Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. jún 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/56/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016891847
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016891847.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Danice

VeselovskejaJUDr.PetraŠamka,vtrestnejveciprotiobžalovanémuJ.L.,stíhanéhopreprečinublíženia
nazdravípodľa§157ods.1,ods.2písm.a)Tr.zák.,oodvolaníobžalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Bratislava I sp. zn. 6T/9/2014 zo dňa 08.03.2016, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 23.júna
2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného J. L., nar. XX.XX.XXXX zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I bol obžalovaný J. L. uznaný vinným zo spáchania
prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom
skutkovom základe, že

dňa 28.10.2011 o 01:55 hodine v Bratislave po V. ulici smerom do centra mesta viedol osobné motorové
vozidlo Y. XXX, evidenčné číslo BA-XXXOP a za križovatkou s U. ulicou tesne za priechodom pre
chodcov v rozpore s ustanoveniami § 9 ods. 1, § 16 ods. 4 písm. f/ Zákona NS SR č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v dôsledku
neprimeranej rýchlosti nesprávne zareagoval na sprava idúceho chodca M.. G. O. tak, že prešiel do
stredu dvoch protismerných jazdných pruhov, kde došlo k zrážke, následkom ktorej poškodený M.. G.

O. utrpel podľa znaleckého posudku ťažké zranenia a to pomliaždenie hrudníka so sériovou zlomeninou
rebier 1. - 8. Vľavo s posunom úlomkov, zlomeninu rebier v rozsahu 2. - 5. Z. vpravo v lopatkovej čiare,
tenzný pneumotorax vpravo, pomliaždenie pľúc obojstranne, zlomeninu ľavého predkolenia píšťaly a
ihlice, zlomeninu ľavej lopatky, zlomeninu ľavej ramennej kosti, zlomeninu ľavej kľúčnej kosti, zlomeninu
do nej kĺbnej fazety skĺbenia prvého a druhého krčného stavca vpravo, zakrvácanie do mozgového
tkaniva, poranenie brachiálneho plexu s poranením stredného a lakťového nervu a hlbokú tržnú ranu v
oblasti ľavého ramena s obvyklou dobou liečenia 12 mesiacov.

Za to bol obžalovanému J. L. uložený podľa § 157 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. trest
odňatia slobody vo výmere 1 rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanému
výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.
súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 3 roky.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. boli poškodení M.. G. O. a Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. odkázaní s
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním
prostredníctvom obhajcu. V odvolaní uvádza, že krajský súd v uznesení, ktorým došlo k zrušeniu
predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku uviedol, že znalecký posudok M.. U. je nejasný a neúplnýs tým, že vyjadrenia obžalovaného urobené ešte v procesnom postavení svedka sú procesne
nepoužiteľné a nemožno z nich vyvodzovať vinu obžalovaného. Súd prvého stupňa v rozpore s týmto
názorom krajského súdu uviedol, že sa obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyjadroval diametrálne

odlišne k niektorých okolnostiam dopravnej nehody, ako tomu bolo pri previerke výpovede v procesnom
postavení svedka. Je názoru, že doplnenie znaleckého posudku a následná výpoveď znalkyne na
hlavnom pojednávaní neodstránili nejasnosť a neúplnosť jej znaleckého posudku. Znalkyňa M.. U. sa
v záveroch doplnenia znaleckého posudku vyjadrila k výpovedi znalca M.. Y. tak, že ide o výpoveď
tendenčnú, chaotickú a zmätočnú a celá výpoveď pôsobí neodborne a nelogicky. Žiadal, aby bol

výsluch znalkyne vykonaný za prítomnosti znalca M.. Y., aby sa mohol vyjadriť k záverom doplnenia
znaleckého posudku, avšak tento návrh bol zamietnutý. Preto pripája písomné vyjadrenie znalca Ing. Y. k
odvolaniu. Namieta, že znalkyňa vypracovala znalecký posudok a jeho doplnenie aj na základe výpovedí
obžalovaného v procesnom postavení svedka. Je názoru, že vyjadrenia obžalovaného v procesnom
postavení svedka sú od vznesenia obvinenia procesne nepoužiteľné. Na hlavnom pojednávaní žiadal
aj vykonanie vyšetrovacieho pokusu, avšak aj tento návrh bol zo strany súdu zamietnutý. Vzhľadom k

uvedenému navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie a rozhodnutie, respektíve, aby ho spod obžaloby oslobodil.

