Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/124/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313208808
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2313208808.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, Praha 1, Česká republika, IČO: 26 429 705, zast.: Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, konajúca doc. JUDr. G. P., PhD., proti žalovanému:
V. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/XX, N., t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou
pre konanie Mgr. E. S., pracovníčkou Okresného súdu Dunajská Streda, o zaplatenie zmenkovej sumy
1.643,53 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 10C/280/2013-87
zo dňa 19. októbra 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie uplatneného zmenkového úroku vo
výške 0,19% denne a v tejto časti napadnutý rozsudok r u š í a konanie z a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca tlačivom A - návrhom na
uplatnenie pohľadávky (vzor je prílohou nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007 z

11.7.2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu) domáhal, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu zmenkovú sumu 1.643,53 eur, zmenkový úrok vo výške
0,25% denne zo zmenkovej sumy 1.643,53 eur od 04.04.2010 do zaplatenia, úrok vo výške 6% ročne
zo zmenkovej sumy od 16.06.2010 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 1/3% zmenkovej sumy
a náhradu trov konania.

Návrh odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil

žalovaný dňa 17.09.2009. Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ s tým, že disponuje iba originálom zmenky a teda nemá
informácie o akýchkoľvek iných potencionálne existujúcich vzťahoch žalovanej a predchádzajúceho
majiteľa zmenky. Do textu zmenky bol pojatý záväzok žalovaného zaplatiť za túto zmenku pri
predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu 1.643,53 eur spolu s 0,25% denným úrokom
od 04.04.2010. Za miesto splatenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o.. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom žalovaný doposiaľ nič nezaplatil.

Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“, indosant nenechal skutočnosť predloženia
zmenky na platenie zistiť verejnou listinou. Súd mal za to, že v tejto veci sú splnené podmienky
pre aplikáciu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa
ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Podľačl. 5 ods. 2 Nariadenia súd doručoval žalovanému kópiu tlačiva (návrhu) na uplatnenie pohľadávky
spolu s tlačivom „C“ na odpoveď, ale tento súdu odpoveď nedoručil. V danom prípade súd vykonal
dokazovanienapojednávanípredloženýmilistinnýmidôkazmi,ostatnýmobsahomspisuakoajobsahom

spisu tunajšieho súdu sp. zn. 20Er/604/2011 a zistil, že dňa 17.09.2009 bola uzatvorená úverová zmluva
č. 205500137, ktorou veriteľ - spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytol v prospech žalovaného ako
fyzickej osoby - spotrebiteľa, spotrebiteľský úver v sume 700,- eur, ktorý sa tento zaviazal splatiť v
celkovej sume 1.308,- eur v 12 mesačných splátkach po 115,- eur, v zmluve nie je uvedený úrok,
iba výška poplatku bez jeho konkretizácie a uvedenia RPMN, ako aj priemernej hodnoty RPMN. Z

predmetnej úverovej zmluvy vyplýva, že išlo o formulárovú zmluvu, ktorej súčasťou boli aj všeobecné
podmienky, obsahujúce okrem iného v čl. 13 Dohodu o vyplnení zmeniek, v ktorej sa uvádza, že
na zabezpečenie dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako
remitentovi, vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku
úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ.
Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň,

kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí
včas 4 po sebe idúce splátky, prípadne uhradí iba časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku
alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov
veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto

podmienok stal splatný celý dlh. Žalobcom predložená zmenka na sumu 1.643,53 eur bola v tomto
prípade vystavená na zabezpečenie nároku veriteľa zo zmluvy o úvere č. 205500137. Podľa názoru
súdu predmetná úverová zmluva spĺňa charakter zmluvy spotrebiteľskej, uzavretej podľa zákona o
spotrebiteľskýchúverochaust.§52anasledujúcichObčianskehozákonníka,keďžežalovanýjeosobou,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti a na druhej strane veriteľ, spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. vykonávajúci
svoju podnikateľskú činnosť v predmete poskytovania spotrebiteľských úverov, konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Zmenka, na základe ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok, má v tomto
prípade zabezpečovací charakter pôvodného právneho vzťahu majúceho povahu spotrebiteľského
vzťahu.Akzmenkavzniklanazabezpečeniesplneniadlhuzospotrebiteľskejzmluvy,ideospotrebiteľskú

