Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. jún 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/6/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111226814
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3111226814.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice
Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci žalobcu T. T., bytom v T. I., X. č. XXXX, zastúpeného
JUDr. C. W., advokátom so sídlom v X., G. č. XX proti žalovanému Slovenská republika- zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu škody, o
odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčíne zo dňa 02.novembra 2015, č.

k. 14C/236/2011-221 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch II., III. a IV. p
o t v r d z u j e.

Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 28.556,73 eur zastavil. Vo výroku II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi 1.583,16 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 1.583,16 eur od 11.01.2012 až do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
VovýrokuIV.žalobcoviuložilpovinnosťzaplatiťžalovanémunáhradutrovkonaniavovýške34,33eur na
účet žalovaného, vedený v Štátnej pokladnici číslo účtu SK19 8180 0000 0070 0014 4516, SWIFT (BIC)
kód: SPSRSKBA do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že dňa 20.02.2004
bolo voči žalobcovi na základe uznesenia Prezídia PZ, Úradu proti korupcii, odbor boja proti korupcii,

Stred Banská Bystrica č. SJP-30/OVOZTČ-BB-2003 vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin
nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona a
pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa
§ 185a ods. 1 Trestného zákona. Nebolo preukázané, či žalobca proti predmetnému uzneseniu podal
sťažnosť. Následne dňa 21.02.2004 Okresný súd Trenčín uznesením č. k. 3Tp 20/2004 rozhodol o jeho
vzatí do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Proti predmetnému
uzneseniu žalobca podal sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí

dňa 25.03.2004 v konaní sp. zn. 1Tpo 8/2004, a to tak, že sťažnosť zamietol. Dňa 06.07.2004 si podal
žalobca žiadosť o prepustenie z väzby; o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 03.08.2004 v
konaní sp. zn. 3Tp 94/2004 a to tak, že žiadosť zamietol. Proti predmetnému uzneseniu žalobca podal
sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 2.9.2004 v konaní sp.
zn. 3Tpo 85/2004, a to tak, že sťažnosť zamietol. Dňa 06.08.2004 podal okresný prokurátor žiadosť o
predĺženie lehoty väzby; o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 09.08.2004 v konaní sp. zn.

3Tp 112/2004 a to tak, že predĺžil lehotu väzby u žalobcu do 20.02.2005. Proti predmetnému uzneseniu
žalobca sťažnosť nepodal. Žalobca bol z väzby prepustený až dňa 07.01.2005. Dňa 04.11.2008 na
základe uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry č. VII/1 Gv 108/07-26 bolo trestné stíhanie voči jehoosobe podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa
nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 12.11.2008.
Žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody dňa 30.12.2008. Dňa 18.05.2010 ministerstvo navrhovateľovi oznámilo, že jeho žiadosti čiastočne
vyhovelo a nahradilo škodu na trovách obhajoby. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť 1. júla 2004; podľa ustanovenia § 27 ods. 2 cit. zákona zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími

predpismi. Tým predpisom je zákon č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov. V konaní bolo medzi
účastníkmi sporné, či nárok navrhovateľa bol vznesený a uplatnený iba z dôvodu nezákonnej väzby
alebo nielen z tohto dôvodu, ale aj z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia orgánu štátu. Súd dospel k
záveru, že žalobca si žalobou na súde uplatnil svoj nárok na náhradu škody z oboch týchto dôvodov
jednak preto, že sa voči nemu viedlo trestné stíhanie a bol zbavený osobnej slobody, ale aj z dôvodu
postupu štátnych orgánov voči jeho osobe mu spôsobená škoda stratou zamestnania a zásahom

do osobnostných práv. 1) škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím - rozhodnutím o vznesení
obvinenia zo dňa 20.2.2004. Nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktorým má
byť rozhodnutie o vznesení obvinenia zo dňa 20.02.2004 sa bude spravovať zákonom č. 58/1969 Zb.,
nakoľko bolo vydané ešte pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z. t.j. pred dňom 01.07.2004. V
zmysle ustanovenia § 3 zák. č. 58/1969 Zb. je podmienkou na priznanie nároku na náhradu škody

voči štátu skutočnosť, že voči nezákonnému rozhodnutiu účastník využil možnosť podať odvolanie,
rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Z listinných dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, že
žalobca proti predmetnému rozhodnutiu (uzneseniu o vznesení obvinenia) podal opravný prostriedok,
a preto jeho nárok z titulu nezákonného trestného stíhania resp. nezákonného uznesenia o vznesení
obvineniamunemôžebyťpriznaný.Súdpretonávrhžalobcunanáhraduškodyztohtotituluzamietolako

nedôvodný. 2) škoda spôsobená rozhodnutím o väzbe. Žalobca bol v rámci vyššie uvedeného trestného
konania vzatý do väzby, a to na základe uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.02.2004, č. k.
3Tp 20/2004, z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Dňa 06.07.2004 podal
žalobca žiadosť o prepustenie z väzby; o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 03.08.2004
v konaní sp. zn. 3Tp 94/2004 a to tak, že žiadosť zamietol. Dňa 06.08.2004 podal okresný prokurátor

žiadosť o predĺženie lehoty väzby; o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 09.08.2004 v
konaní sp. zn. 3Tp 112/2004 a to tak, že predĺžil lehotu väzby u žalobcu do 20.02.2005. Žalobca bol
z väzby prepustený až dňa 07.01.2005. V tomto prípade bolo medzi účastníkmi sporné, aký právny
predpis sa vzťahuje na nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, či ide o
zákon č. 58/1969 Zb. alebo zákon č. 514/2003 Z. z., pretože ako už súd uviedol: podľa ustanovenia

§ 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (01.07.2004), sa spravuje doterajšími predpismi t.j.
zákonom č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov. Spomínaný spor medzi účastníkmi vyvoláva
otázka, či rozhodnutím o väzbe sa myslí iba uznesenie o vzatí do väzby zo dňa 21.02.2004, kedy by
sa na nárok žalobcu vzťahoval zákon č. 58/1969 Zb., alebo rozhodnutím o väzbe je aj rozhodnutie o

zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a následné rozhodnutie o predĺžení väzby
zo dňa 09.08.2004, na ktoré by sa už vzťahoval zákon č. 514/2003 Z. z.. Pre výklad pojmu rozhodnutie
o väzbe si súd poukázal na ustanovenie § 72 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, podľa
ktorého rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby;
za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri

nahradení väzby, b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za
takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby, c) zmene dôvodov väzby obvineného, d)
návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného, e) ponechaní obvineného vo väzbe, alebo predĺžení
celkovej lehoty väzby v trestnom konaní, f) prepustení zatknutého obvineného na slobodu; za takéto
rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby, a