Verejné zasadnutie odvolacieho súdu sa na výslovnú žiadosť obžalovaného J. L. vykonalo v jeho
neprítomnosti. Obhajca obžalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomne podaného

odvolania a jeho dôvodov. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby krajský súd po zrušení napadnutého rozsudku
rozhodol sám tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí.
Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, pretože
považuje napadnutý rozsudok za vecne správny a zákonný vo všetkých jeho výrokoch.

Splnomocnenec poškodeného sa pripojil k záverečnému návrhu prokurátorky.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 317 ods.1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že podané odvolanie obžalovaného J. L.
nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Odvolací súd pripomína, že v predmetnej trestnej veci už Krajský súd v Bratislave rozhodoval a to
uznesením sp. zn. 4To/61/2015 zo dňa 09.07.2015, keď postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c)
Tr. por. zrušil odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6T/9/2014 zo dňa 27.02.2015
a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.

Dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že závery znaleckého
dokazovania z odboru cestnej dopravy nezohľadňovali podstatnú časť dokazovania vykonanú v konaní
pred súdom a ani znalecký posudok znalca M.. G. Y. a výpoveď svedkyne D. E.. Vzhľadom k
uvedenému bol znalecký posudok znalkyne M.. T. U. nejasný a neúplný v zmysle § 146 Tr. por. Krajský

súd v Bratislave preto nariadil, aby menovaná znalkyňa písomne doplnila svoj znalecký posudok so
zohľadnením dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní a aby následne opätovne formulovala
svoje závery.

Súd prvého stupňa postupoval v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a požiadal

znalkyňu Ing. T. U. o doplnenie jej znaleckého posudku, ktorá na základe tejto žiadosti písomne
vypracovala Doplnenie č. 2 znaleckého posudku 19/2012. Okresný súd Bratislava I následne vykonal
vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom menovaná znalkyňa vypovedala a bolo umožnené obhajobe
klásť jej otázky.

Vzhľadom na uvedené, možno vysloviť, že súd I. stupňa postupoval v súlade so záväzným pokynom
odvolacieho súdu, pričom rešpektoval aj právo obžalovaného na obhajobu a umožnil obhajcovi viesť
výsluch znalkyne na hlavnom pojednávaní. Obhajoba mala k dispozícii písomné doplnenie znaleckého
posudku, pričom mala dostatočný časový priestor na to, aby závery uvedené v doplnení znaleckéhoposudku mohla relevantne spochybniť (napríklad predložením iného znaleckého posudku). Pokiaľ
obžalovaný v odvolaní namietal, že súd zamietol ich návrh, aby znalec M.. G. Y. bol prítomný pri výsluchu
znalkyne M.. T. U. na hlavnom pojednávaní, tak odvolací súd upozorňuje, že menovaný znalec je

„znalcom obhajoby“ a teda nič obhajobe nebránilo v tom, aby sama zabezpečila prítomnosť tohto znalca
na hlavnom pojednávaní a prípadne aj za jeho pomoci kládla znalkyni M.. T. U. otázky, či spochybňovala
závery jej znaleckého posudku. Vzhľadom k uvedenému, nebol žiadny dôvod na to, aby sa súd prvého
stupňa prispôsoboval obhajobe obžalovaného a odročil hlavné pojednávanie.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym
takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom
pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie
súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por.

Z vykonaného dokazovania (napríklad z výpovede poškodeného M.. G. O., znaleckého posudku znalca
z odboru zdravotníctvo, zo zápisnice o ohliadke miesta činu) nepochybne vyplýva, a to ani nebolo
medzi stranami sporné, že dňa 28.10.2011 v nočných hodinách došlo v Bratislave, za prechodom pre
chodcov za križovatkou ulíc V. s U., k zrážke osobného motorového vozidla, ktoré viedol obžalovaný
s chodcom (poškodeným) v dôsledku čoho poškodený utrpel závažné poranenia popísané v skutkovej

vete napadnutého rozsudku, ktoré si vyžiadali dlhšiu dobu liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe
života.

