Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/804/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214206657
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214206657.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobkyne: I. U., nar.
XX. Z. XXXX, bytom E. XXX, H., zastúpenej: JUDr. Ladislav Pongrácz, advokát, Dunajská Streda,
Alžbetínske námestie 1203, proti žalovanej: D. J., nar. XX. Z. XXXX, bytom C. XXX/X, Q., zastúpenej:
JUDr. Helena Buzgóová, advokátka, Dunajská Streda, Alžbetínske námestie 2, o zaplatenie 2.655,51
Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k.
16C/66/2015-60 zo dňa 24. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňavovýrokuI.konaniežalobuozaplatenie2.655,51Eurztitulu
pôžičky zamietol. Vo výroku II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume
487,19 Eur (v tom 328,19 Eur trovy právneho zastúpenia a 159,- Eur iné trovy konania), a to do troch
dní od právoplatnosti rozsudku do rúk JUDr. Heleny Buzgóovej, advokátky; náhrada trov prevyšujúcich
487,19 Eur (t.j. suma 108,93 Eur) sa žalovanej nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa s použitím § 110 ods. 1, § 558, § 559 ods. 1, § 517 ods. 1
Občianskeho zákonníka, vecne tým, že čestným vyhlásením z 2. októbra 2007 žalovaná voči žalobkyni
prejavila, že má voči nej určitý dlh z určitého titulu v určitej výške. Takto vystavená listina má písomnú
formu (§ 40 ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho spĺňa tak formálne, ako aj obsahové náležitosti uznania
dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka (porov. v tomto smere aj závery judikátu R 25/1993, ktorý
sa týkal takmer totožne znejúceho úkonu). Podľa tohto ustanovenia platí, že ak nieto písomne uzná
dlh čo do dôvodu a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Treba tak vychádzať z toho,

že 2. októbra 2007 žalovaná dlhovala žalobkyni sumu 80.000,- Sk. To napokon obe účastníčky priznali.
Účinkom uznania dlhu je však okrem iného aj predĺženie premlčacej lehoty podľa § 110 ods. 1 Obč. zák.
na 10 rokov. Aj keby sa táto lehota počítala odo dňa uznávacieho prejavu, uplynula by až 2. októbra
2017; ak by sa počítala od splatnosti prípadných splátok, uplynula by ešte neskôr. Žalobkyňa pritom
žalobu podala 25. marca 2014 (správne 24. marca), teda celkom zjavne pred uplynutím premlčacej
doby. Námietka premlčania vznesená žalovanou tak podľa súdu nie je dôvodná. Podľa § 559 ods. 1
Občianskeho zákonníka však dlh zanikne splnením. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaná

sumu 80.000,- Sk dlhovanú z titulu pôžičky žalobkyni splatila približne do februára 2008. Najneskôr vo
februári 2008 tak dlh žalovanej u žalobkyne zanikol. Žalobkyňa preto v súčasnosti nemá voči žalobkyni
nárok žiadať jeho opätovné splnenie, a iný dôvod nároku na 80.000,- Sk žalobkyňa ani netvrdila, ani
nepreukázala. Preto súd jej žalobu zamietol. Na tomto mieste súd len pripomína, že sa nezaoberalotázkou splatnosti záväzku žalovanej, najmä pokiaľ ide o dohodu, že pôžičku splatí v splátkach po
2.000,- Sk. Aj keby takáto dohoda eventuálne vylučovala jednorazové splatenie celej pôžičky, boli by v
čase vyhlásenia rozsudku všetky splátky už beztak splatné (80.000,- po 2.000,- znamená 40 splátok,

teda posledná by bola splatná vo februári 2011). Navyše, žalobkyňa sa v tomto konaní domáhala
len zaplatenia samotnej istiny, nie úrokov z omeškania. Zisťovanie presnej splatnosti dlhu žalovanej z
pôžičky a s tým spojeného omeškania žalovanej (§ 517 ods. 1 Obč. zák.) by mohlo mať význam len v
takom prípade. O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá mala vo veci
úspech, priznal ich náhradu. Nahraditeľné trovy konania žalovanej pozostávajú zo súdneho poplatku

