Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. jún 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/58/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115896487
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1115896487.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Danice

Veselovskej a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanej O. O., stíhanej pre obzvlášť závažný
zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné o
odvolaní obžalovanej a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8Tk/1/2015 zo
dňa 05.04.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.júna 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušuje sa rozsudok Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 8Tk/1/2015 zo dňa 05.04.2016 v celom rozsahu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaná

O. O., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom U., X. č. XX, t. č. vo väzbe od XX.XX.XXXX,

je vinná, že

dňa XX.XX.XXXX v čase približne od 10.30 hod. do 11.30 hod. v U. na M. ulici č. X/B v záhradnej

chatke a na priľahlom dvore, v stave vystupňovaného afektu s heteroagresiou, ktorý bol zapríčinený
kulmináciou negatívnych emócií v spolužití s poškodeným H. O., v kombinácii so stresogénnym
vplyvom diagnostikovaného závažného somatického ochorenia (adenokarcinóm hrubého čreva), s
ktorým súviselo jej masívne depresívne ladenie, so zámerom spôsobiť smrť poškodenému, napadla
svojho manžela poškodeného H. O. a to tak, že nezistením spôsobom podpálila nimi prenajatú chatku,
v ktorej sa nachádzal poškodený, pričom po tom, ako poškodený vybehol z horiacej chatky ho následne
mačetou s dĺžkou čepele 40 cm bodla do brušnej dutiny a krku, na čo poškodený utekal pred ňou
do latríny nachádzajúcej sa na priľahlom dvore, kde ho tehlou opakovane udierala do oblasti hlavy,

čím mu spôsobila sečné poranenie dutiny brušnej s vytrhnutím tenkého čreva a krvácaním do brušnej
dutiny, štyrmi poškodeniami tenkého čreva a blanitej časti podbrušnice, léziou mezosigmy, viaceré
tržnozmliaždené poranenia hlavy v jej vlasatej časti, tržno zmliaždené poranenia krku a pravého
zápästia, popáleniny hlavy v jej vlasatej časti, tržnozmliaždené poranenia krku a pravého zápästia,
popáleniny hlavy, tváre, krku, hrudníka a ramien II. a III. stupňa v celkovom rozsahu 8% plochy
tela, ktoré vyvolali bezprostredné ohrozenie života poškodeného, pričom spôsobenými zraneniami bol
narušený obvyklý spôsob života poškodeného v dĺžke minimálne 2,5 mesiaca, pričom v pokračovaní

útoku na poškodeného zabránili obžalovanej náhodní svedkovia útoku, ktorí obžalovanú odtiahli od
zraneného poškodeného a súčasne obžalovaná podpálením prenajatej chatky spôsobila jej vlastníkovi
poškodenému J. Q. škodu v celkovej výške 2786,66 euro,

teda

- dopustila sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a to v úmysle iného

usmrtiť a taký čin spáchala na blízkej osobe, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo,- poškodila cudziu vec a spôsobila na cudzom majetku väčšiu škodu,

čím spáchala

obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.
v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Za to sa
odsudzuje

podľa § 145 ods. 2, § 41 ods. 2, § 39 ods. 2 písm. c), § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Tr. zák.
k úhrnnému trestu odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. sa obžalovaná pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 1, § 74 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovanej ukladá ochranné psychiatrické liečenie ústavnou
formou.

III. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 8Tk/1/2015 zo dňa 05.04.2016 bola
obžalovaná O. O. uznaná vinnou zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy v štádiu pokusu

podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť na
tom skutkovom základe, že

dňa XX.XX.XXXX v čase približne od 10:30 hod. do 11:30 hod. v U., na M. ulici č. X/B, v záhradnej

chatke a na priľahlom dvore sa pokúsila usmrtiť manžela - poškodeného H. O., nar. XX. XX. XXXX, a to
tak, že nezisteným spôsobom podpílila nimi prenajatú chatku, v ktorej sa nachádzal poškodený, pričom
po tom, ako poškodený vybehol s horiacej chatky ho následne mačetou s dĺžkou čepele 40 cm bodla do
brušnej dutiny a krku, na čo poškodený utekal pred ňou do latríny nachádzajúcej sa na priľahlom dvore,
kde ho tehlou opakovane udierala do oblasti hlavy, čím mu spôsobila sečné poradenie dutiny brušnej s

eventeráciou (vyvrhnutím)tenkého čreva hemoperitoneom (krvácanie do brušnej dutiny), štyrmi léziami
(poškodeniami) tenkého čreva a mezentéria (blanitá časť pobrušnice), léziou mezosigmy, viaceré tržno
- zmliaždené poranenia hlavy v jej vlasatej časti, tržno - zmliaždené poranenie krku a pravého zápästia,
popáleniny hlavy, tváre, krku, hrudníka a ramien II. a III. stupňa v celkovom rozsahu 8% plochy tela, ktoré
vyvolali bezprostredné ohrozenie života poškodeného a spôsobenými zraneniami bol narušený obvyklý

spôsob života poškodeného v dĺžke minimálne 2,5 mesiaca ku dňu podania znaleckého posudku, to
jest k dátumu 21. 04. 2015, pričom v pokračovaní útoku obvinenej na poškodeného zabránili náhodní
svedkovia incidentu, ktorí útočiacu obvinenú odtiahli od už vážne poradeného poškodeného a súčasne
obvinená úmyselným podpálením chatky spôsobila poškodenému J. Q., nar. XX.XX.XXXX, škodu v
celkovej výške 2786,66 € podľa odborného posudku.

Za to jej bol podľa § 145 ods. 2, § 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 41 ods. 2, § 39 ods. 2
písm. c) Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov. Podľa § 48 ods. 2
písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 48 ods. 4 Tr. zák. bola obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody
zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr.

zák. súd obžalovanej uložil aj trest prepadnutia veci a to jedného kusu mačety a lopaty nachádzajúcich
sa v úschove trestného depozitu Okresného súdu Bratislava I č. 8/2015 s tým, že podľa § 60 ods. 6 Tr.
zák. sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.

Podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanej uložil ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou.Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie obžalovaná O. O. ako aj prokurátor.

K. O. O. odôvodnila odvolanie osobitnými písomnými podaniami prostredníctvom svojich obhajcov.

V dôvodoch odvolania koncipovaných obhajcom J.. R. F. namieta výrok o treste, nakoľko uložený trest
odňatia slobody vo výmere 8 rokov považuje za neprimerane prísny. Účel generálnej a individuálnej
prevencie bude v danom prípade u obžalovanej zabezpečovať výkon uloženého ochranného
psychiatrického liečenia ústavnou formou. Je názoru, že prípadné uloženie trestu odňatia slobody

vo výmere blízkej doposiaľ vykonanej väzbe zabezpečí dosiahnutie účelu trestu. Úvahy súdu prvého
stupňa o údajnom dvojitom mimoriadnom znížení trestu sa javia ako nesprávne. Z výrokovej časti
napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd ukladal trest za použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c)
Tr. zák., ktoré upravuje osobitný postup pri ukladaní trestu zmenšenému páchateľovi, pričom súd nie
je viazaný obmedzeniami uvedenými v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je teda zrejmé, že súd v podstate neaplikoval pri ukladaní trestu ustanovenie § 39 ods. 2

písm. c) Tr. zák., nakoľko postupoval v súlade s obmedzeniami uvedenými v ustanovení § 39 ods. 3 Tr.
zák. Súd prvého stupňa taktiež pri ukladaní trestu nedostatočne zohľadnil zdravotný stav obžalovanej.
Celé hlavné pojednávanie sa vykonalo v neprítomnosti obžalovanej a to z dôvodu jej nepriaznivého
zdravotného stavu. Ak by obžalovaná nežiadala vykonať hlavné pojednávanie v jej neprítomnosti, bolo
by pravdepodobné, že hlavné pojednávanie by nebolo možné uskutočniť, respektíve len s ťažosťami.

Závažnosť zdravotného stavu a nutnosť najskoršieho začatia výkonu ochranného psychiatrického
liečenia ústavnou formou zjavne súd prvého stupňa nevyhodnotil správne. Zo znaleckého dokazovania
na hlavnom pojednávaní totiž vyplýva, že ukladanie trestu odňatia slobody vo výmere niekoľkých rokov
sa v prípade obžalovanej javí ako neúčelné. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a aby vo veci sám rozhodol.