Vzhľadomkuvedenémudokazovaniujenepochybné,žesastalskutokuvedenývnapadnutomrozsudku
s tým, že zranenia boli poškodenému spôsobené konaním inej osoby (pri dopravnej nehode v dôsledku

zrážky). Skutok uvedený v napadnutom rozsudku tak napĺňa znaky základnej skutkovej podstaty prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Tr. zák.

Ťažiskovou otázkou bolo, či obžalovaný ako vodič motorového vozidla viedol vozidlo neprimeranou
rýchlosťou a nesprávne reagoval na chodca - poškodeného (tak ako mu to kladie za vinu obžaloba a

vyvodzujeztohoporušeniedôležitejpovinnostiuloženejzákonomocestnejpremávkeatýmajnaplnenie
kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 2 písm. a) Tr. zák.)
a v kladnom prípade, či táto prípadná nesprávna technika jazdy obžalovaného bola, respektíve mohla
byť pokrytá nedbanlivostným zavinením obžalovaného. V tomto smere odvolací súd pripomína, že tak
ako každý trestný čin, aj trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 Tr. zák., musí byť zavinený, pričom

uvedený trestný čin musí byť zavinený aspoň z nevedomej nedbanlivosti.

Odvolací súd sa stotožňuje s odvolaním obžalovaného v tom, že rozhodujúcim dôkazom na podklade
ktorého bola konštatovaná vina obžalovaného je znalecký posudok znalkyne z odboru cestnej dopravy
M.. T. U.. Podľa názoru odvolacieho súdu písomným doplnením tohto znaleckého posudku zo strany

znalkyne boli odstránené určité nejasnosti, či neúplnosti predchádzajúceho znaleckého dokazovania.
Z písomného dodatku k znaleckému posudku z odboru cestnej dopravy možno vyvodiť, že technika
jazdy obžalovaného nebola správna. Nesprávnym prvkom v technike jazdy obžalovaného bolo vedenie
motorového vozidla v mieste dopravnej nehody nepovolenou rýchlosťou cca 73,30 km/h, nakoľko
obžalovaný jazdil v meste, t. j. na mieste, kde je zákonom povolená maximálna rýchlosť jazdy 50 km/

h. Dôsledkom tejto nesprávnej techniky jazdy obžalovaného bolo to, že nesprávne reagoval na chodca
- poškodeného, ktorý prechádzal cez cestu a došlo k zrazeniu poškodeného. Z technického hľadiska
bola príčinou vzniku dopravnej nehody predovšetkým nesprávna technika jazdy obžalovaného, pričom
k zrážke motorového vozidla s poškodeným došlo pri nárazovej rýchlosti cca 51.10 km/h.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že z písomného dodatku k znaleckému posudku znalkyne M..
T. U. je zrejmé, že mala k dispozícii všetky dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, ako
aj znalecký posudok znalca M.. G. Y. a svoje znalecké závery o technických príčinách vzniku dopravnej
nehody znalkyňa formulovala po ich zohľadnení. Pokiaľ obhajoba namietala, že sa znalkyňa odvolala v
doplnení znaleckého posudku aj na predchádzajúci znalecký posudok, kde vychádzala aj zo svedeckej

výpovede obžalovaného, tak odvolací súd konštatuje, že znalkyňa sa v písomnom dodatku k svojmu
znaleckému posudku odvolala hlavne na svoje predchádzajúce závery o technickej príčine vzniku
dopravnej nehody, ktoré zostali nezmenené aj po zohľadnení dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní. Znalecký posudok menovanej znalkyne preto nie je možné považovať za nezákonný, čiprocesne nepoužiteľný pri rozhodovaní o vine obžalovaného, nakoľko znalkyňa v doplnení znaleckého
posudku vychádzala z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré boli vykonané zákonne a
nič nezmenili na jej predchádzajúcom konštatovaní o nesprávnej technike jazdy obžalovaného (najmä

z hľadiska prekročenia maximálne povolenej rýchlosti na danom úseku cestnej komunikácie zo strany
obžalovaného a následnej nesprávnej reakcie obžalovaného na poškodeného).

