Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/470/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208802
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214208802.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: Y. B., nar. XX.X.XXXX, bytom O., W. XXX/
XX, o zaplatenie 1032,98 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda, č.k. 14C/184/2014 - 58 zo dňa 5.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust.§ 39, § 517 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 100, §
101, § 103, § 111, § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2, § 4 ods. 1, § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001
Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že

pôvodný veriteľ a odporca uzavreli zmluvu o vydanie a používanie kreditnej platobnej karty VÚB, a.s.
dňa 21. novembra 2007, na základe ktorej došlo ku schváleniu úverového rámca vo výške 497,91 Eur
(15000 Sk). Medzi zmluvnými stranami bola dohodnutá výška pevnej mesačnej splátky 16,60 Eur (500
Sk). Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 4. decembra 2012 pôvodný veriteľ Všeobecná úverová
banka, a.s. ako postupca postúpila pohľadávku voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto konania,
na žalobcu ako postupníka. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej

zmluvy(konkrétnezozmluvyospotrebiteľskomúvere,vktorejjednýmzozmluvnýchstránjespotrebiteľ),
premlčuje sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 - ročnej premlčacej dobe
v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je

preto potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ“. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech
spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie.
Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej
doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení skutočnosť, že
samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-

záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných
strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy,
ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno
opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretieabsolútnehoobchodno-záväzkovéhovzťahu,ktorýjenepochybnespotrebiteľskouzmluvou,sa

nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa ako
žalovaného na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôžezhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy. Pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 z. z., účinné od 1. mája 2014, je
možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne

ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne hmotnoprávny
charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho
základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv)
ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských
veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo

nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade
absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu, účinného v čase
rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného
zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona.
Z predloženej Prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok medzi EOS KSI Slovensko, s.r.o. a Všeobecná
úverová banka, a.s. zo dňa 4. decembra 2013 vyplýva, že zo strany pôvodného veriteľa došlo k

vyhláseniu predčasnej splatnosti pohľadávky ku dňu 30. septembra 2010. Súd má za to, že v danom
prípade 3-ročná premlčacia doba začala plynúť dňa 1. októbra 2010 a uplynula dňa 1.októbra 2013,
pričom žalobca návrh na súd podal až dňa 29. apríla 2014, teda po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti, súd má za to, že 3-ročná premlčacia doba, na ktorú je súd povinný
prihliadnuť ex offo, uplynula ešte pred podaním návrhu na začatie konania, preto súd rozhodol tak, že

žalobu zamietol v celom rozsahu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď po
procesnej stránke bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, v konaní si však žiadne trovy neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu rozsudok

preskúmal a v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie návrhu, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a
3 O.s.p. ho zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že
súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Zároveň si uplatnil voči odporcovi
náhradu trov konania v prvostupňovom i odvolacom konaní, pričom v odvolacom ich vyčíslil na trovách
právneho zastúpenia sumou 83,34 Eur.

Ako prvé odvolateľ namietal, že súd na vec aplikoval § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý
nadobudol účinnosť 1.5.2014. S poukazom na čl. 1 ods. 1, 125 ods. 1, 125 ods. 1 písm. a), 152 ods. 4
Ústavy SR a na rozhodnutia Ústavného súdu SR PL.ÚS 16/95, III.ÚS 348/06 vyslovil názor, že aplikáciou
citovaného ustanovenia dochádza k narušeniu princípov právneho štátu tým, že súd porušil zásadu

zákazuretroaktívnehopôsobeniaprávnychnoriem.Navrhovateľsiuplatnilnárokžalobnýmnávrhomdňa
29.4.2014, pričom citované ustanovenie nadobudlo účinnosť 1.5.2014. Nesúhlasí preto s rozhodnutím
a s právnym posúdením veci.

Odvolateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka

týkajúce sa premlčacej doby, keďže bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 MCdo 3/2011, z ktorého zdôraznil, že záväzkové
vzťahy,ktorévzniklizozmluvyoúveresabezohľadunapovahuúčastníkovspravujúzáväzkovoučasťou
Obchodného zákonníka, ako i na rozhodnutie sp. zn. 6 MCdo 4/2012, z ktorého zdôraznil, že pokiaľ ide
o zmluvu o úvere, na otázku premlčania bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

Poukázal tiež na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a v Trnave podporujúce ním
vyslovený názor. Odvolal sa tiež na komentár k § 52 Občianskeho zákonníka od profesora JUDr. L. P.,
CSc., z ktorého zdôraznil, že pri spotrebiteľskej zmluve bude dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občiansko-
právnu alebo obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú
úpravu v týchto kódexoch, napr. o premlčaní. Uzavrel, že keďže navrhovateľ predčasne zosplatnil

úverovú zmluvu listom zo dňa 29.1.2011, premlčacia doba začala plynúť najskôr dňa 30.1.2011 a teda ku
dňu podania žalobného návrhu 17.3.2014 neuplynula. Rovnako neuplynula ku dňu podania žalobného
návrhu ani v prípade, ak by došlo k začiatku jej plynutia dňa 30.9.2010, ako to určil súd.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonompredpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je sčasti dôvodné, v dôsledku čoho je
nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušiť
a podľa ods. 2 vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenou odvolacou argumentáciu

navrhovateľa bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu záveru, že bolo jeho povinnosťou ex offo
vysporiadať sa s otázkou premlčania uplatňovaných nárokov a zároveň, či žalobou uplatnený nárok je
premlčanýačinajehopremlčaniebolopotrebnéaplikovaťustanoveniaObčianskehoaleboObchodného
zákonníka.

S poukazom na doterajší priebeh konania, odôvodnenie rozsudku a uplatnenú odvolaciu argumentáciu

navrhovateľa, odvolací súd vychádzal z premisy, že nebolo sporným, že zmluvný vzťah, ktorý vznikol
medzi odporkyňou ako spotrebiteľkou a právnym predchodcom navrhovateľa - spoločnosťou Consumer
Finance Holding, a.s., Kežmarok, ako dodávateľom, na základe zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky zo
dňa 20.8.2010 je vzťahom spotrebiteľským, ktorý vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku
čoho bolo naň nevyhnutné aplikovať všetky normy služieb na ochranu spotrebiteľa, najmä § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka a zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase
uzavretia predmetnej zmluvy.

Ako prvé odvolateľ namietal, že na vec nebolo možné aplikovať § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, v
dôsledku čoho potom súd nezákonne ex offo skúmal otázku premlčania uplatneného nároku s tým, že

ustanovenie nadobudlo účinnosť až po začatí tohto konania 1.5.2014. Tým nastolil otázku, či ust. § 5b
zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... zavedené novelou zákonom č. 102/2014 Z.z. je možné
aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014, pričom dospel
k rovnakému záveru ako súd prvostupňový, že áno.

V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z, o ochrane spotrebiteľa v znení od 1.5.2014, orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou
pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna
norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom prípade ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda

aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom
predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej
pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak
teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca
nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých

ajprednadobudnutímúčinnostitohtoustanoveniazačatýchkonaniachpodliehajúcichpodhypotézutejto
právnej normy. Vzhľadom na to prvostupňový súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodoval
po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol
účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd zhrnúc uzatvára, že súd bol s poukazom na procesné
ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa oprávnený ex offo posudzovať otázku premlčania uplatneného
nároku.

Po závere o aplikovateľnosti ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako i § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa na daný záväzkovo právny vzťah, bolo potom potrebné vyriešiť, či sa na premlčanie v danej
veci vzťahujú ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva trojročná premlčacia lehota,
alebo ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, z ktorých plynie štvorročná premlčacia lehota.Z ust. § 54 ods. 1 vety prvej Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej
zmluvy platilo, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa.

Z textu citovaného ustanovenia nepochybne vyplýva, že od Občianskeho zákonníka sa nemožno
odchýliť v neprospech spotrebiteľa iba v zmluvných dojednaniach podľa spotrebiteľskej zmluvy. Toto
ustanovenie teda nedopadá na to, čo je výslovne upravené zákonom a nie obsahom spotrebiteľskej
zmluvy. Ustanovenie reguluje iba to, čo je zmluvne dojednané a nijakým spôsobom nevylučuje zákonnú

úpravu. V danom prípade úprava premlčania záväzkov vyplývajúcich z predmetnej spotrebiteľskej
úverovej zmluvy nebola dojednaná zmluvnými stranami v zmluve, ale je upravená priamo v zákone.
Aplikáciou premlčania preto citované ustanovenie nijakým spôsobom nereguluje.

