Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. apríl 2016

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 5C/555/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220149
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Rajňák
ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2016:4212220149.1

Rozhodnutie
Okresný súd Nové Zámky samosudcom JUDr. Petrom Rajňákom v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, Grösslingova 4, Bratislava proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene: Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava o plnenie o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným na súd dňa 27.09.2012, domáhal od odporcu zaplatenia sumy
vo výške 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 486,82 eur z titulu nemajetkovej ujmy,
keď poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu
exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo zmluvy o úvere s dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod sp. zn. EX 6776/2010.
Súdny exekútor podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku najmä podľa ustanovenia
§ 44 ods. 1 ExP, mal predložiť návrh navrhovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s
exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno (ďalej
„exekučný súd“), spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto
žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa
danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonnom ustanovenej dobe.
Navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2, ExP, v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v znení
účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011. Poukázal na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi a
to rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom
konaní. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie, resp. zmierom
ňou schváleným sa rozumeli rozhodnutia o pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v
rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a Vyhlášky č. 42/1975 Zb., s tým, že prejednávanie
a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené, avšak rozhodnutia rozhodcovských
komisií a nimi schválené zmiery ostali i naďalej vykonateľné, je to úplne iný právny inštitút ako
rozsudok Rozhodcovského súdu, ktorým je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.S.P.“), a neskôr ExP. Poukázal, že v exekúcii vedenej podľa označených
procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným
titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Napokon navrhovateľ označil ustanovenie §
44 ods. 2 ExP, v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2010, podľa ktorého v tomto prípade sa
nemal robiť rozdiel medzi exekučnými titulmi a exekučný súd mal mať zákonnú povinnosť rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie
rozhodcovského súdu alebo napríklad notárska zápisnica.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej právnej
zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.02.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškania viac
ako 264 dní , pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho konania mal nachádzať, čo je základným účelom
práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Poškodený sa mal dozvedieť o všetkých okolnostiach
priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí
exekúcie.

Navrhovateľ upozornil na skutočnosť , že sa podaniami a sťažnosťami podávanými od 02.07.2009 do
25.05.2011 enormne snažil o docielenie vecného posunu v exekučnom konaní.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:
- majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci, správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej a to vo výške 70,- eur (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému), 40,- eur (udržiavanie a správa informačného systému), 15,- eur
(administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencii adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu na exekučnom súde). Celkove mal vynaložiť poškodený vo veci
správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125,- eur, ktorá by nezaťažila
poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie by dodržal v zákonom stanovenú dobu.
Nemajetková ujma v peniazoch predstavuje sumu 486,82- eur, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemá byť
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý má
byť dôsledkom nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času mali byť
reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík - zánik povinného, zmarenie účelu konania pre
stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného.
Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za údajné konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia mala ovplyvniť ďalšie
podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobiť neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. V ďalšom navrhovateľ poukázal na nálezy Ústavného súdu SR, týkajúce sa primeranosti
požadovanej výšky finančného zadosťučinenia vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania sumu 582,70,- eur. Navrhovateľ uskutočnil
výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu,
a to práve na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v
roku = 55,- eur za mesiac. V danej veci mal byť exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 316 dní.
Navrhovateľ napokon uviedol, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., písomnou
žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, do podania žaloby
však odporca na žiadosť pozitívne nereagoval.

