Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/471/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114232415
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5114232415.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ K. D.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, U., 2/ U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, U., zastúpení zvoleným
zástupcom: Asociácia bankových klientov, so sídlom Krosnianska 789/75, Košice, proti odporcovi: Prima
banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, právne zastúpená SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, o určenie existencie porušenia práv spotrebiteľa
a primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní navrhovateľov a odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 14C/295/2014-133 zo dňa 24.09.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh o určenie, že odporca porušil práva navrhovateľov v 1/ a 2/
rade ako spotrebiteľov vyplývajúce im z ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
podľa § 3 ods. 5; § 3 ods. 3; § 4 ods. 1 písm. c) a d); §4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 8 prvej vety; § 4 ods.
6; § 5 ods. 1; § 7 ods. 1; §7 ods. 2 písm. a) a b); § 7 ods. 4; § 8 ods. 1 písm. c), d) a g); §8 ods. 4; §8
ods. 2 písm. b); § 8 ods. 3; § 9 písm. f), g), h), i) a j); a ustanovení § 53 ods. 1; § 53 ods. 4 písm. i); §54

ods. 2; § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zamietol.
Ďalším výrokom určil, že ustanovenie bodu 4.6 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 99/128/05 zo dňa
10.05.2005 uzatvorenej medzi navrhovateľmi v 1/ a 2/ rade a odporcom v znení: "Banka má právo
adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene
miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy
Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika
KlientasúrozhodujúceskutočnostiplatnévčasepodpisuÚverovejzmluvyvporovnanísoskutočnosťami

platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť
automaticky,bezdodatkovkÚverovejzmluve",jeneprijateľnázmluvnápodmienkaaabsolútneneplatné.
Odporcovi okresný súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne
1.194,98 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť navrhovateľom v 1/ a 2/ rade trovy konania a
trovy právneho zastúpenia vo výške 67,25 eur a tieto zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľov
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a tiež mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z podaného
návrhu vo výške 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Postupujúc podľa zhora uvedených ustanovení zákona, po vykonaní dôkazov okresný súd rozborom
zmluvného ustanovenia bodu 4.6. Zmluvy o hypotekárnom úvere uzavretej medzi účastníkmi "Banka
má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. Zmluvy v prípade, ak dôjdek zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou
rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny
miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu Úverovej zmluvy v porovnaní

so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je Banka
oprávnená uskutočniť automaticky, bez dodatkov k Úverovej zmluve." zistil, že uvedené zmluvné
ustanovenie umožňuje meniť ustanovenia zmluvy o hypotekárnom úvere jednostranne, len na základe
vôle veriteľa. Okresný súd samotnú podstatu ustanovenia nespochybňuje, pretože všeobecne miera
rizika, ktorá sa zisťuje štatistickými metódami, aplikačným a následne behaviorálnym scoringom klienta,

fakticky predstavuje hodnotenie jeho schopnosti splácania úveru a bonity, obdobne ako vyhodnocovanie
v predzmluvných vzťahoch, pričom v tomto rozsahu sa poskytujú určité práva veriteľovi a právne
normy reflektujú pokles hodnoty zabezpečenia a pod.. Teda ak banka zistí vyššiu mieru rizika, je pre
dlžníka vo väčšine výhodnejšie uplatnenie vyššej úrokovej sadzby, ako prípadné odstúpenie od zmluvy s
povinnosťou vrátenia zostatku úveru. Vyššie riziko na strane klienta znamená aj vyššiu mieru možnosti,
že úver nebude riadne splatený ako aj zníženú likviditu banky. Podľa okresného súdu ani takéto

oprávnené záujmy veriteľa ho však nemôžu oprávniť k tomu, aby sám mohol takéto práva aplikovať,
najmä ak nie sú od počiatku úplne a jasne stanovené a dlžník nemá možnosť s nimi vysloviť nesúhlas.
Žiadne oprávnenie veriteľa nie je tak široké, aby sa mohol správať svojvoľne a podľa vlastného uváženia
meniť zmluvné ustanovenia, ktorými je aj dohoda o určení výšky úrokov. Pre ospravedlnenie takéhoto
správania sa, teda jednostrannej zmeny zmluvných podmienok, nie je postačujúce to, že dlžník má