Obhajca obžalovanej H.. T. D. v doplnení odvolania obžalovanej rozšíril dôvody odvolania aj na výrok
o vine. V tejto súvislosti uviedol, že súd prého stupňa skutok nesprávne právne posúdil, nakoľko
správe mal byť právne kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1, ods. 2
písm. b) Tr. zák. Samotná obžalovaná si na priebeh spáchaného skutku nepamätá, pričom skutok

bol čiastočne rekonštruovaný na základe výpovedí svedkov, ktorý sa dostavili na miesto činu počas
priebehu udalostí. Absentujú však konkrétne informácie, dôkazy o vzniku a čiastočne aj priebehu skutku
a najmä o príčine, motivačného pozadia konania obžalovanej. Následne v odvolaní rekapituloval závery
znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované znalcami z odvetia psychiatria ako aj psychológia, pričom
zdôraznil, že podľa znaleckého psychologického dokazovania neprinesie represia pre obžalovanú

žiadny zmysluplný benefit v zmysle nápravy, tak ako to chápe zákon. Všetci znalci - psychiatri sa zhodli
v tom, že obžalovaná skutok spáchala vo vystupňovanom afekte s tým, že rozpoznávacie a ovládacie
zložky boli u obžalovanej ťažko znížené. Navyše z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaná
bola doposiaľ bezúhonná osoba, pričom neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by svedčil k záveru, že mala
pohnútku manžela usmrtiť. Práve naopak, manžela mala rada a preto motivačným pozadím jej konania

moholbyťlenjejzistenýpsychickýstav.Zatakéhotostavujejvedomiaakonaniasastávaspornouotázka
zavinenia, kam smeroval jej úmysel v súvislosti s jej chaotickým správnamím počas činu, ako aj po čine.
Je nesporné, že manželovi spôsobila ťažkú ujmu na zdraví, avšak možno mať vážne pochybnosti, že
malaúmyselvraždiť,čiužvoformepriamehoalebonepriamehoúmyslu.Vzhľadomkzistenejzmenšenej
príčetnosti, nie je možné jej konanie posudzovať ako úmyselné konanie niekoho usmrtiť. Vzhľadom

k uvedenému mal súd prvého stupňa skutok správne posúdiť ako úmyselný trestný čin ublíženia na
zdraví a to len vo forme nepriameho úmyslu. Čo sa týka trestu, súhlasí s dôvodmi, ktoré súd prvého
stupňa viedli k aplikovaniu inštitútu o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, pričom pripomína,
že obžalovaná trpí na vážne onkologické ochorenie hrubého čreva a doposiaľ už absolvovala dve
operácie. Prognóza vývoja tejto choroby zatiaľ nie je jasná. Všetci znalci sa pritom zhodli, že represia

vo vzťahu k obžalovanej neprinesie žiadny efekt ohľadne nápravy obžalovanej. Navrhuje preto zrušiť
napadnutý rozsudok v celom rozsahu s tým, aby odvolací súd rozhodol sám a to tak, že ju uzná vinnou
zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 Tr. zák. a uloží je nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere 17 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia, za súčasného uloženia ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou. Pokiaľ ide o

odvolanie prokurátora ohľadne neuloženia ochranného dohľadu obžalovanej, tak to navrhuje zamietnuť,
s poukazom na tie dôvody, ktoré uviedol súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku.Prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa iba ohľadne
chýbajúceho výroku o ochrannom dohľade, ktorý mal byť obžalovanej uložený v zmysle § 76 ods. 1, §
78 ods. 1 Tr. zák. Prokurátor je názoru, že nutnosť uloženia ochranného dohľadu obžalovanej vyplýva

už zo samotného znenia ustanovenia § 76 ods. 1 Tr. zák., pretože súd obžalovanú odsúdil za spáchanie
obzvlášťzávažnéhozločinunanepodmienečnýtrestodňatiaslobody.Vzhľadomkuvedenémujenázoru,
že ukladanie ochranného dohľadu je v danej veci obligatórne. Navrhol, aby odvolací súd bez zrušenia
napadnutého rozsudku vec prvostupňovému súdu vrátil s pokynom, aby o chýbajúcom výroku rozhodol.

Krajský súd v Bratislave vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej O. O. podľa § 293 ods.
7 Tr. por., nakoľko obžalovaná výslovne požiadala o konanie verejného zasadnutia v jej neprítomnosti.
Rovnako tak krajský súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti poškodeného J. Q..

Obhajca obžalovanej H.. T. D. uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomne podaného odvolania,
ako aj jeho dôvodov. Pokiaľ ide o výrok o vine napadnutého rozsudku, tak poukazuje na to, že samotné

ustálenie skutku okresným súdom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nebolo preukázané, čo
bolo príčinou vzniku konfliktu medzi manželmi a čo bolo motívom konania obžalovanej. Sporným je
tu ustálenie úmyslu obžalovanej, pričom treba vychádzať nielen z okolností prípadu, ale aj z motívu
páchateľa. Je názoru, že absentuje dôkaz, že obžalovaná chcela manžela usmrtiť. Súd prvého stupňa
mal preto konanie obžalovanej posúdiť ako ťažké ublíženie na zdraví a nie ako pokus vraždy. Poukazuje

aj na znalecké posudky, kde všetci znalci sa zhodli na tom, že u obžalovanej išlo o vystupňovaný
afekt, dokonca jedna znalkyňa hovorila o nepríčetnosti. Pokiaľ ide o výrok o treste, tak poukazuje na
ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. ako aj na to, že obžalovaná skutok spáchala v zmenšenej príčetnosti.
Ochrana spoločnosti v súdenej veci bude zabezpečená predovšetkým uložením ochranného liečenia,
pričomtrestuloženýsúdomprvéhostupňapovažujezalikvidačnýatoajvzhľadomnaprečítanúlekársku

správu v odvolacom konaní. Pripomína, že súd pri ukladaní trestu zmenšene príčetnému páchateľovi nie
je viazaný obmedzeniami uvedenými v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok a sám prekvalifikoval skutok na ťažké ublíženie na zdraví za súčasnej modifikácie
skutkovej vety a uložil obžalovanej trest odňatia slobody v takej výmere, ktorá by zodpovedala doposiaľ
vykonanej väzbe. V danom prípade treba obžalovanej uložiť ochranné liečenie. Čo sa týka odvolania

prokurátora, tak navrhuje, aby ho krajský súd zamietol.

Obhajca obžalovanej J.. R. F. uviedol, že sa pripája k prednesu jeho predchodcu, pričom poukazuje na
písomné dôvody podaného odvolania. Žiada, aby krajský súd preskúmal nielen výrok o treste, ale aj
výrok o vine a následne zrušil napadnutý rozsudok a sám uložil obžalovanej trest odňatia slobody vo

výmere blízkej už vykonanej väzbe za súčasného uloženia ochranného liečenia.

Prokurátorka krajskej prokuratúry zotrvala na podanom odvolaní, pričom uviedla, že navrhuje, aby
krajský súd doplnil chýbajúci výrok o ochrannom dohľade, nakoľko uloženie ochranného dohľadu je v
danej veci obligatórne. Pokiaľ ide o ostatné výroky napadnutého rozsudku, tak tie považuje za správne,

vrátane právnej kvalifikácie, ako aj výmery trestu a uložení ochranného liečenia.

Poškodený H. O. uviedol, že čo sa stalo je obrovská rodinná tragédia. Napriek všetkému manželku
miluje. Teraz je s ňou v písomnom aj telefonickom kontakte, pravidelne ju navštevuje vo väznici. Má
aj on zdravotné problémy, prišiel o nohu. Napriek všetkému žiada krajský súd, aby bol zhovievavý a

vyhovel odvolaniu manželky.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovanej je čiastočne dôvodné a odvolanie

prokurátora dôvodné nie je. Len pre úplnosť odvolací súd pripomína, že odvolanie obžalovanej bolo
pôvodne obmedzené len do výroku o treste, avšak ešte počas plynutia zákonnej lehoty na podanie
odvolania bolo rozšírené aj na výrok o vine. Krajský súd v Bratislave preto na podklade odvolania
obžalovanej preskúmal všetky výroky napadnutého rozsudku.

Podľa § 321 ods.1 písm. b) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre chyby v napadnutých
výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak je uložený trest
neprimeraný.

Podľa § 322 ods.3 Tr.por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený,

alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym
takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom

pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie
súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy, vo vzťahu k výroku o vine, správne a logicky
vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Podľa názoru odvolacieho súdu výrok o vine obžalovanej O. O. zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. spáchaného
v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.
zák. nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti.

