Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. jún 2016

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 6Cpr/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210769
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agneša Néveryová

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2016:4214210769.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno sudkyňou JUDr. Agnešou Néveryovou v právnej veci žalobcu : Y.. Y. Y. nar.

XX.X.XXXX bytom W. G.. W. Č.. XX/XXX , v konaní zast.: JUDr. Štefan Mesároš advokát so sídlom
Nitra Štefánikova 84 proti žalovanému: FEMAD s.r.o. IČO 31 420 290 so sídlom Nesvady ul. Studená
3 , v konaní zast.: Bartošík Šváby s.r.o. so sídlom Bratislava Plynárenská 7/A, o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu (založeného pracovnou zmluvou zo
dňa 27.6.2013), vykonané listom žalovaného zo dňa 2.4.2014 je n e p l a t n é .
Súd konanie o zaplatenie náhrady mzdy z a s t a v u j e .

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 4.6.2014 žalobca súdu doručil žalobu, ktorou sa domáha, aby súd určil, že okamžité skončenie jeho
pracovného pomeru zo dňa X.X.XXXX, doručené mu dňa X.X.XXXX je neplatné, aby súd žalovaného
zaviazal poskytnúť mu náhradu mzdy odo dňa doručenia oznámenia o okamžitom skončení pracovného
pomeru a náhradu trov konania. Vydania takéhoto rozsudku sa domáhal na tom skutkovom základe,
že žalovaný dňa X.X.XXXX mu doručil okamžité skončenie pracovného pomeru zo zákonného dôvodu
uvedeného v ust. §-u 68 ods.1 písm. b/ ZP , pretože sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej
disciplíny a to tým, že od 24.3.2014 do 2.4.2014 sa nedostavil na pracovisko a svoju absenciu nijakým

spôsobom neospravedlnil. Takýto dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru sa však nezakladá
na pravde , pretože dňa 24.3.2014 bol ešte práceneschopný. Dňa 25.3.2014 riadne nastúpil do práce
a bol na pracovisku , v dňoch 26.3.2014, 27.3.2014 a 28.3.2014 vykonal pracovné cesty. Listom zo
dňa 15.4.2014 oznámil žalovanému, že s dôvodmi a spôsobom ukončenia jeho pracovného pomeru
nesúhlasí.

Žalobca ako účastník konania uviedol, že trvá na podanej žalobe z dôvodov v nej uvedených. Od

25.3.2014 bol práceschopný a bol aj v práci, teda v sídle zamestnávateľa. Evidencia o jeho prítomnosti
na pracovisku do žiadnej knihy dochádzky sa nezapisovala ( len tí zamestnanci , ktorí pracujú vo výrobe,
tímajúštikacísystém),pretože zamestnanci,ktorípracujúvkancelárii nemajúpovinnosťsapodpisovať
do žiadnej evidencie o tom, že sú v zamestnaní, teda, že sú na pracovisku ( od neho takéto podpisovanie
zamestnávateľ nikdy nevyžadoval ) . Uviedol ďalej , že dňa 26.3.2014 bol na služobnej ceste a to v
C. a vo A. Pred nástupom pracovnej cesty zamestnávateľ žiaden súhlas mu nedával, ani nebolo to tak
zaužívané, že by sa mal žiadať súhlas . Vždy už len po vykonaní pracovnej cesty sa papierovo pracovná

cesta zaevidovala. On mal zverené služobné motorové vozidlo a obvykle deň pred tým, ako nastúpil
pracovnú cestu, oznámil to V. F., že na druhý deň ide na pracovnú cestu. Konkrétne aj 25.3.2014, keď
bol v sídle organizácie, tak povedal V. a R.., že na druhý deň pôjde na pracovnú cestu do C. a do A..
Dňa 27.3.2014 bol na pracovnej ceste v N., dňa 28.3.2014 v F. aj o týchto jeho pracovných cestáchvedeli V. a R. , pretože im to povedal 25.3.2014, keď bol v sídle organizácie. Svoje pracovné cesty mal
len oznámiť V. a L. ( telefonicky prípadne mailom - ktorý bol v podstate jeho nadriadený). Ukončenie
pracovnej cesty žiadnym spôsobom nebol povinný zamestnávateľovi oznamovať. Potvrdenie o začatí

