Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/143/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225518
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225518.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09
Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín,
č. k. 27C/255/2012-148 zo dňa 16. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 1.459,61 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 291,92 Eur žalovanému náhradu
trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 61Er/3198/2010,
ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

nerozhodolexekučnýsúdvzákonnejlehotenapriektomu,ževecnevykazovalaprvkynadmernejprávnej
zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Súd prvého stupňa rozsudkom
č.k. 27C/255/2012-48 zo dňa 28.8.2013 žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 5Co/478/2013-112 zo dňa 22.10.2014 rozsudok
súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Podaním zo dňa 9.1.2015 žalobca
navrhol zrušiť pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa (16.1.2015) z dôvodu porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti

žalobcu, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednaním veci. O návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého
stupňa samostatným uznesením dňa 16.01.2015 tak, že tento zamietol. Z vykonaného dokazovania súd
prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín, bola dňa 10.12.2010 doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
oprávneného - žalobcu, proti povinnému A. N. pre vymoženie 354 Eur s príslušenstvom. Uznesením

č.k. 61Er/3198/2010-9 zo dňa 12.05.2011 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.06.2011. V odôvodnení exekučný súd uviedol, že exekučný
titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR
07225/10 zo dňa 25.08.2010 nie je spôsobilým exekučným titulom. Žalobca (oprávnený) nepreukázal,že by bol úver poskytnutý povinnej na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania. Zmluva o úvere
neobsahovala RPMN, preto je úver bezúročný a bez poplatkov, čo rozhodcovský súd nezohľadnil.
Rozhodcovský súd zaviazal povinnú na plnenie právom nedovolené, okrem iného na neprimeraný

úrok vo výške 0,25 % denne, uplatnený nárok neposúdil podľa predpisov na ochranu spotrebiteľa. V
odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa zdôraznil, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa lehota
15 dní vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie. Táto
lehota nedopadá na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Exekučný poriadok pre tento

prípad lehotu na vydanie rozhodnutie nestanovuje (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013). Z dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nemožno konštatovať porušenie lehoty a tým ani nesprávny úradný postup.
Súd prvého stupňa ďalej poukázal na to, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie by malo dôjsť v primeranej lehote. Pokiaľ exekučný súd rozhodol
o žiadosti po 5 mesiacoch od jej doručenia súdu, nejde o neprimerané prekročenie lehoty z pohľadu

súdnictva a celkového narastajúceho zaťaženia exekučného súdu. Oneskorenie v rozhodnutí o žiadosti
bolo nepochybne spôsobené tým, že žalobca (oprávnený) žiadal vykonať exekúciu na základe
rozhodcovského rozsudku, pričom šlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. bol exekučný súd povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa
na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal

a zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať. Pokiaľ žalobca požadoval konštatovanie
porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa k tejto
požiadavke uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný
súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Súd prvého stupňa konštatoval nedôvodnosť žaloby aj pokiaľ ide o tvrdený nesprávny

úradný postup titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobca
argumentoval,žeexekučnýsúdsadopustilnesprávnehoúradnéhopostuputým,keďvykonalkomplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu nepatrí a bola vykonaná mimo
konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského súdu podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Exekučný
súd postupoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a skúmal formálne a materiálne podmienky

vykonateľnosti exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods.
2 Exekučného poriadku, zákon č. 244/2002 Z.z. v § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmať
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva a exekúciu zastaviť napriek právoplatnému
rozhodcovskému rozsudku, ak tento rozsudok má nedostatky v § 46 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Exekučný súd neprekročil svoju právomoc.
Na vec nemožno aplikovať § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. Danosť právomoci exekučného
súdu vykonať namietané preskúmanie exekučného titulu bola opakovane konštatovaná rozhodnutiami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie zo dňa 13.10.2011, sp.zn. 3Cdo/146/2011, zo
dňa 18.09.2012, sp.zn. 5Cdo 230/2011). Právoplatné uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti

o udelenie poverenia nebolo do dňa vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa zmenené alebo zrušené
príslušným orgánom pre nezákonnosť tak, ako to má na mysli § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
Preukázanie splnenia tejto podmienky bolo v danej veci podstatné pre ustálenie vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa
aplikoval

§ 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 3 ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z.z., § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2, Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti
a dospel k záveru, že zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému
postupu ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu
nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej

ujmy. Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie, je podľa názoru súdu prvého
stupňa bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu
(škodu, príčinnú súvislosť) a tým aj nehospodárne vykonávať v tomto smere ďalšie dokazovanie. Preto
súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/214 vypracovaným Znaleckým
ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave zo dňa 17.01.2014 (Spr 703/2014), keďže podľa vyjadrenia

žalobcu znalecký posudok určuje výšku škody. Z týchto dôvodov nerozhodol súd prvého stupňa ani
medzitýmnym rozsudkom. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal pre nedodržanie postupu podľa § 151 ods. 1,
2 O.s.p.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho

právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho

zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.

Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť

dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým

bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe

v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Žalobca
predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo
výške určenej posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na

vznik škody a jej príčinnú súvislosť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto
súdu na opätovné prejednanie.Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,

že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p..