to aj napriek tomu, že uvedený zákon v čase rozhodovania o väzbe navrhovateľa nebol ešte účinný.
Ale nakoľko Trestný poriadok, účinný do 01.01.2006 legálnu definíciu pojmu rozhodnutie o väzbe
neobsahoval,súd prisvojomvýkladeoobsahupojmurozhodnutieoväzbevychádzalprávezcitovaného
ustanovenia. Súd v prípade pojmu rozhodnutie o väzbe zastával názor, že týmto rozhodnutím je v
prejednávanom prípade nielen rozhodnutie o vzatí do väzby zo dňa 21.02.2004 ale aj rozhodnutie o

zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a následné rozhodnutie o predĺžení väzby
zo dňa 09.08.2004. Práve tomuto výkladu zodpovedá použitie pojmu rozhodnutie o väzbe v zákonoch
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, pretože ak by mal zákonodarca na
mysli iba rozhodnutie o vzatí do väzby, použil by tento pojem. Preto súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu otom, že rozhodnutie o väzbe nie je iba jeho rozhodnutím o vzatí do väzby, ale aj následné rozhodnutia,
ktorými sa väzba predlžovala alebo ktorými sa menil dôvod väzby a podobne. Uvedený výklad je zhodný
s právnym názorom, ktorý zaujal Krajského súdu v Trenčíne v rozsudku č. k. 4Co/259/2013-157 zo dňa

20.11.2014, ktorým bol potvrdený rozsudok tunajšieho súdu z 15.04.2013 vo veci 22C/96/2011-119. Súd
vzal do úvahy skutočnosť, že rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané dňa 21.02.2004 a že na väzbu
založenú týmto rozhodnutím sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb.. Z hľadiska uplatnenia nároku žalobcu
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je potrebné na väzbu, trvajúcu od 20.02.2004
do 02.08.2004 aplikovať zákon č. 58/1969 Zb. a na väzbu, trvajúcu od 03.08.2004 do 07.01.2005 je

potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z., a to aj z toho dôvodu, že trestný súd pri rozhodovaní či už o
žiadosti obvineného o prepustenie z väzby alebo rozhodovaní o žiadosti prokurátora o predĺžení lehoty
väzby musí nanovo skúmať všetky skutočnosti, ktoré boli relevantné aj pri rozhodovaní o samotnom
vzatí obvineného do väzby. 2a) - škoda spôsobená rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby zo dňa
21.02.2004. Súd na škodu spôsobenú rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby zo dňa 21.02.2004
aplikoval zákon č. 58/1969 Zb., nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané ešte pred účinnosťou zákona č.

514/2003 Z. z. t.j. pred dňom 01.07.2004. Žalovaný v rámci konania vzniesol námietku premlčania na
nároky žalobcu uplatnené z dôvodu rozhodnutia o väzbe, preto sa súd najprv zaoberal skutočnosťou,
či je námietka premlčania dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že na základe
uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 04.11.2008, č. VII/1 Gv 108/07-26, bolo trestné stíhanie
voči žalobcovi ako obvinenému podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zastavené, pretože

bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Predmetné rozhodnutie bolo
žalobcovi doručené dňa 12.11.2008 a právoplatnosť nadobudlo až dňa 08.12.2008. Práve od tohto
dátumu plynula navrhovateľovi premlčacia lehota v dĺžke 1 roka, v rámci ktorej si mal uplatniť svoj nárok
na náhradu škody. Žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody dňa 30.12.2008 a nároku sa čiastočne rozhodlo dňa 18.05.2010. Žaloba

bola podaná na súde po uplynutí premlčacej doby dňa 02.11.2011 (08.12.2008 + 6 mesiacov po ktoré
lehota neplynie z dôvodu predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, teda od 08.06.2009 +
1 rok, premlčacia doba uplynula 08.06.2010) a preto súd v tejto časti vyhodnotil námietku premlčania,
vznesenú zo strany žalovaného, vo vzťahu k väzbe trvajúcej od 21.02.2004 do 02.08.2004 za dôvodnú
z tohto dôvodu návrh žalobcu v tejto časti zamietol. 2b) - škoda spôsobená rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti obvineného o prepustenie z väzby zo dňa 03.08.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby zo
dňa 09.08.2004. Na túto škodu, spôsobenú rozhodnutím o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby zo dňa 03.08.2004 a rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby zo dňa 09.08.2004 súd aplikoval
zákon č. 514/2003 Z. z., nakoľko tieto rozhodnutia boli vydané po 01.07.2004. Súd podľa tohto zákona
posudzoval aj nárok na náhradu škody za väzbu trvajúcu od 03.08.2004 do 07.01.2005. Žalovaný

v rámci konania vzniesol námietku premlčania na nároky žalobcu uplatnené z dôvodu rozhodnutia
o väzbe, preto sa súd najprv zaoberal skutočnosťou, či nárok žalobcu je premlčaný alebo nie. S
poukazom na § 8 ods. 5, 6, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov právo na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe, § 11, § 13 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka, § 3 ods.1 nar. vlády č. 87/1995 Zb. v znení neskorších predpisov mal za to, že premlčacia
doba v prípade zodpovednosti štátu na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je 3-ročná
a plynie odo dňa, kedy sa poškodený o škode dozvedel, pričom neplynie odo dňa podania žiadosti o
predbežné prerokovanie až do skončenia tohto prerokovania (v prejednávanom prípade od 30.12.2008
do 18.05.2010, s možnosťou jej zápočtu maximálne po dobu 6 mesiacov, teda od 30.12.2008 do

30.06.2009). Dňom, kedy sa poškodený o škode dozvedel predstavuje deň doručenia uznesenia o
zastavení trestného stíhania teda 12.11.2008. V tomto prípade 3-ročná premlčacia doba pre uplatnenie
nároku na náhradu škody za väzbu trvajúcu od 03.08.2004 do 07.01.2005 do dňa podania žaloby
(02.11.2011) neuplynula ( 12.11.2008 + 3 roky = 12.11.2011), preto námietku premlčania zo strany
žalovaného považuje za nedôvodnú. Súd následne pristúpil ku skúmaniu opodstatnenosti vzneseného

nároku žalobcu na náhradu škody. Prvým predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti štátu je v prípade
rozhodnutia o väzbe skutočnosť, že trestné stíhanie bolo voči žalobcovi zastavené, alebo že bol žalobca
spod obžaloby oslobodený alebo že vec bola postúpená inému orgánu. V prejednávanom prípade bola
preukázaná skutočnosť podľa § 8 ods. 5 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z., že trestné stíhanie voči
žalobcovi bolo zastavené z dôvodu, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie. Súd v

