Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/81/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113216897
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113216897.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu E.. Q. Z., nar. X.XX.XXXX, bytom
Q., Ku V. XX proti žalovaným 1./ Q. V.y, S.. mieru 2, Q., 2./ X. Q., A. XX, Q., zastúpenému JUDr.
Alojzom Naništom, advokátom, so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o náhradu za vecné bremeno
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 26.11.2014 č. k.
10C/151/2013-228 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1.rade.

Žalovanému v 2.rade sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 71,81 eur a žalobca je
povinný ju zaplatiť JUDr. Alojzovi Naništovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol, náhradu trov konania žalovanému v 1.rade
nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 2.rade trovy konania vo výšky 427,78 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa mal za preukázané, že na pozemku, ktorý vlastnícky
patril v období od 6.6.2010 do 11.7.2012 žalobcovi bola vybudovaná pozemná komunikácia, ktorá je v
správe žalovaného v 1.rade. Stavba bola vybudovaná na pozemku, ktorý vlastnícky nepatril vlastníkovi
stavby, pričom tento stav existoval v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Zb.. Podľa súdu
prvého stupňa bolo tak nutné aplikovať na vzťah medzi účastníkmi konania citovaný právny predpis,
od ktorého odvodzoval žalobca svoj nárok na zaplatenie sumy 2.592,34 eur. Súd prvého stupňa sa
zaoberal vznesenou námietkou premlčania, ktorú namietali obaja žalovaní. Vyhodnotil túto námietku

ako opodstatnenú. Zdôraznil, že v danom prípade sa žalobca domáhal zaplatenia peňažnej sumy
titulom náhrady za vecné bremeno, teda ide o majetkové právo. Bližšie sa už nezaoberal existenciou
subjektívneho práva žalobcu vychádzajúc zo skutočnosti, že v každom prípade je žaloba zamietnutá, ak
je takáto námietka úspešná. Uviedol, že v danom prípade vzniká žalobcovi právo domáhať sa náhrady
za vecné bremeno účinnosťou zákona č. 66/2009 Zb., a to od 1.7.2009. Uviedol, že tento zákon priamo
nerieši finančné vyrovnanie s vlastníkom pozemku, no to, že nemôže dôjsť k obmedzeniu vlastníckeho
práva bez náhrady vyplývaj jednak z Ústavy SR, ako aj z čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napriek skutočnosti, že tento právny predpis nestanovil
možnosť finančnej náhrady, vzniká pre vlastníka pozemku právo, ktoré môže byť vykonané po prvý raz
nasledujúcim dňom od účinnosti tohto zákona, teda od 2.7.2009. Trojročná všeobecná premlčacia doma
preto uplynula 2.7.2012, pričom v danom prípade bola podaná žaloba na súd 5.6.2013. Podľa súduprvého stupňa náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je koncipovaná ako náhrada jednorazová,
ktorá je splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej
zriaďované vecné bremeno viazne. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/86/2012, ktorý sa zaoberal obdobnou skutočnosťou, a to nárokom za
zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo v súlade s § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z.. Tieto právne
závery boli tiež predmetom posudzovania Ústavného súdu SR, a preto nie je dôvod odchýliť sa od
daných záverov, nakoľko Ústavný súd SR odmietol sťažnosť podanú vo veci vydanej Krajským súdom v
Prešove sp. zn. 3Co/165/2008. Súd prvého stupňa mal za to, že závery z uvedeného konania obdobne

platia aj v tomto prípade, nakoľko opäť sa jedná o totožnú situáciu, kedy došlo k zriadeniu vecného
bremena špeciálnym zákonom, ktorý tiež výslovne nehovoril o tom, že tu vzniká vecné bremeno za
náhradu, teda opätovne sa možno domáhať tejto náhrady len s poukazom na Listinu základných práv
a slobôd a Ústavu SR, no nepochybne sa jedná o jednorazovú náhradu, ktorá sa ako majetkové právo
premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. Obdobný názor vyjadril tiež Najvyšší súd SR vo veci sp. zn.
4Cdo/89/2008 a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 14Co/30/2009. Pokiaľ by v prípade výslovného