možnosť v určitej lehote vrátiť všetky prostriedky a takýmto účinkom zabrániť. Totiž nie vždy je dlžník
schopný v určitej pomerne krátkej lehote, najmä pri skutočne zhoršenej bonite, obstarať hotovosť na
úhradu záväzku či získať nový úver za prijateľných podmienok. Totiž nie len veriteľ, ale aj dlžník pri
obstarávaní úveru kalkuluje s určitou časovou návratnosťou. Dlžník podľa okresného súdu dokonca
vzhľadom na nemožnosť jednorazového vrátenia prostriedkov ani nemusí byť schopný odstúpiť od

zmluvy a bude musieť akceptovať zvýšenie úrokovej sadzby. V prípade zvýšenia -bonity, má veriteľ
najmä prípade omeškania, právo odstúpiť od zmluvy (default). Popri tom hypotekárny úver musí byť
zabezpečený nehnuteľnosťou, z ktorej je možné viac či menej uhradiť zabezpečovanú pohľadávku. V
danom prípade súd zistil, že možnosť jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby bola stanovená na
zmenu miery rizika Klienta najmä (nie však výhradne) so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel

stanovených NBS. NBS však podľa vedomostí súdu nestanovuje kritéria hodnotenia klienta, ale kritériá
pre postup banky pri správe rizík, teda voči širšiemu okruhu klientov a produktom. Preto na takýto
postup nie je možné aplikovať nejaké nariadenie zverejnené vo vestníku a pod., ktoré by jasne mohlo
stanoviť rozdiel v miere rizikovosti a miere zvýšenia úrokového rozpätia. Pre takýto postup nejestvuje
stanovenie výpočtu a ani posudzovania kritérií rizík a vytvára svojvôľu pre veriteľa. Preto podľa názoru

okresného súdu skutočne ustanovenie, kde je umožnené veriteľovi právo adekvátnym spôsobom meniť
úrokovú sadzbu nad zmluvne dohodnutý výpočet v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta, ktorá
môže súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených NBS, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko umožňuje veriteľovi svojvoľný postup. Aj keď ustanovenie
čl. 4.4 a čl. 4.6 sa môže podľa okresného súdu zdať na prvý pohľad totožné, pri výpočte výšky úroku v

ustanovení čl. 4.4. je pevne stanovený výpočet umožňujúci dlžníkovi zistiť povinnosti a práva, v čl. 4.6 je
právozvýšeniavýslovneponechanénaľubovôliveriteľabezmožnostiovereniasijehopostupuazistenia
práv a povinností dlžníka (odkaz najmä na neexistujúcu právnu úpravu, avšak aj iné nedefinované
práva). Uvedený názor sa odrazil v postupe odporcu, ktorý nemožno hodnotiť inak ako svojvoľný. Ani po
viacerých žiadostiach dlžníkov (navrhovateľov) veriteľ neozrejmil dôvody svojho konania a uplatnenia

nárokov z čl. 4.6 zmluvy. Odkaz veriteľa na obchodné tajomstvo výpočtu je úplne neadekvátny, ak by mal
postupovať podľa určitého pokynu nariadeného NBS pre všetky peňažné ústavy na území SR. V danom
prípade spôsob hodnotenia nemôže byť podľa okresného súdu jedinečnou uchovávanou informáciou.
Naviac podľa navrhovateľmi predloženými potvrdeniami samotného odporcu, okresný súd nezistil v ich
správaní také zmeny, ktoré by vyvolali zmenu miery rizika, najmä omeškania s plnením platieb, zníženie

hodnoty zálohy, zvýšenie miery zadlženia, strata bonity, príjmov či zvýšenie výdavkov. Skutočne návrh
odporcu na zvýšenie sumy úveru bez preukázania účelovosti pôsobí protichodne k jeho tvrdeniam
o zvýšenom riziku. Okresný súd vyjadril súhlas s názorom navrhovateľa s odkazom na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie C-92/11, podľa ktorého články 3a 5 smernice 93/13 v spojení s článkom 3
ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2Q03/S5/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách

pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa ruší smernica 98/30/ES, ktoré sa majú vykladať v
tom zmysle, že na účely posúdenia, či štandardná zmluvná podmienka, ktorou si dodávateľ vyhradí
právo meniť poplatky za dodávky plynu, spĺňa alebo nespĺňa požiadavky dobrej viery, rovnováhy a
transparentnosti stanovené v týchto ustanoveniach, má zásadný význam či zmluva transparentnýmspôsobom uvádza dôvod a spôsob zmeny týchto poplatkov, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných
a zrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné zmeny týchto poplatkov. Nedostatok informácií v tejto
súvislosti pred uzavretím zmluvy v zásade nemožno nahradiť len tým, že spotrebitelia budú v priebehu

realizácie zmluvy v dostatočnom predstihu informovaní o zmene poplatkov a o ich práve zmluvu
vypovedať, ak s touto zmenou nesúhlasia" ako aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C- 26/13 z 30.apríla
2014, kde rozhodol, že informácie pred uzavretím zmluvy o zmluvných podmienkach a dôsledkoch tohto
uzavretia majú zásadný význam pre spotrebiteľa. Najmä na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ
rozhoduje, či sa chce zmluvne zaviazať podnikateľovi v súlade s podmienkami, ktoré tento podnikateľ

vopred pripravil... ...Požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok stanovená smernicou 93/13 by
teda nemala byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Naopak,
vzhľadom na to, že ako bolo uvedené v bode 39 tohto rozsudku, systém ochrany zavedený smernicou
93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka transparentnosti sa musí chápať
široko... ...z článkov 3 a 5 smernice 93/13, ako aj z bodu 1 písm. j) a l) a bodu 2 písm. b) a d) prílohy

tejto smernice vyplýva, že v súvislosti so splnením požiadavky transparentnosti má zásadný význam
odpoveď na otázku, či zmluva transparentným spôsobom uvádza dôvod a podrobnosti mechanizmu
zmeny cudzej meny, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom upraveným ostatnými
podmienkami zmluvy týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a
zrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú.

Možnosť jednostranne zvýšiť úrokovú sadzbu z dôvodu zmeny rizikovosti klienta bez úplne a jasne
vymedzených pravidiel, zobrazené aj v netransparentnom konaní odporcu, ktoré je toho úplným a
vyčerpávajúcim príkladom, je podľa okresného súdu skutočne veľmi skutkovo obdobná podstate vyššie
uvedených rozhodnutí a súd ju skutočné považuje za veľmi netransparentnú, jednostatne výhodnú
pre veriteľa a výrazne poškodzujúcu práva dlžníka - spotrebiteľa, nakoľko veriteľ má možnosť z tohto

dôvodu svojvoľne meniť zmluvné podmienky v podstatnej časti zmluvy, teda vo výške úrokov. Hoci
navrhovatelia si okrem uplatnenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky neuplatnili žiadne iné nároky
okremfinančnéhozadosťučinenia,podľanázoruokresnéhosúduanitakétourčeniezmluvnejpodmienky
po ukončení zmluvného vzťahu nie je v rozpore so zákonom a bez naliehavého právneho záujmu,
nakoľko napríklad navrhovatelia skutočne nemusia vedieť určiť sumu, o ktorú na základe takejto

podmienky zaplatili viac, nakoľko vyššími splátkami sa pri nezmenenej úrokovej sadzbe mala hradiť
väčšia časť istiny, pričom následne sa suma jej zostatku znižovala, čím sa priamoúmerne znižovala
aj suma úrokov a teda takéto splátky vôbec nekorešpondujú s anuitnými splátkami a ich členením.
Zároveň na základe vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky sa môžu domáhať vydania určitých
nárokov voči veriteľovi, prípadne spotrebiteľ sa vyslovením neprijateľnosti zmluvnej podmienky môže

aj preventívne brániť pred uplatnením určitých nárokov voči nemu zo strany veriteľa. Preto v určitom
rozsahu, ak takéto nároky nie sú premlčané, má spotrebiteľ legitímne právo domáhať sa takéhoto
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Okresný súd poukázal aj na to, že k ukončeniu zmluvného
vzťahu môže dôjsť aj zo strany veriteľa a aj v týchto prípadoch, keď sa veriteľ domáha nárokov voči
spotrebiteľovi z ukončeného právneho vzťahu, súd môže judikovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky

aj keď zmluvný vzťah zanikol. Nemožno opomenúť skutočnosť, že zánik právneho vzťahu bol priamym
následkom uplatnia neprijateľnej zmluvnej podmienky. Nakoľko neprijateľná zmluvná podmienka je
automaticky pre rozpor so zákonom podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, okresný
súd návrhu v tejto časti vyhovel a určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky ako aj jej neplatnosť. Okresný
súd k ostatným odkazom navrhovateľa na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky, ako nedostatok

slobody vôle, nezrozumiteľnosť konštatoval, že ak by určité ustanovenie bolo nezrozumiteľné, nebolo
uzavreté slobodne a vážne a tým neumožňovalo naplnenie práv a povinností, nemohlo by byť ani
absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože by nebolo
platné od počiatku a nebolo by možné dôjsť k záverom o jeho neprijateľnosti. Okresný súd však z
dôvodov hospodárnosti konania a vzhľadom na vyššie uvedené závery nepovažoval za potrebné sa

bližšie týmito názormi zaoberať.
Okresný súd po úspešnom uplatnení práva navrhovateľov ako spotrebiteľov podľa ustanovenia § 3
ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. priznal navrhovateľom v 1/ a 2/ rade ako spoludlžníkom aj spoločne a
nerozdielne voči odporcovi právo na finančné zadosťučinenie. Pri určení jeho výšky sa spravoval úvahou
odvíjajúc sa jednak od skutočnosti, že odporca uplatnil nároky voči navrhovateľom ako spotrebiteľom

z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, skutočnosť, že uplatnenie nárokov viedlo k ukončeniu
právneho vzťahu, vzhľadom na skutočnosť, že práve aplikovaním neprijateľnej zmluvnej podmienky
utrpeli navrhovatelia ako spotrebitelia ujmu a na jej prekonanie museli nevyhnutne vynaložiť ďalšie
náklady. Okresný súd preto priznal navrhovateľom nárok určený úvahou súdu vo výške 5% z požičanejsumy, teda v rozsahu zodpovedajúcom približne úrokom za jeden rok, teda vo výške 36.000,- Sk,
čo zodpovedá 1.194,98 eur (uvedený nárok zároveň predstavuje 25-násobok poplatku za poskytnutie
úveru) a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti priznal navrhovateľom finančné zadosťučinenie vo

výške 1.194,98 eur a návrh vo zvyšku zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že vzhľadom na
úspešnosť viacerých nárokov 2/3 vo vzťahu k 1/3 neúspechu im priznal právo na náhradu trov konania v
rozsahu 1/3. Navrhovatelia si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony vo výške
180,93 eur + režijný paušál a náhrady straty času z Martina do Žiliny a späť. Okresný súd priznal náhradu

trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 1/13
výpočtového základu t.j. 64,53 eur + 8,39 eur náhrada paušálnych výdavkov podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl..
Zároveň priznal navrhovateľom aj náhradu straty času, avšak len za dve začaté polhodiny, pri jednej
polhodinezacestuMartin-Žilinaajednupolhodinuspäť,2x13,98,spolu55,92eur.Okresnýsúdcelkovú
náhradu 201,79 eur krátil na rozsah 1/3. Súd zaviazal odporcu na náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 67,25 eur a podľa § 149 ods. 1 O. s. p. zaviazal odporcu uhradiť ich na účet právneho zástupcu

navrhovateľov. Nakoľko navrhovatelia v 1/ a 2/ rade boli oslobodení od platenia súdnych poplatkov podľa
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb., okresný súd podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Z.
z. zaviazal odporcu na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 99,50 eur podľa pol. 1 písm. b/ prílohy
zák. č. 71/1992 Zb..

Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie odporca aj navrhovateľ.