V tomto smere nemá odvolací súd žiadne zásadné výhrady k znaleckému dokazovaniu z odboru cestnej
dopravy zo strany znalkyne M.. T. U.. Aj odvolací súd je názoru, že obžalovaný pri svojej jazde v mieste

dopravnej nehody prekročil maximálne povolenú rýchlosť na danom úseku cesty čo bolo v príčinnej
súvislosti s jeho následnou nesprávnou reakciou na chodca - poškodeného a v konečnom dôsledku
viedlo k vzniku dopravnej nehody.

Obžalovaný síce v priebehu konania pred súdom predložil znalecký posudok vypracovaný znalcom z
odboru cestnej dopravy M.. G. Y., v ktorom menovaný znalec konštatoval, že rýchlosť vozidla v čase

zrážky s chodcom bola cca 39 km/h, avšak odvolací súd, v zhode so súdom prvého stupňa, považuje
tieto znalecké závery za nesprávne. V tomto smere odvolací súd poukazuje na znalecký posudok znalca
z odboru zdravotníctvo D.. J. P., z ktorého vyplýva, že poškodený utrpel nárazom vozidla pomerne
početné a vážne zranenia, pričom vzhľadom na charakter zranení odhadol nárazovú rýchlosť vozidla
do poškodeného až na úrovni 50 km/h.

Podľanázoruodvolaciehosúduznaleckydokumentovanédevastačnézraneniapoškodenéhospoľahlivo
vylučujú záver o tom, že by obžalovaný v čase nehodového deja viedol motorové vozidlo dovolenou
rýchlosťou a už vôbec nie je možné, aby táto rýchlosť bola na úrovni XX km/h, tak ako to ustálil
znalec M.. G. Y., nakoľko v takom prípade by rozsah spôsobených zranení poškodeného bol odlišný

a zjavne aj menší a utrpené zranenia by boli menej závažné. Závery znaleckého dokazovania znalca
z odboru zdravotníctvo sú pritom v zhode so závermi znaleckého dokazovania znalkyne z odboru
cestnej dopravy M.. T. U. ohľadne nárazovej rýchlosti do tela poškodeného. Ani z tohto pohľadu preto
odvolací súd nevidí nič, čo by spochybňovalo znalecké závery menovanej znalkyne ohľadne technickej
príčiny vzniku dopravnej nehody. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ obžalovaný vytýkal

pôvodnému znaleckému posudku M.. T. U., že pri koncipovaní svojich znaleckých záverov vychádzala
aj zo svedeckej výpovede neskôr obvineného J. L., tak zo znaleckého posudku M.. G. Y. je zrejmé, že
rovnakotaknesprávnevychádzalzosvedeckejvýpovedeobžalovaného,pričomvýpoveďJ.L.vykonanú
vprocesnompostaveníobžalovaného(vykonanúvkonanípredsúdom)aninemalkdispozícii.Narozdiel
od znalkyne M.. T. U., znalec M.. G. Y. nedoplnil svoj znalecký posudok už so zohľadnením dokazovania

vykonaného na hlavnom pojednávaní a zostalo aj navysvetlené ako dospel k nárazovej rýchlosti, keď
dokumentované zranenia poškodeného tento jeho záver jednoznačne vylučujú (aj výpoveď znalca D..
G. P.). Vzhľadom k uvedenému, nemohol byť znalecký posudok znalca M.. G. Y. považovaný za dôkaz,
ktorý by relevantným spôsobom spochybňoval znalecký posudok znalkyne M.. T. U..

E. obžalovaný k svojmu odvolaniu priložil písomné vyjadrenie znalca M.. G. Y., ktorý znaleckému
dokazovaniu znalkyne M.. T. U. vytýkal absenciu vykonania vyšetrovacieho pokusu a ktorý sa zaoberal
napríklad viditeľnosťou chodca, či výsledkami workshopu znalcov, tak odvolací súd pripomína, že
podstatou vzniku nehodového deja bola nesprávna technika jazdy obžalovaného v mieste dopravnej
nehody spočívajúca v prekročení zákonnom povolenej maximálnej rýchlosti na danom úseku.

