Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 21. december 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/154/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012899597
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4012899597.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava
1, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: Z. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/XX, R., o
vymoženie 1.673 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nitra
č. k. 14Er/1/2004-20 zo dňa 10. apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prebiehajúcom exekučnom konaní zamietol návrh na
zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a rozhodol, že povinný
je povinný zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi, Exekútorský úrad so sídlom v
Šali, P. Pazmáňa 49/3, Šaľa trovy exekúcie vo výške 101,09 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia. Toto rozhodnutie odôvodnil citovanými ustanoveniami § 238 ods. 1, 2, § 57 ods. 1 písm. g/,
§ 58 ods. 1, § 196, § 199 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len „Exekučný poriadok“), § 39, § 574 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
rozhodnutia poukázal na to, že má za to, že dvojstranný právny úkon - zmluvné zastúpenie vzniklo
súčasne s uzavretím zmluvy o úvere v čase, keď žiadny dlh neexistoval, teda nebola známa ani jeho
výška. V tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla ani splnomocniť

advokáta Mgr. Kušníra na také právo, z čoho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho
dlhu v lehote určenej v exekučnom titule. Po preskúmaní spisového materiálu dospel súd k záveru, že
exekúciu je potrebné vyhlásiť za neprípustnú a následne zastaviť, nakoľko splnomocnenie (dohoda o
splnomocnení), ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ považované za neplatný právny
úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť advokátom Mgr. Kušnírom k uznaniu právneho záväzku (dlhu),
a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné konanie.

Z ustanovenia § 574 ods. 2 OZ jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu
vzniknúťažvbudúcnosti,jeneplatná,pričomkonaniepovinnéhoosplnomocneníMgr.Kušníra,prípadne
Mgr. Bruna Žlnaya na základe substitučnej plnej moci na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t. j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so
zákonom.Nazákladevyššieuvedenýchskutočnostísúdpostupovalvzmysle§58ods.1EParozhodols
poukazomna§57ods.1písm.g/EPoneprípustnostiexekúcieanásledneozastaveníexekúcie.Súdpo

preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že poverenému súdnemu exekútorovi pri vykonávaní
exekúcie vznikli nevyhnutné trovy exekúcie, k zaplateniu ktorých zaviazal oprávneného z dôvodu, žezastavenie exekúcie zavinil oprávnený, nakoľko predložil návrh na vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorý na základe vyššie uvedených skutočností bol vydaný v rozpore so zákonom.
Po preskúmaní spisového materiálu súd dospel k záveru, že poverenému súdnemu exekútorovi pri

vykonávaní exekúcie vznikli nevyhnutné trovy. Súd preto priznal trovy exekúcie pre súdneho exekútora,
špecifikované nasledovne: - v zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky (časová špecifikácia úkonov) sumu
39,85 eur za 5 hodín účelne vynaložených na exekúciu (vypracovanie žiadosti o udelenie poverenia - 30
min, vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie 40 min., príprava podkladov na súpis hnuteľných
vecí a výkon súpisu 60 min., upovedomenie o nevykonaní súpisu hnuteľných vecí 40 min., vypracovanie

žiadosti o súčinnosť - DI 20 min., príkaz na začatie exekúcie - banka, zamestnávateľ 30 min., exekučný
príkaz - banka, zamestnávateľ 40 min., spracovanie vzniknutých trov exekúcie 30 min), celkom: 290
min. - v zmysle § 14 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 15 ods. 1 vyhlášky (súpis úkonov, ktoré sa odmeňujú
paušálnou sumou 3,32 eur + DPH) sumu 19,90 eur za 5 úkonov exekučnej činnosti x 3,98 eur - v zmysle
§ 22 vyhlášky (hotové výdavky ), sumu 19,80 eur poštovné, § 23 vyhlášky sumu 2,61 eur spotrebný
materiál, cestovné náhrady 16,56 eur (Šaľa - Nitra a späť - 30 km, súpis hnuteľných vecí dňa 23. 02.

2004) - v zmysle § 23 vyhlášky: náhrada za stratu času: 30 min. = l x 0,79 = 0,79 eur, 30 min. = l x
0,79 eur = 0,79 eur, 30 min. = l x 0,79 eur = 0,79 eur, spolu: 2,37 eur. Celkom trovy exekúcie vrátane
20 % DPH: 101,09 eur. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, ako aj z vyššie uvedených
skutočností, exekučný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
akoby bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný

súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku). Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár
poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje
právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu) umožňujúcou mu
zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny.

Všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica
bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v
čase, keď došlo k spísaniu zápisnice, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému
(dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa opravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo

sa domáhať náhrady škody. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu
zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný
systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich konanie notára, ktorý je výrazom vôle
zákonodarcu obmedziť revíziu výkonu notárskej činnosti. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne
súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadal, aby všeobecný súd postupom

podľa ust. § 109 ods. l písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. l ods. l veta
prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok. Podľa jeho názoru v tejto súvislosti by pre exekučný súd
malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých

subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Všeobecný súd je povinný vždy
dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne
konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej
normy Ústavným súdom Slovenskej republiky. Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom

podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy
s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď
vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu
normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V
tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy), či pod dospením k záveru § 109 ods. 1

písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. US 269/09 zo 7. júla 2009). Porušenie Článku 12 ods. 2 Ústavy SR a
Článku č. 14 Dohovoru je možné preskúmať aj samostatne, pretože skutkové okolnosti prípadu spadajú
do pôsobnosti dvoch vyššie označených ustanovení Ústavy SR a dvoch vyššie označených ustanoveníDohovoru vymedzujúcich základné práva Ústavou SR a Dohovorom chránené. V prípade výkonu a
ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces exekučný súd zaobchádzal
odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana

jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výraznenerovnaképostavenieabolosnímzaobchádzanéodlišne.Odlišnézaobchádzaniesožalobcom
nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného - obchodnej spoločnosti
podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. V prípade výkonu a

ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku exekučný súd svojim rozhodnutím
postavil žalobcu (oprávneného) pri realizácii podnikania trhu s finančnými službami do pozície, ktorá
je veľmi nevýhodná. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s
postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ho
vylúčilo z možnosti zhodnotenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu
platnej zmluvy o úvere. V danom prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného,

rozhodol o jeho právnom postavení (o jeho práve) a to výrokom o neprípustnosti exekúcie a výrokom o
zastavení exekúcie. Žalobca (oprávnený) namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení.
Oprávnený nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané
rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd,

navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z
reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený však je voči povinnému v pozícii veriteľa,
ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie.
Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť oprávneného a

umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovností zbraní“. Plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre
oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Navyše
v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal
notársku zápisnicu podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust.

§ 33b ods. 1 písm. b/ OZ kedykoľvek odvolať. Práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol
ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Vzhľadom na vyššie uvedené
okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiachvjehoneprospech.Navyšeoprávnenýtvrdí,žeplnomocenstvoniejevôbecmožnéprávne

považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. l OZ. Neprijateľnou podmienkou je také
ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Plnomocenstvo je podľa ust. § 31 OZ jednostranný právny
úkon adresovaný tretím osobám, ktorým sa osvedčuje existencia a rozsah oprávnenia zástupcu konať
v mene a na účet zastúpeného. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto

aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ust. § 53 OZ. Ak súd
posúdil platnosť plnomocenstva podľa ust. § 53 OZ a uvažoval o ňom ako o súčasti spotrebiteľskej
zmluvy, dopustil sa aplikačného omylu, ktorý je nutné považovať za nesprávne právne posúdenie veci.
Súd vytkol konaniu zástupcu aj skutočnosť, že zástupca v notárskej zápisnici určil do kedy bude dlh
splatený, pričom údajne na to nemal splnomocnenie. Aj tento záver súdu je nesprávny. Z udeleného

plnomocenstva je zrejmé, že toto bolo udelené na uznanie dlhu vo forme notárskej zápisnice podľa
ust. § 41 ods. 1 písm. c/ EP. V zmysle ust. § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh
určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Podľa ust. § 41 ods. 2 písm.
c/ EP cit: podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade c/ notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,

predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z tohto
ustanovenia je zrejmé, že notárska zápisnica ako exekučný titul musí obsahovať čas plnenia, ide tak o
podstatnú náležitosť tohto právneho úkonu. Ak teda povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na
zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísaním notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o
tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným, zákonným spôsobom

tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude
dlh splatený. Nie je preto možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici
uviesť do kedy povinný dlh splatí. Zvýrazňuje skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade
s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súduž raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činností (Exekučný poriadok) súd je povinný preskúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom

poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o
udelenie poverenia - vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Oprávnený žiada, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený súdu doručil v samostatnom podaní návrh, ktorým súd žiadal, aby súd prerušil konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ OSP a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky: 1) či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby

v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a
na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy, 2) či je v súlade s čl. 17 a
čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré, aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP,beznariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2OSPadospelkzáveru,žeodvolanieoprávneného
je nedôvodné, preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne
veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a
právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska.

Taktiež súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o
rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (§ 109 ods. 1 písm. c/ OSP).

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania odvolací súd poznamenáva, že tento
návrh nie je dôvodný a poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05.