neuvedenia toho, že sa jedná o jednorazovú finančnú náhradu v zákone, bol v podstate prevzatý len
režim bezdôvodného obohatenia nazvaný ako nárok za náhradu za zriadenie vecného bremena, bol
by tento postup zo strany súdov nelogický, nakoľko by v podstate súdy aplikovali všeobecné predpisy
ohľadom bezdôvodného obohatenia na právne vzťahy, ktoré sú upravené špeciálnym zákonom, ktorý
hovorí o vzniku vecného bremena. Dlhodobo inštitút vecného bremena je považovaný za inštitút, ktorého

náhrada za zriadenie sa vypláca jednorázovo. Aj z hľadiska právnej istoty bolo potrebné podľa súdu
prvého stupňa prikloniť sa k tomuto výkladu tohto inštitútu. Preto žaloba voči obom žalovaným bola
zamietnutá a o trovách konania účastníkov súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žalobe

bolo vyhovené, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uvádza, že nakoľko vecné bremeno viazlo na pozemku žalobcu v prospech žalovaných ako vlastníkov
stavieb - cestnej komunikácie a chodníka, žalobca sa domáha nároku na náhradu za predmetné
vecné bremeno v období, kedy bol vlastníkom tohto pozemku, a to do doby, dokiaľ nedošlo k prevodu
vlastníctva k pozemku zo žalovaného v 1.rade na spoločnosť S., a.s., ku dňu 12.7.2012 (mimo trojročnej

premlčacej doby). Žalobca dodáva, že od uvádzaného obdobia je vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou
S., a.s., vyporiadaný, a to uhradením nájomného na základe zmluvy o nájme. Súd prvého stupňa sa
podľa žalobcu mýli pokiaľ má za to, že žalobca by mal trpieť v žalovanom období bezplatné užívanie
jeho pozemku žalovanými z dôvodu viaznúceho vecného bremena v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z.. s
tým, že náhrada je iba jednorázová a že práve preto nemá žalobca nárok na ním uplatnené právo na

náhradu za vymedzené časové obdobie od 6.6.2010 do 12.7.2012. To znamená, že žalobca nemá nárok
na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva do vysporiadania vzťahu. Súd prvého stupňa
neuviedol právnu normu, o ktorý svoj názor oprel. Podľa žalobcu je nelogické, aby mal vlastník pozemku
zaťažený vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z., nárok na náhradu iba vo forme jednorázovej
náhrady, ktorú by si mal uplatniť v 3-ročnej premlčacej dobe, teda v čase, kedy ešte nie je zrejmé, kedy

dôjde ku konečnému vysporiadaniu v zmysle citovaného zákona. V prípade, že by žalobca dostal za
zriadené vecné bremeno jednorazovú náhradu za 20 rokov obmedzenia a vzhľadom na skutočnosť,
že k 31.12.2012 došlo ku konečnému vyporiadaniu vzťahov, žalobca by dostal plnenie dvakrát. Raz
ako jednorazovú náhradu za vecné bremeno a druhýkrát vo forme kúpnej ceny pri vysporiadaní za
predaj pozemku. Práve z uvedených dôvodov má žalobca za to, že mu ako spoluvlastníkovi pozemku,

na ktorom viazne zákonné bremeno v zmysle citovaného zákona patrí náhrada vo forme opakovaných
platieb primeranej náhrady počas trvania obmedzenia, a to v premlčacej lehote za žalované obdobie
od 6.6.2010 do 11.7.2012. Názor súdu prvého stupňa, že žalobcovi má patriť jednorazová náhrada,
by znamenalo pre žalovaných väčšie zaťaženie. Zároveň pri jednorazovej náhrade za vecné bremeno
by zákon č. 66/2009 Z. z. stratil zmysel, keďže jednorazovou náhradou za vecné bremeno by došlo