Odporca namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko ignoroval skutočnosť, že navrhovatelia poskytnutý úver vrátili odporcovi v celom
rozsahu ešte pred iniciovaním tohto konania a v dôsledku toho nie je daný naliehavý právny záujem na

požadovanom určení a navrhovatelia nemajú aktívnu vecnú legitimáciu v tomto konaní, keďže už nie
sú nositeľmi hromadného práva, ktorého určenia sa domáhajú. Ďalej poukázal na to, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v tom, že navrhovatelia, ak sa
domáhali určenia neplatnosti predmetného ustanovenia úverovej zmluvy, nejde o uplatnenie porušenia
práv alebo povinností, tak ako to predpokladá ustanovenie § 26 ods. 3 zákona 634/1992 Zb. o ochrane

spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, na ktoré sa vzťahuje daný právny vzťah a z uvedeného
navrhovateľom potom nemôže ani vzniknúť nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia,
ktorý sa nevyhnutne spája s porušením práv spotrebiteľa a súčasným preukázaním vzniku finančnej
ujmy a jej výšky. Podľa názoru odvolateľa išlo o špekulatívne dosiahnutie priznania finančného
zadosťučinenia, ktoré zákon spotrebiteľom priznáva v prípade, ak sú v konaní úspešní a v tejto súvislosti

uviedli, že úverová zmluva bola uzavretá dňa 10.05.2005 a ZoSS, na ktorý poukazujú navrhovatelia
nadobudol účinnosť dňa 01.07.2007, teda až po vzniku úverového vzťahu medzi účastníkmi konania.
Okresný súd postupoval v rozpore s princípom právnej istoty a s princípom zákazu retroaktivity právnych
predpisov.

Navrhovatelia vo svojom odvolaní namietali, že pokiaľ okresný súd zamietol ich návrh na určenie,
že odporca porušil práva navrhovateľov ako spotrebiteľov z dôvodu jeho nevykonateľnosti, išlo by o
odstrániteľný nedostatok konania o návrhu v tejto časti a mal postupovať v zmysle ustanovenia § 43 ods.
1 a nasl. O. s. p. a súčasne poučiť navrhovateľov a vyzvať ich na odstránenie tohto nedostatku. Týmto
im okresný súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že im odňal možnosť na doplnenie a opravu

ich podania a z tohto dôvodu okresný súd nesprávne právne vec posúdil, nakoľko na vec neaplikoval
správny právny predpis. Tiež namietali, že okresný súd sa pri úvahách o výške primeraného finančného
zadosťučinenia v danom prípade nezaoberal celým rozsahom a spektrom porušení povinností odporcu
a práv navrhovateľov v žalobnom návrhu, neposúdil intenzitu a charakter konania odporcu a v dôsledku
uvedeného priznal navrhovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške neprimerane nízkej v

porovnanísútrapami,ktoréimbolispôsobené,atotým,žebolinútenípredčasnesplatiťúver,spôsobená
strata času vybavovaním nového úveru a tiež skutočnosť, že v novej banke majú vyšší úver, nakoľko v
čase núteného prefinancovania úveru už na trhu totiž neboli k dispozícii úrokové sadzby porovnateľné
výhodné.

K podanému odvolaniu odporcu sa vyjadrili navrhovatelia tak, že čo sa týka naliehavého právneho
záujmu na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky, tak tento je daný vždy, bez akéhokoľvek časového
obmedzenia. Odporca v tomto smere vychádzal z ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p., ktorý sa
na daný prípad určenia neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve nevzťahuje. Ďalej nanámietku odporcu ohľadne neprijateľnosti, resp. neplatnosti zmluvnej podmienky uviedli, že neplatnosť
predmetného ustanovenia vyplýva automaticky z ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
teda deklaratórne určenie určitého zmluvného ustanovenia za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej

zmluve je automaticky aj deklaráciou (absolútnej) neplatnosti tohto ustanovenia. Voči argumentu
odporcu, že právna úprava neprijateľných zmluvných podmienok bola do právneho poriadku SR
zakotvená až zákonom č. 579/2008 Z.z., navrhovateľ uviedol, že tak sa stalo už zákonom č. 150/2004
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Pokiaľ odporca poukazuje na úpravu predpokladov uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia

v zmysle zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení ku dňu zavretia Zmluvy, navrhovatelia
poukazujú na to, že predpoklady pre vznik takéhoto nároku spotrebiteľovi sú totožne s neskôr prijatou
úpravou zákona č. 250/2007 Z.z..