159,- Eur a trov právneho zastúpenia. Základná sadzba tarifnej odmeny určená z hodnoty veci 2.655,51
Eur v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. je 101,24 Eur. Súd za nahraditeľné trovy právneho
zastúpenia považoval sumu 328,19 Eur, ktorá pozostáva zo základnej sadzby odmeny za tri úkony
právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a odpor, účasť na pojednávaní 24. apríla 2015 - § 13
ods. 1 písm. a/, c/ a d/ vyhl. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od. 1. júla 2013) po 101,24 Eur, teda
celkovo 303,72 Eur, paušálnej náhrady (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) za dva úkony v roku 2014

po 8,04 Eur a za jeden úkon v roku 2015 v sume 8,39 Eur, teda celkovo 24,47 Eur. Náhradu určenú vo
výroku III. rozsudku je žalovaný povinný zaplatiť advokátovi žalobcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Súd naopak
nepovažoval za účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia na vyjadrenie (doplnenie odporu) z 26.
marca 2015. Toto podanie podala žalovaná z vlastnej iniciatívy. Nereagovala ním na žiadne podanie
protistrany, ani na úkon súdu, ktorých by si takéto doplnenie vyžadoval. Okrem toho v ňom žalovaná

uvádza len skutočnosti, ktoré sa stali v roku 2008 a ktoré je boli známe už pri podaní odporu. Preto ich
mohla uviesť už v odpore. Nešlo preto ani o reakciu na aktuálne udalosti, ktoré jej pri podaní odporu
neboli známe. Keďže tieto trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelné, podľa § 142 ods.
1 O.s.p. nemožno ich náhradu inak úspešnej žalovanej priznať (druhá časť výroku III.).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala odvolanie prostredníctvom advokátky žalobkyňa, v ktorom
navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo
ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa odvolateľky súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa predložila písomný dôkaz o vzniku dlhu, naproti

tomu žalovaná nepredložila písomný dôkaz o vrátení dlžnej sumy, pričom je vylúčené, že by žalovaná
nežiadala písomný doklad o vrátení dlžnej sumy. Žalovaná klamala, keď v odpore zo dňa 08.12.2014
uviedla, že si požičala sumu 20.000,- Sk, ktorú do apríla 2008 v celosti vrátila a prehlásila, že si
nikdy nepožičala sumu vo výške 2.655,51 Eur, pričom v doplnení odporu už priznala, že si požičala
80.000,- Sk (2.655,51 Eur), ktoré do februára 2008 v 5 splátkach uhradila, pričom súd sa týmito rozpormi

v jej tvrdeniach vôbec nezaoberal. Nebolo objasnené, prečo práve výpoveď žalobkyne považuje za
nedôveryhodnú,ktorásanikdydorozporovnedostala,počasceléhokonaniazotrvalanasvojejvýpovedi.
Žalovaná tak porušila povinnosť v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. Je nepredstaviteľné a nelogické, že by
žalovaná súhlasila s tým, aby si údajnú úhradu jednotlivých splátok zapisovala žalobkyňa bez toho, aby
ona mala o tom potvrdenie. Svedok M. Z. pri údajných úhradách splátok nebol prítomný, vedel iba niečo

o zošite, do ktorého sa údajne zapisovali úhrady splátok, na okolnosti vrátenia pôžičky si nespomína
preto, že si ani nemá na čo spomenúť. Ide o druha žalovanej, majú spoločné dieťa, na ktoré platí výživné,
vypovedal účelovo, pretože by mohol mať nepríjemnosti z toho, keby nehovoril to, čo tvrdí žalovaná,
ktorá by sa prípadne mohla domáhať zvýšenia výživného či obmedzenia styku s dieťaťom. Podľa
odvolateľky je tento svedok nedôveryhodný a nie je nestranný, jeho výpoveď nie je možné brať do úvahy.

Žalovaná tvrdila, že požičanú sumu vrátila v plnej výške v 5 splátkach, vynára sa otázka, ktorá nebola
objasnená ani na pojednávaní, odkiaľ mala zrazu peniaze vo výške 16.000,- Sk mesačne na splátky,
keď na pojednávaní uviedla, že so žalobkyňou sa pohádali kvôli financiám - tržbe v kaviarni. Bolo by
potrebné, aby žalovaná preukázala svoje finančné pomery za roky 2007 a 2008. Pokiaľ súd poukazoval
na to, že žalobkyňa nevedela vysvetliť, prečo si pôžičku neuplatnila už v roku 2008, kedy za týmto