k faktickému vysporiadaniu vzťahu a nebolo by potom potrebné riešiť v tomto zákone ani náhradné
pozemky, resp. ich odkúpenie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Cdo/89/200,ktorýsivšaksúdprvéhostupňapodľajehonázoruvykladánesprávne.Najvyššísúduvádza,
že v prípade, ak by zákon neriešil zároveň poskytovanie náhrad za vzniknuté zákonné vecné bremeno,
bolo by možné odvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z čl. 20 ods. 5 Ústavy SR, resp. aj z § 128

ods. 2 OZ, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy. Pri nedostatku inej právnej
úpravy by právo na náhradu za vzniknuté zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne
uznávaných .právnych princípov, ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného
práva vlastniť a užívať majetok. Zákon č. 66/2009 Z.z. neupravuje formu poskytnutia náhrady za nútenéobmedzenie vlastníckeho práva za vzniknuté vecné bremeno a dotknutý vlastník pozemku sa môže
domáhať opakovaných platieb primeranej náhrady vo výške nájomného počas trvania obmedzenia,
keďže vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany

základných práv a slobôd, teda základného práva vlastniť a užívať majetok. V tejto súvislosti žalobca
poukázal aj na rozhodovaciu činnosť viacerých súdov Slovenskej republiky v obdobnej problematike.
Ani v jenom z nim spomínaných konaní nezamietli žalobcami uplatnený nárok z dôvodu, že náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom je jednorazová, ktorá sa premlčuje
v trojročnej lehote od účinnosti zákona, ktorým bolo zákonné vecné bremeno zriadené, ale priznali

žalobcom uplatnený nárok na náhradu za vymedzené časové obdobie. Súdy tak priznávajú vlastníkom
pozemkov nárok na náhradu za obmedzenie ich vlastníckych práv s jasným a logickým odôvodnením
a síce, že zriadenie práva vecného bremena predstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a
preto nemôže byť bez odplatné. Ak by zákonodarca mienil zákonom č. 66/2009 Z.z. zriadiť v prospech
obce či vyššieho územného celku právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezodplatne, vyjadril by to
priamo v zákone. Vyššie uvedené preto svedčí tvrdeniu žalobcu, že v predmetnej veci možno poskytnúť

odplatu len za skutočnú dobu užívania pozemku žalovaným nie jednorázovo, a preto v tejto súvislosti
námietka premlčania je právne bezvýznamná. Žalobca tak zastáva názor, že súd prvého stupňa nemôže
tvrdiť, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom
sa premlčiava, náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom podľa zákona môže
byť iba jednorazová, ktorá je splatná v zákonom stanovených lehotách a nemá charakter opakujúceho

sa plnenia, pričom premlčacia doba v danom prípade začala plynúť okamihom účinnosti zákona.
Tieto tvrdenia nemajú oporu v zákone. Poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu ČR v tom
zmysle, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena vzniká až
právoplatnýmrozhodnutímsúduojejvýške,ktorérozhodnutiemákonštitutívneúčinky.Ažvydanímtohto
rozhodnutia je možné uvažovať o premlčaní. Stavba pozemnej komunikácie a chodníka na pozemku