2002 sp. zn. PL.ÚS 16/02, v ktorom ústavný súd uviedol, že z ustanovení § 20 ods. 1 a § 37 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku
však vyplýva, že prerušenie konania je procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie

konania o súlade právnych predpisov všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný
súd preukazuje uznesením, ktoré obsahuje výrok o prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto
procesnej podmienky (napríklad iba tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný. Pretože od prijatiatohto záveru (PL. ÚS 3/98) nedošlo k zmene právnej úpravy, ústavný súd zotrváva na tomto stanovisku
jeho rozhodovacej praxe (PL. ÚS 16/02 zo dňa 20. 05. 2002).

Ústavný súd je toho názoru, že možnosť exekučného súdu podať návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku ústavy ak sa súd
domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré
sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods.
5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Tento článok

ústavy je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z § 109 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a § 224 Trestného poriadku. Ak niet takejto zákonnej úpravy (a to je prípad civilnej exekúcie
podľa Exekučného poriadku), nemožno splniť predpoklad uvedený v čl. 144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie
prerušiť a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Je potrebné ešte dodať, že na
prerušenie konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy.

Jedným z dôvodov na obligatórne prerušenie súdneho konania je situácia, keď súd pred rozhodnutím
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V takomto prípade súd podá
Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

právnych predpisov.

Predchádzajúce platí pre občianske súdne konanie, v ktorom sú plne aplikovateľné tie časti občianskeho
súdneho poriadku, ktoré možnosť prerušiť konanie rozhodnutím súdu, ktorý vo veci koná, umožňujú.
V zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP sú v exekučnom konaní použiteľné ustanovenia jednotlivých častí

zák. č. 99/1963 Zb. v prípade, ak Exekučný poriadok úpravu príslušných otázok neupravuje. Možnosť
súdne konanie prerušiť rozhodnutím súdu obligatórne, či fakultatívne vyplýva z ust. § 109 OSP. V
exekučnomporiadkuvšakzmožnostivexekučnomkonaní,konanieprerušiť,vylučujeuplatneniezásady
„lex specialis, derogat lex generali“, pretože osobitný zákon - Exekučný poriadok, ktorý je zákonom
špeciálnym k všeobecnému zákonu (zák. č. 99/1963 Zb.) stanovuje v ust. § 36 ods. 5 EP, že exekučné

konanie nemožno prerušiť. Z uvedeného vyplýva, že exekučné konanie nemožno prerušiť rozhodnutím
súdu tak ako to predpokladá § 109 OSP. Teda nemožno konanie prerušiť zo žiadneho dôvodu
obligatórneho (§ 109 ods. 1 OSP) a tiež nie z dôvodu fakultatívneho (§ 109 ods. 2 OSP). Rozhodnutím
súdu možno súdne konanie (a teda aj exekučné konanie) prerušiť podľa podmienok Čl. 11 ods. 5
ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného

stavu a núdzového stavu. Uvedeným nie je dotknuté napríklad ani zákonné prerušenie exekučného
konania podľa zák. č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii. Vzhľadom
na to, že v tomto prípade sa nejedná ani o možnosť, kedy o prerušení súdneho - exekučného konania
môže rozhodnúť svojím rozhodnutím súd, ani prípad, kedy sa exekučné konanie prerušuje zo zákona,
je potrebné sa riadiť zákonným ust. § 36 ods. 5 EP. Z obdobných dôvodov neprichádza v exekučnom

konanídoúvahyanimožnosťprerušeniakonaniapodľa§109ods.1písm.c/OSPzaúčelompredloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Odvolací súd dodáva, že je vecou členských
štátov Európskej únie, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú
podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08).

Vychádzajúc z ust. § 251 ods. 4 OSP, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie sa
podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento predpis (Exekučný
poriadok) neustanovuje inak, ako aj s poukazom na ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré
vylučuje aplikáciu § 109 ods. 1 písm. c OSP odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol, pretože v prípade exekučného konania sa uplatňuje vlastná zásada, podľa ktorej

exekučné konanie nemožno prerušiť. Výnimka z uvedeného pravidla o neprerušiteľnosti exekučného
konania je obsiahnutá v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého začatie
konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie, pričom už začaté konania o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konania sa prerušujú (§ 14 ods. 5 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii), čo však nie je

daný prípad. Okrem toho rovnaké účinky platia i pre začatie reštrukturalizačného konania. Z uvedeného
vyplýva, že procesné právne predpisy vzťahujúce sa na exekučné konanie tak zakladajú neprípustnosť
obligatórneho prerušenia predmetného exekučného konania, a preto je potrebné návrh oprávneného na
prerušenie konania ako nedôvodný zamietnuť.Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že ak by aj pripustil možnosť prerušenia konania s poukazom
na ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, vyriešenie prejudiciálnych otázok, ktorých predloženia Súdnemu