účelom žalovanej zadržala jej hnuteľné veci a prečo s vymáhaním pôžičky čakala šesť rokov, žalobkyňa
má právo hoci aj v posledný deň 10-ročnej premlčacej lehoty vymáhať poskytnutú pôžičku. Pokiaľ súd
poukazoval na rozpornosť jej tvrdenia, že listinu o čestnom prehlásení našla až v roku 2014, pričom túto
predložila pri výsluchu policajta už v roku 2008, odvolateľka uviedla, že túto listinu predložila na polícii
v roku 2008, no rodinný dom, v ktorom bývala, zhorel do tla, nejaké veci sa podarilo zachrániť, 2 krát

sa sťahovala, listinu našla opäť v roku 2014. Súd jednostranne vyhodnotil dôkazy v prospech žalovanej,
rozsudok je tendenčný, z argumentácie súdu nie je jasné, z akého dôvodu za nedôveryhodnú považuje
výpoveď žalobkyne a prečo uveril tvrdeniam žalovanej, ktorá od začiatku konania účelovo klame. Proti
žalobkynibolovedenétrestnékonanie,pretožesiuplatnilazádržnéprávoažalovanejnevydalanejakéjejveci z kaviarne a to z dôvodu, že žalovaná neuhradila svoj dlh, trestné konanie bolo zastavené z dôvodu,
že policajti povedali žalobkyni, aby predmetné veci vydala, aby nemala z toho problém. V trestnom
konanížalovanáuviedla,žesipožičalasumu80.000,-Sk,alepôžičkudofebruára2008vrátila,vypočutie

svedka Z. vtedy nenavrhla, naproti tomu v odpore proti platobnému rozkazu tvrdila, že si požičala sumu
20.000,- Sk. Ak žalovaná chcela popierať to, čo vlastnoručne podpísala - pôžičku vo výške 80.000,-
Sk, čo dá záruku súdu, že o tom, o čom neexistuje písomný doklad (vrátenie pôžičky), hovorí pravdu.
Predmetným rozsudkom by bol vytvorený nebezpečný precedens, keď napriek písomnému dokladu o
požičaní peňazí dlžníkovi stačí tvrdiť, že peniaze vrátil, pričom nepotrebuje žiaden písomný doklad, stačí

mu zohnať svedka, ktorý potvrdí jeho tvrdenie. Žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno, pričom žalovaná
rozhodne nie, keď nevedela preukázať žiadnym hodnoverným spôsobom zaplatenie dlhu, nevedela
predložiť žiadne písomné potvrdenie o zaplatení pôžičky.

Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila písomne
prostredníctvomadvokátky,navrhlanapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňaakovecnesprávnypotvrdiť

a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na to, že žalobkyňa bola v roku 2007
zamestnankyňou v pohostinstve, ktoré žalovaná prevádzkovala od roku 2005, v roku 2007 súrne
potrebovala finančné prostriedky, preto sa obrátila na žalobkyňu, ktorá si požičala vyššiu sumu peňazí,
požiadala ju o pôžičku 80.000,- Sk, pričom sa dohodli na jej vrátení. Žalovaná pôžičku splácala tak, že
do februára 2008 bola pôžička splatená. Problém medzi nimi nastal v máji 2008 z dôvodu, že žalobkyňa

v prevádzke vymenila zámky a nevpustila žalovanú do predajne, kde sa nachádzali hnuteľné veci v jej
výlučnom vlastníctve, preto zavolala políciu, po veľkých hádkach žalobkyňa predajňu otvorila, žalovaná
si hnuteľné veci odsťahovala, obe boli vypočúvané na polícii, kde žalobkyňa uviedla, že jej žalovaná
dlhuje 80.000,- Sk a žalovaná uviedla, že jej pôžičku ešte vo februári 2008 splatila, polícia preto trestné
stíhanie zastavila s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom a žalobkyňa bola poučená, že svoj

nárok na vrátenie pôžičky má právo si uplatniť v občianskoprávnom konaní, toto rozhodnutie bolo
doručené 20.11.2008. Odvtedy sa žalovaná so žalobkyňou nestretávala, žalovaná sa cítila dotknutá, do
mája 2008 si boli ako kolegyne blízke, navzájom si pomáhali, žalovaná jej viackrát požičala peniaze,
ktoré jej vrátila, aj žalobkyňa požičala peniaze žalovanej, ktoré jej tiež vrátila. Doklad zo dňa 01.10.2007
považuje za zmluvu o pôžičke, ktorú žalovaná podpísala. Keď sa jej záležitosť týkajúca sa finančných