žalobcu, na ktorom viazne vecné bremeno podľa zákona však nepredstavuje jednorazové obmedzenie
vlastníkov pozemku, ale trvajúci kontinuálny stav. Logicky potom vlastník pozemku zaťaženého stavbou
má právo žiadať náhradu za každý deň, po ktorý obmedzenie ich vlastníckeho práva existuje. Logicky
potom premlčacia doba môže začať plynúť najskôr deň nasledujúci po každom dni, v ktorom bol vlastník
obmedzený vo svojich vlastníckych právach, pretože až vtedy vlastníkovi môže vzniknúť nárok na

náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Ide o obdobnú situáciu, ako v prípade premlčania
úrokov z omeškania. Z toho vyplýva, že ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva zriadeným vecným bremenom upravený inak, právo vlastníka pozemku obmedzeného stavbou
sa premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá. Premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za
konkrétne dni, kedy bolo jeho vlastnícke práva obmedzené. Vlastník pozemku zaťaženého vecným

bremenom sa môže domáhať kedykoľvek počas existencie obmedzenia nielen náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva za minulé obdobie, ale aj úpravy povinnosti platiť náhradu do budúcnosti, a to ako vo
forme jednorazovej náhrady, kedy sa zohľadní to, čo sa vlastníkovi priznalo za minulé obdobie, ako aj vo
forme renty. V prípade jednorazovej náhrady získava vlastník nárok na okamžitú platbu, avšak spravidla
v nižšej výške, než ktorú by získal v prípade renty. V prípade renty získa vlastník nárok na pravidelné

platby, ale za celé skutočné obdobie trvania obmedzenia vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa preto v
žiadnom prípade nemohol zamietnuť žalobu z dôvodu premlčania, keďže nárok žalobcu za obmedzenie
vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie sa premlčať nemohol. Poukázal na zjednocujúce
stanovisko Krajského súdu v Prešove z 10.1.2013. Súd prvého stupňa sa nevyporiadal s uplatneným
nárokom žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za konkrétne vymedzené časové

obdobie, ale posudzoval iba jednorazovú náhradu za vecné bremeno, aj keď žalobca zdôrazňoval, že
v tomto konaní sa nedomáha jednorazovej náhrady, čím súd prvého stupňa neskúmal uplatnený nárok
žalobcu. Rozsudok súdu prvého stupňa je preto aj nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z
rozhodnutianevyplýva,žesúdrozhodovalouplatnenomnárokužalobcu,atedaoopakovanýchplatbách
primeranejnáhradydovyporiadaniavzťahuvdôsledkučohojeodôvodnenierozhodnutianedostačujúce.

Podľa žalobcu je preto potrebné vyporiadať sa s kľúčovými námietkami žalobcu a síce, že nárok na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom sa nemôže premlčať úplne,
ak vecné bremeno trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni a
že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zjednocujúcim stanoviskom Krajského súdu v Prešove z
10.1.2013.

Žalovaný v 1.rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Upriamuje pozornosť na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/89/2008. V tomto konaní súd riešil obdobnú skutočnosť, keď
uviedol, že zákonné vecné bremená nie sú totožné s režimom zmluvných vecných bremien, keďžesa riadia špeciálnou úpravou. Nejde o úpravu komplexnú, ktorá by úplne vylúčila použitie všeobecnej
úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Teda pokiaľ nie je zvláštna úprava podľa špeciálnych
predpisov týkajúca sa náhrady, je potrebné postupovať podľa všeobecnej občianskoprávnej úpravy. To

odôvodňuje aplikáciu § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka. Zásadne nemožno užívať vecné bremeno
celkom bezodplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej opravami.
Uplatnené právo zo strany žalobcu je právom majetkovým, vlastník pozemku mal možnosť domáhať
sa náhrady za zriadenie vecného bremena v rámci premlčacích lehôt v zmysle § 100 a nasl. OZ tak,
že platí všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz. Začiatok plynutia premlčacej doby je vymedzený objektívne, tzn., že táto premlčacia
doba začala plynúť prvým dňom, kedy sa uplatňované právo mohlo vykonať, čo je v deň účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., teda od 1.7.2009. Uvedené správnym spôsobom zohľadnil súd prvého stupňa
pri rozhodovaní o veci. Žalovaný v 1.rade dodal, že vlastníctvo k ceste nachádzajúcej sa na pozemku
žalobcu nadobudol priamo zo zákona .č 416/2016 Z. z.. Proces delimitácie pozemkov pod cestami II. a
III. triedy od štátu ešte nie je ukončený. Na žalovaného v 1.rade bolo vlastnícke právo prevedené bez