dvoru Európskej únie sa oprávnený domáha, by nič nemenilo na tom podstatnom dôvode, pre ktorý
súd exekúciu v danej veci zastavil. Dôvodom zastavenia exekúcie v tejto veci bola neplatne dojednaná
rozhodcovská doložka medzi účastníkmi konania, dôsledkom čoho vo veci právne relevantným
spôsobom nemohol rozhodovať rozhodcovský súd, ktorý nemal vo veci právomoc konať. Judikatúra
súdov SR už ustálila, že neplatná rozhodcovská doložka znamená vo svojich dôsledkoch nulitný

rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno vykonať. Vzhľadom na tieto dôvody, odvolací súd vo vzťahu
k návrhu oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba
výkladu komunitárneho práva Súdnym dvorom Európskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie
je pre riešenie daného prípadu relevantná. Odvolací súd aj z týchto dôvodov návrh oprávneného na
prerušenie konania zamietol.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 46 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti, notári spisujú účastníkom na základe
ich vyhlásenia notárske zápisnice o zmluvách, závetoch a iných právnych úkonoch. V notárskej zápisnici

môže pokračovať notár, ktorý notársku zápisnicu spísal, alebo iný notár so sídlom na území Slovenskej
republiky. Pokračovanie v notárskej zápisnici je súčasťou notárskej zápisnice.

Exekučné konanie začalo dňa 07. 01. 2004 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica č. N 3694/2003, NZ 91751/2003,

spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 14. 10. 2003. V exekučnom titule povinný vyhlásil, že
uznáva dlh voči oprávnenej osobe a súhlasí s exekúciou v prípade neuhradenia sumy v celkovej výške
55.204,- Sk (1.832,40 eura) do 21. 10. 2003.

V prejednávanom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či splnomocnenie je

platným právnym úkonom a či uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v notárskej
zápisnici je platným právnym úkonom, ktorý robí z notárskej zápisnice spôsobilý exekučný titul.
Notári spisujú účastníkom na základe ich vyhlásenia, okrem iného, notárske zápisnice o zmluvách.
Predpokladom „perfektne“ spísanej notárskej zápisnice teda je, že je notárom spísaná pre účastníkov
právneho vzťahu a obsahuje ich vlastné vyhlásenie. Pritom nemusí ísť o ich fakticky osobné vyhlásenie,

avšak vyhlásenie účastníka musí byť z vôle účastníka. Ak bola spísaná notárska zápisnica „z vôle“
povinnej osoby osobou, ktorá prekročila rámec oprávnenia vyplývajúceho zo zmocňovacieho titulu,
alebo takýto titul fakticky (úplná absencia zmocňovacieho titulu), či právne (existujúci, avšak neplatný
titul) neexistoval, nemôže vyvolávať takáto zápisnica predpokladané účinky. V prejavenej vôli musí
byť inkorporovaný obsah vôle účastníka právneho vzťahu, a tak by mala byť aj vykladaná a vnímaná,

ktorá nemôže byť v rozpore so spravodlivým a od účastníka právneho vzťahu zamýšľaným obsahom
zamýšľaných účinkov, ktoré sú z takto prejavenou vôľou spojené. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, a preto je takáto dohoda neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Okrem toho súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu povinnej o tom, že
uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca povinnej sám, bez toho, aby mu

povinná udelila na takýto úkon plnú moc. Následkom uvedeného konania zástupcu povinnej je, že
povinný bol zaviazaný na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemal ani vedomosť, rovnako ako
nemal vedomosť ani o výške, ktorú má zaplatiť. Z tohto pohľadu je potrebné povedať, že prvostupňový
súd rozhodol vecne správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Pokiaľ ide o napadnuté výroky týkajúce sa zamietnutia návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora a rozhodnutia o trovách exekúcie, odvolací súd konštatuje správnosť týchto výrokov.
Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora (§ 44 ods. 8 EP). Odvolací súd k uvedenému
uvádza, že nezaoberajúc sa vecnou správnosťou zamietnutia žiadosti oprávneného na zmenu súdneho

exekútora, potvrdzuje v tejto časti napadnutý výrok z dôvodu jeho vecnej správnosti, pretože, napĺňajúc
zásadu hospodárnosti, bolo vecne správnym vyústením rozhodnutia prvostupňového súdu rozhodnutie,
ktorým návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, pretože rozhodnutím o zastavení exekúcie je
priebeh exekučného konania práve „ukončovaný“ a prípadná zmena súdneho exekútora by navýšilanielen trovy exekúcie, ale by celý proces „zbytočne“ rozširovala o ďalší subjekt exekučného konania, čo
nie je vzhľadom na predchádzajúce (vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie) vhodné
a správne. Pokiaľ ide o trovy exekúcie, o ktorých prvostupňový súd rozhodol svojím výrokom, odvolací

súd viazaný dôvodmi odvolania uvádza, že výrok o trovách exekúcie je vecne správny.

Na základe vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie v celom rozsahu z
dôvodu jeho vecnej správnosti (§ 219 ods. 1 OSP).
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich

náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.