Pokiaľ obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu namietal, že skutok, ktorý bol

vymedzený v obžalobe a následne aj vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní, tak odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. V tejto súvislosti krajský
súd poukazuje najmä na znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia
vypracovaný znalcom J.. J. A., ktorý sa týkal posudzovania zdravotného stavu poškodeného H. O..
Z uvedeného znaleckého posudku možno nepochybne vyvodiť, že poškodený utrpel viaceré závažné

poranenia, ktoré sú uvedené v tzv. skutkovej vete vo výrokovej časti tohto rozsudku (napríklad
sečné poranenie brušnej dutiny, tržnozmliaždené poranenia hlavy, tržnozmliaždené poranenia krku a
pravého zápästia, popáleniny hlavy, tváre, krku a hrudníka v celkovom rozsahu 8% plochy tela). Z
medicínskeho hľadiska išlo o ťažké zranenia, pri ktorých útoky smerovali na životne dôležité orgány
(hlava, krk, brucho), pričom išlo o útoky s použitím sily a viacerých útočných nástrojov, ktoré boli

kombinované s pokusom o zapálenie poškodeného. Z predmetného znaleckého posudku možno taktiež
vyvodiť, že dokumentované zranenia utrpel poškodený dňa 05.02.2015, t. j. išlo o zranenia čerstvé,
ktoré si vyžiadali jeho hospitalizáciu v nemocnici a viaceré operačné zákroky. Znalec za obranné
poranenie považoval len reznú ranu na zápästí vpravo s tým, že podľa jeho názoru musel mať útok
na poškodeného viacero fáz so zameraním na rozdielne časti tela a to pravdepodobne použitie mačety

na oblasť brucha a krku, kusu betónu použitého k útoku na hlavu a krk a použitie ohňa najmä
na oblasť hlavy, krku a hrudníka. Výsledkom útoku na poškodeného bolo bezprostredné ohrozenie
života poškodeného. Pokiaľ ide o mechanizmus vzniku zranení, tak zopakoval, že poranenie brucha
vzniklo ostrým nástrojom (nožom alebo mačetou), poranenia hlavy a krku vznikli opakovaným násilným
pôsobením tvrdého nástroja (pravdepodobne kusom betónu), rezné rany na krku mohli vzniknúť aj

použitím ostrého nástroja a popáleniny hlavy, krku, hrudníka a ramien vznikli pôsobením termickej
energie pri horení s pravdepodobným použitím aktivátora horenia, zrejme tekutiny naliatej na postihnuté
časti tela poškodeného.

VtomtosmerekrajskýsúdpoukazujeajnakamerovýzáznamspoločnostiPSStavebninys.r.o.,zktorého

možno zistiť, že dňa 05.02.2015 o 11.29 hod. sa okolo chatky, v ktorej žila obžalovaná s poškodeným
začal šíriť hustý dym a v čase o 11.32 hod. začala chatka horieť. Skutočnosť, že chatka dňa 05.02.2015
horela možno vyvodiť aj zo zápisnice o ohliadke miesta činu, ako aj z výpovedí príslušníkov PZ - svedkov
T. X. a J. X., ktorí prišli na miesto činu dňa 05.02.2015 okolo 11.45 hod., pričom na mieste spozorovali
obžalovanú, ktorá bola od krvi s tým, že poškodeného práve nakladali do sanitky, pričom záhradná

chatka horela.

Podľa názoru odvolacieho súdu možno z uvedených dôkazov nepochybne vyvodiť, že k útoku na
poškodeného H. O. došlo dňa 05.02.2015 približne v čase od 10.30 hod. do 11.30 hod. a to vU., na M. ulici č. X/B v záhradnej chatke a na priľahlom dvore. V zhode so závermi znaleckého
dokazovania vykonaného znalcom z odboru zdravotníctvo možno nepochybne konštatovať, že útok
na poškodeného prebiehal vo viacerých relatívne samostatných fázach (najmenej v troch), keď došlo

k útoku na poškodeného horľavinou, potom ostrým nástrojom a napokon kusom betónu na oblasť
hlavy. Všetky tieto skutočnosti vrátane zranení, ktoré utrpel pri útokoch poškodený sú súčasťou tzv.
skutkovej vety a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd považuje za nepochybné aj
to, že na poškodeného útočila práve obžalovaná O. O.. Napokon, táto skutočnosť ani nebola medzi
stranami sporná a aj obhajoba obžalovanej vychádzala z toho, že obžalovaná spôsobila poškodenému

dokumentované zranenia, avšak nie s úmyslom ho usmrtiť. To, že na poškodeného útočila práve
obžalovaná možno pritom vyvodiť aj z výpovedí viacerých svedkov (napríklad svedka Z. R. či E. T.), z
ktorých vyplýva, že obžalovaná stála pred latrínou, v ľavej ruke držala kus betónu, otvorila pravou rukou
dvere na latríne, kde sedel poškodený, ktorý bol celý krvavý a mal zohnutú hlavu. Ako tie dvere otvorila,
tak ho tým betónom trafila do hlavy, poškodený sa vôbec nebránil. Potom ho znovu trafila do hlavy.

Z výpovede svedkov možno teda vyvodiť, že videli konečnú fázu útoku obžalovanej na poškodeného,
ktorá ho opakovane udierala do hlavy a jej ďalším útokom na poškodeného následne zabránili a to
aj v spojitosti s hliadkou PZ, ktorá sa dostavila na miesto činu. V čase, keď obžalovaná útočila na
poškodeného kusom betónu na oblasť jeho hlavy už záhradná chatka horela a poškodený už mal čerstvé
sečné rany brucha a krku, t. j. bol od krvi a od krvi bola aj obžalovaná.

Odvolacísúduzatvára,ževzhľadomnavykonanédôkazymožnourobiťspoľahlivýzáverotom,žeskutok
sa stal tak, ako je popísaný v tzv. skutkovej vete výrokovej časti tohto rozsudku a tento skutok spáchala
obžalovaná. Nemožno preto akceptovať námietky obhajcu obžalovanej, že ustálené skutkové okolnosti
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, respektíve, že z vykonaného dokazovania nepochybne

nevyplývajú.

Pokiaľ obhajoba obžalovanej namietala, že nebol zistený motív konania obžalovanej a čo vyvolalo
jej útočné konanie dňa 05.02.2015, tak odvolací súd pripomína, že obžalovaná mala podľa všetkých
troch vypracovaných znaleckých posudkov z odvetvia psychiatrie, konať vo vystupňovanom afekte.

Tento stav je pritom charakteristický afektívnym raptom. Krajský súd uvádza, že tzv. raptus je náhle
vzniknutá prechodná porucha s veľkým nepokojom a nemotivovaným útočným správaním. Spravidla
vzniká zo silnej úzkosti. V rapte dochádza k násilným trestným činom. Páchateľ afektívneho deliktu
potrebuje stále väčšie množstvo síl, aby udržal svoje negatívne emócie pod kontrolou. Pretože
sa páchateľ snaží ovládať, k vybitiu afektu dochádza až po prekročení určitej kritickej hranice.

Určitý impulz potom v konečnej fáze vedie k výbuchu nahromadených negatívnych emócií, ktoré
výrazným spôsobom zúžia vnímanie a sústredia ich na určitý bezprostredný cieľ, čím sa oslabia
etické regulačné mechanizmy správania. Motív konania obžalovanej tu preto možno spoľahlivo zistiť
práve z dokazovaním ustáleného vystupňovaného afektu, v ktorom sa obžalovaná nachádzala v čase
činu a ktorý vznikol z depresií, možnej disharmónie vo vzťahu s poškodeným, ako aj zo zisteného

onkologického ochorenia. Frustrácia a depresia sa v obžalovanej hromadila (stupňovala), pričom v
takýchto prípadoch býva spúšťacím mechanizmom násilného konania páchateľa spravidla banálny
podnet. Páchatelia v prípadoch afektívneho deliktu spravidla nekonajú racionálne a ich pohnútky často
zostávajú bližšie neobjasnené. Z tohto pohľadu je preto bez významu, čo dňa 05.02.2015 „spustilo“
násilnékonanieobžalovanej,nakoľkopodstatnýmjeto,žeobžalovanákonalavovystupňovanomafekte,

ktorý bol následkom hromadenia sa jej depresívnych stavov.

Z hľadiska skúmania príčetnosti, zmenšenej príčetnosti, či nepríčetnosti obžalovanej v čase spáchania
skutku je nutné zdôrazniť, že nepríčetnosť je v Trestnom zákone konštruovaná na základe tzv.
biologického kritéria, ktoré predpokladá významnú odchýlku od normy v psychike páchateľa, teda

duševnú poruchu alebo chorobu, ktorá je tu v dobe spáchania činu a bráni páchateľovi chápať
protiprávnosť jeho konania, respektíve svoje konanie ovládať.