pridelenia akýchkoľvek finančných prostriedkov na majetkovo právne vysporiadanie. Takýto prechod sa
uskutočnilbeztoho,abyžalovanýv1.rademalmožnosťhoneprijať.Uňhonejdeopodnikateľskýsubjekt,
nepodniká na cestách prevzatých do vlastníctva ani nepoužíva cesty pre seba. Cesty slúžia vo verejnom
záujme širokej motoristickej verejnosti.

Žalovaný v 2.rade navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu vzniknutých trov
odvolacieho konania. Zdôraznil, že doterajšia právna úprava a v podstate aj súčasná chápe primeranú
náhradu za zriadenie legálneho vecného bremena ako jednorazovú náhradu. Od účinnosti zákona č.
66/2009 Z. z. vzniklo k pozemku pod stavbou vo verejnom záujme zákonné vecné bremeno a až do
vykonania pozemkových úprav patrí vlastníkovi náhrada len v súlade s § 151 ods. 3 Občianskeho

zákonníka. Názor súdu prvého stupňa neodporuje stanovisku občianskoprávneho kolégia Krajského
súdu Prešov z 10.1.2013. Predchádzajúce právne úpravy pri podstatnom obmedzení vlastníka v užívaní
nehnuteľnosti poznali primeranú jednorazovú náhradu, napr. zákon č. 79/1957 Zb., zákon č. 67/1960
Zb., obdobne aj súčasná právna úprava podľa § 10 ods. 5 zákona č. 656/2004 Zb.. Závery súdu prvého
stupňa o jednorazovom charaktere náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno preto nie sú arbitrárne

a sú v súlade aj s účelom a obsahom zákonom zriadeného vecného bremena ako takého.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,
na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení
skutkového stavu. Na týchto správnym skutkových zisteniach súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani

v štádiu odvolacieho konania.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že v období od 6.6.2010 do 11.7.2012 žalobca bol
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. V., z ktorých na parcele
KN č. XXXX/XX, vo výmere XXX m2, sa nachádza stavba cestnej komunikácie s priľahlým chodníkom.

Nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, kat. úz. V., žalobca nadobudol kúpou v roku 1998, parcela
KN č. XXXX/XX, kat. úz. V. bola v 80-tych rokoch minulého storočia zastavaná stavbou E./XXXXX
Q. - privádzač na U. Q. - H. s tým, že stavba bola zrealizovaná po príslušných administratívnych
rozhodnutiach (územné rozhodnutie o umiestnení stavby, stavebné povolenie) a napokon bola aj
riadnym stavebným rozhodnutím odovzdaná do užívania.

Podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR - ústavný zákon č. 460/1992 Zb., každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v
rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo
verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.Podľa §100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Zb., tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k
pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva

obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojim
umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.

Podľa § 4 ods. 1, 2 citovaného zákona, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k
pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo

zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane
práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie
záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do
vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.

Právny teória a súdno-aplikačná prax rešpektuje právny princíp, ktorý je vyjadrený pravidlom „zvláštny

zákon ruší všeobecný“ za predpokladu, že ide o predpisy rovnakej právnej sily. Zvláštna úprava, t. j.
užšia právna norma má prednosť pred úpravou všeobecnou, t. j. normou širšou, ktorá sa uplatní len
tam, kde zvláštny predpis vec neupravuje.

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi

predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné
bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré
ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné
vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je celkom totožný s režimom zmluvných
vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú

úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách.
Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou,
občianskoprávnou. Práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena vyplývajú nielen z právnej
úpravy, na základe ktorej vznikli, ale aj zo zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Pokiaľ súčasné
špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, je

potrebné použiť úpravu súkromnoprávnu (do pozornosti nálež Ústavného súdu ČR, PL ÚS 25/04).