Žiada sa dodať, že v čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník ani neobsahoval aktuálne
znenieust.§52ods.2,doplnenéaždodatočne,podľaktoréhoustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,

ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

Odhliadnuc od toho, úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je ustanovením o spotrebiteľských
zmluvách, ani neslúži na ochranu spotrebiteľa. K rovnakému záveru dospel i NS ČR vo veci sp.

zn. 32Cdo 3337/2010 pri obdobnej právnej úprave, keď uviedol, že úprava premlčania obsiahnutá v
Občianskom zákonníku v § 101 a nasl. nepatrí medzi ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa.
Odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v Občianskom a v Obchodnom zákonníku je iba výsledkom
rôznychlegislatívnychprocesov,zktorýchvšakžiadnynesmerujekochraneslabšejstrany-spotrebiteľa.
Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto

zákonom nemožno považovať len niektorú z nich za výhodnejšiu pre spotrebiteľa. Kratšia všeobecná
premlčacia lehota podľa § 101 Občianskeho zákonníka oproti dlhšej premlčacej lehote v Obchodnom
zákonníku podľa § 397 by mohla byť výhodou len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka.
Keby bol v postavení veriteľa, potom by už kratšia premlčacia lehota výhodou nebola. Výklad (v
SR § 52 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka), ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii

nositeľa práva, či v pozícii osoby majúcej povinnosť a podľa toho umožňoval použitie príslušného
ustanovenia o premlčaní podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka podľa konkrétnej situácie
je neprijateľný. V zmysle čl. 3 Smernice za ustanovenia smerujúce k ochrane spotrebiteľa je treba
považovať také, ktoré chránia slabšiu stranu oproti silnejšej, t.j. že upravuje vzťah dvoch subjektov vo
výrazne nerovnovážnom postavení. Ak by úmyslom zákonodarcu bolo uprednostniť aplikáciu všetkých

pre nepodnikateľa výhodnejších úprav, iste by nepoužil formuláciu príkladným výpočtom, ale všeobecnú
formuláciu.

V danom prípade bolo nevyhnutné posúdiť, akého charakteru je predmetná spotrebiteľská zmluva. Z
obsahu spisu pritom nesporne vyplýva, že predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená s veriteľom,

ktorý je má v premete činnosti poskytovanie úverov, a spĺňa všetky náležitosti zmluvy o úvere v zmysle
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V dôsledku toho záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranami je
v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, následkom čoho sa
spravuje, bez ohľadu na povahu účastníkov, Obchodným zákonníkom. Obchodný zákonník vystupuje
v tomto vzťahu ako lex generalis, pričom samozrejme s poukazom na už vyššie uvedené prednosť v

tomto spotrebiteľskom úverovom vzťahu budú mať tie zákonné ustanovenia lex specialis, ktoré upravujú
výslovne spotrebiteľské vzťahy. Z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ani z ustanovení Zákona
o spotrebiteľských úveroch, ani Zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že by regulovali otázku
premlčania v spotrebiteľských vzťahoch. Vzhľadom na to je potom nevyhnutné aplikovať všeobecnú
úpravu premlčania. Otázkou je, či v danom prípade podľa Občianskeho alebo podľa Obchodného

zákonníka.Keďževdanomprípadeideoobchodnoprávnyvzťah,napremlčaniebudepotrebnéaplikovať
všeobecnú úpravu podľa Obchodného zákonníka. Odvolaciemu súdu nie je známa žiadna norma, ktorá
by v rozhodnom období umožňovala odklon od tohto záveru a aplikáciu ust. § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka o premlčaní na obchodnozáväzkový vzťah, hoci vznikol na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere.

