Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. november 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/522/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244698
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244698.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek
senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: T.. M. C., G.. XX. X.
XXXX, K. C. XX, K., štátny občan SR, zastúpený Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s. r. o.,
so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, o zaplatenie 34.366,71 euro s

príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 11. 2014, č.
k. 11C/199/2011 - 365 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 2. 2015, č. k. 11C/199/2011
- 390, jednohlasne (pomerom hlasov 3 : 0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 11. 2014, č. k. 11C/199/2011 - 365 sa p o t v r d z u j e .

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 2. 2015, č. k. 11C/199/2011 - 390 sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej
domáhal zaplatenia sumy 34.366,71 euro s príslušenstvom predstavujúcej náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad
činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s
cennými papiermi (ďalej len "obchodník s CP"). Súd prvého stupňa v rozhodnutí nepriznal žalovanej

náhradu trov konania.

Rozhodnutieprávneodôvodnil§3ods.1písm.d/,2,§9ods.1,2zák.č.514/2003 Z.z.,§126ods.1,
2,5zákonač.566/2001Z.z.vzneníúčinnomdo21.7.2013,§127,§135ods.1,2,7zákonač.566/2001
Z. z., § 45 ods.1, 2 zákona č. 747/2004 Z. z. keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danej
veci neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 1 písm. d/ a § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.
pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu za škodu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že družstvo

ktorého členom bol aj žalobca, až do roku 2010 deklarovalo, že jeho hospodárske výsledky sú úmerné
ročným predpokladom hospodárenia a členské vklady sa zhodnocujú. V žiadnej zo správ družstva sa
nenachádzali informácie o jeho nepriaznivej hospodárskej situácii. Družstvo v rokoch 2007 a 2010
informovalo Národnú banku Slovenska (ďalej „NBS“), že obchodník s cennými papiermi neplní svoje
povinnosti a žiadalo o vykonanie dohľadu na mieste. NBS v apríli 2007 začala u obchodníka s cennými
papiermi vykonávať dohľad na mieste, s predstaviteľmi družstva prerokovala nezrovnalosti zistené pri

dohľade. NBS nebola v konaní nečinná, práve naopak v roku 2007 vykonala dohľad na mieste, počas
ktorého zistila u obchodníka s cennými papiermi nedostatky, ktoré viedli k uloženiu pokuty v
sume 500.000,- Sk, t. j. 16.596,96 eura (rozhodnutím č. OPK-9750/3/2007 z 8. 1. 2008, ktorébolo zrušené rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu - Bankovej rady NBS - č. GUV 841/2008
zo dňa 7. 5. 2008), k uloženiu pokuty v sume 300.000,- Sk, t.j. 9.958,18 euro (rozhodnutím č.
OPK-9750-5/2007 z 20. 8. 2008, ktoré je právoplatné a vykonateľné, pretože obchodník s

cennými papiermi sa vzdal práva podať rozklad), dňa 27. 7. 2010 polícii oznámila skutočnosti, že mohlo
dôjsťkspáchaniutrestnéhočinupredstaviteľmidružstva(nazákladektoréhobolozačatétrestnéstíhanie
uznesením č. PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16. 11. 2010), ďalej predbežným opatrením č. ODT-8305/2010
z 12. 7. 2010 nariadila obchodníkovi s cennými papiermi zdržať sa nakladania s
majetkom mu zvereným bez jej predchádzajúceho súhlasu, zastavila konanie o schválenie dodatku k

prospektu investície, o ktoré požiadalo družstvo (rozhodnutím č. OPK-5664/1-5/2010 u 26. 8. 2010),
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb
rozhodnutím č. ODT-8305-5/2010 zo dňa 21. 12. 2010, ktoré bolo potvrdené druhostupňovým
rozhodnutím č. GUV-274/11 zo dňa 1. 3. 2011 a napokon rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 z 30. 5.
2011 zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt.

Z takto zistených okolností vyvodil súd prvého stupňa záver, že žalovaná nezanedbala svoje povinnosti
a dohľad nad dohliadanými subjektmi (družstvom a obchodníkom s cennými papiermi) vykonávala v
zákonnom rozsahu ako dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a v súlade s ustanoveniami § 125 až § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. v znení účinnom
v čase vykonávania dohľadu. NBS v rámci dohľadu kontrolovala zverejnenie schváleného prospektu

investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 zákona č. 566/2001 Z. z.), aktuálnosť
prospektu investície počas trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa
verejnej ponuky a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenie o
verejnej ponuke majetkových hodnôt ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 zákona č. 566/2001
Z. z. Až s účinnosťou od 1. 6. 2010 je NBS oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ

majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície, dovtedy preto nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by
to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií. NBS preto v čase výkonu dohľadu v roku 2007 a do
31. 5. 2010 nemohla prekročiť rozsah svojich právomocí, zverených jej zákonom č. 566/2001 Z. z. a č.
747/2004 Z. z., pretože by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Na základe uvedeného dospel

k záveru o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu zo strany žalovanej, ktorá ak postupovala
od miernejšej sankcie (pokuta) k prísnejšej sankcii (odobratie povolenia na poskytovanie investičných
služieb), postupovala v súlade s právomocou, ktorú jej zákon zveril.