jeho dočasnej pracovnej neschopnosti zo dňa 1.4.2014 so začiatkom PN 31.3.2014 zamestnávateľovi
doručil poštou 16.4.2014, ale o tom, že je práceneschopný informoval zamestnávateľa telefonicky a
to konkrétne V., ktorej 1.4.2014 zavolal a oznámil jej, že je PN a že doklad o tom následne zašle
zamestnávateľovi.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu . Poukázal na to, že žalobca nežiadal predchádzajúci
súhlas zamestnávateľa na pracovné cesty , napriek tomu, že mal žalovaným vytýčené pravidlá výkonu
funkcie obchodného zástupcu ( ktoré pravidlá stanovil L..-nadriadený žalobcu ) . Na základe týchto
pravidiel žalobca mal uskutočniť určitý počet návštev u potenciálnych klientov žalovaného, pravidelne
týždenne informovať svojho nadriadeného o výsledku týchto návštev a na začiatku týždňa prejsť
stratégiu oslovovania klientov v nasledujúcom týždni a predložiť mu zoznam plánovaných návštev

resp. prac. ciest. Pre absenciu patričnej komunikácie žalobcu so zamestnávateľom sa stávalo, že
zamestnávateľ nemohol vedieť z akého dôvodu žalobca na pracovisku fyzicky nie je. V marci 2014
žalobca na pracovisku bol iba jeden deň a to 25.3.2014, za obdobie od 1.3.2014 do 24.3.2014
žalobca predložil potvrdenie o svojej pracovnej neschopnosti, avšak svoju absenciu v dňoch 26.3.2014,
27.3.2014 a 28.3.2014 nijakým spôsobom neospravedlnil , až v priebehu apríla predložil lekárske

potvrdenie o svojej pracovnej neschopnosti od 31.3.2014.
K vyjadreniu K.. Y. Q. uviedol, že tento dôkaz nepreukazuje, že by žalobca v relevantnom období
vykonával pre žalovaného plnenie pracovných povinností, keďže z obsahu tohto dôkazu je výslovne v
ňom uvedené, že K.. Q. nemá možnosť zaručene potvrdiť termín stretnutia so žalobcom. K e-mailovej
komunikácii zo dňa 25.3.2014 uviedol, že v tejto žalobca len uvádza stretnutia, ktoré sa mali uskutočniť

26.3.2014, avšak z tejto e-mailovej komunikácie nie je zreteľné ani zjavné, že by žalobca poskytol
žalovanému informáciu o tom, že uskutoční pracovné cesty v ďalších dňoch relevantného obdobia, t.j.
27. a 28. marca. V e-maili sa spomína, že žalobca dňa 26.3. uskutoční tri stretnutia, avšak žalobca
doložil len čestné prehlásenie pána E., ktoré prehlásenie však nepreukazuje, že by žalobca zastupoval
v relevantný deň 26. marca žalovaného. V tomto dôkaze sa len spomína a konštatuje, že žalobca sa

zúčastnil služobnej cesty z W. do A. L., avšak nevyplýva z neho, že by počas nej zastupoval žalovaného.
Z e-mailovej komunikácie z 5.2.2014 vyplýva, že žalovaný od žalobcu vyžadoval, aby pred každým
plánovaným stretnutím ho informoval o takejto pracovnej ceste. Tým, že žalobca uskutočnil pracovné
cesty mimo termínov, o ktorých mal žalovaného vopred informovať, konal v rozpore s pracovnými
pokynmi, takéto cesty nie je možné považovať za pracovné cesty, na ktoré bol žalobca vyslaný v zmysle

§ 57 ZP ( predložil tabuľku, do ktorej mal žalobca dopĺňať plánované stretnutia, avšak posledná aktivita,
poslednédoplneniesauskutočnilo5.2.2014-odvtedyžalovanýnebolinformovanýopracovnýchcestách
žalobcu ) .

Svedkyňa V. F. uviedla, že od 1.1.2014 až dodnes vykonáva administratívne práce pre žalovaného.

