Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. apríl 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/486/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210693
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4214210693.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek

senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti odporkyni: Z. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom V., W. XXX/XX, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV
so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Šafárikovo námestie 7, zast. JUDr. Bohdan Jakubis, advokát so
sídlom Bratislava, Dobrovičova 13, o zaplatenie 467,82 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 19. 06. 2015 č. k. 6C/345/2014-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e.

Odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov odvolacieho konania n e p r
i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
155,94 eura, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 25,99 eura za čas od 21. 06. 2011 do
zaplatenia, od 21. 07. 2011 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 103,96 eura

za čas od 07. 08. 2011 do zaplatenia, všetko v mesačných splátkach po 20 eur splatnými 28. dňa toho
ktorého mesiaca pod stratou výhody splátok počnúc 40 dňom po právoplatnosti rozsudku s tým, že
omeškanie s plnením čo aj len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšku návrh
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 20. 11. 2006 odporkyňa uzavrela s právnym
predchodcom navrhovateľa, Slovenská sporiteľňa, a. s., Zmluvu o splátkovom úvere, na ktorej základe
jej bol poskytnutý úver v sume 28.000 Sk /929,43 eura/. Dňa 28. 06. 2011 navrhovateľ uzatvoril s

pôvodným veriteľom zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej sporná pohľadávka prešla
na navrhovateľa. Listom zo dňa 09. 05. 2014 navrhovateľ oznámil odporkyni postúpenie spornej
pohľadávky s výzvou, aby tento dlh odporkyňa zaplatila do 12. 05. 2014. Opierajúc sa o ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa dospel
k záveru, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva, pretože pôvodný veriteľ v predmete činnosti ako peňažný ústav bezpochyby má aj oprávnenie
poskytovať úvery. Odporkyňa predmetnú zmluvu podpísala ako spotrebiteľka a v priebehu konania ani

nebolo tvrdené, že by tento úver mal akýkoľvek súvis s povolaním odporkyne. Vzhľadom na predložené
listinné dôkazy mal za preukázané, že odporkyňa dohodnuté splátky splatné v období od 20. 06. 2010
do 20. 11. 2011 podľa zmluvy o splátkovom úvere nezaplatila, ktoré tvrdenie navrhovateľa odporkyňa
v konaní ani nerozporovala. Dôvodil, poukazujúc na ust. § 100 ods. 1 a § 101 OZ, že ak návrh nasúd navrhovateľ podal dňa 03. 06. 2014, potom len tie splátky, ktoré boli splatné od 03. 06. 2011
sú nepremlčané, lebo len pri týchto splátkach neuplynula trojročná premlčacia doba podľa § 101 OZ.
Celkovo ide o 6 splátok, ktoré boli splatné v období od júna 2011 do 20. 11. 2011 v úhrnnej sume

155,94 eura. Návrh navrhovateľa preto považoval len v tejto časti za dôvodný a vo zvyšku návrh ako
nedôvodný zamietol. Nadväzujúc na tento záver potom aj v časti uplatneného príslušenstva pohľadávky
návrh považoval len za čiastočne dôvodný, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nároku na celé
príslušenstvo uplatnené v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené navrhovateľovi priznal v súlade s ust. §
517 ods. 2 OZ úroky z omeškania vo výške stanovenej vyhl. č 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 01.

2009 vo výške 9 % ročne zo sumy 25,99 eura za čas od 21. 06. 2011 do zaplatenia a od 21. 07. 2011
do zaplatenia, a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 103,96 eura za čas od 07. 08. 2011
do zaplatenia. Dlh povolil odporkyni splácať v mesačných splátkach po 20 eur s poukazom na ust. §
160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj ako „OSP“). Rozhodnutie o trovách konania založil
na ust. § 142 ods. 2 OSP, keď vzhľadom na čiastočný úspech každého účastníka v konaní žiadnemu
z nich náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z
dôvodu nesprávneho právneho posudenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Dôvodil,
že v predmetnej veci bolo potrebné aplikovať ohľadom premlčacej doby ustanovenia Obchodného
zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu,

že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 20. 11.
2006, pričom v období od 31. 12. 2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu
o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55. V dôsledku toho sa na
účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879 f ods.
3 OZ. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 OZ sa tak nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a

neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred týmto dátumom, čo znamená, že pokiaľ
pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je možné práva
a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 - § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere
uzavretej pred 01. 01. 2008 sa tak spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na
povahu účastníkov. Argumentačne tieto svoje úvahy podporil i citáciami z ním označených rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a iných krajských súdov. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v
napadnutej časti zmenil a vyhovel jeho návrhu, resp. ho v napadnutej časti zrušil a vec vrátil v tejto časti
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadrila.

Vedľajší účastník na strane odporkyne sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie
navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením

rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľ svojím návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 03. 06. 2014
domáhal od odporkyne zaplatenia sumy 467,82 eura, úrok z omeškania vo výške 19,08 eura za čas

od 21. 06. 2010 do 06. 08. 2011, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 467,82 eura od
07. 08. 2011 do zaplatenia z titulu nesplateného úveru. Pre absenciu odvolania účastníkov konania v
prisudzujúcej časti, týkajúcej sa povinnosti odporkyne zaplatiť navrhovateľovi sumu 155,94 eura, úrok
z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 25,99 eura od 21. 06. 2011 do zaplatenia, od 21. 07. 2011
do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 103,96 eura od 07. 08. 2011 do

zaplatenia v splátkach špecifikovaných vo výroku rozsudku, rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol
právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania takto zostala len jeho zamietajúca časť a nadväzujúci
výrok o náhrade trov konania.

Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci nesporne zistené, že právny predchodca

navrhovateľa, Slovenská sporiteľňa, a. s., a odporkyňa dňa 20. 11. 2006 uzavreli Zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol odporkyni poskytnutý úver vo výške 28.000 Sk (929,43
eura), ktorý mala odporkyňa splatiť v dohodnutých mesačných splátkach vo výške 783,- Sk (25,99eura) so splatnosťou poslednej splátky dňa 20. 11. 2011. Odporkyňa splátky splatné v období od 20.
06. 2010 do 20. 11. 2011 nezaplatila.

V zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka platného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy
treťou časťou tohto zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy
o predaji podniku alebo jeho časti (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591),
zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom
spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom

uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie
opatrenia na ochranu spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmlúv medzi účastníkmi konania upravoval zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31. 12. 2007, ktorý na danú vec dopadá.
Tento za spotrebiteľský úver označoval dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme (§ 2 písm. a/
zákona) a za zmluvu o spotrebiteľskom úvere zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona). Veriteľa definoval ako fyzickú osobu
aleboprávnickúosobu,ktoráposkytujespotrebiteľskýúvervrámcisvojhopodnikania,pričomvzávislosti

od formy poskytnutého spotrebiteľského úveru ním mohol byť aj predávajúci (§ 3 ods. 1 zákona) a
spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň v ust. § 1 ods. 2 písm. a/ až
g/ zákona taxatívne vymenoval zmluvy, na ktoré sa zákon nevzťahuje a v ods. 3 zakotvil, že zákon sa
nevzťahuje ani na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou iným spôsobom ako na

kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6. Zároveň zákonodarca v § 4 zák. č. 258/2001
Z. z. zakotvil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná a taxatívne
vymedzil náležitosti, ktoré musí zmluva obsahovať.

Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 28. 02. 2007 spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľaods.3cit.ustanovenia,spotrebiteľomjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 100 ods. 1 OZ sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
§ 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014),
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči

spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 OZ (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenie o spotrebiteľských zmluvách, ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj

keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.

Súd prvého stupňa vychádzajúc zo zhora popísaného skutkového stavu sporom dotknutú zmluvu
o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a aplikoval na takto založený záväzkový vzťah normy
Občianskeho zákonníka a to aj v otázke premlčania postupujúc podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa. S ohľadom na zásadnú námietku odvolateľa, podľa ktorej i na spotrebiteľské
zmluvy uzatvorené podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia tohto právneho
predpisu vo vzťahu k premlčaniu práva, bolo preto potrebné prioritne sa ňou zaoberať a vyhodnotiť
ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú na právny vzťah účastníkov konania.

Úvodom je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje

celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu
spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil
predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom je úprava práv spotrebiteľov a povinností
výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a

označovanievýrobkovcenami.NaprotitomusúkromnoprávnaochranaspotrebiteľanáležíObčianskemu
zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskej
únie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v
dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho
zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný

typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových
úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil
o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné
pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami
sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred

pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne
zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda
zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri
poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si
vopredurčídodávateľaspotrebiteľnemámožnosťtietozmluvnépodmienkyindividuálneovplyvniťstým,

že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov.
Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne,
v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č.
568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení občianskeho
zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré

upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v
jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008
nahradil ust. § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť
pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo

viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej
správe,ktorálenkonštatuje,že„zavádzaabsolútnuneplatnosťdojednaní,ktoréobchádzajúustanovenie
o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto
sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného

zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. §
53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým,
že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou
takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujúspotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný
zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s
účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyObchodnéhopráva.Zákonodarcatakdefinitívneodstránil
doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych
vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie
je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje

aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04.
2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015, 2 MCdo 5/2015).

Posudzujúc prejednávanú vec vo svetle zhora popísaných hľadísk odvolací súd dospel k záveru, že i
keď sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného zákonníka
je tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák.

č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o
ochrane spotrebiteľa ako lex specialis a všeobecnú úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi
pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti
(dodávateľ) a odporkyňou ako spotrebiteľkou, ktorá nemá možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť

a teda pri vzájomnej kontraktácii bola zjavná faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľkou.
Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov konania je dôvodné použiť ustanovenia Občianskeho
zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie premlčania. Súd prvého stupňa v danom prípade takto
postupoval, vzal na zreteľ ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. keďže ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch za spotrebiteľské zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod brániaci priznaniu plnenia

požadovaného návrhom a zohľadnil i ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, účinnú od 01. 05. 2014. Keďže
navrhovateľ podal svoj návrh na súd dňa 03. 06. 2014, potom len tie splátky, ktoré boli splatné od 03.
06. 2011 (pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby), nie sú premlčané (od júna do novembra 2011).
Súd prvého stupňa preto návrh navrhovateľa na zaplatenie splátok splatných pred dňom 03. 06. 2011s
príslušenstvom správne z dôvodu premlčania zamietol.

Odvolací súd záverom konštatuje, že súd prvého stupňa vzhľadom na čiastočný úspech každého
účastníka v konaní taktiež správne rozhodol i o náhrade trov konania tak, že žiadny z nich nemá právo
na náhradu trov konania a to v súlade s § 142 ods. 2 OSP.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých
častiach podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi

na strane odporkyne nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď odporkyňa a vedľajší
účastník na strane odporkyne návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodali.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.