Súd prvého stupňa nenechal bez povšimnutia, že družstvo už na začiatku svojej existencie zavádzalo

svojich členov a poskytovalo im nepravdivé informácie, že Úrad pre finančný trh hodnotil každé družstvo
od jeho vzniku za dva roky činnosti, jeho zakladajúcich podielnikov, orgány, hospodárske výsledky,
investičnú stratégiu, systém fungovania i plán rozvoja; od februára 2002 sú družstvá pod dozorom Úradu
pre finančný trh, ktorý ich veľmi pozorne sleduje a posudzuje každý prejav navonok. Úrad pre finančný
trh družstvo dňa 13. 5. 2003 vyzval, aby také informácie nepoužíval a nešíril, a to ani vo vzťahu k

členom družstva, pretože nie sú v súlade so zákonom - úrad nebol povinný preverovať pravdivosť alebo
hodnovernosť údajov uvedených v prospekte s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt. Schválením prospektov úrad
neodobril projekt družstiev.

Škoda, ktorá žalobcovi vznikla v podobe nevyplateného členského podielu, je tak škodou, ktorú
nespôsobila žalovaná. Žalobca ako člen družstva musel vedieť, že s jeho investíciou je spojené aj riziko
a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov; bol povinný podieľať sa nielen
na ziskoch, ale aj na stratách družstva (§ 82 ObZ). Jeho tvrdenia o spoliehaní sa na to, že družstvo a
obchodník s cennými papiermi sú pod dohľadom NBS, nie sú právne relevantné a v rozpore s citovanými

právnymi predpismi (aj s ohľadom na oznámenie Úradu pre finančný trh zo dňa 13. 5. 2003
citované vyššie).

Z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že obchodník
s cennými papiermi porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy pri zhodnocovaní finančných

prostriedkov, ktoré malo družstvo vo svojom portfóliu, avšak družstvo sa mohlo snažiť ochrániť vklady
svojich členov podaním žaloby proti obchodníkovi s cennými papiermi. Družstvo je podnikateľským
subjektom zriadeným za účelom vykonávania podnikateľskej činnosti v oblasti a v rozsahu predmetu
podnikania, najmä na poskytovanie služieb členom družstva a za účelom zhromažďovania peňažnýchprostriedkov od svojich členov predovšetkým formou členských vkladov a vykonávania činnosti
na uspokojenie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených finančných
prostriedkov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretích osôb (čl. 2 stanov družstva).

Prípadnú stratu v hospodárení družstva a zodpovednosť za ňu nemožno bez ďalšieho prenášať na iný
subjekt (napríklad štát). Škoda, ktorá žalobcovi vznikla, z dôvodu nevyplatenia jeho členského vkladu
a vyrovnacieho podielu, je výsledkom hospodárskej činnosti družstva, za ktorú nesie zodpovednosť
výlučne družstvo, resp. jeho predstavenstvo a kontrolná komisia. Mal za to, že družstvo sa
môže domáhať náhrady škody voči členom predstavenstva, ktorí zanedbali svoje povinnosti a nekonali

s odbornou starostlivosťou, podľa § 243a ods. 2 ObZ. Priama príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá
žalobcovi vznikla, vyplýva v tomto prípade z nedbanlivostného konania družstva a obchodníka s
cennými papiermi, teda iného subjektu ako je žalovaná.

Podľa názoru súdu prvého stupňa, družstvo malo vedomosť o nehospodárnom konaní obchodníka s
cennými papiermi, pretože T.. J. B. bol v tom istom čase členom predstavenstva družstva (23. 3. 2000

do 5. 12. 2000), podpredsedom predstavenstva družstva (6. 12. 2000 - 15. 1. 2001) a predsedom
predstavenstva družstva (16. 1. 2001 do 9. 4. 2008), a zároveň predsedom predstavenstva
obchodníka s cennými papiermi (9. 1. 2002 - 27. 11. 2003) a členom dozornej rady (28. 11.
2003 - 13. 5. 2008). T.. J. B. preto musel mať vzhľadom na svoje funkcie v štatutárnych a kontrolných
orgánov oboch obchodných spoločností vedomosť o ich činnosti, ziskoch a stratách, a bol o nich povinný

informovať družstvo z titulu funkcie predsedu predstavenstva družstva v súlade so zásadou konania s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami družstva a všetkých jej členov (§ 243a ods. 1
ObZ). Ak tak neurobil a družstvo neinformoval, nesie zodpovednosť za následky svojho konania.