Konkrétne táto práca zahrňuje v sebe aj to, že vykonáva prácu personalistu a pripravuje podklady pre
mzdovú učtáreň. V období od 1.1.2014 do 7.4.2014 evidencia dochádzky ani u žalovaného nebola
vedená ( pre zamestnancov, ktorí pracovali v kancelárii- jedná sa o 6 zamestnancov a sedia v jednej
kancelárii). Podkladyprevýpočetmzdy preúčtovníčku vyhotovilatak,žeakzamestnanecjej odovzdal
doklad o tom, že čerpal dovolenku, prípadne o OČR, alebo o PN , tak vychádzala z toho, že ostatné

dni riadne odpracoval. Ona nebola nadriadená žalobcovi, takže ten nemal povinnosť jej povedať,
kam ide a kedy sa vráti, ani to nerobil. Vedenie evidencie o prevádzke motorového vozidla nebolo
jej pracovnou povinnosťou, túto evidenciu podľa jej vedomostí viedol žalobca a túto následne posielal
p. F.. Kto podpísal žalobcovi súhlas s vykonaním prac. cesty, to nevie, ona určite nie. Žalobca jej bol
povinný odovzdať doklad o svojej PN, prípadne o čerpaní dovolenky, alebo OČR. V období od 1.1.2014

do konca februára 2014 žalobca podľa jej pamäti nebol PN. V priebehu marca žalobca jej poslal
poštou doklad o PN , v ktorý deň to uviesť nevedela . Dňa 25.3.2014 žalobca bol vo firme na pracovisku
a to celý pracovný čas, celý deň . V dňoch 26., 27 a 28. marca 2014 nebol na pracovisku, pričom dňa
25.3.2014 medzi rečou jej povedal (keďže sedia v jednej kancelárii všetci šiesti), že už tento týždeň
nepríde do práce, lebo ide na služobku. Bližšie o tejto služobnej ceste jej nič nepovedal. Nepamätala

sa na to , že by jej volal žalobca po 28. marci 2014 , ale poslal jej doklad o jeho PN-ke, ktorá PN
začala dňom 31.3.2014. Uviedla ďalej , že v priebehu marca a potom aj dňa 25.3.2014 ju kontaktoval
p. F. ( nevedela , či telefonicky, alebo emailom ), a pýtal sa ju, čo je s Y., či je na pracovisku, aleboči je PN. Povedala mu , že pred tým bol PN ale nevie aktuálne vtedy kde sa nachádzal žalobca ani
to, či je na služobke.

Súd vykonal dokazovanie vypočutím žalobcu , výsluchom svedkyne V. F. , oboznámením obsahu
pracovnej zmluvy žalobcu zo XX.X.XXXX , okamžitého skončenia pracovného pomeru vykonané listom
žalovaného zo dňa X.X.XXXX , dokladu zo dňa 10.3.2014 o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu ,
dokladu zo dňa 1.4.2014 o ukončení pracovnej neschopnosti žalobcu , vyjadrenia K.. Y. Q. zo dňa
31.5.2016,čestného prehlásenia T. O. s.r.o. zo dňa 19.4.2016 ( z čl. 161 ) čestného prehlásenia z čl. 159

konateľa abala.eu s.r.o. a a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.X.XXXX žalobca je zamestnaný u žalovaného od X.X.XXXX
ako obchodný zástupca. Listom zo dňa 2.4.2014 žalovaný oznámil žalobcovi okamžité skončenie
pracovného pomeru zo zákonného dôvodu podľa §-u 68 dos.1 písm. b/ ZP. Toto okamžité skončenie
pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené poštou dňa 7.4.2014. V tomto konaní sa žalobca domáha

určenia neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru dôvodiac, že zákonný dôvod
skutkovo vymedzený v tomto okamžitom skončení jeho pracovného pomeru nebol daný.

Podľa §- u 68 ods. 1 ZP zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba
vtedy, ak zamestnanec

a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

Podľa §- u 68 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v
lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do

jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia
§ 63 ods. 4 a 5.