Odvolací súd má vedomosť, že s účinnosťou od 1.4.2015 bolo ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. doplnené o
tretiu vetu podľa ktorej: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.Odvolaciemu súdu je tiež v tejto súvislosti známe rozhodnutie NS SR 3 M Cdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015
podľa ktorého súd vo veci spotrebiteľskej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá pred účinnosťou citovaného
ustanovenia,bymaltotoustanoveniezohľadniť.Najvyššísúdsaalecitovanýzávervosvojomrozhodnutí

hlbšie nevyargumentoval a odvolací súd sa s ním s poukazom na nižšie uvedené nemôže stotožniť.

V právnom poriadku Slovenskej republiky platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych
predpisov, resp. ich ustanovení, ktorý sa odvodzuje z čl. 1 Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská
republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka -

princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou ktorého je i zákaz spätného
(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným
pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. V podmienkach demokratického

štátu, kde vládnu zákony platí zásada, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do
budúcnosti, a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila požiadavka na
ich bezrozpornosť, na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť), čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii,
že ten, kto postupuje podľa práva by nemal žiadnu možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej
normy, ktorá by napríklad jeho konanie podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp.

za právne neúčinné. To by znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa
platného a účinného práva v dobe, keď k nemu došlo nebude neskoršie (po prijatí nového právneho
predpisu) a ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné. S vylúčením ochrany nimi
riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou). Uplatňuje sa
tak zásada, že ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho

ustanovenia), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (nález ÚS SR sp. zn. PL.ÚS 36/95).

Ústavnýsúdtiežopakovanevyslovil,žezákonodarcamôževýnimočneuplatniťretroaktívneustanovenie
na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takom prípade musí preukázať závažné
dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu

spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu, tzn. že nepravú
retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov (napríklad PL.ÚS 25/05,
PL.ÚS 3/00).Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Mellacher v.
Austria, kde uviedol, že: „Legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa
zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv, aby sa dosiahol požadovaný cieľ“.

Vzhľadom na vyššie uvedené pri časovej pôsobnosti hmotnoprávnych noriem všeobecne platí, že pokiaľ
zákonodarca nestanoví osobitný právny režim intertemporality platí všeobecný pojmový znak právnych
noriem, že regulujú právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti do budúcnosti a nie spätne do minulosti.
Väčšinou zákonodarca v závere právnej normy zakotvuje intertemporálne ustanovenie, v ktorom

zakotvuje tzv. nepravú retroaktivitu, teda pravidlo, že pôvodná právna úprava sa použije na posúdenie
otázky vzniku, platnosti a nárokov z právnych vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej úpravy, ako je zakotvené i v § 854 Občianskeho zákonníka. Ak takéto pravidlo legislatívne
vyjadrené nie je, musí súd túto medzeru v zákone preklenúť tak, že aplikuje všeobecne uznávané
pravidlo o nepravej retroaktivite (nie o pravej retroaktivite). Ak zákonodarca intertemporálne pravidlo

nestanovil, musí sa pravidlo o zachovaní účinkov neúčinnej právnej úpravy odvodiť od ústavných
princípov legitímnych očakávaní, dôvery subjektov v právo, či z princípu ochrany nadobudnutých práv
(viď čl. doc. JUDr. Mareka Štefčeka, PhD. „Zákon a sudcovia“; k výkladu ust. § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa, zverejnený v Justičnej revue). V danom prípade vo vzťahu k novelizovanému zneniu § 52
ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014 Z.z., ktorý intertemporálne ust. k § 52

ods. 2 OZ neobsahuje, potom zrejme za použitia analógie v zmysle § 853 Občianskeho zákonníka
podľa § 854 Občianskeho zákonníka.

Z ust. § 854 Občianskeho zákonníka vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva v
zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto

úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov
platných v čase ich vzniku.V zmysle vyššie uvedených všeobecne prijímaných právnych názorov by teda malo platiť, že na zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015 sa zákon č. 102/2014 Z.z. v novelizovanom
§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzťahuje, ako uzavrel NS SR v cit. rozhodnutí, avšak vznik zmlúv o

spotrebiteľskom úvere a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou tohto ust. zák. č. 102/2014 Z.z. (pred
1. aprílom 2015 - čl. IV. zák. č. 151/2014 Z.z.) treba posudzovať podľa doterajších predpisov (nepravá
retroaktivita).

