Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. október 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/125/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206475
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6615206475.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o.,
IČO: 45869464, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 100/A, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou,
PhD., advokátkou so sídlom v Bratislave, Martinčekova č. 13, proti povinnému Q. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom v Z., H. č. XX/X, vedenej pod sp. zn. EX XXXX/XXXX súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom
Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom v Rimavskej Sobote, Kálmána Mikszátha č. 268, pre

vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 1.456,50 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 21Er/110/2015-8 zo dňa 17.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekučné konanie zastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá veta, §
159 ods. 3 a § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Rozhodol tak po zistení,

že totožný návrh na vykonanie exekúcie so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
v prejednávanej veci medzi totožnými účastníkmi konania a na základe totožného exekučného titulu
už právoplatne zamietol v konaní vedenom pod sp. zn. 5Er/383/2011, ktoré rozhodnutie predstavuje
prekážku rozhodnutej veci pre opätovne podaný totožný návrh na vykonanie exekúcie proti totožnej
povinnej a na základe totožného exekučného titulu v prejednávanej veci, nakoľko skutkové okolnosti
vedúce k záveru o nespôsobilosti exekučného titulu sa nezmenili ide o meritórne rozhodnutie, ktoré

založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 03.07.2015 (č.l. 10-15 spisu). Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.
a), d), f) a e) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Vyjadril názor, že v danej
fáze exekučného konania nemožno rozhodnúť o jeho zastavení, ale podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku môže exekučný súd len buď udeliť poverenie na vykonanie exekúcie alebo žiadosť o udelenie
poverenia zamietnuť; v tejto súvislosti oprávnený poukázal najmä na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23.01.2013. Ďalej vyjadril názor, že v exekučnom
konaní nemožno uplatniť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata), ktorý odôvodnil tým, že vecou v
zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. je potrebné chápať len autoritatívne rozhodovanie o hmotnoprávnych
právach a povinnostiach účastníkov konania; na vytvorenie prekážky rozhodnutej veci nestačí ak sa

konanie skončí len z procesných dôvodov, ale je nutné aby bola vec meritórne prejednaná; exekučné
konanie však nemá vo svojom predmete „vec“, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť; exekučné
konanie predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne
rozhodnutej veci; exekučné konanie nemá merito veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len
proces; akékoľvek skončenie exekučného konania preto nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej
veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že zákonodarca v Exekučnom poriadku úmyselne a logicky

neuvádza prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania, ktorá by bránila ďalšiemu postupu; zákonodarca
nepochybne nemal v úmysle, aby táto vada konania bola uplatňovaná použitím ustanovenia § 251 ods.4 O.s.p., keďže obdobnú vadu konania, t.j. litispendenciu upravuje v ustanovení § 36 ods. 3 Exekučného
poriadku; ak by prekážka litispendencie mala byť aplikovaná prostredníctvom ustanovenia § 251 ods.
4 O.s.p., nebolo by potrebné ju zakotviť priamo v Exekučnom poriadku. Zdôraznil, že okresný súd

prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a porušil aj ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku, pretože prekročil rozsah svojej
prieskumnej pôsobnosti; v tejto fáze exekučného konania nie je súd oprávnený rozhodovať o zastavení
konania kým sa nevysporiadal s otázkou o udelení, resp. neudelení poverenia na vykonanie exekúcie.
Týmto postupom mu okresný súd súčasne odňal možnosť konať pred súdom, pretože mu znemožnil

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a zistenému skutkovému stavu. Domnieval sa, že okresný súd
porušil princíp právnej istoty a jeho legitímnych očakávaní a v neposlednom rade neprimerane zvýhodnil
povinného, čím došlo aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania, pretože povinný neurobil
žiadny úkon a okresný súd neprípustne nahrádza jeho pasivitu. V konečnom dôsledku mu okresný súd
svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktoré účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Na základe uvedeného sa domáhal zrušenia napadnutého

uznesenia okresného súdu.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník, sudca odvolaniu nemienil v celom

rozsahu vyhovieť a vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor požiadal dňa 28.04.2015 okresný súd o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na sumu 1.456,50 € s príslušenstvom v prospech oprávneného proti
povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. HB0410014 vydaný
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s.
dňa 08.04.2011. Podľa zistenia okresného súdu z pripojeného exekučného spisu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5Er/383/2011 sa oprávnený proti povinnému domáhal vymoženia dlžnej sumy na podklade

exekučného titulu, ktorým bol totožný rozhodcovský rozsudok sp. zn. HB0410014 zo dňa 08.04.2011;
uznesením č.k. 5Er/383/2011-15 zo dňa 14.06.2011 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol; exekučný súd dospel k záveru, že predložený
exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom (t.j. bez právomoci na jeho vydanie) na základe
neplatného ustanovenia zmluvy o úvere (rozhodcovskej doložky) a predmetný rozhodcovský rozsudok