Pokiaľ ide o násilné trestné činy spáchané v afekte, tak je potrebné uviesť, že pojem afektívny delikt
sa definuje ako trestný čin spáchaný pod vplyvom silných emócií, keď emočné vzrušenie predchádza

racionálnej rozvahe. Pod pojem afektívny delikt sa podraďujú aj tzv. situačne podmienené skutky
spáchané v silnom rozrušení, ktoré predstavujú spontánnu reakciu páchateľa na mimoriadne ťaživú
životnú situáciu. Afekty sú silné pocity (emócie), formy prežívania, ktorými človek reaguje na vonkajšie
ako aj vnútorné podnety. Ide o reakcie spontánne, subjektívne, ktoré tvoria určitý protipól k reakciirozumovej (intelektuálnej). Ide spravidla o silnú emocionálnu reakciu vysokej intenzity, ktorá síce
vedomie zužuje, ale nezastiera ho a ktorá nie je chorobného pôvodu. Intenzívne prežívaná tendencia
k uvoľneniu napätia môže potlačiť rozumovú úvahu a obvyklé zábrany. Človek sa pod vplyvom afektu

chová odlišne od svojej osobnej a všeobecnej normy.

Pre afekty ako pocitové reakcie je príznačné ich krátke trvanie a prechodný charakter. Neplatí to
však bezvýhradne. Z hľadiska psychiatrického sa rozlišuje medzi afektmi normálnymi (fyziologickými),
ktoré nie sú prejavom duševnej poruchy a predstavujú reakciu na podnet určitej intenzity a afektmi

patologickými (chorobnými). Jednotlivé osoby sa pritom líšia svojím sklonom k afektívnemu prežívaniu.
Miera afektibility závisí napríklad na faktoroch genetických ako aj kultúrne sociálnych, pričom k ich
zmenám môže dochádzať v závislosti na veku, aktuálnom zdravotnom stave a podobne.

Páchateľ afektívneho deliktu síce svoju vôľu navonok prejavuje, ale jeho schopnosť adekvátne vážiť
spoločensky prijateľné a neprijateľné reakcie je obmedzená, hodnotový motivačný rebríček je vplyvom

afektudeformovaný.Priafektetedaideoformuprežívania,ktorásícemásubjektívnyvnútornýcharakter,
zároveň je však nezávisle na vôli páchateľa objektívne pozorovateľná (somatické prejavy, zmeny
správania a podobne). Objektívny charakter afektu ako psychického stavu je zrejmý zo skutočnosti, že
je mu pričítaný potenciálny význam na príčetnosť páchateľa.

Afekt odbúrava bežné zábrany páchateľa, respektíve bráni racionálnemu uvažovaniu, ktoré zahŕňa tak
právneakoajetickénormy,takžepáchateľkonátak,akobyzainýchokolnostínekonal.Ajkeďschopnosť
páchateľa ovládať svoje konanie a vnímať protiprávnosť svojho konania nie je úplne vymiznutá (v smere
nepríčetnosti), sústredí svoju motiváciu na vybitie afektu a inak rešpektované pravidlá strácajú z dôvodu
mimoriadneho pohnutia mysle pre páchateľa svoju presvedčivosť. Kvalifikovaný afekt teda radikálne

mení priority páchateľa. Intenzívny pud k vybitiu afektívnej tenzie zastiera jeho rešpekt k pravidlám, ako
aj strach z prípadnej trestnej sankcie. Vplyvom afektu sa dočasne mení štruktúra osobnosti páchateľa
a dostavuje sa tzv. primitívna reakcia.

Forenzo-psychiatrickáatrestnoprávnanáuka(atotakslovenská,českáanapríkladajrakúska,napríklad

F., J.: W. a kriminologické aspekty vražd, I. X., R. XXXX) rozoznáva prosté afekty, ktorými sa rozumie
stav silnejších emócií, pri ktorých vo väčšej, či menšej miere dochádza prakticky u každého páchateľa
úmyselného trestného činu. Vyjadrujú obvyklý stres z rizkantnej situácie a nemajú na psychiku páchateľa
zásadný vplyv. Do druhej kategórie afektívnych konaní patrí afekt vystupňovaný (silný), pri ktorom
sa pripúšťa jeho vplyv na príčetnosť páchateľa. Tieto dva stupne afektu (prostý a vystupňovaný)

sú považované za normálne prejavy ľudskej psychiky. Oproti tomu tretí typ, tzv. afekt najvyššieho
stupňa (patický afekt) má už jednoznačne charakter duševnej poruchy (ide o stav, ktorý je výsledkom
psychiatrického ochorenia s konkrétnou lekárskou diagnózou), ktorý má zásadný vplyv na psychiku
páchateľa a spôsobuje nepríčetnosť páchateľa.

Patický afekt je v českej ako aj slovenskej psychiatrickej literatúre (napríklad R., P. a kol.: Y. psychiatrie
a psychologie, E. R. XXXX alebo T., Soudní psychiatrie a trestní právo, 1989), považovaný za extrémne
vystupňovaný afekt s tým, že vrcholné afektívne vzrušenie páchateľa prechádza v kulminačnom bode
do krátkodobého mrákotného stavu. Mrákotný stav doprevádza búrlivý nepokoj a agresia voči okoliu,
ktorá má spravidla nekoordinovaný charakter. Vo vrcholovej fáze patického afektu býva páchateľ

dezorientovaný, môže skĺznuť do automatického konania. Pre ústupovú fázu patického afektu je
charakteristické veľké fyzické a psychické vyčerpanie, nezriedka upadnutie do spánku, po ktorom
nasleduje buď čiastočná alebo úplná amnézia na rozhodujúcu dobu afektu a konania. Patický afekt
je psychiatricky hodnotený ako krátkodobá psychóza, respektíve porucha vedomia a jeho forenzným
následkom je nepríčetnosť. V odbornej literatúre panuje zhoda, že ide o prejav celkom ojedinelý.

Naopak u afektov fyziologických (tzv. normálnych - ide o prvé dva hore uvedené typy), t. j. vrátane
vystupňovaného afektu, ktoré nepredstavujú chorobný stav, nepríčetnosť v zásade neprichádza do
úvahy. Možno preto zhrnúť, že nepríčetnosť len v dôsledku fyziologického afektu je v rámci normálnej
psychiky zriedkavým javom.

Vzhľadom k uvedenému považuje krajský súd závery znaleckého posudku znalcov - psychiatrov J.. J.
K. a J.. G. M., podľa ktorých mala obžalovaná v čase spáchania skutku vymiznuté rozpoznávacie, ako aj
ovládacie schopnosti, s poukazom na to, že trpela akútnou reakciou na stres a vystupňovaným afektomso znížením vedomia, za nesprávne. K. odvolací súd dáva do pozornosti, že znalci - psychiatri sa zhodli
v tom, že obžalovaná konala vo vystupňovanom afekte, pričom vystupňovaný afekt sa považuje za
afekt fyziologický, teda za normálny prejav ľudskej psychiky, ktorý nemá základ v duševnej poruche,

či chorobe s tým, že z hľadiska príčetnosti spravidla znižuje, prípadne podstatne znižuje ovládacie
schopnosti páchateľa. Pre patický afekt, ktorý spôsobuje nepríčetnosť páchateľa (t. j. vymiznutie
ovládacích a rozpoznávacích schopností) je pritom typické to, že páchateľ už trpí duševnou poruchou
alebo chorobou (v zmysle lekárskej psychiatrickej diagnózy) s tým, že pre ústupovú fázu patického
afektu je charakteristické veľké fyzické a psychické vyčerpanie, často upadnutie do spánku, po ktorom

nasleduje buď čiastočná alebo úplná amnézia na rozhodujúcu dobu afektu a konania. U obžalovanej
pritom nebola zistená žiadna duševná porucha alebo choroba a ani neboli dokumentované vyššie
uvedené prejavy, ktoré typicky sprevádzajú konanie páchateľa v patickom afekte. Z tohto pohľadu je
preto nepochybné, že obžalovaná nebola v čase spáchania skutku v patickom afekte, čo je napokon
podľaodbornejlekárskejliteratúrystavojedinelý,apretoaniniejemožnéhovoriťovymiznutíovládacích,
či rozpoznávacích schopností obžalovanej v čase spáchania skutku.

V tomto smere sa krajský súd stotožňuje so závermi znaleckého dokazovania vykonaného znalcami -
psychiatrami J.. N. J. a J.. X. Y., ako aj kontrolného znaleckého posudku vypracovaného Ústavom pre
znaleckú činnosť v psychológii a psychiatrii, z ktorých vyplýva, že ovládacie a rozpoznávacie schopnosti
obžalovanej v čase spáchania skutku boli forenzne významným spôsobom znížené, pričom znalci

uviedli, že išlo o ťažké zníženie ovládacích, ako aj rozpoznávacích schopností obžalovanej. Obžalovaná
bola v čase spáchania skutku vo vystupňovanom afekte (t. j. nie v patickom) s heteroagresiou, pričom
tentostavbolcharakterizovanýafektívnymraptombezmrákotnéhostavu.Zpsychiatrickéhohľadiskatrpí
obžalovaná depresívnou poruchou so suicidálnymi tendenciami. Odporučili uložiť obžalovanej ochranné
psychiatrické liečenie ústavnou formou.