zmysle ods. 6 § 8 citovaného zákona skúmal, či neexistuje skutočnosť, pre ktorú by žalobcovi právo
na náhradu škody nevzniklo, avšak takúto skutočnosť nezistil. Ďalším predpokladom pre zodpovednosť
štátu je existencia škody a príčinnej súvislosti. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že pri normálnom
behu vecí, teda keby nedošlo k vzneseniu obvinenia dňa 20.02.2004 a následnému vzatiu žalobcu doväzby, žalobca by naďalej pracoval na pôvodnej pracovnej pozícii a poberal by plat colníka vo výške
cca 11.610,-Sk mesačne. Z obsahu dôvodov prepustenia žalobcu zo služobného pomeru rozhodnutím
riaditeľa Colného úradu O. zo dňa 08.03.2004 vyplýva, že žalobca bol prepustený výlučne z dôvodov,

spočívajúcich v začatí trestného stíhania: " Menovaný colník svojím konaním v aktívnej činnosti v
súvislosti s podozrením z páchania trestnej činnosti, narušil vážnosť colnej správy a ohrozil dôveru k
colnej správe, čím konal v rozpore zo základnými povinnosťami....atď. " Z týchto dôvodov mal súd za
to, že nárok na náhradu škody spočívajúci v ujme v strate na zárobku počas väzby je daný, pretože
o zamestnanie žalobca prišiel v dôsledku podozrenia z aktívnej účasti na páchaní konkrétneho druhu

trestnej činnosti, ktoré mu nebolo preukázané a v prípade, ak došlo k následnému zastaveniu trestného
stíhania z dôvodov, že skutky, pre ktoré sa trestné konanie viedlo sa nestali, súd na rozhodnutia, ktoré
predchádzali prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru hľadel ako na rozporné so zákonom. Čo sa
týka nároku na náhradu straty na zárobku z tohto titulu si žalobca uplatnil náhradu škody za obdobie od
20.04.2004 do 07.01.2005 vo výške 145.692,- Sk t.j. 4.836,08 eur. S poukazom na § 25 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 89 ods. 1, § 138 ods. 1 písm. a/, ods. 2/

zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ( účinného v čase vzniku škody/, § 96 ods.1-3 O.s.p.
súd postupoval primerane a za denný vymeriavací základ pre určenie výšky úrazovej renty u žalobcu
použil jeho príjem u posledného zamestnávateľa pred vznikom škody v rozhodnom období, ktorým bol
kalendárny rok 2003, bez náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti (§ 138 ods.2 zák. č.
461/2003 Z. z.) príjmu teda použil 1/365-inu sumy 137.708,- Sk t.j. 4.571,07eur/365 = 12,52 eur, a preto

sumu úrazovej renty za 1 deň určil 80% z 12,52 eur = 10,02 eur. Nakoľko väzba trvala od 03.08.2004 do
07.01.2005 t.j. 158 dní, výšku straty na zárobku určil sumou 1.583,16 eur. Žalobca si uplatnil aj nárok
na zaplatenie úroku z omeškania z ušlej mzdy vo výške 9,5% ročne od 1.1.2009 ( uplatnených odo dňa
nasledujúceho po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ) do zaplatenia.
Súd priznal nárok na úrok z omeškania v zákonnej výške 9% ročne zo sumy 1.583,16 eur odo dňa

nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému ( dňa 10.01.2012) , teda od 11.01.2012 do zaplatenia
podľa ust. § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ( sadzba ECB
ku dňu omeškania bola 1%). Súd dospel k záveru, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania dňom
nasledujúcim po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, preto že na jej
vybavenie, získanie podkladov a overenie rozhodujúcich skutočností a prípadne uspokojenie nároku má

žalovaný zákonnú lehotu 6 mesiacov. Až po jej uplynutí, pokiaľ žalovaný preukázaný nárok na náhradu
škody neuspokojí, je možné domáhať sa náhrady škody žalobou na súde. Za výzvu na plnenie je možné
považovať aj doručenie žaloby. Z vyjadrenia žalovaného v liste zo dňa 18.02.2010 č. j. 22319/09-532/5,
ktorým žalovaný odpovedal na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalobcovi
nepochybne vyplýva, že nárok žalobcu na strate na zárobku počas väzby uznával za opodstatnený, a

bol by ho zrejme aj zaplatil, ak by mu žalobca predložil doklady o jeho čistom príjme, čo žalobca neurobil.
Z týchto dôvodov nemožno žalovanému pričítať zavinené omeškania s týmto plnením od 01.01.2009.
Preto súd vo zvyšnej časti návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Čo sa týka nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, v konaní je zrejmé, že žalobca svoj nárok od začiatku uplatňoval ako nárok uplatnený
v zmysle ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, teda ako nárok na ochranu osobnosti. Občiansky

zákonník § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy. Z ustanovenia § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podmienkou práva subjektu
ochrany osobnostných práv na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je taký zásah do jeho práv, ktorý
v značnej miere ( nielen v bežnej miere) znižuje jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti. Prípustnosť

peňažnej satisfakcie je teda opodstatnená všade tam, kde je osobnostná ujma spojená s osobitne
citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských kruhoch, v ktorých sa pohybuje a kde
zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak ako cestou primeraného finančného
zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Predpokladom vzniku tohto práva je preukázanie, že
zásahdoosobnostnýchpráv malskutočnezanásledokzníženiedôstojnostiavážnostidotknutejosobyv

spoločnosti v značnej miere. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak
existencia neoprávneného zásahu a to, že zásah je objektívne spôsobilý privodiť ujmu, na chránených
osobnostných právach. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov a poskytnúť primerané finančné
zadosťučinenie je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila konania, neoprávnene

zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). Žalobca
počas konania tvrdil, že zásahom do jeho osobnostných práv došlo postupom ( rozhodnutiami) orgánov
činných v trestnom konaní ( jeho obvinením, vykonaním domovej prehliadky, vzatím do väzby,
obmedzovaním osobnej slobody) a tiež informovaním verejnosti ( médií a televízie) o priebehutrestného konania. Žalovaný ale tieto rozhodnutia nevydal, vytýkaného konania sa nedopustil (žalobcu
nezadržal , nevykoval domovú prehliadku, nevzal ho do väzby a verejnosť o trestnom stíhaní a jeho
priebehuneinformoval) pretozhľadiskauplatnenéhonárokunanáhradunemajetkovejujmynemôžebyť

považovaný za subjekt zásahu. Žaloba teda v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 Občianskeho zákonníka bola zamietnutá, lebo nesmerovala voči
pasívne legitimovanej osobe. Z hľadiska určenia subjektu zásahu do osobnostných práv nemožno štát
(Slovenskú republiku) ani ústredný orgán štátnej správy (Ministerstvo spravodlivosti SR) stotožňovať
s odlišnými subjektami (policajnými orgánmi, prokuratúrou, súdmi, médiami a pod.) so samostatnou

právnou subjektivitou a nesú vlastnú zodpovednosť za prípadné zásahy do osobnostných práv fyzických
osôb. Súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, i
keď sa tieto zásahy zdanlivo javili ako odporujúce objektívnemu právu; pretože v danom prípade boli
dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť. O neoprávnený zásah do práv fyzickej osoby nejde napr.
vtedy, keď zasahujúcim je orgán štátu pri plnení jeho úloh, vyplývajúcich zo zákona. Dochádza tu ku
stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem fyzickej osoby, do osobnosti ktorej sa zasahuje,