zmenku, pričom v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru sa v čase uzavretia tejto úverovej
zmluvy, t.j. k 17.09.2009 v zmysle § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. v spojení s § 25 ods. 5 zák. č.
129/2010 Z.z. zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom a veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku
alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak išlo o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného

spotrebiteľského úveru a príslušenstva. Ak bola v rozpore s uvedeným zmenka aj tak prijatá či vyplnená
veriteľom, veriteľ ju nemohol prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Súd
teda, keďže ide o prípad spotrebiteľskej zmenky, sa musel v uvedenom prípade napriek abstraktnému
charakteru zmenky ako cenného papiera, zaoberať aj kauzálnym vzťahom, z ktorého zmenka vznikla
a spotrebiteľovi poskytnúť ex offo ochranu pred neprijateľnými podmienkami zmluvy, z ktorej zmenka

vznikla. Takýmto skúmaním prvostupňový súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe
ktorej bola zmenka vystavená, neobsahuje obligatórne náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, v dôsledku čoho sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,
takže veriteľovi vznikol nárok iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru, túto skutočnosť však zmenka
nezohľadňuje, práve naopak, umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25%

ročne, čo súd považuje za rozporné so zásadou dobrých mravov. Dohoda o vyplňovacom práve zmenky,
obsiahnutá vo všeobecných podmienkach, nebola zmluvnou podmienkou individuálne dojednanou a
súčasne ide o podmienku nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore
so zákonom bez zohľadnenia práv spotrebiteľa a preto súd túto dohodu o vyplňovacom práve zmenky

vyhodnotil ako neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
a v takom prípade je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná aj samotná zmenka,
vystavená v rozpore s dobrými mravmi, preto nie je daný právny základ žalobou uplatneného nároku
a na túto skutočnosť súd musel prihliadnuť ex offo. Na podporu tohto názoru súd poukázal na právny
názorvyslovenýNajvyššímsúdomSRpodsp.zn.4Obo161/2007.Onáhradetrovkonaniasúdrozhodol

podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože
si ich neuplatnil.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v celom rozsahu odvolanie žalobca z dôvodu, že a) konanie
má inú vadu, ktorá mohla maž za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm.
b/ O.s.p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.); c) rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho
konaním, ako aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, konkrétne k porušeniu čl.
4, 5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007. Nariadenie má

všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich činnostiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej
republike. V danej veci žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3
alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3. Napadnuté rozhodnutie je
preto prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom. Prvostupňový
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie o. i. oboznámením sa
s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných

informácií ani žalovaný však dokazovanie úverovou zmluvou, exekučným spisom či ďalšími listinnými
dôkazmi nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádzal len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku,
ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950

Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok
nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných
pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho
dokazovania (z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov). V danej veci súd mohol

a mal rozhodnúť o práve na náhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky.
Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania (koncentračná zásada v
zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán,
nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto
konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v

listine ako takej samo právo navrhovateľa. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť
námietkyvočizmenke,aktakvšakneurobil,musiabyťakékoľvekinénámietkyodmietnuté,atozdôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu
žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázal
charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával. Súd

nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhovaných dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky,
teda neobjektívne podporil žalovaného v tomto konaní. Navyše žalovaný o túto podporu nepreukázal
žiadny záujem. Súd teda túto ochranu žalovanému prakticky nanútil, bez jeho vôle. Uvedené správanie
súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces,
ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Prvostupňový súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z pohľadu neho
nesporných skutočností. Súd za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ,
s.r.o., uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou
zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Uvedené údajne nesporné skutočnosti
však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval

z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne nemožno považovať za nesporné.
Žalovaný a ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje spôsob, akým
by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Prvostupňový súd dospel k rozhodnutiu na
základeaplikácienesprávnychprávnychpredpisov,akoajnesprávnejinterpretáciepríslušnýchprávnych
predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je

účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou,
teda ide o platnú zmenku. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy.
Nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový
súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. (ďalej aj
„ZŠZ“) vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie

iný záväzkový právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za
zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvným záväzok, čo je neprípustné.
V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť
súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 O.s.p., súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkaznýchprostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. Prvostupňový súd dospel k
záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda

v tejto časti považuje súd zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Prvostupňový
súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t. j. neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však
vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol, ani ich nikto z účastníkov
nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi
žalovaným a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobcovi nie je známy obsah údajného

zmluvného záväzku. Poukázal na rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dňa 22.8.2002 sp. zn. 25 Cdo
1839/2000 (uverejnený v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisk č. 59/2004).Směnečný závazek je
přitom zcela samostatný a oddělený od případného závazku, který byl původem jeho vzniku. Vzhľadom
na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj
v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,
oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou

podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní
má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok žalobcu je
tak v celom rozsahu dôvodný. Žalobca tvrdí, že pôvod informácie prvostupňového súdu o existencii
pripomienky Európskej komisie k veci C-558/13 je pochybný. Prvostupňový súd odôvodnenie svojho
rozhodnutia založil na argumentácii, ktorú získal z neznámeho a neverejného zdroja, čo je v právnom

štáte neprípustné a predstavuje porušenie práva účastníkov konania na spravodlivý súdny proces.
Súčasne, ak súd mienil predmetné pripomienky Európskej komisie použiť v tomto konaní, mohol
tak spraviť len vtedy, ak by tieto pripomienky vykonal ako dôkaz, a to vzhľadom na to, že tieto
pripomienky nie sú okolnosťami, ktoré nie je potrebné v súdnom konaní dokazovať podľa ust. § 121
O.s.p.. Prvostupňový súd však uvedenú pripomienku ako dôkaz nevykonal. K samotnému obsahu

pripomienky Európskej komisie k veci C-558/13 je potrebné uviesť, že ide len o jeden z názorov
jedného z účastníkov prejudiciálneho konania. Citovanie a aplikovanie samostatného názoru jedného z
účastníkov prejudiciálneho konania a nie rozhodnutia súdu v danej veci je neodôvodnené a neprípustné
a taký postup predstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Vo veci C-558/13 poskytli
svoje pripomienky aj ostatní účastníci konania, medzi nimi Nemecko a Slovenská republika, ktorých

vyjadrenia boli práve opačné ako pripomienka Európskej komisie. V tejto súvislosti poukazujú na fakt,
že prvostupňový súd si osvojil pripomienky Európskej komisie vo veci C-558/13, avšak z neznámych
príčin sa vôbec nezaoberal inými vyjadreniami a pripomienkami iných účastníkov prejudiciálneho
konania. Súd v odôvodnení rozsudku ďalej poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007
zo dňa 06.05.2008, ktorý konštatoval absolútnu neplatnosť úverovej spotrebiteľskej zmluvy podľa §

39 O.z. a § 265 Obchodného zákonníka. Zároveň konštatoval, že z absolútne neplatnej úverovej
zmluvy nemohlo vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobca považuje za potrebné obiter
dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala
predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. V tejto súvislosti
poukazuje na to, že samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na

zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola
len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zmenka preto aj v
prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek
doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.
Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú

veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení,
pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie znenie zo strany
veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou
podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala
používanie blankozmeniek. Ohľadne uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo 161/2007 zo dňa