Pri posudzovaní príčetnosti obžalovanej v čase spáchania skutku možno preto nepochybne
vylúčiť nepríčetnosť obžalovanej v čase spáchania skutku, ako aj jej „plnú“ príčetnosť. Znalecky
dokumentované podstatné zníženie rozpoznávacích a ovládacích schopností obžalovanej v čase
spáchania skutku možno charakterizovať ako jej zmenšenú príčetnosť v čase spáchania skutku

spôsobenú vystupňovaným afektom. K uvedenému krajský súd dodáva, že emócie vo vystupňovanom
afekte vedú zo svojej podstaty k zníženiu schopnosti páchateľa (v danom prípade obžalovanej) svoje
správanie a konanie racionálne korigovať, pričom silne rozrušená obžalovaná chápala v čase činu
vyhrotenú situáciu a svoje protiprávne konanie len rámcovo. Judikatúra ako aj trestnoprávna náuka
pritom pripúšťa zmenšenú príčetnosť aj v dôsledku afektu vyvolaného konfliktnou situáciu alebo

dlhotrvajúcou stresovou situáciou s tým, že stav zmenšenej príčetnosti nemusí byť spôsobený len
duševnou chorobou, ale postačuje aj napríklad krátkodobá porucha duševných funkcií (primerane R
61/1971).

Zmenšená príčetnosť prítom v zásade nevylučuje trestnú zodpovednosť páchateľa, ale ju iba modifikuje

a odôvodňuje osobitný postup voči páchateľovi. K. O. O. teda mala v čase spáchania stíhaného skutku
podstatne znížené rozpoznávacie a ovládacie schopnosti, čo však nemá vplyv na existenciu jej trestnej
zodpovednosti za stíhané konanie.

Znalci - psychiatri zhodne označili zníženie rozpoznávacích, ako aj ovládacích schopností obžalovanej

za „ťažké“, čo krajský súd chápe tak, že obžalovaná mala výrazne (podstatne) zníženú ovladaciu a
rozpoznávaciu zložku, pričom išlo o stav, ktorý sa blížil nepríčetnosti. V tomto smere je potrebné uviesť,
že zmenšená príčetnosť je priestor medzi príčetnosťou a nepríčetnosťou, v ktorom môže byť ovládacia
aleborozpoznávaciazložkazníženárôznoumierou.Ajodbornápsychiatrickáliteratúrauvádza,žemedzi
príčetnosťou a zmenšenou príčetnosťou leží široký medzipriestor a osoby, ktoré doň spadajú, buď plne

nechápu protiprávnosť svojho konania, alebo nemajú potrebné zábrany proti trestnému konaniu, alebo
oboje. Sú síce z právneho hľadiska zodpovedné, ale ich vina v porovnaní s úplne zdravým človekom je
menšia. Sú príčetní so zmenšenou vinou, čiže zmenšene zodpovední. Zmenšená príčetnosť má právny
význam ako osobitný prípad príčetnosti a nie je akýmsi tretím stavom. Takéto osoby sú síce z právneho
hľadiska trestne zodpovedné, ale ich vina je v porovnaní s úplne zdravým človekom menšia. Sú príčetní

so zmenšenou vinou, čiže zmenšene zodpovední (Študent, V.: Soudní psychiatrie a trestní právo. Praha:
Státní pedagogické nakladatelství, 1989).Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď ustálil, že obžalovaná O. O. bola v čase spáchania
skutku zmenšene príčetná. Pochybením okresného súdu a pred ním aj prokurátora bolo to, že toto
zistenie žiadnym spôsobom nepremietol do tzv. skutkovej vety, t. j. do skutku zo spáchania, ktorého bola

obžalovaná uznaná vinnou. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje, že inštitút mimoriadneho zníženia
trestu odňatia slobody patrí svojim systematickým zaradním k pravidlám pre ukladanie trestu a netvorí
skutok, či právnu kvalifikáciu skutku. Preto len použitím tohto inštitútu nie je možné vyjadriť odlišnú mieru
zavinenia páchateľa, ktorý konal vo vystupňovanom afekte. Konanie vo vystupňovom afekte, prípadne
situácia, ktorá ho spôsobila, sú skutkovým zistením a preto majú mať odraz v tzv. skutkovej vete výroku

o vine. Alebo povedané inak, ustálenie zmenšenej príčetnosti páchateľa v čase spáchania skutku musí
byť ako skutkové zistenie súčasťou opisu skutku.

Uvedené pochybenie okresného súdu bolo preto apelačným dôvodom výroku o vine, pretože tu išlo
o chybu v napadnutom výroku rozsudku (§ 321 ods. 1 písm. b) Tr. por.). Toto pochybenie naravil
odvolací súd tak, že skutkovú vetu doplnil v tom smere, že skutku sa obžalovaná dopustila „v stave

vystupňovaného afektu s heteroagresiou, ktorý bol zapríčinený kulmináciou negatívnych emócií v
spolužití s poškodeným H. O., v kombinácii so stresogénnym vplyvom diagnostikovaného závažného
somatického ochorenia (adenokarcinóm hrubého čreva) s ktorým súviselo jej masívne depresívne
ladenie, so zámerom spôsobiť smrť poškodenému, napadla svojho manžela poškodeného H. O....“.

Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v posudzovanej trestnej veci znalci - psychiatri a po nich aj
obhajoba obžalovanej označovali vystupňovaný afekt u obžalovanej aj pojmom „nezvládnuteľný alebo
nezvádnutý afekt“. Tento termín býva v praxi samotnými znalcami používaný nejednotne a to buď v
zmysle vystupňovaného nepatologického afektu alebo v zmysle „hraničnej varianty“ medzi afektom
fyziologickým (normálnym) a chorobným (patickým). Niektorí znalci používajú pojem „nezvládnuteľný

afekt“akosynonymumprevystupňovanýafektvsmeretzv.afektuhraničnechorobného(t.j.afektu,ktorý
je „na pol ceste“ medzi afektom vystupňovaným a afektom patickým). Práve pre svoju nejednoznačnosť
býva tento pojem odbornou psychiatrickou literatúrou odmietaný (napríklad Pavlovský, P. a kol.: Soudní
psychiatrie a psychologie, Grada Publishing 2012 alebo Študent, Soudní psychiatrie a trestní právo,
1989), ktorá neodporúča, aby sa objavoval v znaleckých posudkoch ako označenie pre normálny,

nepatologický afekt a to aj preto, že „nezvládnuteľnosť afektu“ stanovená súdnym znalcom implikuje
záver o nepríčetnosti, ku ktorej ako k otázke právnej môže dospieť jedine orgán činný v trestnom
konaní alebo súd. Podľa názoru krajského súdu postupovali znalci - psychiatri v predmetnej trestnej
veci v tomto smere nesprávne, nakoľko pojem „nezvládnutý afekt“ nie je medicínsky pojem a nemal
byť súčasťou ich znaleckých psychiatrických posudkov. Navyše pojem „nezvládnutý afekt“ naznačuje,

že jeho zvládnutie bolo nad sily jednotlivca, takže to zvádza k tomu, že ide o synonymum pre patický
afekt. Pojen „nezvládnutý afekt“ je pritom výrazom pre afekt, ktorý tu je v rámci normálnej psychiky. Tento
pojem preto nevystihuje nič patického, ale len to, že išlo o afekt, ktorý páchateľ nezvládol, pretože by sa
inak neprejavil a k takémuto zisteniu nie je potrebný psychiater.

Obžalovaná prostredníctvom obhajcov namietala, že prípadná smrť poškodeného nebola pokrytá jej
úmyselným zavinením a preto je nutné skutok práve kvalifikovať ako trestný čin ublíženia na zdraví.
Obhajoba obžalovanej tu vychádzala z toho, že zmenšená príčetnosť obžalovanej (vystupňovaný afekt)
tu vylučuje jej úmyselné zavinenie. S týmto názorom na odvolací súd nestotožňil.

Krajský súd v Bratislave pripomína, že z hľadiska znakov skutkovej podstaty trestného činu je afekt
v zásade objektívnou okolnosťou, ktorá nemusí byť pokrytá zavinením páchateľa. Je teda ľahostajné,
či si je páchateľ v dobe spáchania činu vedomý, že koná v afekte alebo nie. Afekt má však vplyv na
posúdenie miery zavinenia, pokiaľ ide o intenzitu vnútorného vzťahu páchateľa k skutočnostiam, ktoré
zakladajú trestný čin. Afekt pritom môže ovplyvniť presnosť predstáv páchateľa o závažnosti a rozsahu

následkov spáchaného trestného činu.