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí vo veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého stupňa

aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, resp. že o ňom bolo potrebné rozhodnúť samostatným
uznesením. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania z dôvodu rozhodovania o
otázke nestrannosti sudcu, nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého stupňa predbehol účinky
jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu

ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalobcu
ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o procesnom návrhu
účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že by sa súd prvého stupňa
s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom rozsudku,
má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia. V danej

veci rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania samostatným uznesením,
proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v prípade
existencie podmienok pre prerušenie konania podľa § 109 O.s.p., by zamietavé rozhodnutie o návrhu
na prerušenie konania bolo dôvodom nielen zrušenia tohto rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o veci samej,
nakoľko o veci samej rozhodol súd prvého stupňa v čase, keď uznesenie o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania nebolo právoplatné.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,

keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku žalobu zamietol
a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné
uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.)

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.

a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolacie dôvody posudzoval odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom
namietané vady konania vymedzené v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy

Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto
odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojenís § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd

(§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pôvodne pridelená na prejednanie
a rozhodnutie sudkcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslavovi Manďákovi. Krajský súd v
Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 17NcC/50/2012-9 zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že tento
sudcajezprejednávaniaarozhodovaniavecivylúčený.Pokynom Spr.12/13,Spr.165/2013adodatkom
II. k rozvrhu práce na rok 2013, pokynom 44/13, Spr 645/13, bola vec náhodným výberom elektronickou

podateľňou pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. Petrovi Hvizdošovi, ktorý ako zákonný
sudca vec prejednal a rozhodol. Otázkou vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
vecisaakoodvolacímdôvodomodvolacísúdužopakovanezaoberaltakvpredchádzajúcomodvolacom
konaní sp.zn. 5Co/478/2013, tak v samostatnom rozhodnutí č. k.
8Co 386/2013-108 zo dňa 22.10.2014, v ktorom svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil. Napriek týmto
skutočnostiam žalobca znova podal návrh na prerušenie konania z rovnakého dôvodu. Odvolací súd

bol preto povinný preskúmať dôvodnosť žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu
a dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v
zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a
na pomer k účastníkom konania. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa

svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a
k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov
odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú. Naviac za
situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu zo dňa 13.12.52012 rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky

uznesením č.k. I. ÚS 250/2013-10 zo dňa 30.04.2013, je námietka zaujatosti vznesená žalobcom z tých
istých dôvodov účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť bola v
konaní posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na

deň 16.01.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu
žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým

stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého
stupňa dňa riadne doručil žalobu žalovanému. Žalovaný sa k žalobe vyjadril a toto vyjadrenie bolo
právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 30.09.2013 Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd
prvého stupňa písomne a toto doručil účastníkom. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal
o odročenie pojednávania, odkázal na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu

sa z neúčasti neospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrh na
prerušenie konania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom
postupe splnil a mal dňa 16.01.2015 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie
a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúťdôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré súd prvého stupňa vykonal a oboznámil na pojednávaní dňa 16.1.2015. V tomto smere nie
je tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa §

115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností
podľa § 114 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania
a právneho zástupcu žalobcu postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. . Na strane právneho zástupcu
žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný toto pojednávanie
zrušiť alebo odročiť. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17NcC/50/2012-9 zo dňa 17.10.2012
o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci a uznesenie Krajského súdu v

Trenčíne sp.zn. 5Co/478/2013 a č.k. 8Co 386/2013, boli účastníkom konania riadne doručené. Tieto
vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého
stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1
O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca prípadne podal ďalšiu ústavnú sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti
sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo.

Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol uznesením tak, že sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s §
25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). V čase
pojednávania dňa 16.01.2015 na strane žalobcu a ani jeho právneho zástupcu neexistoval dôvod na

zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec
prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade
splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na
pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods.
2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o

odročeniepojednávania.Dôležitýdôvod,prepovahuktoréhosanemôžepojednávaniazúčastniťsamusí
týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlnitosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa

prejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,
ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na
všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého
stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného splnené

všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p.. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p.. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní

budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy

upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tietopodmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského
súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani
odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn.
3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na

to nemal právomoc.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie
exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy

pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti
alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu
je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým
činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného
práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva

vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického
výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu
15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním
exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa

zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to
upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku teda s použitím slova „rozhodne.“ Z
uvedených viacerých druhov výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny
výklad žalobcu, podľa ktorého je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní určuje
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru

Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu

na súdnu ochranu.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnejpremisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok
č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol

(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu,
vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania, ktoré uvádzal aj v žalobe. Žalobca v odvolaní nenapadol
podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nepreukázanom naplnení ďalších
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu škody a príčinnej súvislosti). Rovnako
v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody zamietnutia návrhu na

náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu
v zistenom skutkovom stave ani v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Za splnenia
všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil
o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa 16.1.2015 vyhlásil dokazovanie

za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na
kontradiktórny súdny proces.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.

Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane

tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, či nedodržal postup podľa § 123 O.s.p.. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti
konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o

náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.