prostriedkov doriešila, pôžičku vrátila a zošit, kde zapisovali vrátené jednotlivé sumy, bol pred jej očami
roztrhaný a vec bola doriešená, aj naďalej boli priateľky až do mája 2008. Žalovaná rozhodne tvrdí, že
pôžičku vrátila, ak by dlhovala akúkoľvek čiastku z nevrátenej pôžičky, žalobkyňa by ju v čase, keď mali
vážne nedorozumenie v máji 2008 a keď im bolo v novembri 2008 doručené rozhodnutie polície, bola
žalovala o vrátenie pôžičky. Na rozdiel od žalobkyne sa domnieva, že jej nárok je premlčaný, lehota

na uplatnenie nároku uplynula v novembri 2011, podľa zmluvy o pôžičke premlčacia lehota uplynula v
januári 2011. Žalovaná namieta tvrdenie žalobkyne, že vypočutý svedok bol nevieryhodný a zaujatý,
ide o bývalého partnera, s ktorým už dlhé roky nežijú v spoločnej domácnosti a ani sa nestretávajú,
žalovaná ho nemá možnosť ovplyvniť, aby vypovedal na súde iné skutočnosti, než ktoré si pamätal.
Svedok vypovedal o období, keď ešte žili spolu a mal vedomosť o uvedenej pôžičke a o jej vyplatení,

na súde bol poučený o následkoch krivej výpovede. Ak by žalobkyňa neroztrhala zošit o vrátení splátok
a o vrátení pôžičky, ale by ho žalovanej vydala, nebolo by potrebné svedka vypočuť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania(§212ods.1O.s.p.),postupombeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne,
podrobnéapresvedčivéodôvodneniepísomnéhovyhotoveniapreskúmavanéhorozsudku.Odvolacísúdnenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať
za pravdu odvolateľke. Odvolateľka vo svojom odvolaní neuvádza žiadne podstatné nové skutočnosti
ani argumenty než tie, ktoré uplatnila už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi vyčerpávajúcim

spôsobom vysporiadal.

Keďže sa odvolací súd stotožnil nielen s výrokom, ale aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, na
zdôraznenie jeho správnosti, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. iba dopĺňa nasledovné:

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci
určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci

rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 3 Cdo 325/2009, zo dňa 30. júna 2010).

Medziúčastníkminebolospornéuzavretiezmluvyopôžičke,spornýmzostalojejvrátenie,keďžalobkyňa
tvrdila, že žalovaná jej predmet pôžičky - sumu 2.655,51 Eur (80.000,- Sk) nevrátila, pričom žalovaná
tvrdila, že si túto povinnosť splnila žalobkyni nič nedlží.

V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch

konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno

ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal
bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené v danom prípade dôkazná povinnosť preukázať, že žalovaná pôžičku
vrátila a tým došlo v zmysle § 559 ods. 1 Obč. zákonníka k zániku dlhu jeho splnením, spočívala na
žalovanej, ktorá z tohto tvrdenia vyvodzovala pre seba priaznivé dôsledky.

Ak teda žalovaná tvrdila, že poskytnutú pôžičku vo výške 2.655,51 Eur (80.000,- Sk) žalobkyni vrátila,

bolo jej povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti a ak
tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalovanej, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy
zákonným spôsobom vykonať, následne vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O.s.p. <.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí

správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a
na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

Súd prvého stupňa svoju pozornosť správne zameral na to, že v prerokúvanej veci sa podstatným
spôsobom odlišovali výpovede žalobkyne a žalovanej o tom, či žalovaná vrátila požičaných 80.000,-
Sk. Okrem výsluchu žalobkyne a žalovanej na túto skutočnosť prvostupňový súd vykonal dôkaz aj
výpoveďou svedka Jonása, ktorú správne považoval za dôveryhodnú, keď v nej neboli zistené logické
rozpory, a je potrebné ju považovať aj za uveriteľnú, keďže sám svedok úprimne priznal, že určité

okolnosti (aj také, ktoré by inak boli v prospech žalovanej) si nespomína (napr. na to, či žalovaná
splatila celú sumu a ako presne sa úhrady zapisovali do zošítka). Žalobkyňa sama ani na otázku súdu
nedokázala uviesť žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by dôveryhodnosť jeho výpovede spochybnili.
Sama skutočnosť, že svedok bol po určitý čas druhom žalovanej, ani podľa názoru odvolacieho súdu
jeho výpoveď nespochybňuje. V súčasnosti totiž pomer medzi svedkom a žalovanou neexistuje a z toho,
že majú spoločné dieťa, na ktoré svedok platí výživné, nevyplýva, že by mal mať záujem vypovedať

nepravdu v prospech žalovanej. Tvrdenia žalobkyne v odvolaní, ktorá namietala, že tento svedok
vypovedal účelovo, pretože by mohol mať nepríjemnosti z toho, keby nehovoril to, čo tvrdí žalovaná,
ktorá by sa prípadne mohla domáhať zvýšenia výživného či obmedzenia styku s dieťaťom, odvolací súd
považoval len za hypotetické a ničím nepreukázané. Je potrebné vychádzať z toho, že tento svedok v
čase podania svedeckej výpovede už nebol blízkou osobou žalovanej, a tiež je potrebné prihliadnuť na

to, že ako svedok bol súdom riadne poučený o následkoch krivej výpovede.