Obžalovaný ako vodič vedel, že vedie motorové vozidlo nedovolenou rýchlosťou a mal vedomosť, že
ho vedie v meste a na mieste, kde sa dá aj v nočných hodinách predpokladať pohyb chodcov, či iných
účastníkov cestnej premávky. Rovnako tak vedel, že vedie motorové vozidlo v nočných hodinách, t.
j. v čase, keď sú objektívne pozorovacie schopnosti vodiča obmedzené nedostatkom svetla, či len
umelým osvetlením. Všetky tieto skutočnosti svedčia teda o tom, že obžalovaný porušil povinnú mieru

opatrnosti, ktorá sa vyžaduje pri vodičoch motorových vozidiel a napriek všetkým vyššie uvedeným
okolnostiam viedol motorové vozidlo neprimerane rýchlo, čo spôsobilo, že mal obmedzenejší čas na
reagovanie na chodca prechádzajúceho cez cestu, v dôsledku čoho zvolil technicky nesprávne riešenie
a zapríčinil vznik dopravnej nehody a spôsobenie zranení poškodeného. Napokon aj znalec M.. G. Y. vo
svojom písomnom vyjadrení poukazuje na to, že na vozovke osvetlenej svetlami verejného osvetlenia

na rozpoznateľnosť chodca negatívne vplýva aj vznik rôznych meniacich sa tieňov, ktoré môžu pôsobiť
na vodiča zmätočne. Obžalovaný teda nielen mal, ale aj mohol predpokladať pohyb chodca (chodcov)
cez cestu v danom úseku cesty (či iných účastníkov cestnej premávky, čo je celkom logické ak miesto
dopravnej nehody je v centre mesta) a preto mal svoju jazdu prispôsobiť nočnej dobe a mieste jazdy,t. j. mal jazdiť tak, aby mohol adekvátne reagovať na iného účastníka cestnej premávky. Vzhľadom
na uvedené, považuje odvolací súd argumenty znalca M.. G. Y. uvedené v písomnom vyjadrení za
bezpredmetné, nakoľko, ak by obžalovaný viedol motorové vozidlo podstatne nižšou rýchlosťou, celkom

určite by chodca - poškodeného spozoroval s takým dostatočným časovým predstihom, aby ho mohol
rozpoznať a mohol na neho technicky správne reagovať a eliminovať možnosti vzniku dopravnej nehody.
Obžalovaný teda konal zavinene a to vo forme vedomej nedbanlivosti v zmysle § 16 písm. a) Tr. zák.

H. prvého stupňa preto postupoval správne, keď obžalovaného uznal za vinného zo spáchania prečinu

ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že súd neakceptoval jeho návrhy na doplnenie dokazovania
a to hlavne vykonanie vyšetrovacieho pokusu, tak aj odvolací súd je názoru, že vykonanie tohto
dôkazu by bolo zjavne nadbytočné, pretože z doterajších výsledkov dokazovania možno urobiť záver
o vine obžalovaného bez rozumných pochybností. Vzhľadom na uvedené, nie je možné považovať

za porušenie práva na obhajobu situáciu, keď súd odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, respektíve
ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú už považuje za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať
sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť súdu vykonať všetky obhajobou (či prokurátorom)
navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán v konaní pred súdom teda neznamená, že by súd
bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípade dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu

boli v určitom úmernom pomere. Rovnako tak článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd neposkytuje absolútne právo na výsluch každého svedka, ktorého menovite
uviedla obhajoba (primerane judikatúra Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 40/1996 - n).

V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009

sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2011 pod č.
7) podľa ktorého právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom
konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva
v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať

sa dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho
odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Krajský súd v Bratislave poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní,
aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý
proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany
v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej

výkladomvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov(nálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.III.ÚS339/2008,
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Tdo 85/2015 zo dňa 10.02.2016). Súd pritom nie je povinný
automaticky (či skôr mechanicky) vyhovieť návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo podľa § 2 ods.
10 Tr. por. a § 2 ods. 11 Tr. por. má v rámci rozsahu vlastnej úvahy možnosť zvoliť dôkazné prostriedky
na spravodlivé rozhodnutie.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkami obžalovaného, ktoré uplatnil počas konania pred súdom
a ktoré spočívali v tom, že zásadnou otázkou v danej trestnej veci je to, či poškodený ako chodec išiel
na červený signál, pretože ak by sa tak stalo, príčinou vzniku dopravnej nehody by bola nesprávna
technika chôdze poškodeného. Odvolací súd pripomína, že tento záver, ak by aj bol pravdivý, hovorí