teda predstavuje nulitný právny akt, ktorý nemožno vykonať; uznesením č.k. 43CoE/167/2012-38 zo
dňa 31.07.2012 odvolací súd uznesenie exekučného súdu potvrdil; uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 28.09.2012; uznesením č.k. 5Er/383/2011-53 zo dňa 13.02.2013 exekučný súd exekučné konanie
zastavil a rozhodol o trovách exekúcie, keď uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.03.2013.
Následne napadnutým uznesením okresný súd exekučné konanie zastavil.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky oprávneného ako aj predchádzajúce
konanie a napadnuté uznesenie okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého uznesenia okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje; odvolací súd zistil, že

okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyvodil z neho správne skutkové závery, na
ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil; odvolací
súd nezistil dôvody na odlišné rozhodnutie vo veci a stotožňuje sa so záverom okresného súdu, že
priebehu exekučného konania bráni prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), preto odvolacie námietkyoprávneného nemohli privodiť zmenu napadnutého uznesenia okresného súdu. Odvolací súd osobitne
zdôrazňuje, že oprávnený v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnil skutkové zistenia okresného
súdu a ťažiskovo nesúhlasil len s jeho právnym posúdením veci.

Pokiaľ ide o odvolacie námietky oprávneného je potrebné uviesť, že poukaz na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23.01.2013 v prejednávanej veci neobstojí,
pretože v uvedenej veci vyčítal najvyšší súd nižším súdom, že pred rozhodnutím o žiadosti súdneho
exekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciepodľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuaplikovali

na vec ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov, hoci prípadná aplikácia tohto ustanovenie podľa najvyššieho súdu prichádza do úvahy až po
rozhodnutí o udelení poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V prejednávanej veci však
ide o inú procesnú situáciu, kedy okresný súd pred rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neaplikoval ustanovenie § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ale pri skúmaní podmienok konania (§ 103 O.s.p.)

dospel k záveru, že konanie je zaťažené nedostatkom procesnej podmienky konania a to prekážkou
veci rozhodnutej (res iudicata), ktorá bráni súdu (vrátane exekučného súdu) vo vecnom posúdení
návrhu (bráni meritórnemu rozhodovaniu); na prekážku veci rozhodnutej (res iudicata) je exekučný
súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Uvedené
rozhodnutie najvyššieho súdu preto na prejednávanú vec nedopadá. Podľa názoru odvolacieho súdu

stojí pritom za zmienku, že naopak v uvedenom rozhodnutí (v rozpore s argumentáciou oprávneného)
najvyšší súd uviedol, že exekučné konanie je spôsobilé založiť vo vzťahu k inému exekučnému konaniu
prekážkurozhodnutejveci(porovnajstrana7bod1citovanéhouznesenianajvyššiehosúdu,kdeuviedol,
že „exekučné konanie nie je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p.
vo vzťahu k inému ako exekučnému konaniu“, ale rovnako napríklad aj uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/162/2011 zo dňa 10.10.2012).

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé založiť prekážku
rozhodnutej veci (okrem iného túto prekážku vo vzťahu k inému exekučnému konaniu pripustil aj
najvyšší súd v citovaných rozhodnutiach) a že pokiaľ zákonodarca v Exekučnom poriadku na rozdiel

od prekážky skôr začatého konania (litispendencia) výslovne neupravil aj prekážku veci rozhodnutej
(res iudicata), nemožno v exekučnom konaní na túto prekážku aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3
O.s.p. prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. Oprávnený v tomto smere zjavne nesprávne
a účelovo vykladá vzťah všeobecného právneho predpisu (Občiansky súdny poriadok) a špeciálneho
právneho predpisu (Exekučný poriadok); je zrejmé, že vzhľadom na znenie § 83 O.s.p., podľa ktorého,

začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie, si osobitosti exekučného
konaniavyžiadališpeciálnuprávnuúpravuprekážkyskôrzačatéhokonania(litispendencia)vustanovení
§ 36 ods. 3 prvá a druhá veta Exekučného poriadku, podľa ktorého, začatie exekučného konania bráni
tomu, aby v tej istej veci prebiehalo iné exekučné konanie; ak oprávnený podá návrh na vykonanie
exekúcie v tej istej veci niekoľkým exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie

poverí súd; v ostatných prípadoch sa exekučné konanie zastaví; nakoľko súdne konanie zásadne
začína dňom doručenia návrhu na začatie konania na súd (§ 82 ods. 1 O.s.p.) a exekučné konanie
začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Exekučného
poriadku), odlišný okamih začatia konania si tu vyžiadal osobitnú úpravu prekážky skôr začatého
konania (litispendencia) v exekučnom konaní; súčasne zákonodarca upravil dôsledky podania viacerých

