Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. marec 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/25/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111010628
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1111010628.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr.
Karola Kováča a JUDr. Kataríny Haškovej, v trestnej veci obžalovaného P. O., pre prečin usmrtenia podľa
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na §138 písm. h/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 4T 58/2011 zo dňa 19. 01. 2012, na verejnom zasadnutí
konanom 22. 03. 2012, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému P. O., nar. XX. XX. XXXX v C., bytom C., E. ul. č. XX,

u k l a d á

podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, l/, § 38 ods. 3 Tr. zák. trest odňatia slobody vo
výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá
na skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa mu ukladá aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého
druhu na dobu 4 (štyri) roky.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný P. O., nar. XX. XX. XXXX v C., uznaný za vinného z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák., ktorého
sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 14. augusta 2010 o 06.23 hod. v Bratislave na Obchodnej ulici pred domom č. 55 v smere na
Kollárovo námestie po chodníku viedol osobné motorové vozidlo Q. R., evidenčného čísla BA-XXXSC,
pričom pri cúvaní v rozpore s ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. c/, § 22 ods. 2, ods. 3 zákona č.
8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov sa nevenoval plne vedeniu vozidla a pri
nedostatočnom rozhľade nezaistil bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby,
následkom čoho zadnou časťou vozidla narazil do pravej bočnej plochy tela idúceho chodca A. E., ktorý
následkom zrážky utrpel ťažké zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol.

Za to mu bol podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, l/ Tr. zák. uložený nepodmienečný trest
odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/Tr. zák. zaradený

do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Súčasne mu bol podľa § 61
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložený aj trest zákazu činnosti riadenia motorových vozidiel na dobu 3 (tri) roky.

V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k výroku o vine, súd prvého stupňa konštatoval, že
obžalovaný v zmysle § 257 ods. 1 Tr. por. urobil vyhlásenie, že sa cíti byť vinným zo spáchania
žalovaného skutku a na všetky otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Tr. por. odpovedal
„áno“. Súd preto na návrh prokurátora prijal vyhlásenia obžalovaného s tým, že v rozsahu priznania
dokazovanie nevykoná a vykoná dokazovanie iba ohľadom trestu.

Rozsudok vo výroku o treste potom prvostupňový súd odôvodnil v podstate tým, že u obžalovaného zistil
poľahčujúce okolnosti spočívajúce v tom, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny
život, priznal a úprimne oľutoval spáchanie trestného činu. Priťažujúce okolnosti súd nezistil. Nakoľko
prevažovali poľahčujúce okolnosti, prvostupňový súd v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zák. uložil obžalovanému
trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, avšak vzhľadom na to, že následkom jeho konania
bola smrť inej osoby, považoval súd za nevyhnutné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody so
zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Trest zákazu činnosti prvostupňový súd uložil z dôvodu, že obžalovaný sa dopustil trestného činu
v súvislosti s výkonom svojho povolania ako vodič motorového vozidla a čin spáchal závažnejším
spôsobom konania, a to porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona.

Proti tomuto rozsudku vo výroku o treste podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný, v
odôvodnení ktorého uviedol, že uložený nepodmienečný trest odňatia slobody považuje za príliš prísny.
Od začiatku nepopieral spáchanie tohto trestného činu a aktívne sa snažil pričiniť k čo najskoršiemu
prešetreniu daného skutku. Tento čin nesmierne ľutuje a ľutoval ho nielen počas súdneho konania
na prvom stupni, ale už aj počas celého predsúdneho konania. Svoj čin nemôže po ľudskej stránke
ani čiastočne odčiniť, nakoľko poškodený nemá žiadnych známych príbuzných. Avšak, ako uviedol na
hlavnom pojednávaní dňa 19.1.2012, ak mu to bude dovolené, bude sa snažiť starať aspoň o miesto
posledného odpočinku poškodeného. Obžalovaný ďalej vo svojom odvolaní poukázal na tú skutočnosť,
že doteraz viedol bezúhonný život, pričom pri takto vymeranom treste by nebol potrestaný len on sám,
ale aj jeho rodina, ktorá by sa bez vlastnej viny dostala do zložitej životnej situácie.