len o nesprávnej technike chôdze poškodeného, avšak nehovorí nič o spôsobe jazdy obžalovaného,
teda o tom, či jazda obžalovaného nebola taktiež nesprávna. Dokazovaním na hlavnom pojednávaní
bolo pritom nepochybne preukázané, že technika jazdy obžalovaného bola nesprávna (z dôvodu
neprimerane vysokej rýchlosti, a nesprávnej a oneskorenej reakcie obžalovaného na chodca), t. j.
spôsobené zranenia poškodeného boli v príčinnej súvislosti nielen s možnou nesprávnou technikou

chôdze poškodeného, ale aj s nesprávnou technikou jazdy obžalovaného. V takýchto prípadoch nie
je vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného vylúčené s tým, že prípadné spoluzavinenie
poškodeného na spôsobenom následku (a to aj ohľadne skutočnosti, že poškodený bol pod vplyvom
alkoholu) má v danej veci vplyv na výrok o treste, či výrok o náhrade škody. Nesprávna technika chôdzepoškodeného by mohla byť výlučnou príčinnou vzniku dopravnej nehody a tým aj spôsobených zranení
poškodeného len v takom prípade, ak by vytvorila obžalovanému neočakávanú (náhlu) prekážku, na
ktorú sa už objektívne nedalo žiadnym spôsobom adekvátne reagovať, čo sa však v danej veci nestalo.

Z hľadiska posudzovania zavinenia obžalovaného pri spoluzavinení následku poškodeným dáva
odvolací súd do pozornosti aj tzv. princíp obmedzenej dôvery, ktorý sa bežne uplatňuje v cestnej doprave
(predmetný princíp sa uplatňuje tak na území SR ako aj v iných krajinách Európy, pozri k tomu napríklad
odbornú literatúru W., G. et al. Dopravní nehody. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009, respektíve judikatúru,

napríklad primerane R I./1966, R 43/1982). Princíp obmedzenej dôvery znamená, že vodič ako účastník
cestnej premávky môže spoliehať na to, že ostatní účastníci cestnej premávky budú dodržovať pravidlá
cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnych okolností nebude vyplývať opak. Uvedený princíp v praxi
napríklad znamená, že vodič idúci vo svojom jazdnom pruhu dovolenou rýchlosťou, oprávnene spolieha,
že iný účastník cestnej premávky, ktorý chce ísť v protismere, zvolí na svoju cestu opačný jazdný
pruh. Ak by platil absolútny princíp dôvery v doprave, znamenalo by to teoreticky to, že vodič idúci

vo svojom jazdnom pruhu vôbec nemusí brať ohľady na iného účastníka cestnej premávky idúceho
v protismere a môže ho ohroziť (zraziť), nakoľko porušuje pravidlá cestnej premávky. Takýto záver je
absurdný a preto tzv. princíp obmedzenej dôvery určuje, aby aj vodič rešpektujúci dopravné predpisy
adekvátne reagoval na prípadné porušenia pravidiel cestnej premávky zo strany iného účastníka cestnej
premávky, ktoré vníma (vidí) a to tak, aby minimalizoval, prípadne sa úplne vyhol kolíznej situácii

a to napríklad aj tak, že spomalí, zastaví vozidlo, či inak reaguje na evidentné porušenie pravidiel
cestnej premávky zo strany iných účastníkov (práve z tohto dôvodu možno hovoriť o obmedzenom
princípe dôvery, pretože obmedzenie môže vyplynúť z konkrétnej kolíznej situácie, ktorá nastala a na
ktorú je povinnosť reagovať). Konanie poškodeného, ktoré je zjavne v rozpore s pravidlami cestnej
premávky preto automaticky nevylučuje trestnoprávnu zodpovednosť vodiča motorového vozidla, ktorý

sám porušuje pravidlá cestnej premávky.