06.05.2008 žalobca uvádza, že v danom rozhodnutí išlo o konanie o vydanie zmenkového platobného
rozkazu, zároveň nešlo o prípad indosovanej zmenky tak, ako je to vo vyššie uvedenej veci, v danom
prípade sa neuplatňoval § 17 zákona zmenkového a šekového a preto nie je možné v tomto prípade
na uvedené rozhodnutie vzhliadať. ďalej uviedol, že v odôvodnení súd poukazuje aj na rozhodnutie
vo veci C-419/11 a odvodzuje z neho svoju povinnosť skúmať z úradnej moci postavenie žalovaného

ako spotrebiteľa. Žalobca k tomuto uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11 je riešená
celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohlo týkať prejednávanej veci, rozsudok C-419/11 sa
týka odlišných právnych predpisov Európskej únie - Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 - než konajúci
súd v tomto konaní aplikuje. Súdny dvor v bode 38 rozsudku C-419/11 uvádza, že v „každom prípadena preukázanie na preukázanie postavenia spotrebiteľa v zmysle čl. 15 ods. 1 Nariadenia č. 44/2011
nepostačuje len okolnosť, že zmenkový ručiteľ je fyzickou osobou“. Na podporu svojho názoru odvolateľ
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013

a uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4CoZm/3/2014 zo dňa 13.06.2014, ktoré boli vydané
v skutkovo a právne zhodnej veci žalobcu. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a súčasne mu prizná náhradu trov
odvolacieho konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania
žalobcu ( § 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne

dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty
podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,nevylučujeuplatňovanietohto
článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu.

Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len"
neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými

mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúce mu zo
Zmluvy o úvere č. 205500137 zo dňa 17.09.2009, čo vyplýva z čísla uvedeného na zmenke, ktoré jezhodné s číslom zmluvy o úvere. Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta
zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola
vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území

SR. Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Obsahom
zmenkyjezáväzokžalovanéhoakospotrebiteľazaplatiťzatútozmenkupripredloženínaradspoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 1643,53 eur a zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z tejto sumy od
04.04.2010. Uvedená zmenka, ktorá je vzorovým tlačivom, do ktorého boli vyššie uvedené údaje
vpísané, bola vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez protestu“ a „na platenie

predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmenku indosovala na rad
žalobcu.

Odvolacie námietky žalobcu, spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov a rozhodovaní,
ako ani námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou súdom, nie sú dôvodné.

V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007z
11.07.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi
ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného
vyplýva, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.07.2007 nevylučuje ústne

pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. V danom prípade súd prvého stupňa
rozhodol s nariadením pojednávania vo veci, ktorým postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom
odňatá možnosť konať pred súdom, i keď sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu na pojednávanie
neustanovili. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými
v článku 1 Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v

cezhraničných sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri
plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom
uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly
Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu

najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom
sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo
veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj
povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o
procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia

spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

K žalobcom vytýkanému vykonávaniu dôkazov z vlastnej iniciatívy súdu s ohľadom na predmet konania,
akoajjehozaoberanímsakauzálnymvzťahomaexoffoskúmanímneprijateľnýchpodmienokúverového
vzťahu odvolací súd uvádza:

Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k

ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.s.
I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa

zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Súd tak musí aj pri nečinnosti spotrebiteľa dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a

vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, je predmetom verejného záujmu
a vzťahuje sa na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu
obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď osvojichprávachnevie,alebomáťažkostisichuplatnenímalebopreto,žejeodradenýodichuplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C
-473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa 16.11.2010).

Ani proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo o konštrukciu s cieľom obísť princípy únijného
práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie. Súd by mal mať na
zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov. Aj

keď spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu alebo uplatneniu práv zo zmenky,
je súd oprávnený a povinný skúmať platnosť zmenky a dohody o jej vyplnení, aktívnu legitimáciu
majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri vypĺňaní blankozmenky a
nekalúpovahuzmluvnýchpodmienok,dohodnutýchvspotrebiteľskejzmluve,nazákladektorejzáväzok,
zabezpečený zmenkou, vznikol. Pokiaľ potom prvostupňový súd postupujúc v tomto zmysle, po zistení,
že zmenka zabezpečuje spotrebiteľský vzťah, podrobil skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich

neprijateľnosti, postupoval správne. Ak by totiž súd pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
nemal možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných
podmienok, či zhodnotiť platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany
prináležiacej spotrebiteľovi a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 ZZŠ by spôsobila
spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich práv.

Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v
prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu
súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Záväzok, zabezpečený zmenkou je spotrebiteľským vzťahom založeným zmluvou o spotrebiteľskom
úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ( hoci súd prvého stupňa nesprávne
aplikoval na tento spotrebiteľský úver neskorší zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorý v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy ešte neplatil, toto však nemohlo ovplyvniť výsledok

sporu ), a aj na čas vystavenia zmenky bolo potrebné aplikovať § 4 ods. 6 tohto zákona č. 258/2001
Z.z. tak, ako to správne urobil aj okresný súd. Podľa tohto ustanovenia mohol veriteľ zmenku vystavenú
dlžníkom, ktorý mal v záväzkovom vzťahu postavenie spotrebiteľa, prijať len ak išlo o zabezpečovaciu
zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného
spotrebiteľského úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30% istiny poskytnutého úveru. Zmenku

prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s týmto ustanovením veriteľ nesmie prijať a je povinný ju
dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa
zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky (znenie od 1.1.2008 do 31.12.2010). Súd prvého stupňa
správne posúdil, že zmenka bola vyplnená podstatne vyššou zmenkovou sumou než pripúšťa zákonné
ustanovenie, pretože daný spotrebiteľský úver treba považovať pre absenciu podstatných náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere za úver bezúročný a bez poplatkov. Zmenkový úrok vo výške 0,25 %
denne, ktorý nebol medzi účastníkmi individuálne dojednaný, je s ohľadom na jeho výšku v rozpore so
zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ.

Pokiaľ odvolateľ namietal vykonávanie dôkazov súdom prvého stupňa, ktoré nikto nenavrhol, keď v

zmysle ust. § 120 O.s.p. mal súd vychádzať len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonávať len
nimi navrhnuté dôkazy (v tomto prípade iba žalobcom predložený dôkaz, ktorým je platná zmenka,
ktorej forma ani obsah neboli žalovaným spochybňované a preto neexistovala okolnosť, ktorá by
odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci), odvolací súd k
tejto argumentácii uvádza, že i keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do

značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a
kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy dostali do postavenia, aby len automaticky
vytváraliexekučnétitulyvychádzajúceibazformálnychnáležitostípodkladovrozhodnutia.Takýtoprístup
by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.
v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony

a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí
súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným
atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcichich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to
jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 Preambuly.
Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným

principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný
postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa
aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, a bol oprávnený aj
na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré
zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred

súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania, keď z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca mal objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, pripojeným do spisu bez návrhu účastníkov
konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., a ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre
zistenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky
podľa § 123 O.s.p.. Toto ustanovenie, ktoré je prelomením zásady formálnej pravdy v sporovom

konaní, dáva súdu, i keď iba výnimočne, možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci
konania za účelom zistenia skutkového stavu. Súd prvého stupňa mal zo žalobcom predloženej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad ktorej
vystavil dňa 17.09.2009 žalovaný zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 205500137. Práve
tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia

O.s.p. pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací
charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd I. stupňa preto postupoval v súlade aj s právom Spoločenstva
(komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.( Rozsudok Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II(29.03.1978, 106/77),

pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný
v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú
jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola oslabená, keby vnútroštátnym
súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou
judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny

súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu
Spoločenstva.Vnútroštátnysúdsnáslednýmstanoviskomspoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoa
obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek
okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou
uplatnenéhonároku,jetentoexoffopovinnýzabezpečiťprieskumnárokuvintenciáchmožnejabsolútnej

neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto
skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v
čase, kedy bola zmenka vystavená. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je
uplatňovať popri vnútroštátnom práve je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej
úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne

právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol
výsledok stanovený touto smernicou dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva
o založení Európskeho spoločenstva). Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích
inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie

spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné
dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle
článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej
zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a
zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže

mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov, alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho
výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo
by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku (effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí
pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej, alebo osobitnej povahy na

dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva,
najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný
vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej
Smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto Smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu
vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na
zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej

existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky
je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej
zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných
podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný
postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice

93/13 EHS ( C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný
súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr
(C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10 Banco Espanol de Credito), že
odporuje európskemu právu ak ich súd nemôže skúmať alimine ( t.j. ak ich môže skúmať len ex post).
V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom
Európskej únie.