návrhov na vykonanie exekúcie rôznym súdnym exekútorom, pretože v exekúcii pokračuje ten súdny
exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd, teda deň začatia exekučného konania tu nehrá
rozhodujúcu úlohu (na rozdiel od súdneho konania, kde v zásade dôjde k zastaveniu neskôr začatého
konania). V prípade prekážky rozhodnutej veci (res iudicata) žiadne takéto osobitosti do popredia
nevystupujú (nie je rozhodujúce kedy konanie začalo, ale či ide o totožnú vec), preto nie je potrebné

tento inštitút špeciálne upravovať a na prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) v exekučnom konaní
sa prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 prvá veta O.s.p. aplikuje ustanovenie § 159 ods. 3
O.s.p. (obdobne v Exekučnom poriadku zákonodarca neupravil napríklad spôsobilosť byť účastníkom
exekučného konania, čo však neznamená, že v exekučnom konaní možno konať s oprávneným alebo
povinným,ktorýnemáspôsobilosťbyťúčastníkomexekučnéhokonaniaapodobne).Pretoniejesprávny

názor oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci (res
iudicata), pretože i keď má exekučné konanie do veľkej miery procesný charakter (pre účely rozhodnutia
o podanom odvolaní bez potreby hlbšej analýzy tohto záveru) právoplatné rozhodnutie v exekučnej veci
tvorí prekážku veci rozhodnutej pre totožnú exekučnú vec (výnimku tvoria rozhodnutia založené výlučnena procesných dôvodoch napríklad zastavenie exekúcie pre nezloženie preddavku na trovy exekúcie,
na základe návrhu oprávneného alebo pre nemajetnosť povinného; ak však k zastaveniu exekúcie
došlo z hmotnoprávnych dôvodov napríklad pre materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu alebo

pre zánik vymáhaného práva, takéto rozhodnutie možno prirovnať k zamietnutiu návrhu v základnom
konaní a ako také toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci; potreba rozlišovania obsahových
dôvodov zastavenia exekúcie alebo zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia vyplýva zo skutočnosti,
že v exekučnom konaní rozhoduje súd podľa § 251 ods. 4 posledná veta O.s.p. vždy uznesením, z čoho
vyplýva, že nie každé uznesenie má len procesný charakter, pretože uznesením možno v exekučnom

konaní, resp. exekúcii rozhodnúť aj vo veci samej). Dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 159 ods. 3
O.s.p. aj na iné ako meritórne rozhodnutia potvrdzuje aj ustanovenie § 167 ods. 2 O.s.p., ktorý deklaruje
primerané použitie ustanovení o rozsudku aj vo vzťahu k uzneseniam (tieto ustanovenia sa na exekučné
konanie aplikujú na základe ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p.). Prekážka rozhodnutej veci (res iudicata)
nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec; o tú istú vec ide vtedy, keď v novom
konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého

predmetu konania a tých istých osôb. Z hľadiska exekučného konania tou istou vecou je exekúcia medzi
tými istými účastníkmi exekučného konania vedená na základe toho istého exekučného titulu; nie je
rozhodujúci spôsob exekúcie, pretože ten určuje priamo súdny exekútor. Vo všeobecnosti k záveru,
že aj procesné rozhodnutia môžu založiť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) dospela aj súdna
prax (konkrétne v prípade predbežných opatrení ako jednom z druhov procesných rozhodnutí - pozri

stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.05.2011 k
výkladu § 159 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 O.s.p. a § 243e ods. 1 O.s.p. uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2011 pod číslom 25).

V posudzovanej veci je zrejmé, že oprávnený podal totožný návrh na vykonanie exekúcie proti

totožnej povinnej a na základe totožného exekučného titulu, ktorý už bol právoplatne posúdený ako
nevykonateľný pre rozpor so zákonom, keď toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci (res
iudicata) pre nové exekučné konanie vedené medzi totožnými účastníkmi na základe tohto exekučného
titulu. Okresný súd preto správne exekučné konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci (res iudicata)
azdôvodutejto(negatívnej)procesnejprekážkynebolpovinnýrozhodovaťožiadostisúdnehoexekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (preto zastavením exekučného konania nemohlo dôjsť
ani k oprávneným tvrdenému odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, či porušením iných jeho
procesných práv, pretože mal dostatočný priestor na vyjadrenie v odvolacom konaní a samotné skutkové
okolnosti zistené okresným súdom žiadnym spôsobom nespochybnil). Vzhľadom na uvedené odvolací
súd napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.