Na tomto základe preto navrhoval, aby odvolací krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v časti výroku o
treste a sám rozhodol o uložení podmienečného trestu odňatia slobody.

Na podklade podaného odvolania Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne
nezistil dôvod na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Tr. por., preto v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolateľ
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na prípadné chyby
odvolaním nevytýkané, ktoré by mohli odôvodniť podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., pričom
dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné.

V predmetnej trestnej veci odvolací súd, pri uplatnení tzv. obmedzeného revízneho princípu upraveného
v rámci § 321 ods. 2 v spojení s § 317 ods.1 a 3 Tr. por., nezistil žiadnu takú odvolaním nevytýkanú chybu,
ktorá by mohla zakladať dôvod na podanie dovolania (§ 371 ods. 1 Tr. por.), preto, s prihliadnutím na
obsah podaného odvolania obžalovaného, zameral svoju preskúmavaciu povinnosť iba na zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom sa prokurátor vyjadril v tom smere, že považuje
všetky výroky napadnutého rozsudku za správne a zákonné, preto navrhol odvolanie obžalovaného ako
nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí prostredníctvom svojho obhajcu zopakoval, že v predmetnej trestnej
veci mu bol uložený neprimerane prísny trest, nakoľko súd prvého stupňa nevyhodnotil dostatočne
všetky zistené poľahčujúce okolnosti. Sám potom uviedol, že pracuje ako stavby vedúci, je ženatý, má
14 - ročného syna, ktorý navštevuje základnú školu. Jeho čistý mesačný príjem je okolo 1.000,- až
1.400,- eur. Svoj čin by chcel odčiniť aspoň tým, že by sa postaral o hrob poškodeného. Čo sa týka

jeho posledného priestupku v doprave, išlo o to, že nemal pri sebe nový technický preukaz k novému
služobnému vozidlu.

Odvolací súd na základe vykonaných dôkazov vo vzťahu k výroku o treste a po ich náležitom vyhodnotení
ustálil, že súdom prvého stupňa uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je neprimeraný,
odôvodňujúci zrušenie napadnutého rozsudku v časti výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por.

V posudzovanej trestnej veci prvostupňový súd pochybil predovšetkým v tom smere, že pri ukladaní
trestu obžalovanému nezohľadnil všetky kritéria nevyhnutné z hľadiska posúdenia primeranosti trestu,
ako aj kritéria predpokladané v § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach
pri tom ktorom druhu treste, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z
hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce
kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava
zásad pre ukladanie trestov. Ak v konkrétnom prípade sú splnené ostatné zákonné podmienky pre
podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody, je súd povinný skúmať, či v takom prípade je výkon
trestu odňatia slobody nevyhnutný, alebo je odôvodnené rozhodnúť o jeho podmienečnom odklade

Po preskúmaní obsahu spisu je odvolací súd toho názoru, že nepodmienečný trest odňatia slobody,
uložený obžalovanému v konaní pred súdom prvého stupňa neodráža primeranosť trestu predovšetkým
vo vzťahu k osobe obžalovaného ako páchateľa súdeného trestného činu a k možnostiam jeho nápravy
(a to aj so zreteľom na § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.), ale ani k okolnostiam spáchania trestného činu, miere
zavinenia a dostatočne nezohľadňuje zistené poľahčujúce okolnosti za súčasnej neexistencie žiadnej
zo zákonom predpokladanej priťažujúcej okolnosti (§ 34 ods. 4 Tr. zák.).

Možno síce súhlasiť s tým, že spôsobený následok spočívajúci v usmrtení iného, je významným
kritériom, na ktoré musí brať súd zreteľ pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Nie je však kritériom
jediným a nemožno ho posudzovať izolovane od ostatných.