Pri nepravej retroaktivite právna norma nezasahuje do minulosti, príslušné práva a povinnosti, ktoré

subjekty nadobudli na základe konkrétnych právnych skutočností, zostávajú týmto subjektom priznané,
avšak môže dôjsť k ich zmene novou právnou úpravou. Ide o stav, v ktorom nová právna úprava
nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne
úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo
zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (nález ÚS SR PL.ÚS 38/99).
O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti,

ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov,
ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona
ešte nenastali (nález ÚS SR PL.ÚS 3/00). To znamená, že podľa skoršej právnej normy sa bude
určovať vznik a platnosť právnych úkonov, právneho správania a právnych skutočností a podľa normy
účinnej v dobe keď sa o týchto vzťahoch rozhoduje, sa bude určovať obsah právnych vzťahov (Gerloch

A.Teorie práva). Nepravá retroaktivita, teda spätným pôsobením nie je, avšak určitým spôsobom pre
budúcnosť ex nunc modifikuje právne vzťahy už založené. Za nepravú retroaktivitu sa pokladá také
konanie zákonodarcu, pri ktorom v novom právnom predpise uzná právne skutočnosti, ktoré vznikli
počas platnosti skoršieho zákona, no zároveň prinesie určité zmeny práv (alebo povinností), ktoré vznikli
na základe týchto právnych skutočností alebo na ich základe zavedie aj nové práva a povinnosti...

Nepravá retroaktivita teda nepripúšťa, aby neskoršia norma neuznala právne skutočnosti, na základe
došlo k vzniku určitých právnych vzťahov podľa predchádzajúcej normy, no jednoznačne pripúšťa zmeny
tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy (NS SR sp. zn. 5Szd/1/2010).

Premlčanie práva podľa právnej teórie je kvalifikované uplynutie času s právnymi následkami, je to

právna skutočnosť.

S poukazom na vyššie uvedené na danú vec, vzhľadom na vznik právneho vzťahu medzi účastníkmi ku
dňu 21.11.2007 nie je možné aplikovať cit. ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 1.4.2015.

Na základe vyššie uvedeného je teda nevyhnutné uzavrieť, že premlčanie sa aj v spotrebiteľských
zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu (tu zmluva o úvere) uzavretých pred 1.4.2015 spravuje
výlučne Obchodným zákonníkom, pričom podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje
pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. K obdobným záverom pritom dospel i NS SR vo

veci sp. zn. 6M Cdo 4/2012 i 2M Cdo 3/2011. S poukazom na vyššie uvedené sa potom odvolací súd
nemohol stotožniť so závermi súdu prvého stupňa, ktorý na premlčanie v danej veci aplikoval Občiansky
zákonník a musel dať za pravdu odvolateľovi.

Premlčanie je v Obchodnom zákonníku upravené v diele 11 v ust. § 387 a nasl. Právna

úprava premlčania v Obchodnom zákonníku predstavuje komplexnú úpravu a subsidiárne použitie
Občianskeho zákonníka, až na výnimočné prípady, je preto vylúčené. Preto na jeho počiatok nie je
možné aplikovať súdom prvého stupňa použité ust. § 103 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 387 ods. 1 právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Podľa ods.

2 premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu
uzavretú na dobu neurčitú. V zmysle § 388 ods. 1 premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.

Podľa § 392 ods. 1 pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa má záväzok
splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína
premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto
práv ustanovená osobitná úprava.

Podľa § 394 ods. 1 pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa,
keď oprávnený od zmluvy odstúpil.

V zmysle § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanoví pre jednotlivé práva inak, je premlčacia

doba štyri roky.

Z vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka vyplýva, že všeobecná premlčacia doba
vzťahujúca sa i na danú vec je štyri roky.

Keďže s poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, tým, že

nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a zároveň nadväzne i nedostatočne zistil skutkový
stav, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.
zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi

odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), bude opätovne posúdiť, či žalobou uplatnený nárok je premlčaný,
za tým účelom doplniť dokazovanie zamerané na zistenie, kedy nastala splatnosť žalovaného dlhu,
kedy došlo k začatiu plynutia premlčacej lehoty a kedy uplynula, nadväzne vo veci opätovne rozhodnúť,
pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. V novom
rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.