Podľa ust. §-u § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné

zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru.

Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pracovného pomeru so
zamestnancom a to okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Podmienkou
platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru je písomná forma tohto právneho úkonu, skutkové
vymedzenie jeho dôvodu tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným a musí byť v stanovenej lehote
doručené druhému účastníkovi. Nedodržanie týchto podmienok zákon sankcionuje neplatnosťou

okamžité skončenie pracovného pomeru . Právne účinky platného okamžitého skončenia pracovného
pomeru nastávajú už dňom doručenia tohto prejavu vôle druhému účastníkovi pracovného pomeru a
končí pracovný pomer. Zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer len
z dôvodov taxatívne uvedených v zákone.
Dôvodom, pre ktorý môže zamestnávateľ použiť tento výnimočný spôsob skončenia pracovného

pomeru, je (aj ) porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom. Povinnosť
dodržiavať pracovnú disciplínu totiž patrí medzi základné povinnosti zamestnanca. Dodržiavanie
pracovnej disciplíny spočíva v plnení povinností, ktoré ustanovujú právne predpisy, pracovný poriadok
a iné vnútorné predpisy zamestnávateľa, pracovná zmluva alebo konkrétne pokyny vedúceho
zamestnanca. Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo

strany zamestnanca a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom.
Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za
porušenie pracovnej disciplíny.

Z obsahu listu žalovaného zo dňa 2.4.2014 o okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu vyplýva,

že v ňom žalovaný ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol zákonný dôvod podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) ZP a použil skutok, ktorý vymedzil takto :
„ v období od 24.3.2014 do dnešného dňa závažne porušujete pracovnú disciplínu u svojho
zamestnávateľa - spoločnosti Femad s.r.o so sídlom Studená 1 94651 Nesvady IČO 31 420 290zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Nitra oddiel Sro , vložka číslo 1332/N tým , že sa
nedostavujete na svoje pracovisko a svoju absenciu ste za dané obdobie do dnešného dňa nijakým
spôsobom neospravedlnili “.

V konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ( ale aj iného spôsobu
jednostranného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom) zamestnávateľa zaťažuje dôkazné
bremeno na preukázanie toho, že skutok, ktorý použil ako dôvod takéhoto spôsobu ukončenia
pracovného pomeru, sa stal. Podľa tvrdenia žalovaného žalobca neospravedlnene na pracovisku nebol
a to v dňoch od 24.3.2014 do 2.4.2014 , ktorú skutočnosť žalovaný považuje za porušenie pracovnej

disciplíny závažným spôsobom. Súd teda dokazovanie zameral na tú skutočnosť, či žalobca v týchto
dňoch bol na pracovisku ( sídle žalovaného ) a či jeho prípadná neprítomnosť v sídle žalovaného
sa má považovať za neospravedlnenú neúčasť v práci , vzhľadom na ustanovenia ZP, prípadne
vnútropodnikový predpis žalovaného, alebo konkrétny príkaz nadriadeného . Vzhľadom na dohodnutý
druh práce ( obchodný zástupca, ktorý mal vyhľadávať potenciálnych klientov žalovaného ) je zrejmé,
že žalobca nebol povinný každý deň byť na pracovisku , teda v sídle žalovaného . Preukázanie tej

skutočnosti, že žalobca si mal vyžiadať predchádzajúci súhlas zamestnávateľa k vykonaniu návštev
potenciálnych klientov žalovaného bolo procesnou povinnosťou žalovaného. Súdu žalovaný nepredložil
žiaden vnútropodnikový predpis , alebo konkrétny príkaz nadriadeného , z ktorého by bolo možné takúto
povinnosť žalovaného vyvodiť. Podľa názoru súdu ten príkaz pána F. že žalobca ho má informovať o
svojich návštevách pred aj po ich vykonaní ( a že údaje o týchto návštevách má zaznamenať do tabuľky