Páchateľ, ktorý bol v čase spáchania trestného činu v stave zmenšenej príčetnosti je teda v zásade
príčetným páchateľom. Stav zmenšenej príčetnosti preto automaticky nevylučuje úmyselné zavinenie,
nakoľko sa týka miery zavinenia (t. j. miery autorstva činu, ktoré je pri zmenšene príčetnom páchateľovi

znížené oproti páchateľovi plne príčetnému) a nie zavinenia ako takého. Páchateľ, ktorý spáchal trestný
činvstavezmenšenejpríčetnostisapretozhodneakoplnepríčetnýpáchateľ,môžedopustiťajtrestného
činu vraždy (či jeho pokusu) a to aj v priamom úmysle. Stav zmenšenej príčetnosti, teda sám osebe
nespôsobuje zánik úmyselného zavinenia vo vzťahu k následku (smrti poškodeného) a nemení hona zavinenie nedbanlivostné, ako sa mylne domienva obhajoba obžalovanej. Preto aj pri zmenšene
príčetnom páchateľovi je nevyhnutné vyvodzovať jeho zavinenie najmä z okolností prípadu, z druhu
použitej zbrane pri útoku na poškodeného, zo spôsobu jej použitia voči poškodenému a podobne.

Pokiaľ má páchateľ svoju obeť úmyselne usmrtiť, musí byť s takýmto následkom prinajmenšom
uzrozumený. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy, vyžaduje určitú predstavu páchateľa o možnosti
výsledku jeho konania. Krajský súd v Bratislave je názoru, že afekt nemá na úmysel páchateľa sám
osebe žiadny zásadný vplyv. Charakter afektívneho deliktu je síce iracionálny, ale páchateľ predsa

len zvolí úmyselné riešenie stresovej, či konfliktnej situácie, chce ublížiť poškodenému. Pri konaní v
nepatologickom afekte tak nemizne úmysel, ale reflexia pravidiel správania. Pri úmyselnom zavinení
je preto nutné vychádzať z cieľa, ktorý páchateľ svojím konaním sleduje. Páchateľ, ktorý koná v
nepatologickom afekte teda vie čo chce urobiť, nevidí nič okrem tohto cieľa a prostriedkov, ktoré k
nemu vedú. Ide preto o páchateľa konajúceho v priamom úmysle, pri ktorom však môže byť skúmaná
príčetnosť. Páchateľ trestnoprávne relevantný následok (smrť poškodeného) chce spôsobiť, t. j. ide tu

o vlastný cieľ jeho konania a nie len o jeho nutný dôsledok (preto ide o úmysel priamy a nie nepriamy).
Takéhoto páchateľa je nutné odlíšiť od páchateľa tzv. patického afektu, pri ktorom je vymiznutná
ovládacia ako aj rozpoznávacia složka, nakoľko takýto páchateľ nevidí ani cieľ a ani prostriedky, pričom
u neho dochádza len k „slepému vybitiu afektu“.

Aj podľa dostupnej judikatúry nemá zmenšená príčetnosť vplyv na zavinenie páchateľa ako také (t. j. na
skutočnosť, že by sa páchateľ nemohol dopustiť úmyselného trestného činu), ale zmenšená príčetnosť
je okolnosťou ovplyvňujúcou mieru zavinenia s tým, že zmenšená príčetnosť aj charakterizuje páchateľa
ako subjekt trestného činu (napríklad primerane R 41/1976).

Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď vo vzťahu k možnej smrti poškodeného ustálil priamy
úmysel obžalovanej v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák. a skutok právne kvalifikoval ako obzvlášť závažný
zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. Z trojfázového
útoku obžalovanej na poškodeného (obliatie horľavinou a zapálenie, sečné rany ostrým predmetom do
oblasti brucha a krku a opakované údery kusom betónu do hlavy poškodeného) možno nepochybne

vyvodiť, že cieľom (zámerom) obžalovanej bolo spôsobiť poškodenému smrť. Odvolací súd do výroku o
vine preto pojal z napadnutého rozsudku nezmenenú právnu kvalifikáciu skutku a to aj ohľadne prečinu
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktorá má svoj podklad v požiari
záhradnej chatky a v spôsobení majetkovej škody vo výške 2786,66 euro.

Pokiaľ ide o výroky o treste a ochrannom opatrení, tak medzi stranami nebolo sporné, že v
posudzovanom prípade boli splnené všetky zákonné podmienky pre mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom za súčasného uloženia ochranného
liečenia podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. Rovnakého názoru bol aj súd prvého stupňa, ktorý podľa
výrokovej časti napdnutého rozsudku ukladal obžalovanej trest za použitia tohto ustanovenia.

Podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti a súd
má za to, že vzhľadom na zdravotný stav páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného
liečenia dosiahnuť ochranu spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami

uvedenými v § 39 ods. 3 a zároveň uloží ochranné liečenie.

Predmetné ustanovenie o miernejšom postihu zmenšene príčetného páchateľa má charakter tzv.
samostatného vymeriavacieho pravidla pri ukladaní trestu. Ide o ustanovenie špeciálne, nielen k trestnej
sadzbe uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, ale aj k všeobecným ustanoveniam, ktoré sa týkajú

ukladania trestu a ochranných opatrení.

Odvolací súd považuje ukladanie trestu odňatia slobody v spojitosti s ústavným ochranným
psychiatrickým liečením podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. za správne, nakoľko obžalovaná sa
dopustila stíhanej trestnej činnosti v stave zmenšenej príčetnosti, pričom jej zdravotný stav je naďalej

neuspokojivý, pretože podľa lekárskej správy musí byť naďalej v psychiatrickej starostlivosti (fakticky
celý čas jej väzobného trestného stíhania bola obžalovaná umiestnená na psychiatrickom oddelení
v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne). Navyše, počas výkonu väzby podstúpila
obžalovaná dve operácie v súvislosti s jej onkologickým ochorením.V tomto smere odvolací súd konštatuje, že stav páchateľa so zmenšenou príčetnosťou (to sa týka aj
obžalovanej O. O.), býva často taký, že táto osoba nie je plne spôsobilým objektom výkonu trestu,

ako to je v prípade iných páchateľov. Preto je namieste, najmä s prihliadnutím k psychickému stavu
obžalovanej, voliť také prostriedky, ktoré by čo najlepšie viedli k cieľu, ktorým je hlavne účinná ochrana
ostatných pred možnými činmi obžalovanej do budúcnosti. Tento osobitný postup, ktorý zmenšená
príčetnosť odôvodňuje je v súlade so zásadou, podľa ktorej inštitút zmenšenej príčetnosti neznamená
menej trestať, ale znamená trestať inak.

Nebezpečnosť obžalovanej, ktorá sa dopustila trestného činu v stave zmenšenej príčetnosti je tu
vyvažovaná povinným ukladaním ochranného liečenia. Takýto postup je plne odôvodnený zdravotným
stavom obžalovanej. Odvolací sa sa pritom plne stotožňuje so závermi znaleckého psychiatrického
dokazovania podľa ktorého, stav obžalovanej vyžaduje hlavne (prioritne) systematickú psychiatrickú
liečbu v „klasickom“ liečebnom zariadení. Vzhľadom k uvedenému musí byť pri sankcionovaní

obžalovanej dominantné uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou, ktoré tu do
určitej miery nahrádza aj trest odňatia slobody, pretože práve liečebným prístupom možno dosiahnuť
ochranu spoločnosti účelnejšie než výkonom trestu odňatia slobody. Nahradenie trestu ochranným
liečením je u obžalovanej nevyhnutné, pretože obžalovanej zdravotný stav nie je možné pozitívne a
účinne ovplyvniť výkonom trestu odňatia slobody, prčiom práve ochranné ústavné psychiatrické liečenie

je schopné eliminovať hrozbu opakovania trestnej činnosti zo strany obžalovanej, alebo aspoň zastaviť
hroziace zhoršenie zdravotného stavu obžalovanej.