Aj keď zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 tohto zákona vzniká za náhradu,

je potrebné v tejto súvislosti vychádzať aj z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a z čl. 20
ods. 4 Ústavy SR. Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemkubezohľadunazmenuvlastníctva,ataknemožnojehovznikposudzovaťsamostatneukaždého
vlastníka zaťaženého pozemku. Z uvedeného potom vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného
bremenajenepochybnejednorazová,atedanemácharakteropakovanéhoplnenia(renty).Zákonodarca

explicitne neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného
vecnéhobremena.Akbytentocieľpodľaodvolaciehosúduzákonodarcasledoval,nepochybnebytakáto
regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená.

Je nepochybné, že pozemok v minulosti spoluvlastnícky patriaci žalobcovi, zastavaný cestnou

komunikáciou bol zaťažený vecným bremenom až nadobudnutím účinnosti zákona č. 66/2009 Zb.,
teda od 1.7.2009. Žalobca nadobudol predmetný pozemok v roku 1998 zastavaný nevyporiadanou
cestnou stavbou a až účinnosťou zákona č. 66/2009 Z. z. sa vlastníci stavby, stali oprávnenými
užívateľmi pozemku, čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za jehoužívanie, keďže ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou
a neexistuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru.
Nepochybne vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle

ochrany základných práv a slobôd, a teda základného práva vlastniť a užívať majetok.

Odvolací súd tak v zhode so súdom prvého stupňa súhlasí s argumentáciou, že vlastníkovi pozemku
náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd,
táto ochrana sa však musí poskytovať v medziach zákona a niet dôvodu, aby sa v danej veci vylučovalo

použitie inštitútu premlčania. Nemožno sa však stotožniť s názorom žalobcu v tom zmysle, aby sa jeho
právo mohlo vykonávať bez obmedzení, neurčito. Ide v tejto súvislosti o majetkové právo, ktoré podlieha
premlčaniu (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd nevidí dôvod na iný záver ako ten, že
vzhľadom na vznik práva z vecného bremena zo zákona je evidentne daný aj časový aspekt možnosti
uplatnenia tohto práva na rozdiel od bezdôvodného obohatenia, ktoré je jednou z foriem protiprávneho
stavu a ktoré možno uplatňovať priebežne, postupne ako vzniká, a teda až kým nie je odstránený

protiprávny stav. V predmetnej veci však ide o právo na plnenie zo zákona, konkrétne zo zákonom
stanoveného vecného bremena.

V prejednávanej veci teda nejde o nárok z protiprávneho stavu, ale o nárok, ktorý vyplýva vlastníkovi
trpiaceho pozemku so zákonom predpokladaného stavu.

Odvolací súd pripomína význam inštitútu premlčania, ktorého podstata spočíva najmä v tom, aby
sa neodďiaľovalo uplatnenie práva na súde zo strany veriteľov. Má to význam nielen z dôvodu
hospodárnosti, ale aj z dôvodu zadovažovania dôkazných prostriedkov, ktorých zabezpečenie je
spravidla plynutím času komplikovanejšie. Ako už bolo vyššie spomínané, nárok na náhradu za

obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným zákonom podľa § 4 zákona č. 66/2009
Z. z. sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka, a to z toho
dôvodu, že nie je Občianskym zákonníkom alebo iným predpisom ustanovená osobitná premlčacia doba
a všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Preto odvolací
súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatuje, že premlčacia doba v danom prípade začala plynúť od

účinnosti zákona č. 66/2009 Zb. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Trojročná všeobecná
premlčacia doba uplynula dňom 2.7.2012, pričom je zrejmé, že žaloba zo strany žalobcu na príslušnom
prvostupňovom súde bola podaná 5.6.2013, a teda po márnou uplynutí zákonom určenej premlčacej
doby (do pozornosti tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.4.2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014).