Odporca vo vyjadrení k žalobe doručenému tunajšiemu súdu dňa 22.07.2014, poukázal na zmätočnosť
podania navrhovateľa, keď v žalobe nie je uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci,
dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čím dôkaznú
povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám.
Ďalej odporca poukázal na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je
zrejmé, či si uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, navrhovateľ
neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc
má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd SR. V podmienke uplatnenia nároku na súde poukázal na
to, že dňa 23.04.2012, boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23.04.2012, a vzhľadom na to, že v mesiaci september 2012 bol okresnému
súdu doručený návrh vo veci, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty,
ale skôr. Ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Odporca adresoval navrhovateľovi po doručení
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku škody výzvy na doplnenie žiadostí, napriek tomu navrhovateľ
neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovaní sám požiadal.
Ministerstvo spravodlivosti SR, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1, písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z.,
preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Ďalej odporca uviedol, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ustanovujú všeobecné podmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pri výkone verejnej
moci, a to nezákonné rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre
vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému
postupu uviedol odporca, že prax ukázala dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou
prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45
ods. 1, písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte
nezákonných exekúcii a zbytočného vzniku trov exekučného konania. Odporca poukázal na znenie § 44
ods. 2, ExP, účinného od 01.06.2011, resp. § 41 ods. 2, písm. d) ExP. Vzhľadom na túto právnu úpravu,
ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok je v
tejto časti neopodstatnený. Ďalej poukázal odporca na znenie ustanovenia § 41 ods. 2, písm. d) ExP,
pred dňom 01.06.2011. V dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2, písm. b) ExP,
je uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj NR SR, ako zákonodarný zbor SR. Ustanovenie § 41 ods.
2, písm. b) ExP, sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudku aj pred dňom 01.06.2011.
Odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. V
otázke existencie prieťahov v konaní poukázal odporca tiež na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v
znení účinnom od 01.01.2013, a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na
prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúci v existencii prieťahov.
Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom, navrhovateľ sa v niektorých prípadoch
o škode musel dozvedieť v období pred dňom 23.04.2009, teda v prípade, ak mala navrhovateľovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcom vo vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí 15 - dňovej lehoty, lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od 1. dňa po
uplynutí zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a uplynula po 3 rokoch od tohto
dňa. Vzhľadom na uvedené odporca vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri
ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom
23.04.2009, t. j. 3 roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku.

Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 125,- eur, poukázal odporca na ustanovenie § 17 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, je okrem iného nevyhnuté
preukázať existenciu škody a jej výšku.
Navrhovateľ vyčíslil výšku škody na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy
uviedol navrhovateľ správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému, a administratívne spracovanie
textov, urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na základe ustálených definícii skutočnej škody a ušlého
zisku, má odporca za to, že navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval či
si uplatňuje skutočnú škodu, alebo ušlý zisk, pričom na preukázanie vzniku škody by musel navrhovateľ
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy
za navrhovateľom všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 486,82- eur, čo
predstavuje pomernú výšku k sume 660,- eur za rok prieťahov (suma, ktorú v niektorých nálezov
priznal Ústavný súd SR), podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, odporca vo svojom vyjadrení
poukázal na skutočnosť, že s poukazom na Judikatúru Ústavného súdu SR je potrebné uviesť, že
poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu
zo strany Ústavného súdu SR. Vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorá musí byť priznaná za
každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedu súdu
viedla k náprave. Ak navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy. Ďalej je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických
osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba.
Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto bližšie
nekonkretizoval a tiež neupresnil v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
navrhovateľa“.
V ďalšom poukázal odporca na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a
oprávnených záujmov iných, a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, a teda nemožno dospieť k záveru
o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ani v prípade, ak by inak boli
splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa požaduje odporca za konanie
v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite navrhovateľa. Taktiež odporca poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a prípadnou škodou. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný,
neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej
súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi
vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na pojednávanie konané dňa 29.04.2016, sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania mali
vykázané riadne a včas.
Právny zástupca navrhovateľa podaním doručeným na súd elektronicky dňa 22.04.2016 navrhol súdu
prerušenie konania v uvedenej veci. Podanie nedoplnil v súlade s § 42 ods.1 O.s.p písomne alebo
ústne do zápisnice najneskôr do troch dní , súd preto na toto podanie právneho zástupcu navrhovateľa
neprihliadal. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k.: 1 Ndc 6/2011
zo dňa 15.04.2011.