Konštatoval, že medzi konaním žalovanej a škodou, ktorá žalobcovi vznikla, preto nemôže existovať ani

priama príčinná súvislosť.

Pokiaľ ide o listinné dôkazy týkajúce sa vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s
cennými papiermi doložené žalobcom, súd prvého stupňa sa s nimi oboznámil, avšak bližšie ich
nevyhodnocoval z dôvodu, že predmetom konania nebol nesprávny úradný postup žalovanej pri výkone

dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. Súd prvého stupňa zamietol návrhy žalobcu na
vykonanie dokazovania zabezpečením účtovníctva Družstva od roku 2002 do roku 2010 a výsluchom
svedkov P.. O. Y., T.. M. Š., T.. B. C. Q. T.. A. Y. považujúc vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné
- predloženie účtovníctva Družstva a svedecké výpovede neboli potrebné na preukázanie tvrdení
žalobkyne, pričom tvrdený nesprávny úradný postup je upravený príslušnými právnymi predpismi.

Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.),
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O. s. p.).

Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa žalobca poukázal na to, že súd

prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho
štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva,
že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať
v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov
práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal

z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať, že dohľad nad
Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah
podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom
investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovanej,

že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosťmedzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou
v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z.. Za obzvlášť nepochopiteľný
žalobca považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady

"právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že mu nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorýmiby moholzabezpečiťdodržiavaniezákonaocennýchpapieroch,resp.sankciami,kdodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa § 137 ods.

2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 Zákona
o cenných papieroch ( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným
subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že žalovaná v priebehu celého konania
tvrdilaopak - pretomalaNárodnábankaSlovenskazisťovaťvšetkyinformácieapodkladyododržiavaní,

resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt
investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany
Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady
aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú

vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane
rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal
na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo
výpoveďou svedka T.. J. B., R.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo

tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky
vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od
žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a
Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou
nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch

zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s. r. o. a
GLOBAL production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo
konateľom T.. L. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že
Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a

investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi (v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokutyvovýške10.000eurnevyužilasvojekompetencievzmyslezákonaocennýchpapierovaneprijala

žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovialebodružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovialeboudeliťsankciepriamo
členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom

k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennýmipapiermiodňalalicenciunačinnosťaDružstvuzakázalačinnosťvroku2011,potvrdiladlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.

Žalobca ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája
2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila

trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli
v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru
2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu
s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémovv jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne
minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných
prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické

zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva,
že Družstvo svojim konaním porušovalo § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak
Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Žalobca
mal tiež zato, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom,

ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav
konkurznéhokonaniaobjektívnevylučujemožnosťuspokojenianavrhovateľa akoveriteľavkonkurznom
konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné
rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla
2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného

správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. V odvolaní žalobca napokon poukázal na závery
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6
MCdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p..

Žalovaná vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a
právne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej
veci postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom

dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy,
či už predložené žalobcom alebo žalovanou. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti (§ 121 O. s. p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje

počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
danéhoprípaduauviedla,žežalobcavkonanínepreukázalbezúspešnéuplatnenienárokuvočidružstvu
PDSI čo znamená, že nepreukázal vznik škody. K námietke žalobcu o riadnom nevykonaní listinných
dôkazov uviedla, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní

presne špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah s tým, že táto skutočnosť jednoznačne
vyplýva zo zápisnice z pojednávania.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo
veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O. s. p. a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci,
keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností

(§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a veľmi podrobne odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadnevadymajúcezanásledoknesprávnerozhodnutievoveci, vcelomrozsahuposkutkovejaprávnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňovéhosúdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej
mu nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Podielovým
družstvom Slovenské investície, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri

rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ zopakoval v odvolaní podanom
proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací
súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O. s. p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia
rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust.
§ 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení
troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupomjeexistencianesprávnehoúradnéhopostupu,ktorýzákonč.514/2003 Z.z.vustanovení
§ 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku vyplývajúceho z povahy, funkcie

alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť
do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu
ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie, keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho

činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala.

Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik

škodybolivlogickomslede,teda abyprotiprávnekonaniebolopríčinouavznikškodyvrátanejejrozsahu
následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej
existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku
ktorú nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody
môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom

je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či
by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná
nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom)

a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela

zákona č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1. 6. 2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýprospektinvestície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície.
Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.

4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až
od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č.
566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák.

č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad
finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej

úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č.
566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho
investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov
(ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; §§ 126 až 130 boli
zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.

7. 2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v
zmyslezásady,podľaktorejneznalosťzákonaneospravedlňuje.Toistéplatíajpokiaľideoargumentáciu
žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti

skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností

Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,
ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny

na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo

je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do
rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou

bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom
táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť

Družstva voči žalobcovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska k

obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na

poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v
takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci;
hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska,
keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie

veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké
očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z. z.,

ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní
poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok
sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu

tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení
uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej
výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa
posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu saodvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.
Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011,
ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia

pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto
súvislostiNajvyššísúdČRuviedol,žemieramožnéhouspokojeniaveriteľovdlžníkamôžebyťobjasnená
už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude
zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie
pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri

rozvrhunič. Zoznačeného rozsudkuNajvyššiehosúduČRnevyplývazáver, žežalobuonáhraduškody
protištátumožnopodaťvktoromkoľvekštádiukonkurznéhokonania.ZtohtorozsudkuNajvyššiehosúdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci

v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu
otázka nedobytnosti pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného
konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu

prvého stupňa i v tom, že žaloba bola podaná predčasne.

Vo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce vydaniu odvolaním
napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,
spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s § 129 O. s. p. je treba uviesť, že podľa §

120 ods.1 O. s. p. sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa § 129 ods.1 O. s. p. sa dôkaz listinou vykoná
tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa
žalovanej boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným

na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 12. 11. 2014 vyplýva,
že súd prvého stupňa oboznámil priebeh prípravy pojednávania a obsah do spisu založených listinných
dokladov a vyjadrení účastníkov konania. V jeho ďalšom priebehu oboznamoval a vzájomne
predkladal listinné doklady doložené účastníkmi v priebehu daného pojednávania. Uvedené znamená,
že žalobcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní

dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129
ods.1 O. s. p. nebolo odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu pojednávania dňa 12. 11. 2014, ktorý zamietol ako nadbytočné
vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom v jeho písomných podaniach (vrátane navrhnutého dôkazu

zabezpečenímúčtovníctvadružstvaPDSIavýsluchsvedkovT..J.B.R..,P..Y.,T..Š.,T..B.C. Q.
T.. A. Y.), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods.1 O. s. p.. V zmysle citovaného ustanovenia súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom

možné za nedôvodnú považovať i námietku žalobcu o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách

konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. ako vecne a právne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s §
224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne
trovy nevznikli.

Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 24. 2. 2015, č. k. 11C/199/2011 - 390 uložil žalobcovi
povinnosť v lehote 10 dní od doručenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20 eur
v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. S odkazom na

ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. mal za to, že nie je povinný poplatok za odvolanie zaplatiť.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie

poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1, 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok

podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Návrhy (odvolania, dovolania)
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Z hore citovaných ustanovení zákona vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo
konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry

uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý
tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v
prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov;
ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený

poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto
podal dovolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm.
a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá,

druhá zákona).

Podľa Položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. 10. 2012 za podanie návrhu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom je určená osobitná sadzba v sume 20 eur.

Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom od 1. 10. 2012, z úkonov navrhnutých alebo za
konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 9. 2012.

Položka7aSadzobníkasúdnychpoplatkov,ktorýtvoríprílohuzákonač.71/1992Zb.,boladosadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa
ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu

škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov.

Podľa názoru odvolacieho súdu je v danom prípade žalobca povinný zaplatiť poplatok za odvolanie.
Berúcvúvahu horecitovanéustanovenia, žalobcaby nebolpovinnýzaplatiťpoplatokzaodvolanieibavprípade, ak by odvolanie podal pred 30. septembrom 2012. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie
začaté po 1. 10. 2012 a preto žalobcovi vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa
zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie

proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po
1. 10. 2012). Skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je pri posudzovaní poplatkovej povinnosti žalobcu bez právneho významu.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov (zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zákona č. 71/1992 Zb.
vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/).

Na základe uvedeného, odvolací súd označené uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

O. s. p. ako vecne a právne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.