Pokiaľ žalobca ďalej poukazuje na rozpor rozhodnutia súdu prvého stupňa so zjednocujúcim
stanoviskom Krajského súdu v Prešove z 10.1.2013, je potrebné poukázať na závery prijaté na tomto
zasadnutí. Občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium Krajského súdu v Prešove dňa
10.1.2013 prijalo stanovisko, podľa ktorého:

„Bezdôvodné obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného,
ale aj vtedy, ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje
povinnosti (R 25/1986).

Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený vrátane verejnoprávneho subjektu
využíva pozemok bez právneho dôvodu na účely komunikácie. Primeranú náhradu za bezdôvodné
obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho prípadu. Medzi okolnosti, ktoré
môžu determinovať výšku náhrady patrí aj odplata za užívanie porovnateľného pozemku v odplatných
zmluvných vzťahoch.

Zákonom č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov došlo s účinnosťou od 1.3.2009 k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavené
komunikáciami a užívanie pozemkov zastavaných komunikáciami nie je od účinnosti tohto zákona

bez právneho dôvodu. Uvedený zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného
bremena. Niet však žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku zastaveného
pozemnou komunikáciou priznala primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitútvecného bremena, a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne podľa tohto zákona náhradný pozemok
alebo kým sa neskončí konanie o pozemkových úpravách“.

Stanovisko spoločného zasadnutia kolégií odvolacieho súdu nehovorí o tom, že by odškodnenie za
zriadenie vecného bremena malo mať charakter opakujúcej sa náhrady tak, ako je to požadované v
tomto konaní. Nemožno tak konštatovať, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozpore s vyššie
prezentovaným zjednocujúcim stanoviskom kolégií Krajského súdu v Prešove z 10.1.2013.

Zatýchtookolnostínemožnopovažovaťnárokyuplatňovanéžalobcomvtomtokonanívpodobenáhrady
za obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku v období od 6.6.2010 do 11.7.2012 za dôvodné práve
so zreteľom na existenciu vecného bremena zriadeného na predmetnej nehnuteľnosti zákonom a so
zreteľom na jednorazovosť takejto náhrady, ktorú však žalobca v tomto konaní ani nepožaduje.

Za týchto okolností je potrebné súhlasiť s rozhodnutím súdu prvého stupňa pokiaľ žalobu zamietol na

základe právnych úvah uvedených v odôvodnení rozhodnutia a spočívajúcich v tom, že žalobca so
zreteľom na právny charakter predmetnej nehnuteľnosti mohol si uplatňovať len jednorazovú formu
náhrady za zradenie vecného bremena, keď však k premlčaniu takéhoto nároku došlo uplynutím 3-
ročnej lehoty od účinnosti zákona č. 66/2009 Zb..

Odvolací súd preto postupom podľa § 219 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil aj v súvisiacich
výrokoch o trovách konania účastníkov.

O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p.. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanému

v 1.rade v tomto štádiu konania trovy nevznikli. Vychádzajúc zo zásady úspechu v tomto konaní má
žalovaný v 2.rade nárok na náhradu vzniknutých trov, ktoré pozostávajú z odmeny právneho zástupcu
za poskytnutú právnu pomoc, a to konkrétne za vyjadrenie k odvolaniu z 13.3.2015. Za takto poskytnutý
úkon právnej pomoci patrí právnemu zástupcovi žalovaného v 2.rade vychádzajúc z hodnoty predmetu
konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2.rade odmena vo výške 51,45 eur (§ 10 ods. 1

vyhlášky š. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). K tejto sume sa pripočítaná tzv. režijný paušál
(§ 16 ods. 3 citovanej vyhlášky) v sume 8,39 eur a po pripočítaní 20 % DPH v sume 11,97 eur celková
výška trov odvolacieho konania u tohto účastníka dosahuje sumu 71,81 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.