Právny zástupca navrhovateľa svoju neúčasť na pojednávaní dňa 29.04.2016 neospravedlnil , hoci
bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil
podaním doručeným na súd dňa 22.04.2016 z dôvodu hospodárnosti konania. Súd teda konal vo veci v
neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu v súlade s § 101 ods.2 O.s.p.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise Okresného súdu Komárno
sp.zn.: 7Er 547/2010 , ďalšími v spise pripojenými dokladmi a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Zo spisu Okresného súdu Komárno 7 Er 547/2010 mal súd preukázané , žiadosť o vydanie poverenia
bola exekučnému súdu vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. a povinnej A. A. pre vymoženie
708,- eur s príslušenstvom ( exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č.k.:
SR 19560/09 zo dňa 24.11.2009 ktorý sa stal právoplatným dňa 04.01.2010 a vykonateľným dňa
07.01.2010 ) doručená dňa 15.07.2010.
Okresný súd Komárno uznesením č.k.: 7 Er 547/2010 zo dňa 21.01.2011 ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 15.02.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej veci zamietol.
Následne - uznesením Okresného súdu Komárno č.k.: 7 Er 547/2010 z o dňa 29.07.2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 23.08.2011 bolo exekučné konanie v uvedenej veci zastavené.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení od 1.1.2009 do 31.12.2012
(ďalej „citovaného zákona“), vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §
3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, v znení platnom v čase
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo veci náhrady škody, v znení platnom v čase začatia
tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. 1a)

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočný zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1, veta prvá, zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2, písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.06.2010 do
31.05.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a s mierov nimi schválených

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2, zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia tohto konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2,
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa ustanovenia § 45 ods. 1 a 2, zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh
účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon
rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40, písm. a) a b), alebo
c) ak rozhodcovský rozsudkom zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívnej nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1, písm. b) alebo c).

Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k tomu záveru, že žalobe nemožno vyhovieť z
nasledovných dôvodov:

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone
verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobom v zákone špecifikovaným.
Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi
konaním, ktoré viedli k vzniku škody a samotnou škodou bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie,
štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu,
akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu, a to
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny
úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 odsek 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak
je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť
vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne, či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu sami o sebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu nezakladajú vady konania, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkov konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní
ako dôsledkom nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom,
musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú
nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).

Súd zdôrazňuje, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako
aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania
a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom
konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní
tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so
žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa tohto zákona až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní
bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred
Európskym súdom pre ľudské práva alebo v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Z hľadiska dikcie ustanovenia § 9 odsek 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote
a zbytočné prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak
zákonodarca explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad
by bol v rozpore s účelom zákona pokiaľ nebola dodržaná zákonná pätnásťdňová lehota na vydanie
poverenia (ak bola zákonom v danom období stanovená) takýto stav predstavuje nesprávny úradný
postup súdu.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny
úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod slovom „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym úradným
postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla
ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou.

V danom prípade mal súd za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil
a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup exekučného súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval a ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho
tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové.
Navrhovateľ ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne
na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom
informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom. Pracovné výkony
zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním
informačného systému a podobne tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia
súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a
navrhovateľom tvrdenou škodou.
Navrhovateľ taktiež nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.

Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je jednou z foriem objektívnej
zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných
predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3/

príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. O vzťah
príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, t. j.
vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo
preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Okolnosť, že navrhovateľ v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 odsek 2 druhá
veta ExP) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 1.2.2012, sp. zn. 5 CDo 205/2011).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)
konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I. ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t. j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.

Z exekučného spisu Okresného súd Komárno č. k. 7Er 547/2010 je preukázané, že žiadosť súdneho
exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie podal na základe návrhu oprávneného súdny
exekútor na Okresnom súde Komárno dňa 15.07.2010, a tiež to, že túto žiadosť súdneho exekútora súd
uznesením zo dňa 21.01.2011 ( a nie 16.02.2011 ako to udáva navrhovateľ v návrhu ) ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.02.2011 zamietol.

Súd ani nemal preukázané, že by navrhovateľ v uvedenej veci „vyvinul enormné úsilie aby docielil
vecný posun v exekučnom konaní „ tak, ako uvádza v návrhu. Podľa návrhu podal navrhovateľ žiadosť
o informáciu o stave exekučného konania dňa 02.07.2009 , exekučné konanie sa však začalo na
Okresnom súde Komárno až dňa 15.07.2010... .

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného
exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený voči uznesenie o zamietnutí žiadosti exekútora o
vydanie poverenia, a ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver
súdu), a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na súde, ale aj spojený
so správou a vymáhaním pohľadávky, si navrhovateľ spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na
súde (resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia rozhodol.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Zákonodarca mal pri zohľadnení jazykovo-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli
predovšetkým rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V
opačnom prípade by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o
udelenie poverenia (§44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný rozhodnúť
v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul
vlastnému skúmaniu.

