Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/102/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225968
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225968.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa V., s.r.o., so sídlom O., V. XX, IČO: XX
XXXXXX,zastúpenéhoU.kanceláriouE.V.,s.r.o.sosídlomO.,F.4,protiodporcoviSlovenskárepublika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27.

novembra 2014, č.k. 11C/328/2012-114 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrhy navrhovateľa na prerušenie konania a

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody
vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 330,- Eur z dôvodu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania a taktiež náhradu trov
odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 veta prvá a druhá pred bodkočiarkou, ods. 2, ods. 4, § 17 ods. 1, ods.
2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Súd prvého stupňa k návrhu navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že z uznesenia Ústavného
súdu SR zo dňa 04.06.2014 č. k. I. ÚS 280/2014-9 bolo zistené, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa
ústavný súd rozhodol tak, že ju pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie odmietol.
Preto súd prvého stupňa návrh na prerušenie konania zamietol, keď dôvod uvádzaný navrhovateľom
už v súčasnosti neexistuje, nakoľko jeho ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá. Navrhovateľ
ďalším podaním navrhol konanie prerušiť z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní pod sp. zn.

7C/6/2010 uznesením zo dňa 07.10.2013 v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o 4 prejudiciálnych
otázkach. Súd z úradnej činnosti zistil, že uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 07.10.2013 č. k.
7C/6/2010-269 o prerušení konania, na ktoré navrhovateľ poukazoval v návrhu na prerušenie konania,
doposiaľ nenadobudlo právoplatnosť, nakoľko ho odvolaním napadla práve V., s.r.o., pričom odvolacie
konanie doteraz nebolo právoplatne skončené. Vzhľadom k predmetu sporu, ktorý je prejednávaný

na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, ako aj na doposiaľ neprávoplatné rozhodnutie o
prerušení konania v tejto veci z dôvodu položenia prejudiciálnych otázok, mal súd za to, že ani tento
návrh navrhovateľa na prerušenie konania nie je dôvodný. V konaní pred Okresným súdom Prešov je
navrhovateľ odporcom 2/ a v tomto konaní ide o náhradu škody z dôvodu porušenia práva Európskej
únie, pričom v predmetnej právnej veci ide naopak o nárok, ktorý má podľa navrhovateľa vyplývať z
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie, keď k vydaniu poverenia došlo až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Preto
súd oba návrhy navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Súd prvého stupňa rovnako naopätovne podanú námietku zaujatosti z tých istých dôvodov, o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím
súdom, podľa § 15a ods. 4 O.s.p. neprihliadal. Súd prvého stupňa tak v konečnom dôsledku dôvod
neúčasti navrhovateľa na pojednávaní neuznal za ospravedlniteľný. Pri tom účasť účastníka konania na

pojednávaní je jeho právom, ktoré v danom prípade nebolo využité. Súd prvého stupňa posudzoval
žiadosť navrhovateľa o zrušenie nariadeného pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným
právom a ak sa navrhovateľ na pojednávanie riadne nedostavil a nepresvedčil sa tým, či súd vyhovie
alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí znášať sám aj následky svojej neprítomnosti. Preto
súd prvého stupňa vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov,

pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľ sa
domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval
v skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v zákonnej procesnej
lehote 15 dní (podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti) od prijatia
tejto žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si
rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Súd prvého stupňa z pripojeného spisu Okresného súdu

Trenčín, sp. zn. 60Er/36/2009 zistil, že súdny exekútor JUDr. Y. S. podal dňa 12.01.2009 na Okresný
súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného V., s.r.o. O. (v
tomto konaní navrhovateľ) proti povinnému X. S. pre vymoženie sumy 916,15 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd Trenčín dňa 04.02.2009 poveril v zmysle § 45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok")

vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave
zo dňa 23.09.2008, číslo konania: Rozs. SRS č.k. SR 09082/08, vo veci oprávnenej: V., s.r.o. O.,
proti povinnému: X. S., bytom S. XX, na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť sumu
916,15 eur s príslušenstvom spolu s trovami predchádzajúceho konania vo výške 227,88 eur a trovami
exekúcie súdneho exekútora X.. Y. S., so sídlom exekútorského úradu G. XX, O.. Uvedenému povereniu