dostáva do kolízie s vyšším ( verejným záujmom) , ktorému sa priznáva prednosť. V dôsledku toho nejde
(podľa názoru NS SR sp.zn. 3Cdo/201/2007 zo dňa 30.07.2008) o neoprávnený zásah do osobnosti
fyzickej osoby vtedy, ak je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného
činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby
( § 11 Občianskeho zákonníka) a sú vykonávané v medziach zákona. Na tom sa nič nemení ani v

prípade, ak by neskôr prípadne došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k
jej prepusteniu z väzby alebo aj k oslobodeniu spod obžaloby. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy,
vyplývajúce z porušenia práva na ochranu osobnosti je majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu (§
100 ods.2 Občianskeho zákonníka). Premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy vzniknutej v dôsledku porušenia práva na ochranu osobnosti je 3-ročná a plynie od vtedy, ako sa

právo mohlo vykonať po prvý raz. Začiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby podľa ust. §
101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilémuporušiťaleboohroziťosobnostnéprávafyzickejosoby. Premlčaciadobatedazačínaplynúť
dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V danom
prípade považoval žalobca za neoprávnený zásah do osobnostných práv začatie trestného stíhania dňa

20.02.2004, následného rozhodnutia o vzatí do väzby dňa 21.02.2004 a vykonania domovej prehliadky.
Dňom nasledujúcim po uplynutí týchto udalostí žalobcovi začala plynúť 3-ročná premlčania doba na
uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a lehota uplynula dňa 21.02.2007 u prvého nároku
a dňa 22.02.2007 u druhého nároku. Žaloba bola podaná na súd dňa 02.11.2011, teda po uplynutí
zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby. Žalovaný sa premlčania dovolal aj z týchto dôvodov

súd žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Súd v dôsledku späťvzatia žaloby v časti
o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 28.556,73 eur žalobcom a za súhlasu žalovaného,
konanie v tejto časti zastavil. V konaní úspešnejším účastníkom bol žalovaný (žaloba sa zamietla v časti
onáhradunemajetkovejujmyvcelosti,čiastočnevčastioušlúmzduaúroky azastavilasaprečiastočné
späťvzatie, čo sa posudzuje ako procesný neúspech). Žalovaný si uplatnil ku dňu vyhlásenia rozsudku

celkový nárok spolu s úrokmi vo výške 57.979,06 eur a súd mu priznal 2.156,74 eur ( istina+ úrok z
omeškania), teda v 96% mal žalovaný úspech v 4% neúspech, pomer úspechu a neúspechu je 92%
(96-4) a v takejto výške 92% súd priznal žalovanému náhradu trov konania. Žalovaný si trovy konania
vyčíslil podaním zo dňa 21.10.2015. V rámci uplatnených trov si vyčíslil náhradu nákladov na dopravu
za účasť na pojednávaním dňa 19.3.2012, 14.9.2015 a 12.10.2015. Žalovaný si uplatnil cestovné na

pojednávania 19.3.2012, 14.9.2015 a 12.10.2015 služobným motorovým vozidlom (27,44 eur, 20,86 eur
a 20,67 eur) spolu 68,97 eur. S poukazom na § 72 ods. 1, § 73 ods. 1, 2, 3 vyhl. č. 543/2005 Z. z. o
Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy
súd priznal žalovanému cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom ( vlakom), ktorého
výšku ustálil na 6,22 eur za 1 cestu na. Žalovaný sa zúčastnil nasledujúcich pojednávaní: 19.03.2012,

14.09.2015 a 12.10.2015 a preto žalovanému vznikol nárok na cestovné vo výške 6 x po 6,22 eur
t.j. vo výške 37,32 eur, z toho 92% predstavuje sumu 34,33 eur, ktorú bude žalobca povinný zaplatiť
žalovanému.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaný.

Žalobca odvolaním napadol zamietajúcu výrokovú časť rozsudku III. z dôvodu, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že o nezákonnosti uznesenia o vzatí do väzby nebolorozhodnuté v rámci konania o sťažnostiach, ale nezákonnosť sa odvodzuje z uznesenia o zastavení
trestného konania. Vytýkal preto súdu, že náhradu škody za stratu na zárobku za dobu väzby priznal len
za obdobie od 03.08.2004 do 07.01.2015. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku nemajetkovej ujmy uviedol,

že vo svojej žalobe poukázal aj na § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, ktorými chcel zdôrazniť to, ako
sa premietli dôsledky rozhodnutí do právnych pomerov žalobcu. Pretože predchádzajúca právna úprava
neobsahovala výslovnú úpravu o náhrade nemajetkovej ujmy, domáhal sa aj nemajetkovej ujmy, pričom
vychádzal z ustanovenia § 20 a zák. č. 58/1969 Zb. v spojení s § 13 Občianskeho zákonníka. Ďalej mal
zato,žeaksúdpriposudzovanínárokuvychádzalzdvochprávnychúprav,takodôvodnenosťuplatnenej

nemajetkovej ujmy mala byť posudzovaná, do účinnosti nového zákona podľa predchádzajúcej právnej
úpravy a po nadobudnutí účinnosti zákona podľa novej právnej úpravy a v danom prípade minimálne
za obdobie od účinnosti zákona do skončenia väzby mal byť priznaný nárok na nemajetkovú ujmu v
rozsahuazapodmienokdaných§17ods.2zák.č.514/2003Z.z. DaldopozornostirozsudokKrajského
súdu v Trenčíne č. k. 22C/96/2011-119 zo dňa 15.04.2013. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Žalovaný odvolaním napadol vyhovujúcu výrokovú časť rozsudku II. a výrokovú časť rozsudku IV. o
náhradetrovkonania.Akodôvodyuviedol,ženebolpodanýnávrhnazačatiekonania,hocipodľazákona

bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvého stupňa,
že hoci bol viazaný návrhom žalobcu, ktorý žalobný návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
skutkovo opieral o uznesenie Prezídia PZ, Úradu proti korupcii, odbor boja proti korupcii, Stred Banská
Bystrica zo dňa 20.02.2004, č. SLP-30/OVOZTČ-BB-2003 a uznesenie Okresného súdu Trenčín č. 3Tp

20/2004 z 21.02.2004, ktorým bol žalobca vzatý do väzby, napriek tomu rozhodol, že za nezákonné
rozhodnutia považuje aj uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3Tp 94/2004 z 03.08.2004, ktorým
bola zamietnutá žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby a uznesenie Okresného súdu Trenčín sp.
zn. 3Tp 112/2004 z 09.08.2004 o predlžení väzby. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu škody z
titulu, z ktorého sa jeho náhrady v konaní nedomáhal. Postup súdu považoval za arbitrárny a ústavne

neudržateľný. Nesúhlasil ani s právnym posúdením veci v časti určenia titulu pre priznanie nároku na
náhradu škody, v príčinnej súvislosti s ktorým mala žalobcovi vzniknúť uplatnená škoda. Vzhľadom
na to, že žalobca bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3Tp 20/2004 z
21.02.2004, teda pred 01.07.2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 514/2003 Z. z., právne posúdenie
celého návrh žalobcu spadá pod zák. č. 58/1969 Zb.. S poukazom na ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb.

