévzťahovaťnafyzickéosoby,ktorésanačinnostiprávnickejosobynejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských

aktivít a podnikateľských plánov“ bez bližšej konkretizácie. Taktiež navrhovateľ neuviedol, v čom a ako
situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou
úvahou. Navrhovateľ ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žaloby nevyplýva a preto odporca nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že

by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Odporca poukázal na ust. § 3 ods.1 Občianskeho
zákonníka a § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení
nie je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady
zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti navrhovateľa

a povedomí, ktoré má navrhovateľ v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky
zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských
úverov. V tejto súvislosti odporca poukázal na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej

únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním navrhovateľa dostala
sťažnosti od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné
podmienky u navrhovateľa súvisiace najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria
poplatky na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25%
ročne a pod. navrhovateľ je vnímaný verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,

zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak
si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody voči štátu, ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému

postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodu / nemajetkovou ujmovou. Odporca má za to,
že navrhovateľ si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti,
pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä v súčasnosti je zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím
neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy.

Žiadal aj náhradu trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie dňa 30.03.2016 nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní.
Neúčasť ospravedlnili, pričom odporca súhlasil s pojednávaním v jej neprítomnosti. Právny
zástupca navrhovateľa požiadal o odročenie pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že

súd mu neodpovedal na jeho e-mailovú žiadosť o oznámenie ich spisovej značky. Súd zistil, že právny
zástupca navrhovateľa požiadal dňa 21.03.2016 e-mailom informačnú kanceláriu tunajšieho súdu o
oznámenie ich spisovej značky a asistentka senátu mu túto skutočnosť e-mailom oznámila dňa
22.03.2016 o 7:40 hod. Z tohto dôvodu súd nevyhovel žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa
o odročenie pojednávania a pojednával v jeho neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žalobného návrhu, žiadosti súdneho exekútora na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosti oprávneného (navrhovateľa) na zmenu
exekútora, rozhodnutia exekučného súdu s doručenkou a zistil tento skutkový stav veci:

SúdnyexekútorJUDr.ĽubomírPekársosídlomvŠalipodaldňa28.11.2005 naOkresný
súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: Z. N., bytom Bánovce nad Bebravou pre vymoženie
(15.942,- Sk) 529,18 eur, istiny s príslušenstvom a poverenie mu bolo udelené.Dňa 22.11.2010 podal oprávnený - navrhovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 21.04.2011 č.k. 4Er/174/2008-14, EX 3521/2005
vyhovel žiadosti o zmenu exekútora.

Od podania žiadosti o zmenu súdneho exekútora dňa 22.11.2010 do vydania predmetného uznesenia
dňa 21.04.2011 exekučným súdom po odpočítaní 30-dňovej zákonnej lehoty uplynula doba 4 mesiacov.

Podľa § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (v znení od 01.09.2005 do 01.12.2006)
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (v znení od 01.12.2006) oprávnený môže
kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd
návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 3 ods.1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 6 ods.1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení nesk. predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1

možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného
zreteľa.

Podľa § 6 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, v znení nesk. predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým
orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods.1,2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci, v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.Podľa§17ods.1,2,3citzák.(1)uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje
inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote

a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1,2,3 cit. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému

doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa článku 1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

Podľa článku 2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľačlánku7ods.5ÚstavySRmedzinárodnézmluvyoľudskýchprávach azákladnýchslobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa článku 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne

dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok

sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje
ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na
tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú

zrozumiteľné

Podľa článku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,

neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov

hospodárskejsúťažeexistovaliprimeranéaúčinnéprostriedky,ktorébyzabránilisúvislémuuplatňovaniu
nekalýchpodmienokvzmluváchuzatvorených sospotrebiteľmizostranypredajcovalebododávateľov.V danom prípade sa navrhovateľ domáhal priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy nesprávnym
úradným postupom okresného súdu z dôvodu, že exekučný súd postupoval nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Výšku

škody vyčíslil znaleckým posudkom na sumu minimálne 31,68 eur ako vynaložené náklady spojené so
správou a vymáhaním pohľadávky v období rokov 2009-2012 na každý jednotlivý spis. Táto suma by ho
nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene exekútora by dodržal
zákonom stanovenú dobu.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Výšku majetkovej škody súd vyčíslil ako náklady spojené so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu počas rokov 2009-2012 na základe znaleckého posudku vo výške minimálne 31,68 eur na každý

spis. Súd bol názoru, že skutočná škoda, ktorú navrhovateľ žaluje mohla vzniknúť iba počas tvrdenej
nečinnosti súdu a táto podľa exekučného spisu bola v trvaní 4 mesiacov a nie 3 rokov, pre ktoré obdobie
bola vyčíslená škoda. Okrem toho bol súd názoru, že navrhovateľ musel spravovať pohľadávky aj v čase
nečinnosti súdu a mohol do rozhodnutia súdu vykonávať úkony. Súd vyčíslenú škodu nepovažoval za
skutočnú škodu.

Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ustálenejpraxeústavnéhosúduniekaždéprekročeniezákonnejlehotyautomatickyznamená,žedošlok
nesprávnemu úradnému postupu, pretože je nutné skúmať všetky okolnosti, ktoré k tomuto prekročeniu

viedli. K predpokladu vzniku zodpovednosti bol súd názoru, že tunajší súd nie je kompetentný
preskúmavať procesný postup iného všeobecného súdu, pretože takýmto kompetentným súdom je len
Ústavný súd SR (KS Nitra 9Co 285/2011). Navrhovateľ nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, ani dôkaz
o konštatovaní prieťahov v namietanom exekučnom konaní, čím nebolo preukázané splnenie tohto
predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu.

Inak bol súd názoru, že postup exekučného súdu, nemožno označiť za rozporný so zákonom
a lehotou, teda nemožno ho charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní, pretože musel skúmať
platnosť spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnutie rozhodcovského súdu v zmysle súčasnej judikatúry. So
vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho

zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č.
93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a
záverečnýchustanoveníkúpravámúčinnýmod01.04.2004(§897fods.3)spotrebiteľskézmluvypodľa§
52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami §

53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch
aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu
s ust. § 53,54 a 57 tohto zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky

upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym
poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme

spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnému v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a tátozmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe
čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a
po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský

rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zastavil exekúciu v zmysle čl. 7 Smernice, aby
nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento
štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za
spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať

žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia a získať nový exekučný
titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné získať iný
exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím
podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto
skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom
konaní vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym)

konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole
neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom
ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd

by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok čase dlhšom ako 30 dní a
nemusel by zastavovať exekúciu. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil
vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen
Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku a

poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami.

Na základe uvedeného zároveň nebola zistená ani príčinná súvislosť medzi porušením práva a škodou.
Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd ale samotný povinný tým,
že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Navrhovateľ

poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri každom podnikaní
s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým, že si z 2 možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským
(súkromnoprávnym) konaním resp. formu notárskej zápisnice, teda dal prednosť tomuto orgánu pred
všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho podnikania a musí

znášať následky takéhoto vlastného výberu.

V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to
nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani
výška skutočnej škody a súd žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd tvrdí, že keď neboli splnené zákonné
predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za majetkovú ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné
podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Súd bol názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003
Z.z., aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy presne sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia
doba neuplynula od vydania rozhodnutia dňa 21.04. 2011 do dňa podania žaloby dňa 27.09.2012.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu

trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín
písomne v dvoch vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum, v počte 2 rovnopisov) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 42 O.s.p.).

Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že:
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §

221 ods. 1 O. s. p.).