Podľa názoru odvolacieho súdu má z hľadiska generálnej prevencie v podobných trestných veciach
význam, pri zvažovaní ukladania trestu v zmysle § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., aj pôvod afektu, teda

rozlišovanie medzi afektami podmienenými vonkajšími okolnosťami (tzv. situačný afekt) a afektami,
ktoré majú svoju príčinu v osobnostných rysoch, či sklonoch páchateľa (ide o afekt, ktorý má
svoj pôvod v osobe páchateľa, ktorý má napríklad sklony k výbuchom nekontrolovateľnej agresie
aj na malý podnet). Privilegovaný pri ukladaní trestu by mal byť taký páchateľ, ktorý konal pod
vplyvom vystupňovaného afektu vyvolaného celkom výnimočnou situáciou, teda konal spôsobom, ktorý

nezodpovedá jeho povahovým rysom a jeho osobnosti. Aby teda prítomnosť afektu mohla odôvodniť
použitie privilegovaného vymeriacacieho pravidla pri trestaní takéhoto páchateľa v zmysle § 39 ods. 2
písm. c) Tr. zák., musí byť situácia, ktorá afekt u páchateľa vyvolala mimoriadna. Táto mimoriadnosť
situácie sa teda vzťahuje vždy k psychickému stavu páchateľa (k afektu) a nie ku skutku, ktorý v ňom
bol spáchaný. Podľa názoru odvolacieho súdu všetky tieto atribúty obžalovaná spĺňa (išlo o výnimočný

prípad, keď vystupňovaný afekt bol u obžalovanej vyvolaný celkom mimoriadnymi okolnosťami, t. j. išlo
o tzv. situačný afekt) a preto je ukladanie trestu odňatia slobody v spojitosti s ochranným ústavným
psychiatrickým liečením obžalovanej podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. plne odpodstatnené.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že z hľadiska účelu trestu je potrebné mať za to, že páchatelia

afektívnych vrážd (či ich pokusov) sú výrazne odlišní od páchateľov vrážd s lúpežným, zakrývacím,
či sexuálnym motívom. Nutnosť uložiť trest páchateľovi situačne podmienenej afektívnej vraždy, či
jej pokusu, je daná predovšetkým významom objektu tohto trestného činu ako aj tým, že zmenšene
príčetnému páchateľovi sa okrem uloženia ochranného liečenia musí vždy uložiť aj trest odňatia slobody.
Diferenciácia trestného postihu za rôzne závažné typy úmyselných usmrtení je dôležitá z hľadiska

proporcionality uplatňovanej v trestnom práve.

Napokonmimoriadneznižovanietrestuodňatiaslobodypoddolnúhranicuzákonomustanovenejtrestnej
sadzby pri afektívnych násilných trestných činoch je v súlade aj s doterajšiu súdnou praxou. Z judikatúry
(napríklad rozhodnutie NS ČSR 4 To 1/1970) možno zistiť, že za výnimočné okolnosti prípadu bolo

považované spáchanie trestného činu v silnom rozrušení, v afekte so zníženou rozpoznávacou a
ovládacou zložkou, pri ktorom došlo k dvojnásobnému trestnému činu vraždy (obžalovaný usmrtil
manželku s jej milencom, po čine sa pokúsil spáchať samovraždu strelením do hlavy, pričom oslepol na
obidve oči), pričom uložený trest odňatia slobody bol vo výmere 5 a pol roka. Pokiaľ ide o pokus vraždy
spáchaný v afektívnom výbuchu hnevu, tak judikatúra pripustila mimoriadne zníženie trestu odňatia

slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby aj v prípadoch afektívneho deliktu, ktorý zostal v štádiu
pokusu, poškodený zostal bez následkov a obžalovaný bol inak bezúhonný (napríklad rozhodnutie NS
ČSR4To58/1987).Judikatúraakceptujemimoriadnezníženietrestuodňatiaslobodyajvprípadevážnej
choroby páchateľa, pokiaľ by výkon trestu bol pre neho vzhľadom k tejto chorobe obzvlášť obtiažny(napríklad rozhodnutie R 47/1974). Judikatúra pri ukladaní trestu odňatia slobody privilegovala aj
páchateľku trestného činu vraždy, ktorá sa ho dopustila v afekte úzkosti a strachu vyvolanom dlhodobou
partnerskou disharmóniou a chronickou konfliktnou situáciou, ktorý podstatne znížil jej schopnosť

ovládať jej konanie (napríklad rozhodnutie R 111/1999).

Už bolo uvedené vyššie, že v zmysle § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. nepostačuje uložiť zmenšene
príčetnému páchateľovi len ochranné liečenie, ale Trestný zákon tu obligatórne vyžaduje aj uloženie
trestu odňatia slobody, aj keď kratšieho než sa ukladá obvykle, ktorý neohrozí páchateľov zdravotný stav.

Trestnom kratšieho trvania sa tu má na mysli len trest odňatia slobody. Nie je pritom možné pri postupe
podľa § 39 ods. 2 písm.c) Tr. zák. uložiť len iný druh trestu, respektíve namiesto ochranného liečenia
uložiť len iné ochranné opatrenie. Pri ustanovení § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. je uloženie ochranného
liečenia obligatórne, pričom ochranné liečenie tu z podstatnej časti nahrádza trest a účelnejšie čelí
závažnosti trestného činu podmieneného zmenšenou príčetnosťou páchateľa (R I/1969).

Súd prvého stupňa však postupoval nesprávne pri určovaní výmery trestu odňatia slobody obžalovanej.
Z výrokovej časti napadnutého rozsudku síce vyplýva, že súd ukladal obžalovanej trest odňatia slobody
za použitia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák., avšak z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že
napokon trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov uložil obžalovanej v zmysle § 39 ods. 3 písm. b) Tr.
zák. Takýto postup súdu prvého stupňa je zmätočný a nelogický, nakoľko v ustanovení § 39 ods. 2

písm. c) Tr. zák. je vyslovene uvedené, že súd pri ukladaní trestu odňatia slobody zmenšene príčetnému
páchateľovi nie je viazaný obmedzeniami uvedenými v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák. Odvolací súd
opätovnepripomína,žeustanovenie§39ods.2písm.c)Tr.zák.ješpeciálnym(osobitným)ustanovením
týkajúcim sa ukladania trestu zmenšene príčetnému páchateľovi, ktorý viac ako ukladanie trestu odňatia
slobody potrebuje liečenie, ktoré sa zabezpečuje povinným ukladaním ochranného liečenia.

Vzhľadom k uvedenému je logická zákonná úprava, ktorá pri ukladaní trestu odňatia slobody zmenšene
príčetnému páchateľovi nestanovuje žiadne mantinely pri výmere ukladaného trestu odňatia slobody.
Jedinouzákonnoupožiadavkoupriukladanítrestuzmenšenepríčetnémupáchateľovipodľaustanovenia
§ 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. je to, aby súd okrem ochranného liečenia uložil aj trest odňatia slobody.

Pokiaľ však ide o jeho výmeru, tu Trestný zákon nestanovuje žiadne trestné sadzby, či obmedzenia (čo je
napokon vyslovene uvedené v ustanovení § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák.) a výmeru trestu odňatia slobody
ponecháva na zhodnotení súdu, pretože tá bude závisieť najmä od zdravotného stavu zmenšene
príčetného páchateľa. Žiadne tzv. dvojité mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody, tak ako to uvádza
súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsuku, neexistuje (Trestný zákon žiadny takýto pojem a

postup nepozná, navyše ani nerozdeľuje zmenšene príčetných páchateľov na tých, ktorí konali v afekte
a ich afekt pominul a na ostatných, tak ako to naznačuje súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku), pretože ustanovenie § 39 ods. 3 Tr. zák. sa pri ukladaní trestu odňatia slobody zmenšene
príčetnému páchateľovi podľa § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. vôbec nepoužije.

Pri určovaní výmery trestu odňatia slobody obžalovanej je nutné opätovne zdôrazniť, že skutok spáchala
vo vystupňovanom afekte, pričom jej ovládacie, ako aj rozpoznávacie schopnosti boli podstatne zníženie
s tým, že jej stav v čase spáchania činu na blížil k nepríčetnosti. Taktiež je nevyhnutné zohľadniť aktuálny
zdravotnýstavobžalovanej,keďsíceužniejevovystupňovanomafekte(akonatopoukazujesúdprvého
stupňa), avšak jej zdravotný stav je naďalej nepriaznivý, nakoľko ani väzenská správa nedokáže zaistiť

bezpečnosť obžalovanej mimo psychiatrického oddelenia Nemocnice pre obvinených a odsúdených
vzhľadom na jej psychický stav (obžalovaná už pritom podstupuje určitú psychiatrickú liečbu), t. j.
ide o osobu, ktorá nie je spôsobilým objektom výkonu trestu odňatia slobody. V rámci posudzovania
zdravotného stavu obžalovanej je nevyhnutné zohľadniť aj jej závažné onkologické ochorenie, ktoré si
počas výkonu väzbu vyžiadalo už dve operácie. Napokon je nutné uviesť aj to, že obžalovaná doposiaľ

nebola súdne trestaná a jej afektívne konanie bolo situačné, teda násilná agresivita ako taká, nie
je súčasťou osobnostnej výbavy obžalovanej. Vo svetle týchto skutočností je súdom prvého stupňa
ukladaný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov neprimerane prísny, čo bolo apelačným dôvodom
podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. zák. Krajský súd je názoru, že okrem uloženia ochranného ústavného
psychiatrického liečenia obžalovanej, ktoré má a musí byť v prípade obžalovanej dominantné, postačí

uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky, pretože len trest kratšieho trania umožní, aby sa
obžalovaná, čo možno najskôr začala podrobovať psychiatrickej ústavnej liečbe, pričom by sa tak malo
stať mimo väzenské ústavy a to v špecializovanom liečebnom zariadení.V žiadnom prípade nebolo možné uložiť obžalovanej iba trest odňatia slobody s podmienečným
odkladom výkonu trestu so skúšobnou dobou, pretože vzhľadom na závažné okolnosti prípadu nie sú
splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Odvolací súd preto v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. uložil obžalovanej trest odňatia
slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Výrok o zaradení obžalovanej do ústavu s minimálnym stupňom stráženia prevzal odvolací súd z
napadnutého rozsudku, pričom ten ani nebol napadnutý odvolaním a v tomto smere ani neprichádzalo

do úvahy zhoršenie postavenia obžalovanej.