potom nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s rozhodnutím o väzbe je v
celomrozsahupremlčaný.Rozhodnutieozastavenítrestnéhostíhaniažalobcunadobudloprávoplatnosť
dňa 10.12.2008, jednoročná lehota predlžená o šesť mesiacov začala plynúť 10.12.2008 a jej plynutie
skončila 10.06.2010. Žaloba bola podaná na súde po uplynutí premlčacej lehoty dňa 02.11.2010. Ďalej
namietal, že súd priznal náhradu straty na zárobku titulom rozhodnutia o väzbe, napriek tomu, že

žalobca si nárok na náhradu uplatnil titulom uznesenia o vznesení obvinenia. Nárok na náhradu straty na
zárobku titulom uznesenia o vznesení obvinenia však nebolo možné priznať vôbec, nakoľko súd takýto
návrh zamietol. Nárok na náhradu z titulu rozhodnutia o väzbe, nebolo rovnako možné priznať, keďže
neexistuje príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a nárokom na náhradu straty na zárobku. V
tomto smere namietal absolútnu nekonzistentnosť a vnútornú rozpornosť rozsudku. Nebolo mu vôbec

zrejmé, ako súd ustálil existenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a uplatnenou stratou
na zárobku, ak konštatuje, že žalobca prišiel o prácu v dôsledku trestného stíhania. Zdôraznil, že pre
úspešné uplatnenie práva na náhradu škody je potrebné v konaní preukázať kumulatívne splnenie
podmienok, ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Mal za to, že v zmysle uvedeného postupu súdu prvého

stupňa, žalovanému odňal možnosť konať pred súdom. Nárok na náhradu ušlej mzdy vo výške 4 836,08
eur /a to ani v priznanej časti/ nie je v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ani s
rozhodnutím o väzbe, ale výlučne v príčinnej súvislosti s rozhodnutím riaditeľa Colného úradu O. č. j.
XXXX-XXX-X/XXXX zo dňa 08.03.2004, ktorým bol žalobca prepustený zo žalobného pomeru. V tomto
poukázal aj na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 296/2014, ktorý je podľa neho na posudzovaný prípad plne

aplikovateľný a mal za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak ustálil, že v dôsledku rozhodnutia o
väzbe /prípadne uznesenia o vznesení obvinenia/ došlo u žalobcu k strate na zárobku. Poukázal
na listinný dôkaz, list Ministerstva financií SR zo dňa 27.04.2010, z ktorého vyplýva, že „p. T. nebol
prepustený zo služobného pomeru preto, že je alebo bol podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ale preporušenie služobných povinností a služobnej prísahy...“. Súd na daný nález nereflektoval, pričom išlo
o kľúčovú námietku žalovaného. Bol presvedčený, že napadnutý rozsudok je ako celok nedostatočne
odôvodnený, nepresvedčivý a arbitrárny, čo má za následok, že žalovanému bola odňatá možnosť

konať pred súdom, a teda bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Namietal aj vo
vzťahupriznanejnáhradyškodysúdomzvolenýspôsobjejvýpočtuzapoužitiaObčianskehozákonníkaa
osobitnýchpredpisovtýkajúcichsaúrazovejrenty.VovzťahukvýrokuIV.namietalpriznanienáhradytrov
konania vo výške 34,33 eur, ktorá predstavuje cestovné ako pri ceste verejným hromadným dopravným
prostriedkom. Bol toho názoru, že súd mal pri určení výšky trov postupovať nie podľa § 73 ods. 2 vyhl.

č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny
súd a vojenské súdy, ale podľa § 74 vyhlášky, v zmysle ktorého, ak okolnosti prípadu vyžadujú, aby
cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom, poskytne sa osobne
zúčastnenej na konaní pri ceste náhrada podľa osobitných predpisov. Potrebu použitia motorového
vozidla žalovaný odôvodňuje účelným využitím pracovného času. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutých častiach zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná

žalovanému náhradu trov konania vo výške 68,97 eur alebo, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutých častiach zrušil z dôvodov podľa § 221 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného
v odvolaní. Pretože podal odvolanie proti rozsudku súdu nepovažuje za nevyhnutné zaoberať sa

argumentáciou žalovaného k právnemu posúdeniu veci súdom. Za potrebné považoval sa vyjadriť k
právnemu názoru žalovaného, že žalobca nebol prepustený zo služobného pomeru z dôvodu, že je
podozrivý zo spáchania trestnej činnosti, ale pre porušenie služobných povinností a služobnej prísahy.
Tento názor žalobcu nemá oporu v rozhodnutí riaditeľa colného úradu, na ktoré žalovaný poukazuje.
Dôvodom, pre ktorý bol žalobca prepustený, bolo začatie trestného stíhania, čo potvrdzuje výrok aj

odôvodnenie rozhodnutia. Začatie trestného stíhania bolo subsumované potom pod porušenie prísahy a
služobných povinností. Z uvedeného vyplýva, že nie konanie žalobcu, ale úkon vyšetrovateľa /vznesenie
obvinenia/ bolo dôvodom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru. Žalobca svojím konaním
neporušil služobnú prísahu ani služobnú povinnosť, avšak nemohol zabrániť tomu, aby vyšetrovateľ
nevzniesol obvinenie. Žalobca neprišiel o služobný plat v dôsledku rozhodnutia riaditeľa colného úradu,

ale majetková škoda mu vznikla aj v priamej príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré
bolo podkladom pre rozhodnutie riaditeľa colného úradu. V konečnom dôsledku bolo preukázané, že
neexistoval ani dôvod na vznesenie obvinenia a žalobca tak v dôsledku tohto vzneseného obvinenia
prišiel o zamestnanie.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§
212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a
žalovaného nie je dôvodné.