Súd prvého stupňa správne skonštatoval, že svedok síce nepotvrdil splatenie celých 80.000,- Sk, jeho
výpoveď sa však v podstatných rysoch zhodovala s výpoveďou žalovanej, na základe čoho súd dospel k
správnemu záveru, že výpoveď žalovanej je taktiež dôveryhodná, pričom svedok potvrdil, že bol osobne

pri tom, ako žalovaná žalobkyni uhradila niekoľko splátok pôžičky v rôznych sumách. Obe účastníčky
konania boli súdom prvého stupňa vypočuté podľa § 131 O.s.p. a ich výpovede sú tak dôkaznými
prostriedkami, ktoré podliehajú hodnoteniu podľa § 132 O.s.p. Rozpor výpovedí dvoch účastníkov
neznamená automaticky, že sa obe považujú za nedôveryhodné. Úlohou súdu je v takom prípade
zhodnotiť - v súvislosti s ostatnými dôkazmi - dôveryhodnosť oboch výpovedí a usúdiť, či a ktorá z nich

a do akej miery je pravdivá. V prerokúvanej veci žalovaná vypovedala, že peniaze žalobkyni vrátila, čo
je minimálne čiastočne potvrdené výpoveďou svedka Z., čím je zároveň vyvrátená výpoveď žalobkyne,
ktoráakékoľvek(čoajlenčiastočné)vráteniepožičanýchpeňazípopierala.Pokiaľsaodvolateľkasnažila
spochybniť dôveryhodnosť výpovede žalovanej tým, že táto pôvodne tvrdila, že výška pôžičky bola len
20.000,-Sk,odvolacísúdtotonepovažujezapodstatné,nakoľkovpriebehukonaniasastalonesporným,

že výška pôžičky bola 80.000,- Sk.

Výpoveď žalobkyne súd prvého stupňa správne považoval za nedôveryhodnú aj preto, že žalobkyňa
nedokázala vierohodne vysvetliť, prečo s vymáhaním pôžičky čakala šesť rokov, a začala ju vymáhať
práve v čase, kedy má (podľa ňou nepopretých tvrdení žalovanej) finančné problémy. Okrem toho

žalobkyňa logicky nevysvetlila, prečo si pôžičku neuplatnila už v roku 2008, kedy za týmto účelom
žalovanej zadržala jej hnuteľné veci, no neskôr jej ich vrátila bez toho, aby jej žalovaná dlh zaplatila
(keďže sa ho žalobkyňa domáha až teraz). Je síce pravda, že žalobkyňa môže žalobu na súd podať aj v
posledný deň pred uplynutím premlčacej doby, v kontexte celej prejednávanej veci je však potrebné jej
postup považovať minimálne za neštandardný. V situácii, keď žalobkyňa žalovanej zadržala hnuteľné

veci vo výlučnom vlastníctve žalovanej práve z dôvodu existencie jej pohľadávky titulom nevrátenej
pôžičky a v trestnom konaní bola neúspešná, bolo by logické predpokladať, že následne bude iniciovať
občianskoprávne konanie v bezprostrednej časovej následnosti, a nie až s odstupom 6 rokov.

Okrem toho súd prvého stupňa správne prihliadol na to, že výpoveď žalobkyne o dôvodoch zadržania

bola v tomto konaní odlišná od toho, čo žalobkyňa tvrdila v roku 2008 v trestnom konaní (dnes: žalovaná
vyberalapeniazezpokladnenasvojeúčely,vtedy:žalovanájejdlhovala).Konečne,nedôveryhodnosťjej
výpovedepodčiarkovalpodľasúdurozporjejtvrdenia,želistinu„Čestnévyhlásenie“našlaažvroku2014
(krátko pred odovzdaním veci advokátovi) a údajmi z uznesenia policajta z roku 2008, podľa ktorého túto
listinu pri výsluchu predložila, takže ju už vtedy k dispozícii mala, pričom vysvetlenie tejto pochybnosti

odvolateľkou v jej odvolaní neznie úplne presvedčivo.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd
skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy napreukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených
dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto

nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou
tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod
R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez
ďalšiehoaniprípadnáskutočnosť,žebybolomožnémaťvýhradyvočidôvodom,prektorésúdnavrhnuté

dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých
fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd

rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak
rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom

navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a
ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej

republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom
navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha
konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by
nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako
druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra

2010).