bolo pridelené číslo: XXXX*XXXXXX. Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.02.2011 č. k.
60Er/36/2009-10 bola exekúcia podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavená. V odôvodnení súd
uviedol, že k takémuto procesnému postupu boli splnené zákonné podmienky uvedené v § 45 ods. 1
písm.c),ods.2Zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,resp.vdanomprípadebolexekučným
titulom rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej

doložky. Súd prvého stupňa, viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne návrhom (§ 153 ods. 2 O.s.p.),
tvrdeniami navrhovateľa (§ 79 ods. 1 O.s.p.) a inými tvrdeniami (§ 101 ods. 1 O.s.p.) o právne
významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzoval uplatnený nárok, dospel po vyhodnotení
vykonaného dokazovania k záveru, že nie je právne dôvodné priznať uplatňované peňažné plnenie
(majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na navrhovateľom tvrdenom skutkovom základe. Súd prvého

stupňa v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu,
a to existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Nesprávny úradný postup je definovaný v ustanovení § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa konkrétnych okolností bolo potrebné správnosť úradného postupu
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup smeroval. Súd prvého stupňa uviedol,

že je nepochybné, že exekučný súd v konaní pod sp. zn. 60Er/36/2009 bol povinný udeliť (vydať)
poverenie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, teda od 12.01.2009, a napriek tomu súd udelil (vydal)
poverenie dňa 04.02.2009. Bolo teda nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že došlo k omeškaniu viac ako
6 mesiacov, presnejšie 192 dní. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa nutne zohľadnil aj to, že
navrhovateľ inicioval značne vysoký počet exekučných konaní. Súd prvého stupňa poukázal na to, že

nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR vyslovil názor, že porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že
štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS 471/2012). Ďalej
bolo nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.

2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl.

6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu
(I. ÚS 70/02). Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvého stupňa dospel k záveru, že postupom
exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní.Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak navrhovateľovi nevzniklo
právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ
chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvého
stupňa považoval návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný. Nepriaznivé procesné dôsledky
(neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými
dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno). Preto súd prvého

stupňa návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich nevyčíslil a z obsahu spisu mu
žiadne trovy konania ani nevyplynuli. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, ods.
3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.) tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy konania ani nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)

O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti,

nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka
konečnéhorozhodnutiavovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie
(odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho

rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a
prednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.Kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal
tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré
tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vzniklaz titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie
je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to

však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.

Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým
posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám

súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto
vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy

o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe
nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219

ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj

spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 04.02.2009 a k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak podľa navrhovateľa došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty (omeškanie

viac ako 6 mesiacov - doba bola spresnená na 192dní).

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnicou pred súdnym exekútorom
dňa 12.12.2008 a súdny exekútor následne doručil exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 12.01.2009. Exekučný súd o tejto žiadosti rozhodol dňa 04.02.2009. Obdobie
od 12.12.2008 do 12.01.2009 tak nemožno považovať za nečinnosť exekučného súdu..

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických aprávnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (IÚS 111/02, IV ÚS
471/2012), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie,
že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR (I. ÚS 86/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania

žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o udelení poverenia nemožno v žiadnom prípade
považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k
právu navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná
a rozhodnutá.

Odvolací súd dodáva, že postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v

lehote 23 dní od podania žiadosti, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní,
s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti. V danom prípade tak nemožno hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe exekučného súdu.
Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu

úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza, že
nakoľko nebola preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny
úradný postup, nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej
či nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo

majetkovej či nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie
všetkých troch základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo rozhodované uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod č.k. 19NcC/120/2012-9, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín X.. B. S. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako

bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o

odročenie pojednávania a taktiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa, týkajúce sa skutočnosti, že navrhovateľ
nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na

prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 27.11.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť

sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.