Právny názor súdu prvého stupňa o dôvodnosti žalobného návrhu žalobcu o náhradu škody - náhradu

straty na zárobku vo výške 1 583,16 eur s príslušenstvom považuje odvolací súd za správny a stotožňuje
sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto časti v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Na zdôraznenie
jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu a žalovaného uvádza nasledovné:

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si v predmetnom konaní uplatňuje náhradu škody z titulu

nezákonného rozhodnutia - rozhodnutia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o väzbe. Z vykonaného
dokazovania vyplýva, že voči žalobcovi bolo uznesením Prezídia PZ, Úradu proti korupcii, odbor
boja proti korupcii, Stred Banská Bystrica č. SJP-30/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20.02.2004 vznesené
obvinenie pre pokračovací trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1,
ods. 4 písm. b) Trestného zákona a pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona. Nebolo preukázané, či žalobca
proti predmetnému uzneseniu podal sťažnosť. Následne dňa 21.02.2004 Okresný súd Trenčín
uznesením sp. zn. 3Tp 20/2004 rozhodol o vzatí žalobcu do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm.
a), b) a c) Trestného poriadku. Proti predmetnému uzneseniu žalobca podal sťažnosť, o ktorej rozhodol
Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 25.03.2004 v konaní sp. zn. 1Tpo 8/2004, a to tak,

že sťažnosť zamietol. Dňa 06.07.2004 si podal žalobca žiadosť o prepustenie z väzby; o tejto žiadosti
rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 03.08.2004 v konaní sp. zn. 3Tp 94/2004 a
to tak, že žiadosť zamietol. Proti predmetnému uzneseniu žalobca podal sťažnosť, o ktorej rozhodol
Krajský súd v Trenčíne na neverejnom zasadnutí dňa 02.09.2004 v konaní sp. zn. 3Tpo 85/2004, a totak, že sťažnosť zamietol. Dňa 06.08.2004 podal okresný prokurátor žiadosť o predĺženie lehoty väzby;
o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Trenčín dňa 09.08.2004 v konaní sp. zn. 3Tp 112/2004 a to tak,
že predĺžil lehotu väzby u žalobcu do 20.02.2005. Proti predmetnému uzneseniu žalobca sťažnosť

nepodal. Žalobca bol z väzby prepustený 07.01.2005. Dňa 04.11.2008 na základe uznesenia Úradu
špeciálnejprokuratúry č.VII/1Gv108/07-26bolotrestnéstíhanievočižalobcovipodľa§215ods.1písm.
a) Trestného poriadku zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo
trestné stíhanie, rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 12.11.2008 a právoplatné dňa 08.12.2008.
Z uvedeného vyplýva, že v čase začatia trestného stíhania pre náhradu škody uplatňovanú žalobcom

bol účinný zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom a trestné stíhanie voči žalobcovi bolo právoplatne zastavené už
za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov. Za účinnosti zák. č. 58/1969 Z. z. bolo vydané rozhodnutie - uznesenie o
väzbe zo dňa 21.02.2004 a za účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. bolo vydané dňa 03.08.2004 uznesenie,
ktorým žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby bola zamietnutá, dňa 09.08.2004 bolo vydané uznesenie

o predĺžení lehoty väzby a vydané uznesenie zo dňa 07.01.2005, ktorým bol žalobca z väzby prepustený
na slobodu. Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že pri normálnom
behu vecí, teda keby nedošlo k vzneseniu obvinenia dňa 20.02.2004 a následnému vzatiu žalobcu do
väzby, žalobca by naďalej pracoval na pôvodnej pracovnej pozícii a poberal by plat colníka vo výške
cca 11.610,-Sk mesačne. Z obsahu dôvodov prepustenia žalobcu zo služobného pomeru rozhodnutím

riaditeľa Colného úradu O.. j. XXXX-XXX-X/XXXX zo dňa 08.03.2004 vyplýva, že žalobca bol prepustený
výlučne z dôvodov, spočívajúcich v začatí trestného stíhania: " Menovaný colník svojím konaním v
aktívnej činnosti v súvislosti s podozrením z páchania trestnej činnosti, narušil vážnosť colnej správy
a ohrozil dôveru k colnej správe, čím konal v rozpore zo základnými povinnosťami....atď. " Z týchto
dôvodov mal súd za to, že nárok na náhradu škody spočívajúci v ujme v strate na zárobku počas väzby

je daný, pretože o zamestnanie žalobca prišiel v dôsledku podozrenia z aktívnej účasti na páchaní
konkrétneho druhu trestnej činnosti, ktoré mu nebolo preukázané a v prípade, ak došlo k následnému
zastaveniu trestného stíhania z dôvodov, že skutky, pre ktoré sa trestné konanie viedlo sa nestali, súd
na rozhodnutia, ktoré predchádzali prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru, hľadel ako na rozporné
so zákonom.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa posudzoval nárok žalobcu na náhradu
škody - náhrady straty na zárobku z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktorým malo byť uznesenie o
vznesení obvinenia zo dňa 20.02.2004 podľa zák. č. 58/1969 Zb., nakoľko týmto zákonom sa podľa § 27
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa spravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli

vydané pred nadobudnutím účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. /od 01.07.2004/. Súd prvého stupňa správne
dospel k záveru, že nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení
obvinenia nevznikol, nakoľko podľa § 3 zák. č. 58/1969 Zb. je podmienkou na priznanie nároku na
náhradu škody skutočnosť, že voči nezákonnému rozhodnutiu účastník využil možnosť podať odvolanie,
rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca podal

sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 20.02.2004, preto jeho nárok na zaplatenie úšlej
mzdy z uvedeného dôvodu považoval správne za neopodstatnený.

Ďalej nárok žalobcu na náhradu škody - náhrady straty na zárobku z dôvodu nezákonnej väzby súd
prvého stupňa posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb., za účinnosti ktorého bolo vydané uznesenie

o vzatí do väzby dňa 21.02.2004, ale aj podľa zák. č. 514/2003 Z. z., za účinnosti ktorého bolo vydané
uznesenie dňa 03.08.2004, ktorým žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby bola zamietnutá a uznesenie
dňa 09.08.2004, ktorým bola predlžená väzba žalobcu do 20.02.2005.

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu, že za rozhodnutie o väzbe je treba považovať

nielen samotné rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby, ale aj ďalšie rozhodnutie, ktorým bola žiadosť
žalobcu o prepustenie z väzby zamietnutá, a ktorým bolo väzba žalobcu predĺžená. Súd prvého stupňa
svoj právny názor odôvodnil aj s poukazom na súčasný Trestný poriadok. I keď žalovaný takéto použite
Trestného poriadku vylučuje, je odvolací súd toho názoru, že ho bolo možné aplikovať aj pre danú
veci. Súčasný Trestný poriadok je síce účinný až od 01.01.2006 a až v ňom sa výslovne uvádza, že

rozhodnutím o väzbe je aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prepustenia z väzby a aj rozhodnutie o
predĺžení väzby, jedná sa však len bližšiu špecifikáciu rozhodnutí, ktoré treba považovať za rozhodnutia
o väzbe. Takéto rozhodnutia boli vydávané aj za účinnosti predchádzajúceho Trestného poriadku
účinného do 31.12.2005, nebola však v tomto právnom predpise uvedená takáto ich špecifikácia. Takýtoprávny názor odvolací súd zaujal aj v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4Co/359/2013 - 157
zo dňa 20.11.2014, a preto nevidí dôvod sa od neho odkloniť. Preto odvolaciu námietku žalovaného v
tomto smere nepovažoval za dôvodnú. Ani námietku žalovaného, že v súčasnej účinnej právnej úprave

zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 8 ods. 6 nahrádza slovné spojenie „rozhodnutie o väzbe“ slovným
spojením „ bol vzatý do väzby“, čím vylúčil akúkoľvek pochybnosť o tom, čo sa
rozhodnutím o väzbe rozumie len rozhodnutie o vzatí do väzby, a že len na základe takéto rozhodnutia
môže byť poškodenému priznaný v zmysle predmetného zákona nárok na náhradu škody, odvolací súd
nezdieľa . V danom prípade totiž nemožno nevidieť, že väzba na žalobcovi bola vykonávaná nielen

za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., ale aj za účinnosti súčasnej právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z. z., z
čoho odvolací súd môže vyvodiť len to, že za rozhodnutia o väzbe treba považovať aj rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti žalobcu o prepustení z väzby a rozhodnutie o predlžení väzby, lebo aj na základe
týchto rozhodnutí sa ďalej väzba na žalobcovi vykonávala. Nárok na náhradu škody vzniká momentom
vydania nezákonného rozhodnutia /ktorými v danom prípade bolo aj uznesenie o zamietnutí žiadosti o
prepustenie z väzby a uznesenie o predlžení väzby/ bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa

stáva až po splnení ďalších podmienok / v danej veci zastavenie trestného stíhania/. Odvolaciu námietku
žalovaného, ktorou namietal, že danú vec treba posudzovať len podľa zák. č. 58/1969 Zb., odvolací súd
preto nepovažoval za dôvodnú. Za dôvodné nepovažoval ani námietku, že súd rozhodol nad rámec
návrhu, nakoľko zo žalobného návrhu vyplýva, že žalobca svoj nárok na náhradu škody z titulu ušlej
mzdy uplatňuje z dôvodu úkonov štátnych orgánov v trestnom konaní, ktoré začalo vznesením obvinenia

a následne vykonaním väzby. Tým, že trestné konanie bolo proti žalobcovi zastavené uznesením Úradu
špeciálnej prokuratúry č. VII/1 Gv 108/07-26 zo dňa 04.11.2008 podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, pretože bolo nepochybné, že sa nestali skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, stali sa
nezákonnými všetky rozhodnutia vydané počas trestného stíhania ( uznesenie o vznesení obvinenia,
uznesenie o vzatí do väzby, uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenia z väzby a uznesenie o

predĺžení väzby/, čo dalo žalobcovi širší priestor na uplatnenie nárokov na náhradu škody - náhrada
straty na zárobku i nemajetkovej ujmy.

Za nedôvodné odvolací súd považoval aj odvolacie námietky žalovaného, ktorými namietal, že súd
prvého stupňa na jednej strane nepriznal nárok na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení

obvinenia, ale následne tvrdil, že keby nedošlo k vzneseniu obvinenia, žalobca by ďalej pracoval, ako
aj to, že z rozsudku nie je zrejmé, ako súd ustálil existenciu príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o
väzbe a uplatnenou stratou na zárobku, keď konštatuje, že žalobca prišiel o prácu v dôsledku trestného
stíhania. Tiež namietal, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 296/20014, ktorý je plne aplikovateľný na danú vec. Súd prvého stupňa vyslovil názor, že z

obsahu dôvodov prepustenia žalobcu zo služobného pomeru rozhodnutím riaditeľa Colného úradu O.
č. j. XXXX-XXX-X/XXXX zo dňa 08.03.2004 vyplýva, že žalobca bol prepustený výlučne z dôvodov
spočívajúcich v začatí trestného stíhania. Táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva
aj rozhodnutia Colného riaditeľstva SR zo dňa 29.04.2004, č. 14464/2004-1214, ktorým rozhodnutie
riaditeľa Colného úradu O. č. j. XXXX-XXX-X/XXXX zo dňa 08.03.2004 potvrdil. V tomto rozhodnutí sa

okrem iného uvádza, že „ dôvodom na prepustenie žalobcu ako colníka je, že colník T. vo výkone štátnej
služby svojím konaním, spočívajúcim v aktívnej činnosti v súvislosti s podozrením zo spáchania trestnej
činnostinarušilvážnosťcolnejsprávyaohrozildôverukcolnejspráve,čímkonalvrozporesozákladnými
povinnosťami ustanovenými v § 44 ods. 3 písm. g/ zákona a zároveň porušil služobnú prísahu, ktorej
zloženie v zmysle § 17 ods. 2 zákona svojím popisom potvrdil. Opakovane, a to v dňoch 26.08.2003 -

27.08.2003,01.09.2003-02.09.2003,9.02.ainýchdňoch/vypísanýchvuzneseníČVSPZz20.02.2004/
založili zločineckú skupinu a boli činní pre túto skupinu napojenú na ďalšie skupiny v zahraničí za účelom
dosahovania zisku z nelegálnej činnosti, ktorej sa a to najmenej v 11 prípadoch spolu s inými colníkmi
- colník T. dopustil. Činnosť skupiny sa vyznačovala vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými
členmi,skupinasazaoberalanajmäorganizovanímazabezpečovanímnelegálnehoprechodumigrantov

najmä ázijského pôvodu, ktorí sa na území SR dostávali nelegálne, týmto migrantom zabezpečovali
nelegálnu prepravu do ČR najmä vozidlami AVIA ev. č. O. XX-XX v skupinách prevažne po 10 ľudí cez
vopred vybraný hraničný prechod najčastejšie cez Holíč - Hodonín a Skalica - Sudoměřice v období od
26.08.2003 do 09.02.2004 a takto získané finančné prostriedky použili pre svoju potrebu.“ To, že konanie
žalobcu spočívajúce v aktívnej činnosti v súvislosti s podozrením zo spáchania trestnej činnosti bolo

podriadené pod ust. § 44 ods.3 písm. g/ a § 17 ods. 2 zák. č.200/1998 Zb. o štátnej službe colníkov
v znení ďalších predpisov len znamená, že takéto konanie žalobcu /činnosť súvisiaca s podozrením zo
spáchania trestnej činnosti/ predstavovalo porušenie služobných povinností a služobnej prísahy. Pokiaľ
ide o nález Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 296/2014 na danú vec nie je aplikovateľný. V uvedenomnáleze Ústavný súd okrem iného konštatoval „...že v prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru
zo služobného pomeru, ide o personálne opatrenia za porušenie služobnej prísahy a služobných
povinností, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Porušenie služobnej prísahy

nemusí dosiahnuť intenzitu trestného činu a dôvody prepustenia príslušníka Policajného zboru zo
služobného pomeru môže byť napriek tomu splnené. V rámci personálneho konania sa konanie
príslušníka Policajného zboru neposudzuje z hľadiska vykazovania znakov trestného činu, ale ako
konanie v rozpore so služobnou prísahou. Nie každé porušenia zákona musí byť trestným činom alebo
priestupkom.“ Z nálezu vyplýva, že v tejto veci bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený rozsudkom

Okresného súdu Brezno sp. zn. 1T 17/2004 z 05.09.2007, pretože skutok, pre ktorý bol stíhaný, nebol
trestným činom, hoci nebolo vylúčené, že obžalovaný sa dopostil uvedeného skutku. Práve z tohto
dôvodu uvedený nález nie je aplikovateľný na danú veci, nakoľko voči žalobcovi bolo zastavené
trestné stíhanie z dôvodu, že skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie žalobcu sa nestali, t. j. oproti
horeuvedenému nálezu ÚS SR, kde bolo konštatované, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný,
nebol trestným činom, teda nie že sa nestal.