Súd prvého stupňa vo veci vykonal všetky navrhnuté a dostupné dôkazy, účastníci konania v rámci
prvostupňového konania nepredložili žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Pokiaľ odvolateľka v odvolaní poukázala na to, že súd mal skúmať finančné pomery žalovanej v roku
2007 a 2008, pričom návrh na takýto dôkaz pred súdom prvého stupňa nepodala, v odvolacom konaní
už nové dokazovanie vykonať nemožno.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa

sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa
týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa, môžu byť pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len za splnenia
taxatívne vymenovaných podmienok pod písm. a) až d). Za situácie, že odvolateľka bola riadne
prvostupňovým súdom poučená podľa § 120 ods. 4 (čo v predmetnom prípade nebolo sporné), použitie

písm. a) až c) cit. ust. v danom prípade vôbec neprichádza do úvahy. Vo vzťahu k písm. d) cit. ust.
odvolateľka ničím nepreukázala, že bez svojho zavinenia nemohla buď označiť alebo predložiť ňou
tvrdené skutočnosti alebo dôkazy. Za danej situácie odvolací súd nemohol na takúto novú argumentáciu
žalovanej prihliadnuť, keď bolo v objektívnych možnostiach a bolo zároveň aj povinnosťou žalovanej tútoargumentáciu uplatniť pred súdom prvého stupňa skôr, ako bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za
skončené. Bolo preto potrebným vychádzať zo skutkového stavu v takom rozsahu, ako bol preukázaný
v konaní pred prvostupňovým súdom.

Neobstojí ani tá argumentácia odvolateľky, podľa ktorej nemožno považovať za preukázané vrátenie
pôžičky, keď žalovaná nedisponuje žiadnym písomným dokladom potvrdzujúcim túto skutočnosť.
Napriek tomu, že poskytnutie pôžičky bolo preukázané aj v písomnej forme, z ničoho bez ďalšieho
nevyplýva, že aj jej vrátenie musí byť preukázané len listinným dôkazom. Síce to sťažuje dôkaznú

situáciu, no nie je vylúčené, aby dlžník preukázal vrátenie peňazí aj bez toho, že disponuje písomným
potvrdením. V danom prípade aj odvolací súd posúdil ako dôveryhodné tvrdenie žalovanej, podporené
svedeckouvýpoveďousvedkaJonása,žesplácaniepôžičkybolozaznamenávanédozošítkažalobkyne,
ktorá ho po splatení celej pôžičky roztrhala, prihliadnuc pritom najmä na tú skutočnosť, že medzi
žalobkyňou a žalovanou bol v tom čase (až do mája 2008, kedy došlo ku konfliktu) blízky kolegiálny,
resp. priateľský vzťah, preto sa žalovaná mohla odôvodnene s dôverou spoľahnúť na žalobkyňu, že

vrátenie celej pôžičky nebude sporné. Nie je preto na mieste konštatovať, že na preukázanie vrátania
pôžičky postačuje len samotné tvrdenie dlžníka, že peniaze vrátil a prípadne nájdenie si jedného svedka.
Súd v danom prípade vyhodnotil komplexne celú dôkaznú situáciu a na základe preukázaných faktov
považoval za preukázanú obranu žalovanej. Nemožno preto konštatovať, že by súd prvého stupňa
postupoval tendenčne a dôkazy boli vyhodnotené len jednostranne v prospech žalovanej.

Nazáverodvolacísúddodáva,žeskutočnosť,žesúdnerozhodolpodľapredstávaočakávanížalobkyne,
nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje
pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva
na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo

ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý správne
žalobu ako v celom rozsahu nedôvodnú zamietol, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania,
osobitne odvolacími dôvodmi nenapadnutého, ako vecne správny, s použitím ust. § 219 ods. 1 O.s.p.,

potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni. Žalovaná si náhradu trov
odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. uplatnila, túto však v zákonnej lehote v

zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila, preto jej v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nebola odvolacím súdom
priznaná.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.