K podanému odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca tak, že čo sa týka námietky navrhovateľa, že
im súd odňal možnosť konať pred súdom, keď v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. ich nevyzval na odstránenie

nedostatkov návrhu, tak v zmysle § 5 ods. 2 O. s. p. súdy povinnosť podľa ods. 1 nemajú, ak je účastník
v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom. Pokiaľ navrhovatelia v odvolaní napadli aj tretí
výrok rozsudku, ktorým im súd nepriznal primerané finančné zadosťučinenie v sume, ktorú navrhovali,
odporca uvádza, že tieto dôvody považuje za absolútne neakceptovateľné z dôvodu, že ich rozhodnutie
o zmene finančnej banky bolo ich dobrovoľným rozhodnutím, keď využili zmluvné oprávnenie predčasne

vyplatiť poskytnutý úver bez poplatku a odporca nemôže byť sankcionovaný za ich slobodné rozhodnutie
refinancovať úver v inej bankovej inštitúcii.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v
rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 O. s. p.) rozsudok okresného súdu postupom v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p. potvrdil
v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p..
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre

rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a
s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného
hodnotenia dôkazov.

Pokiaľ odporca v odvolaní namieta v odvolaní, že na zmluvu o hypotekárnom úvere nebolo možné

aplikovať normatívnu úpravu týkajúcu sa neprijateľných zmluvných podmienok, pretože táto bola do
slovenského právneho poriadku zakotvená až zákonom č. 575/2009 Z.z., ktorý sa mení a dopĺňa zákon
č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, odvolací súd konštatuje, že zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, pôvodne zmluvy uzatvorené
podľa iných zákonov, ako Občianskeho zákonníka, za spotrebiteľské priamo neoznačuje, tieto zmluvy

mali charakter spotrebiteľských zmlúv v zmysle už vtedy platného ustanovenia § 23a ods. 1zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Preto aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov možno považovať
za spotrebiteľské. Okrem toho zákon č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2008 rozšíril definíciu
spotrebiteľských zmlúv aj na zmluvné typy, ktoré neboli upravené v Občianskom zákonníku. V rámci
prechodných ustanovení k tejto novele Občianskeho zákonníka podľa § 879j sa jeho ustanoveniami

spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 01.01.2008. To znamená, že ak sporná úverová zmluva bola
uzatvorená medzi účastníkmi konania pred týmto dátumom, jej posúdenie z hľadiska spotrebiteľských
zmlúv možno vykonať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy.
Okrem toho, ako správne v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval aj okresný súd, pomerneširoká ochrana spotrebiteľom je garantovaná Smernicou Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
praktikách v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sa spotrebiteľom prekladajú tak, že sú predformulované a
spotrebiteľ spravidla ich obsah nemení. Táto Smernica je všeobecnej povahy a jej aplikácia prichádza do

úvahyvždy,akdanývzťahneupravujeosobitnáprávnaúprava,prípadnebudeaplikovanápopriosobitnej
právnej úprave. Ak sa aj do 01.01.2008 ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách nevzťahovali na iné typy spotrebiteľských zmlúv ako tie, ktoré boli upravované Občianskym
zákonníkom, posudzovanie neprijateľných a neprimeraných podmienok bolo potrebné vykonať aj v
zmysle citovanej Smernice Rady a posudzovať ich neplatnosť z hľadiska ustanovenia § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dospel k záveru, že ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách
upravených v Občianskom zákonníku od 01.01.2008 sa riadili aj právne vzťahy vyplývajúce zo
zmlúv, ktoré mali charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak neboli ako druh zmluvy upravené v VIII.
Časti Občianskeho zákonníka. Uvedená zmena Občianskeho zákonníka teda rozšírila posudzovanie
neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka aj na ostatné
zmluvné typy.