Námietky žalovaného o absolútnej nekonzistentnosti a rozpornosti rozsudku v tom, že na jednej strane
nepriznáva súd nárok na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení obvinenia, ale následne tvrdí,
že žalobca bol prepustený zo služobného pomeru výlučne z dôvodov spočívajúcich v začatí trestného
stíhania, ale zároveň žalobcovi nárok na náhradu straty na zárobku priznáva z dôvodu väzby bez

toho aby existovala príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a nárokom na náhradu straty na
zárobku, odvolací súd tiež považoval na nedôvodné. Súd prvého stupňa nepriznal žalobcovi náhrady
škody - náhradu strata na zárobku za obdobie väzby od 20.02.2004 do 02.08.2004 z dôvodu posúdenia
tohto nároku podľa zák. č. 58/1969 Zb. ako premlčanú a žalobcovi priznal náhrady škody - straty na
zárobku za obdobie väzby od 03.08.2004 do 07.01.2005 z dôvodu posúdenia tohto nároku podľa zák. č

514/2003 Z. z. ako opodstatnenú. V odôvodení svojho rozsudku uviedol, z akých dôvodov tento nárok
žalobcovi nepriznal a naopak, z akých dôvodov nárok priznal a podľa akého právneho predpisu nárok
posúdil. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi náhradou straty na zárobku a uznesením o zamietnutí
žiadosti žalobcu o prepustenie z väzby a uznesením o predĺžení väzby, súd prvého stupňa v odôvodnení
rozsudku uviedol, že keby nedošlo k vzneseniu obvinenia a následne vzatiu žalobcu do väzby , nedošlo

by k jeho prepusteniu zo služobného pomeru a naďalej by pracoval ako colník a poberal plat colníka.
Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti
uvádza, že aj keď žalobcovi nebolo možné priznať jeho nárok na náhradu straty na zárobku z dôvodu
nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, keďže z tohto titulu išlo o premlčanie nároku, nesporne
s týmto uznesením o vznesení obvinenia súviseli aj nezákonné rozhodnutia o väzbe - uznesenie o

zamietnutí žiadosti o prepustenia z väzby a uznesenie o predĺžení z väzby. Trestné konanie bolo proti
žalobcovi zastavené uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry č. VII/1 Gv 108/07-26 zo dňa 04.11.2008
podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože bolo nepochybné, že sa nestali skutky,
pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, a preto sa stali nezákonnými všetky rozhodnutia vydané počas
trestného stíhania ( uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí do väzby, uznesenie o zamietnutí

žiadosti o prepustenia z väzby a uznesenie o predĺžení väzby/, čo dalo žalobcovi širší priestor na
uplatnenie nárokov na náhradu škody - náhrada straty na zárobku. Z uvedených dôvodov potom nebola
opodstatnená ani odvolacia námietka žalobcu v súvislosti s nepriznaním náhrady škody aj za obdobie
väzbyod20.04.2004do02.08.2004,nakoľkoajpodľanázoruodvolaciehosúdujetentonárokpremlčaný
podľa zák. č. 58/1969 Zb., v zmysle dôvodov, ktoré uviedol súd prvého stupňa.

Zasprávnyodvolacísúdpovažovalajspôsobvýpočtustratynazárobkupodľa§447ods.2 Občianskeho
zákonníka a zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, nakoľko z ust. § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitným
prepisom, ktorým je Občiansky zákonník.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu k nepriznanej nemajetkovej ujme, odvolací súd túto nepovažuje
za opodstatnenú.

Zamietnutie tohto nároku žalobcu súd prvého stupňa odôvodnil aj tým, že žalobca svoj nárok od začiatku

uplatňoval ako nárok podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, teda ako nárok na ochranu osobnosti.
Žalobca počas konania tvrdil, že zásahom do jeho osobnostných práv došlo postupom ( rozhodnutiami)
orgánov činných v trestnom konaní ( jeho obvinením, vykonaním domovej prehliadky, vzatím do
väzby, obmedzovaním osobnej slobody) a tiež informovaním verejnosti ( médií a televízie) o priebehutrestného konania. Žalovaný ale tieto rozhodnutia nevydal, vytýkaného konania sa nedopustil ( žalobcu
nezadržal , nevykoval domovú prehliadku, nevzal ho do väzby a verejnosť o trestnom stíhaní a jeho
priebehu neinformoval), preto z hľadiska uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže

byť považovaný za subjekt zásahu. Žalovaný preto nebol pasívne legitimovaný. Súd prvého stupňa
poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/201/2007 zo dňa 30.07.2008, v ktorom takýto právny názor
v obdobnej veci už bol vyslovený.

VzhľadomnataktovyslovenýprávnynázorvrozsudkuNSSRsp.zn.3Cdo/201/2007zodňa30.07.2008,

ale aj v rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo 314/2007 zo dňa 28.02.2008 a totožnosť s danou vecou, potom
odvolací súd nemal dôvod sa od toho právneho názoru odkloniť, len v celom rozsahu poukazuje na tieto
rozhodnutia NS SR.

Napokon za správne odvolací súd považuje aj rozhodnutie o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol
súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žalovanému priznal pomernú náhradu trov

konania v rozsahu 92%, a to v sume 34,33 eur, čo predstavovalo cestovné hromadným dopravným
prostriedkom /vlakom/ s poukazom na § 72 ods. 1, § 73 ods. 1 a 2 vyhl. č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy. Žalovaný
namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 73 ods. 2 cit. vyhlášky a bol toho názoru, že náhrada cestovného
mu mala byť priznaná podľa § 74 cit. vyhlášky, teda cestovné motorovým vozidlom

podľa osobitného predpisu. I keď tvrdil, že potreba použitia motorového vozidla bola odôvodnená
účelným využívaním pracovného času, odvolací súd je toho názoru, že cesta z Bratislavy do Trenčíne
predstavuje priame pravidelné spojenie vlakom alebo autobusom, preto aj odvolací súd za účelné
považoval priznanie cestovného podľa § 72 ods. 1 a § 73 ods. 2 cit. vyhlášky.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch II., III. a IV.
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že žiadnemu
z účastníkov náhradu týchto trov nepriznal, nakoľko neboli uplatnené.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.