Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. jún 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/297/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214566
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:5712214566.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu
majetkovejanemajetkovejujmy,vedenejnaOkresnomsúdeMartinpodsp.zn.5C/223/2012,odovolaní

žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 25. júna 2013, sp. zn. 5 Co/222/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 na Okresnom súde Martin žalobu, ktorou sa voči

žalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V žalobe medziiným uviedla, že predmetnú ujmu jej spôsobil
nesprávnym úradným postupom Okresný súd Martin, preto jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať
a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský súd v Žiline rozhodol o prikázaní tejto
veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Žiline uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 5 NcC/417/2013, rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Martin Mgr. Katarína Janotová je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 5 C/223/2012; ostatných sudcov tohto súdu nevylúčil z
prejednávania a rozhodovania v danej veci.
Okresný súd Martin majúc za to, že obsahom žaloby v uvedenej časti je námietka zaujatosti sudcov tohto

súdu, uznesením zo 6. februára 2013, č. k. 5 C/223/2012-23, uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny
poplatok vo výške 66,- € za vznesenú námietku zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych
poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“).

Označené uznesenie Okresného súdu Martin napadla žalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, že v

danomprípadenepodalanámietkuzaujatosti,alenávrhnaprikázanieveciinémusúdutotoistéhostupňa
(§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti, nezaťažovala by ju povinnosť
zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb.

Krajský súd v Žiline uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 5 Co/222/2013, odvolaním napadnuté uznesenie

potvrdil. V odôvodnení sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že z hľadiska obsahového išlo
v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Martin; za správnyoznačil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti.
Dodal, že sa stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v uznesení z 30.
marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho súdneho

konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala zrušiť
rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie

odôvodnila tým, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi
konaniasapostupomsúduodňalamožnosťkonať predsúdomaževovecirozhodovalvylúčený
sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konania považovala nepodanie námietky zaujatosti, pretože
to nebolo obsahom jej vôle. Za odňatie možnosti konať pred súdom považovala údajnú prekvapivosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred
súdomprvéhostupňavyvodzovalaztoho,žeišloosudcusúdu,ktoréhonezákonnýmpostupom jej

mala byť spôsobená žalovaná ujma. Navyše, ak rozhoduje vylúčený sudca, je podľa žalobkyne súd
nesprávne obsadený. Nakoniec vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého
sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti. Zároveň žalobkyňa navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia dôvodiac, že jej hrozí značný zásah do základných práv, najmä práva vlastniť majetok a

práva majetok pokojne užívať a to nelegálnym znížením jej majetku pri vymáhaní bezpredmetnej a
neopodstatnenej justičnej pohľadávky.

Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas žalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach §
237 a 239 O.s.p.

Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiž o
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.)
na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací

súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým
bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia,
alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky.

Prípustnosť dovolania žalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak
by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád
nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.V dovolaní výslovne namietla existenciu vady uvedenej v § 237 písm. e/ O.s.p., t. j. že sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ďalej existenciu vady uvedenej v §

237 písm. f/ O.s.p., že jej súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a napokon
existenciu vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p., t. j. že rozhodoval vylúčený sudca a tiež, že súd bol
nesprávne obsadený.

Dovolacia námietka o vade konania spočívajúcej v nedostatku návrhu na začatie konania, bola zjavne

nedôvodná a nenáležitá. Vychádzajúc z odôvodnenia tejto vady je zrejmé, že dovolateľka
ňou v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 41 ods. 2 O.s.p. oboma súdmi v
otázke správneho posúdenia obsahu podanej žaloby tvrdiac, že jej obsahom nebola námietka zaujatosti.
Namietala teda nesprávne právne posúdenie veci v tejto otázke, ktorým by sa však dovolací súd mohol
zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné.

V súvislosti s vadou konania vyplývajúcou z § 237 písm. e/ O.s.p. dovolací súd považuje za potrebné
uviesť, že toto ustanovenie musí byť interpretované v súvislosti s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého sa konanie zásadne začína na návrh. V konaní o dvojstranných právnych vzťahoch medzi
žalobcom a žalovaným (t. j. v spornom konaní) sa návrh označuje ako „žaloba“. Bez návrhu môže
súd začať konanie iba v prípadoch, v ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok návrhu na

začatie konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ súd zistí tento nedostatok
v priebehu konania, konanie zastaví. Ak konanie prebehlo napriek nedostatku návrhu na jeho začatie,
hoci ten bol potrebný, zakladá táto skutočnosť zmätočnosť celého konania a dovolací dôvod
podľa § 237 písm. e/ O.s.p. Od návrhu (žaloby) ako podmienky konania treba odlišovať vznesenie
námietky zaujatosti účastníkom konania. Vznesenie takejto námietky nie je podmienkou konania, ale

procesným právom účastníka konania. So vznesením námietky zaujatosti zákon priamo ani nepriamo
nespája účinok začatia konania. Prípadné nesprávne posúdenie prejavu vôle účastníka konania v tom
smere,čichcelalebonechcelvzniesťnámietkuzaujatosti, sanijakonedotýkavadyvyplývajúcejz
uvedeného ustanovenia, ktorého účelom je možnosť odstrániť v dovolacom konaní zmätočnosť konania,
v ktorom sa rozhodlo o právach a povinnostiach účastníkov bez toho, aby konanie vôbec začalo.

Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na
predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn.
7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré bolo
spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu

nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil
na iných právnych záveroch než súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať
správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla
odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne
neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať

prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad
odlišného právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu jednoznačne nejde a preto je
námietka žalobkyne v tomto smere nedôvodná.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca

sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo toto
rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré žalobkyňou predložené listiny preskúmal

a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne
a v dostatočnom rozsahu, pričom tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalobkyne uvedenými
v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom,
že z hľadiska obsahového v podanej žalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom

Okresného súdu Martin, za správny označil tiež následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení
súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak
odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany žalobkyne, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietkyzaujatosti. Okolnosť, že táto odpoveď žalobkyňu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa
parametrezákonnéhorozhodnutiavzmysle§157ods.2O.s.p.;zaodňatiemožnostikonaťpredsúdomv
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

či požiadaviek žalobkyne.

Zodôvodnenianapadnutéhorozhodnutiaodvolaciehosúdunevyplývajednostrannosť,anitakáaplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia
spĺňa.

Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa rozhodoval (a teda,

že uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď ustanovenie § 14
ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne
preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno
prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom

natomožnovylúčiťsudcuzprejednávaniaarozhodovaniapridelenejvecilencelkomvýnimočnealenzo
skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe
určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte
bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací

súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s §
218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné odmietol, bez toho, aby sa mohol
zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odloženie vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom
nevydal samostatné rozhodnutie.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti

žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1
O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,
že jej žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.