Tak ako to vyžaduje ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ako aj zdravotný stav obžalovanej,
odvolací súd kombinoval ukladanie trestu odňatia slobody s uložením ochranného psychiatrického
liečenia obžalovanej a to ústavnou formou, pričom pri ukladaní predmetného ochranného opatrenia
postupoval nielen podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. (tak ako aj súd prvého stupňa), ale aj podľa § 74 ods. 1 Tr.

zák., pretože uvedené ustanovenia až vo svojom súhrne charakterizujú skutočnosť, že sa obžalovanej
nielen ukladá ochranné liečenie, ale že ho bude musieť absolvovať aj určitou formou.

Súd prvého stupňa postupoval v rozpore s ustanoveniami Trestného zákona pri ukladaní trestu
prepadnutia vecí a to jedného kusu mačety a lopaty. Z uvedeného dôvodu krajský súd zrušoval výrok o

treste aj v zmysle ustanovenia § 321 ods. 1 písm. d) Tr. zák. V tomto smere odvolací súd zdôrazňuje,
že uloženie akéhokoľvek druhu trestu musí vychádzať z ustanovenia § 31 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého
je trest ujma na osobnej slobode, majetkových alebo iných právach odsúdeného. Sankcia, ktorá by
nebola pre odsúdeného ujmou, nie je preto trestom a nie je možné ju v trestnom konaní uložiť. Ujmu
je pritom potrebné vykladať tak, že ide o podstatné obmedzenie práv odsúdeného, teda také, ktoré

citeľne zasiahne do jeho života. Toto konštatovanie sa týka aj trestu prepadnutia veci, pri ktorom je
podľa názoru krajského súdu nadbytočné ukladať trest prepadnutia vecí, ktoré majú len minimálnu, či
zanedbateľnú hodnotu a ktorých strata nepredstavuje pre odsúdeného žiadnu ujmu na jeho majetkových
právach. To platí o tom viac za situácie, keď má ísť o prepadnutie vecí, ktorých držanie je dovolené
a ktoré si odsúdený môže bez väčšej majetkovej námahy zabezpečiť pomerne ľahko znovu. Odvolací

súd preto dospel k záveru, že uloženie trestu prepadnutia jedného kusu mačety a lopaty, by bolo v
rozpore s ustanovením § 31 ods. 2 Tr. zák., nakoľko obžalovanej by takýto výrok nespôsobil žiadnu
podstatnú ujmu na jej majetkových právach. Navyše počas dokazovania na hlavnom pojednávaní ani
nebolo nepochybne preukázané vlastnícke právo obžalovanej k predmetným veciam, pričom podľa §
60 ods. 4 Tr. zák. môže súd trest prepadnutia vecí uložiť len ak ide o vec patriacu páchateľovi. Krajský

súd preto trest prepadnutia veci obžalovanej neuložil.

Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora ohľadne chýbajúceho výroku o ochrannom dohľade, tak odvolací súd
je názoru, že postup súdu prvého stupňa, ktorý obžalovanej neuložil ochranný dohľad bol správny a
zákonný. Odvolací súd však viedli k tomuto záveru sčasti iné dôvody, než uvádza súd prvého stupňa

v napadnutom rozsudku.

Krajský súd opakuje, že ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. o miernejšom postihu zmenšene
príčetného páchateľa vzhľadom na jeho zdravotný stav má charakter tzv. samostatného vymeriavacieho
pravidla pri ukladaní sankcií (trestu a ochranného opatrenia). Ide o ustanovenie špeciálne nielen k

trestnej sadzbe uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, ale aj k všeobecným ustanoveniam, ktoré
sa týkajú ukladania trestu a ochranných opatrení. Z tohto pohľadu je teda ustanovenie § 39 ods. 2 písm.
c) Tr. zák. špeciálne aj k ustanoveniam, ktoré sa zaoberajú ukladaním ochranných opatrení a preto má
prednosť aj pred ustanovením § 76 ods. 1 Tr. zák. Ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. sa teda
neuplatí vedľa ustanovenia § 76 ods. 1 Tr. zák., ale pred ním s tým, že uloženie ochranného liečenia tu

má Trestným zákonom stanovenú prednosť (§ 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák.) pred ukladaním ochranného
dohľadu (§ 76 ods. 1 Tr. zák.).

Zákonodarca kombináciou ukladania konkrétneho druhu trestu (trestu odňatia slobody) a konkrétneho
druhu ochranného opatrenia (ochranného liečenia) jednoznačne preferuje potrebu liečenia zmenšene

príčetného páchateľa pred akoukoľvek inou sankciou (či už iným trestom alebo iným ochranným
opatrením). Pri postupe podľa ustanovenia § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. preto už sám zákonodarca
rozhodol, akým druhom trestu a ochranného opatrenia je nevyhnutné reagovať na zmenšenú príčetnosť
páchateľa a jeho zdravotný stav.Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na základnú zásadu ukladania ochranných opatrení vyjadrenú
v § 35 ods. 5 Tr. zák. podľa ktorej, súd pri ukladaní ochranných opatrení sa neriadi zásadou úmernosti k

spáchanému trestnému činu, ale potrebou ochrany spoločnosti, pričom prihliada aj na potrebu liečenia,
výchovy alebo dovŕšenia nápravy páchateľa alebo inej osoby. Predmetné ustanovenie taktiež dáva do
popredia najmä „liečenie“ páchateľa, ktoré sa pri postupe § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. zabezpečuje
prostredníctvom ochranného liečenia, nakoľko tento druh ochranného opatrenia v takýchto prípadoch
(v prípadoch zmenšenej príčetnosti) zabezpečí ochranu spoločnosti účinnejšie ako trest. O dovŕšení

nápravy páchatatela z hľadiska možného ukladania ochranného dohľadu (ktorého podstatou je, že
sa týka dovŕšenia nápravy páchateľa) nemožno v takýchto prípadoch uvažovať, nakoľko zmenšene
príčetný páchateľ je nebezpečný pre spoločnosť práve v dôsledku svojho zdravotného stavu na ktoré
je reagované ochranným liečením s tým, že v prípade výrazného zlepšenia zdravotného stavu sa
znižuje alebo úplne mizne nebezpečnosť páchateľa pre spoločnosť a tým aj akýkoľvek dôvod nielen
na ďalšie trvanie ochranného liečenia, ale mizne aj účel ochranného dohľadu. Aj z tohto dôvodu by

bolo paralelné ukladanie ochranného liečenia a ochranného dohľadu zmenšene príčetnému páchateľovi
neúčelné, nadbytočné a zjavne len formálne. Uprednostnenie špeciálneho ustanovenia § 39 ods. 2
písm. c) Tr. zák. pred všeobecným ustanovením § 76 ods. 1 Tr. zák. je preto plne v súlade so zásadami
sankcionovania zmenšene príčetných páchateľov, kde dominantnou sankciou by malo byť ukladanie
ochranného liečenia.

V tomto smere je nevyhnutné vychádzať aj zo zásady primeranosti a subsidiarity ukladania sankcií v
trestnom práve, z ktorej pre posudzovanú vec vyplýva, že ak z viacerých ochranných opatrení, pre
ktorých uloženie sú formálne splnené zákonné podmienky, možno dosiahnuť sledovaný účel len jedným
z nich, uloží sa len takéto jedno ochranné opatrenie. V prípade § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. určil sám

zákonodarca, že takýmto ochranným opatrením je ochranné liečenie.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 76 ods.1 Tr. zák. hovorí o ukladaní ochranného
dohľadu páchateľovi, čím sa má zjavne na mysli „plne“ príčetný páchateľ, t. j. len v prípadoch, ktoré sa
týkajú „plne“ príčetného páchateľa by mal byť postup podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. obligatórny. Naproti tomu,

ustanovenie § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. hovorí o odsudzovaní páchateľa, ktorý spáchal trestný čin v
stave zmenšenej príčetnosti. Je zrejmé, že toto ustanovenie sa týka len špecifického okruhu zmenšene
príčetných páchateľov a preto je zjavne v pomere špeciality k ustanoveniu § 76 ods. 1 Tr. zák.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.