Súdu prvého stupňa teda nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je
spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako
vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10

POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51) a proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov
Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na
formality a spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej
zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto, bez ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať
ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú

na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie dlhu. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom
niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. si musel byť vedomý, že v
skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a
nasl. Obč. zák.), a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje
Občianskyzákonník(§54ods.1).Zmenkyindosovanénažalobcumajúpriamyodkaznazmluvyoúvere.

Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil
kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné
podmienky. Ako základnú a významnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil súd prvého stupňa
dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru podľa § 53 ods. 4
písm. k/ Obč. zák. Týka sa to najmä neprijateľnej sankcie 91,25% ročne (0,25% denne) zmenkových

úrokov, ktoré drasticky spôsobili zvýšenie zadlženia spotrebiteľov, tiež neprimerane vysokej zmluvnej
pokuty za ,,porušenie zmluvných povinností“, netransparentného administratívneho poplatku za úver,
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, neuvedenia RPMN v zmluvách o spotrebiteľskom úvere a pod.
Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. pôvodne uplatnila práva z úverovej zmluvy na rozhodcovskom súde,
ktorý jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, avšak všeobecný súd exekúciu nepovolil, a to práve pre

neprijateľné zmluvné podmienky. Po nepovolenej exekúcii spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala
zmenku (podpísanú pri dojednávaní vyššie uvedeného úveru) na žalobcu CD Consulting s.r.o.. Je
evidentné,žepôvodnýveriteľuplatnilvminulostinasúdeplneniazneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,
a že po nepovolení exekúcie pre rozpor s dobrými mravmi sa tentokrát uplatňujú v podstate obdobné
plnenia, len ich uplatňuje žalobca ako indosatár zo zmenky, a to podľa nariadenia. Plnenie v uvedenej

výške odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom považuje za rozporné so zásadou dobrých
mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 39 v spoj. s § 3 Občianskeho zákonníka a dohodu o
vyplňovacom práve zmenky súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku majúc
za to, že nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia

uplatňované v rozpore so zákonom bez zohľadnenia práv spotrebiteľa a ide o neplatné dojednanie (§ 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka). Ak je potom neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná
aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR dňa
6.5.2008 pod sp. zn. 4Obo/161/2007, ako správne uzavrel aj prvostupňový súd.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. okrem časti, v ktorej žalobca počas odvolacieho konania vzal
návrh späť ( podaním doručeným súdu dňa 22.12.2015) a to v časti uplatneného zmenkového úroku vo
výške 0,19 % denne. Odvolací súd s poukazom na ust. § 96 ods. 1 a 2 O.s.p. vyzval žalovaného, abysa vyjadril, či s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasí a keďže tento na výzvu súdu nereagoval, súd
mal za to, že proti čiastočnému zastaveniu nemá námietky a súhlasí s ním. Preto odvolací súd v tejto
časti pripustil späťvzatie návrhu, napadnutý rozsudok v uvedenej časti uplatneného zmenkového úroku

vo výške 0,19 % denne zrušil a konanie v tejto časti zastavil za použitia ust. § 208 O.s.p. v spojení s
§ 222 ods. 2 O.s.p.

Súčasne podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol o trovách odvolacieho
konania tak, ako je uvedené vo výroku, keď úspešný žalovaný mal právo na náhradu trov odvolacieho

konanie, no žiadne trovy mu nevznikli a ani žiadne nežiadal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.