Odvolací súd sa zaoberal prioritne námietkou odporcu o nevysporiadaní sa okresného súdu s
nedostatkom existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľov, pričom túto námietku vyhodnotil
ako nedôvodnú, keďže prvostupňový súd správne poukázal na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v rámci ktorého navrhovatelia skutkovo odôvodňovali priznanie

finančného zadosťučinenia v súvislosti s porušením práva. Nemožno sa stotožniť s právnym názorom
odporcu, že zánikom spotrebiteľského zmluvného vzťahu stráca pre spotrebiteľa význam dovolanie
sa neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorou bol daný spotrebiteľský vzťah založený.
Predmetný úverový vzťah síce zanikol splnením, avšak nároky navrhovateľov voči odporcovi odvodené
od uplatňovania neprijateľnej zmluvnej podmienky trvajú naďalej napriek tomu, že odporca svojím

protiprávnym konaním na základe neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve prakticky donútil
navrhovateľov k predčasnému splateniu predmetného úveru, resp. jeho refinancovania do inej banky.
Pokiaľ ide o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky zakotvenej v čl. 4.6. Zmluvy, odvolací súd sa
bližšie touto otázkou nezaoberal, keďže z úradnej činnosti mu je známe, že rozsudkom Okresného
súdu Žilina sp. zn. 18C/341/2013 zo dňa 03.07.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina

sp. zn. 7Co/563/2015 zo dňa 10.02.2016, právoplatným dňa 19.04.2016 bolo vyslovené, že citované
ustanovenie čl. 4.6. predmetnej zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou, a preto je neplatné.

Podľa odvolacieho súdu pre priznanie finančného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne
podmienky. Základom pre stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je primeranosť a súd tak

túto stanoví na základe vlastnej úvahy. Je teda posudzovaná podľa subjektívnej povahy. Ochrana
spotrebiteľa nesmie pri aplikácii práva na priznanie zadosťučinenia v súvislosti s neprijateľnou zmluvnou
podmienkou dominovať nad ochranou zmluvnej slobody, v tomto prípade bankového subjektu, pri
poskytovaní hypotekárnych úverov. Správny je preto záver okresného súdu ohľadne čiastočného
priznania výšky finančného zadosťučinenia, keď zohľadnil jednak skutočnosť, že odporca si uplatnil

nároky voči navrhovateľom ako spotrebiteľom z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj tú
skutočnosť, že uplatnenie nárokov viedlo k ukončeniu právneho vzťahu, pričom navrhovatelia utrpeli
ujmu tým, že na jej prekonanie museli vynaložiť ďalšie náklady.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľov vo vzťahu k zamietnutiu prvej výrokovej časti rozsudku okresného

súdu z toho dôvodu, že okresný súd neodstránil vady návrhu v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p., odvolací
súd je toho názoru, že táto námietka je nedôvodná, pričom prvostupňový súd správne konštatoval,
že pri ochrane práv spotrebiteľa sa musí spotrebiteľ vždy domáhať práva vymedzeného skutkovo
a nie odkazu na ustálenie zákona. Aj podľa názoru odvolacieho súdu výrok rozsudku, ktorého sa
domáhali navrhovatelia v prvej časti, nemôže slúžiť len ako prostriedok pre uplatnenie nároku na

finančné zadosťučinenie, ale musí poskytnúť faktickú ochranu konkrétneho práva alebo priznať nárok
spotrebiteľovi.

Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy,

ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Naopak, rozsudok vyčerpávajúcim spôsobom
zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri výklade aplikácieprávnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel
ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie
dôvody odvolateľov boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na

ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (pokiaľ majú vplyv na vecnú správnosť v rozhodnutí vo
veci samej), tento potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd sa stotožnil s výrokom prvostupňového súdu o trovách konania ako aj s výrokom o
povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok z podaného návrhu, keďže tieto výroky vykazujú vecnú

správnosť a prvostupňový súd sa zrozumiteľným spôsobom vyporiadal s úspešnosťou účastníkov
konania vo vzťahu k viacerým uplatneným nárokom.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže vo vzťahu
k uplatneným nárokom účastníkov konania v odvolacom konaní bol každý z účastníkov úspešný len

čiastočne.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ak to
zákonpripúšťavlehotedvochmesiacovoddoručeniaodvolaciehosúduoprávnenémusubjektunasúde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).