V danom prípade okolnosti spáchania trestného činu, ani správanie obžalovaného po jeho spáchaní,
nenasvedčuje tomu, že by bolo nevyhnutné pôsobiť na obžalovaného represívnymi prostriedkami v ich
doslovnom ponímaní v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Zo spisového materiálu, predovšetkým z výpovede obžalovaného (v tom čase obvineného) a svedkov
A. E. a B. C. z prípravného konania vyplýva, že obžalovaný po tom, čo zrazil poškodeného, s týmto
komunikoval, ponúkol mu pomoc, pričom mu tiež navrhol privolanie záchrannej služby, na čo poškodený
uviedol, že to nie je potrebné. Na to obžalovaný odviezol svojich zamestnancov do práce, následne sa
však vrátil k poškodenému a privolal záchrannú službu. Skutok v žiadnom smere nepopieral, naopak,
priznal a úprimne oľutoval jeho spáchanie.

S poukazom na uvedené možno konštatovať, že osoba obžalovaného nevyžaduje jeho izoláciu od
spoločnosti v záujme jej ochrany. Z odpisu registra trestov vyplýva, že bol jeden krát súdne prejednávaný
v roku 1989, pričom v tomto prípade sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Obžalovaný teda nie je
kriminálne závadovou osobou, od uvedeného obdobia sa nedopustil žiadneho trestného činu a z toho
hľadiska je potrebné ho považovať za bezúhonného. Pri posudzovaní osoby obžalovaného odvolací
súd taktiež nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné sa domnievať, že by neviedol
usporiadaný rodinný a pracovný život. Ani posledný priestupok v doprave spáchaný obžalovaným v
novembri 2011, neodôvodňuje jeho posúdenie ako osoby, vo vzťahu ku ktorej by sa vyžadoval výkon
trestu odňatia slobody, nakoľko, ako to vyplýva zo záznamu v evidenčnej karte vodiča - obžalovaného,
nešlo o závažný spôsob spáchania priestupku.

Naopak, súd má za to, že s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, bude plne postačujúca iba
hrozba nepodmienečného trestu odňatia slobody v prípade nesplnenia podmienky vedenia riadneho
života počas súdom určenej skúšobnej doby. Z tohto hľadiska bude podmienečné odsúdenie dostatočne
plniť aj svoju výchovnú funkciu, pričom možno rozumne predpokladať, že v tomto smere bude náprava
obžalovaného dostatočne zaručená.

Smrť poškodeného ako následok spáchaného trestného činu je, v kontexte prejednávaného prípadu,
možné zohľadniť v dostatočne časovo vymedzenej skúšobnej dobe (4 roky) podmienečného odsúdenia
a v zvýšení výmery trestu zákazu činnosti o jeden rok oproti rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti
výroku o treste. Tým je dostatočne zabezpečená generálna, ako aj individuálna prevencia vo vzťahu k
súdenému prečinu.

Odvolací súd sa tiež stotožnil s argumentáciou obžalovaného, že v danom prípade (najmä s ohľadom na
osobu páchateľa a jeho rodinné a pracovné pomery), uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody
by neodôvodnene a neprimerane vplývalo na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

S poukazom na uvedené skutočnosti bolo potrebné napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. e),
ods. 2 Tr. por. zrušiť a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodnúť vo veci rozsudkom, nakoľko nové rozhodnutie
bolo možné urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený.

Čo sa týka určenia dĺžky skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, je možné považovať dobu 4
(štyroch) rokov za dostatočnú a primeranú k závažnosti spáchaného trestnému činu a jeho následku,
rovnako ako súdom uložený trest zákazu činnosti na dobu 4 (štyroch) rokov, akcentujúcu zároveň otázku
spravodlivého potrestania páchateľa na základe zákona (§ 1 Tr. por.).

Vzhľadom na všetky skutočnosti a právne závery uvedené v odôvodnení tohto rozsudku, odvolací súd
rozhodol tak, ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.