V súvislosti so spoluzavinením poškodeného na vzniku dopravnej nehody (v tom smere, že poškodený
bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu a v dôsledku toho bola jeho schopnosť správne
reagovať na prichádzajúce vozidlo obmedzená) odvolací súd pripomína, že trestnoprávna teória ako aj

ustálená judikatúra súdov ohľadne príčinného vzťahu medzi konaním a následkom, vychádza tradične
z toho, že príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, respektíve nenastal spôsobom akým
nastal. Nie je rozhodujúce, ak k následku došlo pôsobením viacerých okolností, teda nielen konaním
obžalovaného, pretože určitá činnosť alebo okolnosť, nestráca povahu príčiny len preto, že okrem nej
viedli k následku aj iné činnosti, či okolnosti. Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, ak vedľa príčiny, ktorá

spôsobila následok, pôsobila aj ďalšia, iná príčina, pričom je nerozhodné, ak každá z týchto príčin bola
inak spôsobilá privodiť zranenia sama osebe alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom
spolupôsobení s druhou príčinou (napríklad judikatúra R 47/1970). Alebo povedané inak, skutočnosť,
že poškodený svojim konaním spolupôsobil na tom, že utrpel zranenia, v žiadnom prípade nemusí
znamenať, že jeho konanie bola výlučná príčina jeho zranení, nakoľko podstatou nehodového deja bolo

aj to, že vodič motorového vozidla viedol motorové vozidlo technicky nesprávne. Príčinou následku
(zranení poškodeného) bola teda v danej trestnej veci aj nesprávna technika jazdy obžalovaného, ktorej
reálne aj mohla predchádzať nesprávna technika chôdze poškodeného (napríklad to, že poškodený
išiel cez cestu na červený signál), avšak tieto okolnosti v žiadnom prípade nemôžu spôsobiť to, že by
dokazovaním preukázaná nesprávna technika jazdy obžalovaného stratila povahu príčiny, ktorá viedla

k zraneniam poškodeného. Len spoluzavinenie poškodeného, bez ďalšieho, preto v žiadnom prípade
nespôsobuje a ani nemôže spôsobiť to, že by obžalovaný nemohol byť zodpovedný za spôsobený
následok.

Odvolací súd preskúmal aj výrok o treste, pričom dospel k záveru, že trest uložený obžalovanému za

spáchanú trestnú činnosť bol súdom prvého stupňa ukladaný v súlade so zásadami ukladania trestov
(§ 34 ods. 4 Tr. zák.), pričom zohľadňuje tak okolnosti prípadu, ako aj osobu obžalovaného.

Súd prvého stupňa vychádzal pri ukladaní trestu obžalovanému primárne zo závažnosti prečinu, z
ktorého bol obžalovaný uznaný vinným a ktorú určuje už zákonodarca stanovením rozpätia trestnej

sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 157 ods. 2 Tr. zák.)
v rozpätí jeden rok až päť rokov. Pri absencii poľahčujúcich, ako aj priťažujúcich okolností, súd prvého
stupňa pri určovaní druhu a výmery trestu správne prihliadol k tomu, že na obžalovaného sa hľadí
akoby súdne trestaný nebol s tým, že obžalovaný sa dopustil nedbanlivostného prečinu v roku 2011, t. j.takmer pred piatimi rokmi. Všetky tieto skutočnosti týkajúce sa okolností prípadu a osoby obžalovaného
odôvodňujú uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 1 rok, teda na samej dolnej hranici trestnej
sadzby a odôvodňujú aj splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., na

podmienečnéodloženiepredmetnéhotrestunaskúšobnúdobuvtrvaní3roky.Uvedenúdĺžkuskúšobnej
dobyodpodstatňujenajmäskutočnosť,žeobžalovanýjenedisciplínovanývodič,ktorýsústavneporušuje
pravidlá cestnej premávky. Je preto nevyhnutné stanoviť dlhšiu skúšobnú dobu, nakoľko len tak je
možné zistiť, či obžalovaný dokáže počas dlhšieho časového úseku viesť riadny život a nedopúšťať sa
protiprávnej činnosti.

Súd prvého stupňa v súlade so zákonom kombinoval uloženie podmienečného trestu odňatia slobody
aj s ukladaním trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 3 roky. Uloženie tohto druhu trestu
je nevyhnutné vzhľadom k skutočnosti, že k spáchaniu trestnej činnosti došlo za porušenia povinností
vodiča v cestnej premávke, ako aj vzhľadom k tomu, že obžalovaný sa už v minulosti dopustil pomerne
veľkého počtu priestupkov na úseku cestnej premávky.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o odkázaní poškodených osôb s nárokom na náhradu škody
na občianske súdne konanie. Napokon tento výrok ani nebol žiadnou z oprávnených osôb napadnutý
odvolaním.

S poukazom na uvedené skutočnosti bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.