Navyše je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa jednalo o exekučný titul v zmysle § 4 odsek 2
písmeno d) Exekučného poriadku, preto lehota 15 dní sa ani na prípad ak by súd rozhodol o „poverení“
nevzťahovala.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku
zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c) a d) .
Vzhľadom k uvedenému súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o
žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, respektíve v primeranej lehote, a teda k
stavu právnej neistoty a k prieťahom v konaní namietaných navrhovateľom ani nemohlo dôjsť.
Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie právoplatne zastavené, preto v tomto prípade ani
nemohlo dôjsť k vzniku škody. Exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, neexistoval od
začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca zavinil celé konanie.

Podobný právny názor vyslovil Krajský súd v Nitre v rozsudku č.k.: 1Co 290/2015 zo dňa 26.01.2016.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 486,82 eur (t. j. 660,- eur ročne: 12 mesiacov
x 5 mesiacov žalobcom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu), pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal z
judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje sumu
660,- eur ročne súd uvádza, že všetky Nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré žalobca
poukazuje v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ustanovenie § 17 odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem
písmena b) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä
na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto okolnosti
sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno priznať i
právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne okolnosti,
za ktorých k nej došlo.
V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie poverenia ( aj keď podľa názoru súdu
k nedodržaniu lehoty nedošlo) na vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval ako satisfakciu
za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv, vyvolaním rizík (zánik povinného
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného) ako i neexistenciou
vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv,
vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených
podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Túto okolnosť je potrebné vziať do úvahy ako rozhodujúcu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy. Nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania s
dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním
zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(rozhodnutie II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02). Exekučný súd postupoval v súlade s Exekučným poriadkom
a nesprávneho úradného postupu sa nedopustil.
V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu
neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť jeho
podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery) resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych zástupcov,
pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné uviesť, že
cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale žalobca
nepreukázal) nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 15.07.2010, pričom
uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo exekučným súdom vydané dňa 21.01.2011.
Navrhovateľ tak už 21.01.2011 mal k dispozícii informáciu o čase rozhodnutia exekučného súdu
o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej
orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť oneskoreným rozhodnutím exekučného súdu. Žiadosť

navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23.04.2012, exekučný súd
vyššie citované uznesenie vydal dňa 15.07.2011, a preto má súd za to, že námietka premlčania nie je
dôvodná.

K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúcich citovaného zákona, súd poukazuje, že v zmysle
vyjadrenia žalovaného mu boli dňa 23.04.2012, doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo
veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je
nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným
na pojednávaní dňa 29.04.2016, lehota 6 mesiacov už uplynula.

V danom prípade nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa ohľadom vzniku škody a nemajetkovej
ujmy vyčíslenej v podanej žalobe, nakoľko navrhovateľ dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil
súdu relevantné dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto
prípade je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
reálnej konkrétnej škody, ktorá mala žalobcovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať
konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť
a taktiež musí preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným
postupom súdu. V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom, vznikom škody (v akejkoľvek výške) t. j. nie je splnená ďalšia z podmienok zodpovednostného
právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Navrhovateľ ním vyčíslené sumy ničím nepodložil a z obsahu exekučného spisu sp. zn. 6Er 621/2010
nie sú známe ani skutočnosti, že by exekučný súd bol v omeškaní.
Nebolo preukázané že by došlo k zmareniu účelu pre stratu kontaktu s navrhovateľa povinným a taktiež
nie je preukázané, že by došlo k insolvencii povinného.
Navrhovateľ nepreukázal ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý
uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím nepreukázal.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.S.P. tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli a žiadne si ani neuplatnil a
nešpecifikoval.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia cestou podpísaného súdu
na Krajský súd v Nitre 3 vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.
3 Obč. súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205
ods. 1 O.s.p.) Podľa § 205 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Obč.
súdneho poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli
splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého
stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát
rozhodoval namiesto samosudcu, b) súd prvého stupňa neprihliadol ku skutočnostiam alebo dôkazom
navrhovaným odvolateľom napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods. 3, časť
prvej vety za bodkočiarkou, c) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, g) súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa
napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods. 3, časť prvej vety za bodkočiarkou.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na súdny výkon exekúcie podľa osobitného zákona.