vyhotovenej žalovaným ) , nemožno považovať za príkaz na vyžiadanie predchádzajúceho súhlasu
na vykonanie týchto pracovných ciest. Zamestnávateľ totiž ak zamestnancovi nariadi pred vykonaním
pracovnej cesty vyžiadať si jeho predchádzajúci súhlas, musí zamestnancovi zároveň oznámiť aj
konkrétny postup, ktorým takýto súhlas môže zamestnanec dostať, čo však v konkrétnom prípade
preukázané nebolo. Vzhľadom na tieto skutočnosti , súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalobca

na vykonanie pracovných ciest predchádzajúci súhlas zamestnávateľa nemusel vyžiadať. Žalovaný
skutkovo ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol jeho neospravedlnené absencie
v práci v dňoch od 24.3.2014 do 2.4.2014. Preukázanie tej skutočnosti , že žalobca v týchto dňoch mal
neospravedlnenú absenciu v práci , bolo procesnou povinnosťou žalovaného, túto procesnú povinnosť
všakžalovanýnesplnil,pretože vkonaní nepreukázal,čiaakýmspôsobomsamalaevidovaťžalobcova

dochádzka do práce v tomto období ( tým viac, že žalobca ako obchodný zástupca často musel byť
aj mimo sídla žalovaného ) a že žalovaný takto zakotvený postup nedodržal . Naopak z výsledkov
vykonaného dokazovania vyplýva, že evidencia dochádzky osôb pracujúcich v kancelárii v tomto období
dokonca sa ani neviedla. Za takéhoto stavu , bez dôkazov potvrdzujúcich tvrdenie žalovaného , súd
nemohol prijať taký záver, že v predmetných dňoch neprítomnosť žalobcu v sídle žalovaného treba

považovať za jeho neospravedlnenú neúčasť v práci . Z obsahu žalobcom predložených listinných
dôkazov vyplýva, že 24.3.2014 žalobca ( podľa lekárskeho potvrdenia ) bol ešte PN, pretože až
od 25.3.2014 bol uznaný za schopný práce. Doklad o tejto PN žalobca zrejme žalovanej doručil bez
zbytočného odkladu. keď zamestnávateľ do SP doklad o dočasnej PN doručila dňa 21.3.2014 ( viď
čl.124). To, že žalobca dňa 25.3.2014 bol v práci potvrdila svedkyňa V. F. , ktorá potvrdila aj to, že

žalobca dňa 25.3.2014 keď bol na pracovisku , vyjadril sa tak, že tento týždeň už do práce nepríde lebo
ide na služobnú cestu. Ak teda žalobca do 30.3.2014 nebol na pracovisku , nie je to možné považovať
za neospravedlnenú absenciu, pretože žiaden vnútropodnikový predpis neupravuje , ako bol povinný
postupovať pri služobných cestách ( pri vykonaní ktorých zamestnávateľ nepreukázal žiadnu konkrétnu
povinnosť žalobcu spočívajúcu vo vyžiadaní predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa ) a navyše

žalobca preukázal, že pracovné cesty v týchto dňoch skutočne vykonal a s kým jednal. Od 31.3.2014
žalobca podľa lekárskeho potvrdenia vystaveného dňa 1.4.2014 ( viď čl. 59 ) bol uznaný za PN, preto
nebolo možné od žalobcu spravodlivo žiadať, aby ešte v ten deň tento doklad doručil žalovanému ( list
o spornom okamžitom skončení prac. pomeru je datované dňa 2.4.2014 ) .
Dôkazné bremeno, ktoré žalovaného v tomto konaní zaťažovalo, neuniesol , vzhľadom na vyššie

uvedené výsledky dokazovania a súd nemal za preukázané , že skutok, ktorý žalovaný použil ako
dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu bol daný , preto žalobe v časti o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu vyhovel. V časti o zaplatenie náhrady
mzdy žalobca žalobu zobral späť ( žalovaný takýmto úkonom nevyjadril nesúhlas ) , preto súd v tejto
časti konanie zastavil podľa §-u 96 ods.1 OSP.

Uplatnený nárok žalovaného na zaplatenie 1725,92 Euro súd vylúčil na samostatné konanie osobitným
procesným uznesením.O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 OSP a vyslovil, že o ich náhrade rozhodne po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na podpísanom súde v 3
vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ odvolaním domáha.